znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 48/2015-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíkaprerokoval prijatú sťažnosť obce Patince, Lipová 233, zastúpenej starostkou – advokátkouJUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo veci namietaného porušenia jej základnéhona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 229/2002a   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   odvolacom   konaní   vedenom   podsp. zn. 8 Co 169/2011 (neskôr pod sp. zn. 8 Co 199/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce Patince na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konanívedenom pod sp. zn. 7 C 229/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Komárno   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7   C   229/2002p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obci   Patince p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4   000   €   (slovomštyritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Komárno p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola16. decembra 2014 doručená sťažnosť obce Patince, Lipová 233 (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej starostkou – advokátkou JUDr. Olgou Szabó, J. Fučíka 213, Patince, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1,na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupomOkresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   podsp. zn. 7 C 229/2002,   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 169/2011 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.5 Cdo 201/2012.

Sťažovateľka samotný návrh na rozhodnutie ústavného súdu vymedzila takto:„Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky vo svojom náleze... vyslovil, že právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno, Krajskom súde v Nitre a Najvyššom súde Slovenskej republiky porušené bolo a zároveň žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky učinil opatrenia na skoré, správne a spravodlivé rozhodnutie vo veci.

...   žiada   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,-- Eur...

Sťažovateľ zároveň žiada priznať aj náhradu trov konania za podanie sťažnosti...“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 48/2015-23 zo 4. februára 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konaniev časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom podsp. zn.   7   C   229/2002   a   postupom   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   podsp. zn. 8   Co   169/2011   (neskôr   pod   sp. zn.   8   Co   199/2014)   a vo   zvyšnej   časti   sťažnosťsťažovateľky odmietol.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   krajský   súd   vo   vyjadrení   k   sťažnostisp. zn. Spr 191/15 z 9. marca 2015 opísal chronologický priebeh celého konania a uviedol: „Z   vyššie   popísaného   chronologického   postupu   Okresného   súdu   Komárno a Krajského súdu v Nitre v konaní vyplýva, že oba súdy vo veci konali priebežne. V danom prípade išlo o právne aj skutkovo zložitý spor, v ktorom obe strany preukazovali svoje vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, z ktorého dôvodu bolo potrebné vykonávať rozsiahle dokazovanie, najmä v súvislosti s identifikáciou nehnuteľností majúcich sa určiť do   vlastníctva   žalobcov.   Okrem   toho   na   základe   procesných   návrhov   účastníkov   bolo potrebné vydávať vo veci procesné rozhodnutia a tiež vykonávať procesné úkony, ako aj úkony smerujúce k zisťovaniu skutkového stavu. Samotný sťažovateľ sa súdnych pojednávaní nezúčastňoval, v konaní bol zastúpený advokátkou a v súvislosti s jej práceneschopnosťou taktiež došlo k odročeniu dvoch pojednávaní. Rovnako tak k odročeniu pojednávania, resp. k zrušeniu termínu vytýčeného pojednávania došlo z dôvodu opakovanej práceneschopnosti zákonného sudcu. Tvrdenia sťažovateľa, že konanie na odvolacom súde do doby vyhlásenia jeho rozsudku zo dňa 09. 04. 2012 trvalo necelé 2 roky je neopodstatnené, keď vec bola odvolaciemu súdu predložená dňa 28. 06. 2011, čo znamená, že odvolací súd o odvolaní žalovaného   rozhodol   za   necelých   10   mesiacov,   a   teda   s ohľadom   na   zložitosť   veci   a zaťaženosť senátu v lehote primeranej a akceptovateľnej pre rozhodnutie krajského súdu o odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu.   V   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   a odvolacím súdom nedošlo tak k neodôvodnenej nečinnosti, a preto podľa nášho názoru súdy svojím postupom nespôsobili   prieťahy v konaní. Sťažnosť sťažovateľa tak považujem za nedôvodnú, a to aj v časti týkajúcej sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100.000 eur.

Navrhujem   preto   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovieť   majúc   za   to,   že   postupom Okresného   súdu   Komárno   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C/229/2002   a   postupom Krajského súdu v Nitre v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/169/2011 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Okresný súd k vyjadreniu k sťažnosti sp. zn. Spr 136/15 zo 7. apríla 2015 pripojilpodrobnú chronológiu jednotlivých úkonov a v samotnom vyjadrení uviedol:

„Po   preštudovaní   spisového   materiálu   sp. zn.   7 C/229/2002   a   vyjadrenia t. č. zákonnej sudkyne som dospel k záveru, že predovšetkým z procesnej stránky nejde o bežnú, ako aj skutkovo a právne jednoduchú vec. Z pozície sťažovateľa je pochopiteľné, že počas namietaného obdobia vníma konanie súdu ako neefektívne, kedy sa v skutočnosti podľa jeho názoru javí, že súd v podstate vôbec nekoná, keďže ešte doposiaľ právoplatne nerozhodol. Súd prvého stupňa však konal aktívne so snahou zabezpečenia dôkazov, ktoré či už priamo, alebo nepriamo súviseli s prejednávanou vecou a vo veci samej už aj rozhodol (rozsudkom č. k. 7C/229/2002-437, zo dňa 14.5.2010). Predmetná vec je však náročná predovšetkým tým, že predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a týka sa prídelových konaní v súvislosti so skonfiškovanými nehnuteľnosťami. K súčasnému stavu konania však určite dopomohli aj samotní účastníci konania, predovšetkým účastníci konania   na   strane   navrhovateľov,   ktorí   sa   domáhajú   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, nakoľko k riadnemu špecifikovaniu petitu návrhu z ich strany došlo až po   podaní   zmeny   petitu   návrhu,   ktorý   bol   doručený   súdu   6.2.2008   (takmer   6   rokov). Po rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo k odvolaciemu konaniu, neskôr s dovolaciemu konaniu a potom opätovne k odvolaciemu konaniu. V tomto smere súhlasím s názorom, že pri posudzovaní konania ako celku nie je namieste obdobie konania v trvaní skoro 4 rokov a 6 mesiacov pripisovať na ťarchu postupu okresného súdu. Je nutné ešte poznamenať, že pôvodný   zákonný   sudca   v   predmetnej   občianskoprávnej   veci   Attila   Csaba,   listom doručeným kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 18.9.2014 sa vzdal funkcie sudcu podľa   § 19   zákona   č.   385/2000 Z. z. o   sudcoch a   prísediacich a   o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Jeho   funkcia   sudcu   zanikla   dňom 30.9.2014. Následne boli všetky jemu pridelené veci prerozdelené náhodným výberom ku dňu 1.10.2014 v zmysle Rozvrhu práce Okresného súdu Komárno. Predmetná vec bola týmto spôsobom pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. Dagmar Aradskej, ktorá vo veci ďalej koná. K právnym otázkam, ktoré súvisia s tým, že vec nie je právoplatne skončená sa vyjadril dovolací súd, preto v podrobnostiach poukazujem na jeho rozhodnutie.“

Pokiaľ   ide   o   návrh   sťažovateľky   doručený   ústavnému   súdu   11.   marca   2015na „postúpenie   veci   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   na   vydanie   predbežného   nálezu“s cieľom „zabezpečenia jednotného výkladu práva Európskej únie“ vo vzťahu k právnymotázkam   tvoriacim   predmet   posudzovaného   súdneho   konania,   ústavný   súd   sa   týmtonávrhom meritórne nezaoberal, pretože uvedené nie je možné subsumovať pod predmetkonania o namietanom porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Krajský súd a okresný súd vo svojich vyjadreniach, ako aj sťažovateľka vo vyjadrenídoručenom ústavnému súdu 5. mája 2015 oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšieobjasnenie veci.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 48/2015-23 zo 4. februára 2015 prijal podľa § 25ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konaniev senáte ústavného súdu v zložení Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová(sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2015účinného od 1. marca 2015 I. senát ústavného súdu rozhoduje v tomto zložení: MariannaMochnáčová   (predsedníčka   senátu),   Peter   Brňák   (sudca)   a   Milan   Ľalík   (sudca).Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súduv zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť presudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   lenz dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie   odročuje,   predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritériaústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jehovýznam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzovalústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,že predmet posudzovaného konania (určenie vlastníckeho práva) sa po skutkovej a právnejstránke   javí   ako   zložitý,   čo   mohlo   čiastočne   prispieť   k   doterajšej   dĺžke   namietanéhokonania.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súdnezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlok zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci.

Posudzované konanie sa začalo 12. decembra 2002 podaním žaloby okresnému súduštyroch   žalobcov   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   o   určenie   vlastníckeho   právak nehnuteľnostiam.   Okresný   súd   vo   veci   meritórne   prvýkrát   rozhodol   rozsudkomzo 14. mája 2010, teda po siedmich rokoch a piatich mesiacoch od začatia konania, pričompísomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   trvalo   skoro   jeden   rok   (rozsudok   bolpísomne vyhotovený a vypravený účastníkom 20. apríla 2011). Predmetným rozsudkomokresný súd žalobe žalobcov vyhovel.

Krajský súd vo veci konal pod sp. zn. 8 Co 169/2011 od 28. júna 2011, keď mu bolpredložený spis na odvolacie konanie, a 19. apríla 2012 svojím rozsudkom zmenil rozsudokokresného súdu zo 14. mája 2010 tak, že žalobu žalobcov zamietol.

Následne vo veci konal najvyšší súd od 23. júla 2012 o dovolaní žalobcov protirozsudku krajského súdu z 19. apríla 2012. Najvyšší súd uznesením z 11. februára 2014zrušil rozsudok krajského súdu z 19. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričomv odôvodnení svojho uznesenia vytkol krajskému súdu nesprávne právne závery učinenévo veci a iné vady odvolacieho konania.

Krajský   súd   pokračoval   v   odvolacom   konaní   už   pod   sp. zn.   8 Co 199/2014a opätovne rozhodol uznesením z 13. novembra 2014 tak, že zrušil rozsudok okresnéhosúdu zo 14. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konaniav trvaní   viac   ako   12   rokov   bez   jeho   právoplatného   ukončenia   sa   konanie   ako   celokvyznačuje neprípustnými prieťahmi. Ústavný súd preto upustil od podrobného hodnoteniačasových odstupov medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu v konaní a ich efektívnosti.Neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   sa   prejavila   v   tom,   že   až   po   siedmich   rokocha piatich   mesiacov   od   začatia   konania   prvýkrát   vo   veci   meritórne   rozhodol,   písomnévyhotovenie   rozsudku   trvalo   ďalší   jeden   rok,   pričom   tento   rozsudok   bol   v   odvolacomkonaní zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené je nutné aj dĺžkuodvolacieho konania pričítať na vrub postupu okresného súdu.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konanídošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Napriek tomu, že aj v postupe krajského súdu v odvolacom konaní je možné ustáliťprieťahy spočívajúce v tom, že jeho prvý zmeňujúci rozsudok v odvolacom konaní bolv dovolacom   konaní   zrušený   najvyšším   súdom,   uvedené   prieťahy   však   nie   je   možnéhodnotiť ako prieťahy takej intenzity, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základnéhopráva sťažovateľky postupom krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosti v časti smerujúcejproti krajskému súdu nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osobypodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatreniealebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súdeprikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančnéhozadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľke za primerané finančnézadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančnéhozadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania,jeho zložitosť po skutkovej i právnej stránke, jeho priebeh a na mieru zavinenia okresnéhosúdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebosčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   bola   v   konaní   zastúpená   advokátkou,   ktorá   jesúčasne aj štatutárnou zástupkyňou sťažovateľky ako starostka obce, ústavný súd konštatuje,že   napriek   úspechu   sťažovateľky   uloženie   povinnosti   okresnému   súdu   na náhradu   trovprávneho zastúpenia sťažovateľky nie je odôvodnené, preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015