znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   februára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., D., zastúpeného spoločnosťou J., advokát, s. r. o, D., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   P.   K.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 NcC 101/2011 z 27. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2012 doručená sťažnosť P. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J., advokát, s. r. o, D., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 NcC 101/2011 z 27. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «Sťažovateľ   je   účastníkom   konania   vedeného   na Okresnom súde Dunajská Streda č. k. 8C 246/2011 v právnej veci navrhovateľa J. B... proti odporcovi P. M… o zaplatenie 14.000,- eur s príslušenstvom.

Sťažovateľ písomným podaním zo dňa 14. 11. 2011 uplatnil s poukazom na § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku námietku zaujatosti proti sudkyni Okresného súdu Dunajská Streda JUDr. A. S., ktorá bola podľa rozvrhu práce Okresného súdu Dunajská Streda určená na prejednanie a rozhodnutie veci uvedenej vyššie…

Sťažovateľ   svoju   námietku   odôvodnil   tým,   že v zmysle §   14 ods.   1   Občianskeho súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Právne zastupovanie navrhovateľa v konaní prevzal JUDr. Z. H., advokát, D. Podľa údajov   dostupných   z   internetovej   stránky   Slovenskej   advokátskej   komory,   advokátskym koncipientom JUDr. H. a teda jeho zamestnancom je Mgr. T. H., ktorý do začiatku roka 2011   bol   zamestnaný   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   ako   vyšší   súdny   úradník.   Z rozvrhu práce Okresného súdu Dunajská Streda za rok 2010, ktorý je taktiež dostupný na internetovej stráne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, vyplýva, že Mgr. T. H. bol povereným vyšším súdnym úradníkom JUDr. A. S., sudkyne, ktorá má vo veci samej konať a rozhodnúť. Samotný JUDr. Z. H. v minulosti dlhé roky pracoval na Okresnom súde Dunajská Streda ako vyšší súdny úradník.

Krajský súd Trnava uznesením č. k. 11 NcV 101/2011 zo dňa 27. 12. 2011 rozhodol tak, že JUDr. Antónia Salayová nie je vylúčená z prejednávanie a rozhodovania veci. Ako porušovateľ   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   konštatoval,   súd   musí   byť   nielen fakticky nezávislý, ale musí sa takto javiť aj v očiach strán. Nestačí však subjektívny pocit strany, ale obava z nedostatku nezávislosti musí byť objektívna. Porušovateľ vyhodnotil okolnosti prípadu tak, že vzťah zástupcov účastníka konania ku konajúcemu sudcovi nie je natoľko intenzívny, že by zakladal objektívny dôvod jeho nezaujatosti...

Ako   porušovateľ   správne   konštatoval   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia, nestrannosť sudcu môže byť subjektívna, daná existenciou určitého vzťahu k prejednávanej veci   alebo   účastníkom,   poprípade   k   ich   zástupcom,   alebo   objektívna,   ktorá   spočívajú v existencii okolností vzbudzujúcich pochybnosti o tom, že subjektívna zaujatosť tu môže existovať (hoci v skutočnosti nemusí). Vzhľadom na formuláciu § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku („možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“) stačí ak je prítomná jedna z vyššie uvedených zložiek nestrannosti. Uvedené korešponduje s názorom porušovateľa, že súd nemusí byť len fakticky nezávislý, ale musí existovať aj „zdanie nezávislosti“.

Sťažovateľ už v námietke zaujatosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle ktorého dlhodobý kolegiálny vzťah k účastníkovi konania, s ktorým sa bežne   aj   spoločensky,   aj   keby   len   v   rámci   plnenia   pracovných   povinností,   stýkal,   je objektívnou skutočnosťou   spôsobilou vyvolať   opodstatnenú   pochybnosť   o pomere   sudcu k účastníkovi   konania   (sp.   zn.   2   Cdon 1558/1996).   Takýto   vzťah   narúša práve   „zdanie nezávislosti“ bez ohľadu na skutočný obsah tohto vzťahu. Túto objektívne danú skutočnosť pritom nie je možné odbiť odkazom na to, že sudca pri výkone verejnej moci má zachovať vyšší   stupeň   tolerancie   a   nadhľadu   ako   bežný   človek.   Takáto   argumentácia   podľa sťažovateľa predpokladá „neomylnosť“ verejnej moci čo v skutočnosti zďaleka neplatí – a dokonca   popiera   aj   význam   zaujatosti   na   subjektívnom   princípe   (sudca   pri   výkone verejnej   moci   by   mal   vedieť   odhliadnuť   napr.   od   existencie   príbuzenského   vzťahu s účastníkom   konania).   Sudca   pri   výkone   verejnej   moci   má   vykonávať   vyšší   stupeň tolerancie   a   nadhľadu   oproti   bežnému   občanovi   iba   pokiaľ   ide   o   osobné   sympatie   či antipatie k účastníkovi konania, očakávanie väčšej tolerancie v prípadoch zrejmého vzťahu, hoci   aj   zdanlivo   bezvýznamného   s   účastníkom   konania,   nie   je   v   súlade   s   požiadavkou „zdanlivej nezávislosti“ sudcu pri konaní a rozhodovaní.

Názor   prezentovaný   vyššie   spomenutom   rozhodnutí   sa   odzrkadlil   aj   v   ďalších rozhodnutiach (Soudní rozhledy č. 8/1999 s. 250) a udomácnil sa aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. Ndob 1150/2000).

Osobitne treba v tomto smere poukázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré podčiarkuje potrebu objektívneho testu nestrannosti, či sú tu určité fakty, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti. Ak áno treba tieto pochybnosti odstrániť, lebo aj to, čo je zdanlivé, môže byť významné. Ide o dôveru, ktoré súdy musia v demokratickej spoločnosti vyvolať vo verejnosti a najmä u účastníkov konania. Spravodlivosť musí byť nielen uskutočňovaná, ale musí byť tiež vidno, že je uskutočňovaná (vid. napr. rozhodnutie Piersack   c/a   Belgické   kráľovstvo   z   21.   9.   1982,   rozhodnutie   De   Cubber   c/a   Belgické kráľovstvo z 2.   10.   1984,   rozhodnutie Delcourt c/a Belgické kráľovstvo   z 17.   1.   1970, rozhodnutie Daktaras c/a Litva z 19. 9. 2000.

Tieto zásady boli prevzaté aj do rozhodovacej   praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález III. ÚS 105/2011). Z tohto rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní o námietkach   zaujatosti   súd   musí   sa   vysporiadať   s   otázkou,   či   okolnosti   namietané účastníkom   konania   môžu   vzbudzovať   v   očiach   verejnosti   alebo   účastníkov   konania pochybnosti, nestačí všeobecné konštatovanie o potrebe nadhľadu sudcov, ako to urobil aj porušovateľ v napadnutom uznesení.

Je   možné   zhrnúť,   že   v   konkrétnom   prípade   kolegiálny   vzťah   zástupcu   účastníka konania so sudcom konajúcim vo veci a ešte užší kolegiálny vzťah zamestnanca zástupcu (ktorý mimochodom sám môže vystupovať v konaní pred súdom ako advokátsky koncipient) s tým istým sudcom, sú schopné vyvolať pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti sudcu.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:„Uznesením Krajského súdu Trnava č. k. 11 NcC 101/2011 zo dňa 27. 12. 2011 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, v článku 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu Trnava č. k. 11 NcC 101/2011 zo dňa 27. 12. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ ďalej navrhol, aby mu ústavný súd rozhodnutím vo veci samej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby vo veci vydal dočasné opatrenie, „ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a uloží sudkyni Okresného súdu Dunajská Streda, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 246/2011 nekonal a nerozhodol, všetko do rozhodnutia o tejto sťažnosti“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel sťažovateľom (ako odporcom v súdnom konaní) vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu a rozhodol, že sudca   nie   je   vylúčený   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenej   Okresným   súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 246/2011.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že sťažovateľ   vidí   porušenie ním   označených   práv v tom,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   vyslovil   podľa   sťažovateľa   nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide   o posúdenie ním vznesenej námietky zaujatosti zákonného sudcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčené z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 246/2011, avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy [(§ 14 až § 16 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)],   ktoré   upravujú   inštitút   vylúčenia sudcov. Zároveň z uznesenia vyplýva, že krajský súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudkyne o jej   vzťahu   k   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   a   jeho   advokátskemu   koncipientovi (bývalých zamestnancov okresného súdu ako vyšších súdnych úradníkov) a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatá. Krajský súd preto námietku zaujatosti nepovažoval za dôvodnú na vylúčenie sudkyne z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že samotná skutočnosť existencie   kolegiálneho   vzťahu   medzi   zákonnou   sudkyňou   a   právnym   zástupcom navrhovateľa   (ako   bývalým   zamestnanom   okresného   súdu   v   pozícii   vyššieho   súdneho úradníka) a advokátskym koncipientom zástupcu navrhovateľa (ako bývalým zamestnanom okresného súdu v pozícii vyššieho súdneho úradníka prideleného namietanej sudkyni) je dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva   na   zákonného   sudcu,   sa   ustanovuje:   „Sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou naďalej zastáva názor, že kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu,   v   zásade   nie   sú   dôvodom   na   spochybnenie   jeho   nestrannosti   (m.   m. IV. ÚS 124/2010).

Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 105/2011-74 zo 14. júna 2011, je potrebné uviesť, že aj závery vyslovené ústavným   súdom   v   tomto   náleze   zdôrazňujú,   že   ústavne   súladným   postupom   pri rozhodovaní o námietke zaujatosti sudcu   je dôsledné skúmanie charakteru   kolegiálnych vzťahov s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu pri posudzovaní, či ide o vzťahy takej intenzity, ktoré môžu zakladať dôvod na vylúčenie sudcu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   posudzovanom   prípade   sa   krajský   súd   dôsledne zaoberal   a   dostatočne   vyhodnotil   charakter   a   intenzitu   bývalých   kolegiálnych   vzťahov medzi sudkyňou a právnym zástupcom navrhovateľa a jeho advokátskym koncipientom a ústavne   súladným   spôsobom   uzavrel,   či   tento   vzťah   nemohol   právne   relevantným spôsobom vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie ním označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012