znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   I.,   T.,   toho   času   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To/47/2010 z 13. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. I.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 13. decembra   2010   doručená   sťažnosť   Š.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 To/47/2010 z 13. októbra 2010 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/62/2009 z 21. júna 2010 uznaný vinným z obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a iné,   za spáchanie ktorých   mu bol   uložený trest   odňatia   slobody   v trvaní 10   rokov   so zaradením   do   ústavu   na výkon   trestu   odňatia   slobody   s minimálnym stupňom   stráženia a zároveň mu bol súdom uložený aj ochranný dohľad v trvaní jedného roka. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozhodnutím odvolanie ako nedôvodné zamietol.

3.   Proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sa   sťažovateľ   bránil   podaním ústavnej sťažnosti, v ktorej dôvodil, že „Súd odoprel sťažovateľovi realizáciu jeho práva na obhajobu   a spravodlivé súdne   konanie,   keď žiadnym   spôsobom   nepreveril   vierohodnosť svedkov vypočutých ako utajených. Dokonca súd celkom neprofesionálne tvrdí, že pokiaľ by pristúpil   na   návrhy   obhajoby,   tak   by   hrozilo,   že sa   totožnosť   svedkov   prezradí.“. Svoj právny   názor   podporil   aj   rozhodnutiami   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorých vyplýva, že „... rozhodnutie o vine páchateľa nemôže byť založené výlučne a ani prevažne na výsluchu utajených svedkov (Rozsudok ES pre ĽP Krasniki verzus Česká republika, rovnako   aj   Ústavný   súd   ČR   napr.   III.   ÚS   499/04)“.   Keďže   krajský   súd   v napadnutom rozhodnutí „... založil...“ svoj záver o vine sťažovateľa „... na výsluchu utajených svedkov, čo je v rozpore s vyššie uvedeným“, sťažovateľ sa bránil podaním ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 13. decembra 2010.

4. Ústavný súd v rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie zároveň zistil, že proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   5.   januára   2011   na okresnom súde súbežne aj dovolanie, v ktorom ním tvrdené výhrady k postupu krajského súdu v napadnutom rozhodnutí boli totožné ako v ním podanej ústavnej sťažnosti.

5.   Na   základe   svojej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. Konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010 zo dňa 13. 10. 2010   o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v Topoľčanoch   č.   k. 1 T/62/2009   zo   dňa   21.   6.   2010   došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7 To/47/2010... sa zrušuje...

3. Sťažovateľ... náhradu trov konania si uplatňuje... (254,88 Eura).“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9. Jadrom námietok sťažovateľa je skutočnosť, že krajský súd „... založil...“ svoj záver   o   jeho vine „...   na   výsluchu   utajených   svedkov...“,   pričom   tomuto   jeho   postupu nezodpovedá   stabilná rozhodovacia   prax   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ako aj na uplatnenie režimu utajenia identity vypočúvaných svedkov aj v prípravnom konaní, tak aj v konaní pred súdom neboli splnené zákonom predpokladané podmienky – „V prípravnom konaní   nebol   do   spisu   založený   žiadny   dôkaz   nasvedčujúci   opodstatnenosti   výsluchu svedkov v režime utajenia... “, „Z akého dôvodu aj súd na hlavnom pojednávaní vypočúval svedkov   v režime   utajenia   nie   je...   známe.“.   Sťažovateľ   teda   namieta   porušenie   svojho ústavou   garantovaného práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ako   aj   súdov   vo svojej   trestnej   veci   so zdôraznením nedostatkov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, tak v podanej ústavnej sťažnosti,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu   13.   decembra   2010,   ako   aj   v podanom dovolaní,   ktoré   bolo doručené   okresnému   súdu   5. januára   2011   a o ktorom   je príslušný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

10. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha svojho práva jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011