znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/302/2008 zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2010 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/302/2008 zo

17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla 2007   na Okresnom   súde   Bratislava   III   (odkiaľ   bola postúpená   na   okresný   súd)   žalobu o ochranu osobnosti proti žalovanej S. V nej sa domáhal bližšie uvedeného ospravedlnenia od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C/98/2007 z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co/302/2008   zo   17. septembra   2009   prvostupňový   rozsudok potvrdil.   Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   15.   decembra   2009 prostredníctvom okresného súdu dovolanie.

3.   Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v   nesprávnom   postupe   okresného (a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného petitu z 1. júla 2008, v dôsledku ktorej skutočnosti „súdy fakticky odopreli žalobcovi právo disponovať s návrhom pri rozhodovaní o zmene návrhu s takým dôsledkom, že mu odňali právo konať pred súdmi“.   V   ďalšom   sťažovateľ bližšie   uvádzaným postupom   namietal nesprávne právne posúdenie veci a tým aj nesprávne rozhodnutie vo veci.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný súd... rozsudkom sp. zn. 7 C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008 a Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 10 Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 porušili základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...

Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu...   sp.   zn.   10   Co/302/2008   zo   dňa   17.   9.   2009 a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

5. Sťažovateľ ako prílohu k sťažnosti predložil aj dovolanie z 15. decembra 2009 proti „rozsudku Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 a rozsudku Okresného súdu... sp. zn. 7 C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008“, ktoré odôvodnil tým, že

- v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a

- rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Rozsah   a   obsah   uvádzaných   skutočností   v   dovolaní   z   15.   decembra   2009   je v podstate   zhodný   s   obsahom   tvrdení   sťažovateľa   obsiahnutých   v   sťažnosti   doručenej ústavnému súdu.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   namietaného   rozsudku krajského súdu zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúceho postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007 z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku porušenia ktorého sa domáhal v konaní pred ústavným súdom (body 1 až 4) aj podaním dovolania (bod 5).

10. Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania) na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a   zároveň   aj   na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených základných práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k namietanému rozsudku   krajského   súdu   zo   17.   septembra   2009   a   jemu   predchádzajúcemu   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007 rozhodovať najvyšší súd.

11.   Ústavný   súd   preto   zaujal názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v   prípade podania   opravného   prostriedku   (v   okolnostiach   danej   veci   dovolania,   pozn.)   a   súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010