znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 48/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti AJPP., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   6   Co   290/2012-125 zo 17. júna 2013 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti AJPP.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 9. septembra 2013 faxom a 11. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť spoločnosti AJPP (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“) č. k. 6 Co 290/2012-125 zo 17. júna 2013 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   ako navrhovateľka v I. rade (spolu s navrhovateľmi v II. a III. rade) žiadala, aby Okresný súd Bratislava II (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom proti odporcom v I., II. a III. rade rozhodol, že zmluva o prevode vlastníctva rozostavaného bytu (neskôr už dostavaného) uzavretá medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade, ako aj zmluva o zriadení vecného   bremena   spočívajúceho   v   doživotnom   spoločnom   užívaní   bytu   uzavretá   medzi odporkyňou   v   II.   rade   a   odporcom   v   III.   rade   sú   neplatné.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 10 C 139/2011-76   z   15.   marca   2012   pripustil   zmenu   petitu   navrhovateľov,   návrh v celom rozsahu zamietol a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov konania nepriznal. Na základe spoločného odvolania sťažovateľky a navrhovateľa v II. rade o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou pripustil späťvzatie návrhu navrhovateľom   v   III.   rade,   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   v   časti,   ktorou   bol   návrh navrhovateľa v III. rade zamietnutý a konanie o jeho návrhu zastavil, odporcom v I., II. a III.   rade   náhradu   trov   konania   voči   navrhovateľovi   v   III.   rade   nepriznal,   rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bol zamietnutý návrh navrhovateľov v I. a II. rade, a v časti náhrady trov konania potvrdil a odporcom v I., II. a III. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

3. Sťažovateľka po opise uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov v sťažnosti uviedla, že súdy jej návrh zamietli z dôvodu, že nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom   určení.   Následne   sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   podstatné   dôvody rozhodnutí všeobecných súdov:

,,Navrhovatelia   zdôvodnili   svoj   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti zmluvy   o   prevode   vlastníctva   k   rozostavanému   bytu   (v   súčasnosti   už   dostavanému a zapísanému na LV) medzi odporcom v I. rade a odporkyňou v II. rade a zriadení vecného bremena odporkyňou v II. rade v prospech odporcu v III. rade výlučne tým, že sú veriteľmi odporcu v I. rade a v prípade, že by sa mu určením neplatnosti zmluvy navrátilo vlastníctvo k bytu, ktorý bol predmetom napadnutej zmluvy, mohli by prostredníctvom jeho predaja uspokojiť svoje splatné judikované i doposiaľ nejudikované pohľadávky.

Takéto   zdôvodnenie   naliehavosti   právneho   záujmu   bolo   pre   okresný   súd neprijateľné.   Určovacie   žaloby   je   možné   s   úspechom   uplatniť   na   súde   len   vtedy,   ak navrhovateľ preukáže naliehavý právny, nie akýkoľvek osobný (v prípade navrhovateľov majetkový)   záujem.   Kladným   rozhodnutím   by   musel   navrhovateľ   dosiahnuť   zmenu   vo svojom právnom postavení. Na právnom postavení navrhovateľov by sa však v prípade ich úspechu   nič   nezmenilo.   Podmienka   preukázania   naliehavosti   právneho   záujmu   z procesného   hľadiska   zabezpečuje   v   existujúcich   právnych   vzťahoch   stabilitu   v   tom,   že neumožňuje komukoľvek a kedykoľvek rozvrátiť právny status inej osoby, aj keď z hľadiska hmotného práva môžu byť k tomu dané dôvody. Ak by súd žalobe navrhovateľov vyhovel, odporcov   v   II.   a   III.   rade   by   dostal   do   rovnakej   situácie,   v   akej   sú   v   súčasnosti navrhovatelia, nakoľko aj odporcovia v II. a III. rade by mali pohľadávku voči odporcovi v I.   rade,   hoci,   nejudikovanú   (ako poznamenal   PZ   navrhovateľov   v   I.   a   II.   rade),   lenže nejudikovanú preto, lebo dôvod na zahájenie súdneho sporu by bol daný až týmto súdnym rozhodnutím.

Právnu   konštrukciu   zdôvodnenia   naliehavosti   právneho   záujmu   navrhovateľov nepovažuje tunajší súd za správnu, ani spravodlivú ani rovnovážnu z hľadiska postavenia účastníkov tohto konania...

Navrhovateľ v 1. rade vedie voči odporcovi v prvom rade množstvo exekučných konaní. Za tohto stavu je súdu jasné, že navrhovatelia sa snažia získať do majetkového portfólia odporcu v I. rade akýkoľvek majetok, z ktorého by mohli aj len čiastočne vymôcť svoje   pohľadávky.   K   tomuto   účelu   však   slúži   najmä   inštitút   odporovateľnosti   právnych úkonov dlžníka, ktorý je však viazaný na splnenie ďalších podmienok vo vzťahu k tomu, kto mal z odporovaného úkonu prospech. V tomto smere je voči odporcom v II. a III. rade vedené na tunajšom súde konanie pod sp. zn. 6C/267/2009.

Odporca v I. rade má množinu veriteľov, preto každý z nich by sa podľa právnej konštrukcie navrhovateľov mohol domáhať voči odporcom neplatnosti prevodnej zmluvy, ktorú uzavreli s odporcom v I. rade. Ako už bolo vyššie zdôvodnenej pokiaľ by sa tejto neplatnosti domáhali len z dôvodu, aby mohli uspokojiť svoje pohľadávky, nesplnili by podmienku preukázania naliehavého právneho záujmu na takomto určení...

Odvolací súd mal rovnako ako súd prvého stupňa za to, že v prejednávanej veci navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by existovala niektorá z uvedených skutočností odôvodňujúca ich naliehavý právny záujem na požadovanom určení... Záujem navrhovateľov v 1. a 2. rade v prípade úspechu v konaní uspokojiť   svoje   pohľadávky   voči   odporcovi   v   1.   rade   v   exekučnom   konaní   aj   z nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, o určenie neplatnosti ktorej v prejednávanej veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý právny záujem, aký   má   na mysli   ust.   §   80   písm.   c/   O.s.p.   V   tomto   prípade   ide   totiž   vyslovene   iba   o majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať, a preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov.“

4.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   predkladá   ústavnému   súdu   rozsiahlu   polemiku s právnymi závermi všeobecných súdov, odvoláva sa na všeobecné závery ústavného súdu v iných   veciach   a   poukazuje   aj   na   konkrétne   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Českej republiky, ktorých aplikácie sa neúspešne domáhala v konaní pred všeobecnými súdmi. V týchto súvislostiach sťažovateľka v podstatnom uviedla:

,,Sťažovateľ úvodom poukazuje na tú skutočnosť, ktorá v konaní ani nebola sporná, že jeho dlžník - odporca v 1. rade je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je formálne vedený ako vlastníctvo odporcu v 1. rade nie je možné uspokojiť pohľadávky, ktoré má voči odporcovi v 1. rade a ktoré mu boli potvrdené právoplatnými rozhodnutiami súdov SR. Je teda zrejmé, že na uspokojenie pohľadávok sťažovateľa, pre ktoré sú vedené aj exekučné konania, bude nevyhnutné využiť aj ďalší majetok odporcu v 1. rade. Takýmto majetkom   je   vzhľadom   na   neplatnosť   napadnutej   prevodnej   zmluvy   aj   predmetný   byt a podiel na nebytovom priestore. Pre uskutočnenie exekúcie predajom predmetného bytu (resp. podielu na nebytovom priestore) ale treba správe katastra preukázať, že vlastníkom je odporca v 1. rade. Bez právoplatného rozsudku určujúceho neplatnosť prevodnej zmluvy, to však nie je možné...

Všeobecné súdy v podstate vyššie uvedené skutočnosti akceptovali a uznali, avšak v odôvodnení   rozsudku   túto   zmenu   považovali   súdy   za   zmenu   v   majetkovom   stave, resp. záujem označili za výlučne majetkový, nie právny. Tento názor je nesprávny a je aj v rozpore s ustálenou súdnou praxou.

Pojem   právne   postavenie   má   podstatne   širší   význam   než   ten,   aký   prezentovali všeobecné   súdy   v   prejednávanej   veci   vo   svojich   rozhodnutiach.   Rovnako   súdy   zrejme opomenuli,   že majetkový záujem je už z povahy veci záujmom právnym,   nemožno totiž vlastniť majetok bez toho, aby k nemu jeho vlastníkovi svedčilo vlastnícke právo...

Sťažovateľ poukazuje na to, že existenciu naliehavého právneho záujmu veriteľa, ktorého   uspokojenie   bolo   neplatným   právny   úkonom   (aspoň   sčasti)   znemožnené, predpokladal   už   samotný   zákonodarca.   Uvedené   vyplýva   zo   skutočnosti,   že   medzi ustanovenia OZ   bol zaradený aj inštitút odporovateľnosti právnych úkonov.   Odporovať možno   právnemu   úkonu,   ktorým   bolo   uspokojenie   pohľadávky   veriteľa   voči   dlžníkovi ukrátená. Podmienkou odporovateľnosti však je, aby bol odporovaný právny úkon platný. Ak takýto úkon platný nie je, nemožno mu s úspechom odporovať.

Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by boli závery súdov v prejednávanej veci správne, účel   ustanovení   o   odporovateľnosti   by   sa   minul   účinkom.   Veriteľ   by   totiž   mohol   bez najmenších   problémov   „ukryť"   svoj   majetok   pred   veriteľmi   tým,   že   by   ho   „previedol" na tretie   osoby   neplatnými   právnymi   úkonmi.   Pokiaľ   by   sa   veritelia   nemohli   takejto neplatnosti domáhať, bol by takýto majetok absolútne nedotknuteľný, a to už z toho dôvodu, že samotný dlžník by nad týmto majetkom mal v podstate stále kontrolu, nakoľko jeho žalobe by naliehavý právny záujem nebolo možné uprieť. Je celkom zrejmé že nastolenie takéhoto pre dlžníka ideálneho, no veriteľov hrubo poškodzujúceho stavu nebolo úmyslom zákonodarcu.“

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   boli   rozsudkom   krajského   súdu   porušené,   rozsudok   krajského   súdu navrhuje zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Požaduje taktiež priznanie náhrady trov konania v sume 275,94 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zároveň zaoberal bližšie otázkou,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11.   Podstatná   námietka   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdenom   zásahu   krajského   súdu do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok okresného   súdu   pre   absenciu   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení neplatnosti ňou označených právnych úkonov. Sťažovateľka zároveň namietala, že krajský súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   neposkytol   jasné   a   presvedčivé   odpovede na nastolené   podstatné   otázky.   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   častým predmetom   posudzovania   v   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   a   aj   štrasburských orgánov   ochrany   práv,   z   čoho   rezultuje   pomerne   bohatá   judikatúra   k   jeho   významu z pohľadu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins c. Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu (bližšie aj v bode 3 odôvodnenia tohto   uznesenia),   odôvodnenie   odvolania   sťažovateľky   (a   navrhovateľa   v   II.   rade),   aby následne v rozhodujúcej časti odôvodnenia uviedol:

,,Žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. možno okrem iného uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Ako vyplýva aj zo samotného znenia cit. ust. právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacieho návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom   právnom   vzťahu   môže   navrhovaným   určením   dosiahnuť   odstránenie   spornosti a ochranu   svojich   práv   a   oprávnených   záujmov.   Naliehavý   právny   záujem   žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacieho návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia...

Odvolací   súd   má   za   to,   že   v   prejednávanej   veci   žalobcovia   neuniesli   dôkazné bremeno a ani v odvolacom konaní nepreukázali, že by existovala niektorá z uvedených skutočností   odôvodňujúca   ich   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení. Žalobcovia   svoj   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   vo   svojom   odvolaní odôvodňovali tým, že dlžník - žalovaný 1/ je prakticky nemajetný a že z majetku, ktorý je formálne vedený ako vlastníctvo žalovaného 1/ nie je možné uspokojiť ich pohľadávky, ktoré majú voči žalovanému 1/...   Žalobcovia 1/ a 2/ existenciu svojho naliehavého právneho záujmu opierali aj o skutočnosť, že veriteľ, pokiaľ má súdom priznanú pohľadávku voči svojmu dlžníkovi, má bez ďalšieho naliehavý právny záujem na žalovaní vlastníckeho práva dlžníka k nehnuteľnosti (resp. inej veci), ktorá bola z majetku dlžníka prevedená neplatnou prevodnou   zmluvou.   Odvolací   súd   rovnako ako   súd   prvého stupňa dospel   k záveru,   že uvedené   skutočnosti   nepreukazujú   naliehavý   právny   záujem   žalobcov   1/   a   2/ na požadovanom určení. Už zo samotného označenia tohto záujmu vyplýva, že žalobcovia musia mať právny záujem, pričom z odôvodnenia záujmu žalobcov na požadovanom určení je zrejmé, že podanou žalobou sledujú svoje majetkové záujmy. Výsledok konania o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva a zmluvy o zriadení vecného bremena totiž neovplyvní právne postavenie žalobcov; bez požadovaného určenia nebude ohrozené ich právo a ani ich právne postavenie sa nestane neistým. Záujem žalobcov 1/ a 2/ v prípade úspechu v konaní uspokojiť svoje pohľadávky voči žalovanému 1/ v exekučnom konaní   aj   z   nehnuteľností,   ktoré   boli   predmetom   zmluvy,   o   určenie   neplatnosti   ktorej v prejednávanej veci ide, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za naliehavý právny záujem, aký má na mysli ust. § 80 písm. c/ O.s.p. V tomto prípade ide totiž vyslovene iba o majetkový záujem ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Majetkový záujem a právny záujem pritom podľa odvolacieho súdu nemožno stotožňovať, a preto v tomto smere neobstoja ani odvolacie námietky žalobcov. Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní prirovnávajú naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. k právnemu záujmu vedľajšieho účastníka na výsledku konania v zmysle § 93 ods. 1 O.s.p,, odvolací   súd   uvádza,   že už   z   označenia   týchto   dvoch   pojmov   vyplýva   zásadný   rozdiel, ktorým je naliehavosť vyžadovaná iba pri právnom záujme v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Kým v prípade žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je nevyhnutný naliehavý právny záujem na požadovanom určení vo vyššie naznačenom zmysle, v prípade vedľajšieho účastníctva ide o právny záujem vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka (jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva). Zároveň odvolací   súd   pre   úplnosť   poukazuje   na   skutočnosť,   ktorú   judikoval   aj   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 140/2005 (70/2006 ZSP), že aj v prípade vedľajšieho účastníctva je nevyhnutný právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu a nepostačuje iba záujem morálny či majetkový, a preto aj na uvedené sa viažuce odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ sú neopodstatnené.“

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.  

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti právnych úkonov. Ako   je   z uvedeného   zrejmé,   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd sťažovateľke podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a zároveň ústavne akceptovateľnú odpoveď na to,   prečo   jej   záujem   na   požadovanom   určení   neplatnosti   právnych   úkonov   nespadá pod obsah   pojmu   naliehavý   právny   záujem   a   prečo   v   dôsledku   uvedeného   nie   je   jej určovacia   žaloba   procesne   prípustná.   Krajský   súd   sa   pritom   neobmedzil   iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.  

15.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu za ústavne   akceptovateľný   a   primerane argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý   rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   ako   vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané, v sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04,   III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol ako zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž   možnosť   porušenia   označených   práv sťažovateľky,   ktorej   reálnosť   by   mohol   bližšie   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

16. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014