znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen vo veciach jej podaní z 24. júla 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 35453/08 až sp. zn. Rvp 36148/08 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 35453/08.

2. Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   vedenú   pod   sp.   zn.   Rvp   35453/08 o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   27. novembra   2008   doručených   696 sťažností   obchodnej   spoločnosti   L. a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v rovnakých veciach podaných tomuto súdu 24. júla 2006 elektronickou formou.

2. Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia   peňažných   súm   od   viacerých dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka   uviedla, že   ku   dňu   podania   sťažností   ústavnému   súdu   okresný   súd nevykonal   vo   veciach   žiaden   relevantný   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho poplatku,   príp.   vydanie   platobného   rozkazu   a pod.),   takže   možno   s určitosťou   tvrdiť, že riešenie   sporovej   veci   stagnuje   dva   roky,   hoci   predmetom   konaní   je   po   skutkovej aj právnej   stránke   jednoduchá   vec   (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu).

3. V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

4. Označené   sťažnosti   ústavný   súd   spojil   v záujme   hospodárnosti   na   spoločné konanie   podľa   §   112   ods.   1   OSP   v spojení   s   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, ústavný súd na tento prípad primerane aplikoval spojenie vecí podľa § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný   súd   si   pri   výklade   „základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práv k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitostí a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

9.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy a porušené jej   označené   práva   vo   všetkých   696   veciach   začatých   formou   návrhov   v elektronickej podobe.

11. Z judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a po posúdení charakteru   a rozsahu   sťažností,   s ktorými   sa   sťažovateľka   v podobných   veciach   obrátila na ústavný súd, dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

13. Doterajšia   dĺžka konania vedeného okresným súdom   (približne 2 roky) spolu s (a najmä) charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom bolo možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.

14. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza tak z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu podania sťažností,   t.   j.   k   27. novembru 2008,   správania   sťažovateľky,   ako   aj   charakteru posudzovaných vecí, ktorý zo strany ústavného súdu nebolo možné nezohľadniť. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že:

-   namietaná nečinnosť okresného súdu   v konaní je podľa   názoru ústavného súdu nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) jednak toho, že okresný súd nedisponoval potrebnými technickými prostriedkami na „zhmotnenie“ elektronických podaní, ale najmä toho,   že   sťažovateľka   sa   po   ich   doručení   vôbec   nezaujímala   o   svoje   ďalšie   procesné povinnosti   (napr.   zaplatenie   poplatku,   ktorý   bol   splatný   nie   na   výzvu   súdu,   ale   spolu s podaním návrhu, a pod.);

- sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, ktoré od začiatku boli spochybnené. Tieto pohľadávky jej boli totiž postúpené S., ktoré sa stali spornými v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006, a tým aj neistými pre rozhodnutie   okresného   súdu   ešte   predtým,   ako   sťažovateľka   podala   návrhy   na vydanie platobných   rozkazov – S.   totiž   podal   12.   októbra   2006   na Okresnom   súde   Bratislava   I žalobu o určenie neplatnosti uvedených zmlúv, z ktorých sťažovateľka uplatňovala svoje nároky. Túto skutočnosť S. oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým   (v   tom   čase   45)   okresným   súdom   v Slovenskej   republike   a zároveň   navrhol prerušenie   konaní   o návrhoch   sťažovateľky.   Z uvedeného   vyplýva,   že bezprostrednou príčinou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní, ale skutočnosť,   že   konanie vedené   pred   Okresným   súdom   Bratislava I pod   sp.   zn.   7   C 144/2006, v ktorom sa rieši predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť   pomerne   rýchlo,   bol   procesný   postup   súdov,   ktoré   o návrhoch   sťažovateľky meritórne rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred Okresným   súdom   Bratislava   I pod.   sp.   zn.   7 C 144/2006,   primeraný   a štandardný okolnostiam   prerokúvaných   vecí.   Samotná   existencia   sporu   „o   vlastníctvo   uvedených pohľadávok“, ktorý sa rieši, zároveň spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou   formou, keďže dosiaľ nie je zrejmé, či   ňou uplatnené pohľadávky   vôbec patria   do   jej   majetku,   keďže   sťažovateľka   bola   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, mala možnosť jednak využiť iný rovnocenný spôsob uplatnenia svojich práv, prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany, a jednak mala využiť všetky účinné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv. Nevyužitie ďalších zákonom ustanovených   spôsobov   uplatnenia   práva   (sťažnosti   predsedovi   súdu)   viedlo k spochybneniu skutočného záujmu účastníka konania na ochranu svojich práv v konaní pred súdom a zároveň aj o dosiahnutie účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty.

15. Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

16. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základných právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a ustanovuje   za   také   prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania o veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

18.   Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevidel   v namietanom   postupe okresného súdu   porušenie sťažovateľkiných základných práv, ako tvrdila v sťažnostiach podaných ústavnému súdu. Preto senát ústavného súdu sťažnosť bez ústneho pojednávania a bez prítomnosti účastníkov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (aj § 53 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   ako   návrh   zjavne   neopodstatnený.   Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

19. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci   v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009