znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/08-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   februára   2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 To 17/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. novembra   2007   doručená   sťažnosť   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 To 17/2004. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. novembra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného   činu   nedovolenej   výroby   a držania   omamných   a psychotropných   látok,   jedov a prekurzorov podľa § 187 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), ako aj trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona. Bol mu za to uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dva a pol roka   so   zaradením   do   I.   nápravnovýchovnej   skupiny   a s uložením   ambulantného ochranného   protitoxikomanického   liečenia.   Po   vyhlásení   rozsudku   krajského   súdu   sa prokurátorka   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „prokurátor“)   k podaniu odvolania nevyjadrila. Dňa 23.   októbra 2000 bolo krajskému súdu doručené odvolanie prokurátora č. k. 1 Kv 26/99-218 z 20. októbra 2000, v ktorom bolo uvedené, že „V trestnej veci   proti   obv.   M.   N.,   M.   K.   a obv.   A.   K.   podávam   v zákonnej   lehote   odvolanie   proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 T 48/99 zo dňa 12. 9. 2000 v časti týkajúcej sa obv. A. K. čo do výroku o vine (§ 187 ods. 1 Tr. zák.) a treste. Časť rozsudku ohľadne obv. M. N. a M. K. odvolaním nenapádame.“ Do lehoty na podanie odvolania a ani neskôr dôvody odvolania prokurátora z 20. októbra 2000 neboli doplnené. Dňa 18. januára 2001 sa na najvyššom súde konalo verejné zasadnutie o odvolaní prokurátora z 20. októbra 2000. Najvyšší súd dospel k záveru, že o odvolaní rozhodne na neverejnom zasadnutí, ktoré sa uskutoční po skončení verejného zasadnutia. Následne sa toho istého dňa konalo neverejné zasadnutie. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí sp. zn. 5 To 59/2000 z 18. januára 2001 vyplýva, že sa ho zúčastnil prokurátor, nie však sťažovateľ. Prokurátor počas neverejného zasadnutia   prednášal   argumenty,   ku   ktorým   sa   neprítomní   sťažovateľ   a jeho   obhajca nemohli vyjadriť. Podľa zákonnej úpravy platnej v tom čase totiž mohol byť na neverejnom zasadnutí   prítomný   iba   prokurátor.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   59/2000 z 18. januára 2001 bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 zrušený v celom rozsahu a trestná vec bola vrátená krajskému súdu. Ďalším rozsudkom krajského súdu sp.   zn.   1 T 48/99 z 28.   februára 2003 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držania omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 187 ods.   1 a 3 písm. a) Trestného zákona,   za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere osem rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny a s uložením ambulantného ochranného protitoxikomanického liečenia. Sťažovateľ podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 To 17/2004 z 25. apríla 2007 bol zrušený výrok o treste a ochrannom opatrení rozsudku krajského súdu a sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov a šiestich mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudok najvyššieho súdu bol obhajcovi sťažovateľa doručený 17. septembra 2007. Samotnému sťažovateľovi v čase podania sťažnosti tento rozsudok ešte doručený nebol.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   17/2004   z 25.   apríla   2007   považuje sťažovateľ za porušenie jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to preto, lebo nie je   z neho   zrejmé,   ako   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   uvedenými v dôvodoch odvolania z 20. apríla 2007. Táto okolnosť zakladá podľa neho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť tohto rozsudku.

Pokiaľ   ide   o námietku   týkajúcu   sa   účasti   prokurátora   na   neverejnom   zasadnutí najvyššieho súdu konanom 18. januára 2001 a jeho prednesov, nezaujal najvyšší súd žiadne stanovisko, hoci bolo jeho povinnosťou preskúmať aj správnosť postupu konania, ktoré jeho konečnému rozsudku predchádzalo.

Sťažovateľ ďalej v dôvodoch odvolania z 20. apríla 2007 namietal, že z odvolania prokurátora   z 20.   októbra   2000   proti   predchádzajúcemu   rozsudku   krajského   súdu z 12. septembra 2000 nebolo vôbec zrejmé, či bolo podané v prospech alebo v neprospech sťažovateľa. Preto pri novom rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa bolo povinnosťou súdov   vychádzať   z toho,   že   odvolanie   prokurátora   z 20.   októbra   2000   bolo   podané v prospech   sťažovateľa.   Takýto   záver   by   vylučoval   možnosť,   aby   v novom   konaní   bola otázka   viny   a trestu   posúdená   v neprospech   sťažovateľa,   a to   vzhľadom   na   ustanovenie § 264   ods.   2   Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), podľa ktorého ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. K tejto odvolacej námietke najvyšší súd v rozsudku z 25. apríla 2007 uviedol, že „Najvyšší súd v právnoprocesnej rovine sa zaoberal aj odvolacou námietkou či otázkou obžalovaného K., teda či napadnutým rozsudkom nedošlo k porušeniu ustanovenia § 264 ods. 2 Tr. por. v neprospech tohto obžalovaného. Najvyšší súd však v tomto smere rezultuje,   že   podľa   obsahu   odvolanie   prokurátora   proti   predchádzajúcemu   rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave   z 12.   septembra   2000,   sp.   zn.   1   T   48/99,   bolo   podané v neprospech obžalovaného K., a preto v ďalšom konaní nebol porušený zákaz reformácie in peius, ako ho vyjadruje ustanovenie § 264 ods. 2 Tr. por.“. Podľa názoru sťažovateľa z rozsudku   nie   je   celkom   zrejmé,   obsah   akého   podania   prokurátora   najvyšší   súd posudzoval, teda či išlo o podanie z 20. októbra 2000 doručené krajskému súdu 23. októbra 2000 alebo nejaké iné podanie. Pritom z ustanovenia § 125 Trestného poriadku vyplýva najvyššiemu   súdu   povinnosť   uviesť   dôkaz,   o ktorý   svoje   skutkové   zistenie   oprel,   a to jednoznačným   a nezameniteľným   spôsobom.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uvádza,   že v trestnom   spise   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   48/99   sa   okrem   odvolania   prokurátora z 20. októbra 2000 nenachádza žiadne iné podanie   prokurátora,   z ktorého   by vyplývalo napádanie rozsudku krajského súdu z 12. septembra 2000. Z rozsudku najvyššieho súdu z 25. apríla 2007 vôbec nie je zrejmé, z ktorého konkrétneho jazykového prejavu alebo procesného záveru dospel najvyšší súd k svojmu rezultátu.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 To   17/2004   s tým,   aby   bol   rozsudok   najvyššieho   súdu   z 25.   apríla   2007   zrušený   a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

Sťažovateľ sa ďalej domáhal aj toho, aby ústavný súd ešte pred rozhodnutím v merite veci   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho súdu, uložil krajskému súdu a najvyššiemu súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu dočasne sa zdržať výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi a nariadiť im prepustiť sťažovateľa z výkonu trestu na slobodu.

2. Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom, z príslušnej časti spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99, ktorú si ústavný súd zadovážil, ako aj z listinných dôkazov zo spisu Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. 1 Kv 4/04, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplývajú nasledovné relevantné skutočnosti.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného na krajskom súde 12. septembra 2000 pod sp. zn. 1 T 48/99 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku prokurátor vyhlásil, že sa k vyhlásenému rozsudku nevyjadruje.

Z odvolania   prokurátora   č.   k.   1   Kv   26/99-218   z 20.   októbra   2000   doručeného krajskému súdu 23. októbra 2000 vyplýva, že v trestnej veci proti obvineným M. N., M. K. a sťažovateľovi podáva prokurátor v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 v časti týkajúcej sa výroku o vine a treste sťažovateľa.

Z prípisu   krajského   súdu   z 8.   novembra   2000   (bez   označenia   spisovej   značky) adresovaného najvyššiemu súdu vyplýva, že krajský súd v prílohe zasiela podania krajského prokurátora a JUDr. F. vo veci sp. zn. 1 T 48/99, keďže samotný spis bol už najvyššiemu súdu   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaniach.   Prípis   bol   doručený   najvyššiemu   súdu 9. novembra   2000   o 11.30   h   v jednom   vyhotovení   so   štyrmi   prílohami.   Prípis   nie   je žurnalizovaný. Podanie krajského prokurátora sa v spise krajského súdu nenachádza. Z podania   krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   Kv   26/99-222   z 31.   októbra   2000 adresovaného krajskému súdu k sp. zn. 1 T 48/99 doručeného krajskému súdu 6. novembra 2000 označeného ako „obv. A. K. - trestné konanie - zdôvodnenie odvolania“ vyplýva, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000, pokiaľ ide o   vinu   a trest   sťažovateľa,   z 20. októbra   2000   odôvodňuje   prokurátor   týmto   podaním. S rozsudkom   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   uznanie   viny   a uloženie   trestu   v prípade sťažovateľa, sa nestotožňuje. Vytýka, že krajský súd v prípade sťažovateľa neuznal právnu kvalifikáciu   skutku   podľa   §   187   ods.   3   Trestného   zákona,   teda   spôsobenie   smrteľného následku. Z toho dôvodu žiada, aby bol rozsudok krajského súdu zrušený.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 59/2000 z 18. januára 2001   vyplýva,   že o odvolaní   sťažovateľa   rozhodne   najvyšší   súd   na neverejnom zasadnutí, ktoré sa uskutoční po skončení verejného zasadnutia.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí senátu najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 59/2000 z 18.   januára   2001   vyplýva,   že   popri   členoch   senátu   a zapisovateľke   bol   prítomný   aj prokurátor. Prokurátor predniesol, že žiada vyhovieť odvolaniu z dôvodov tam uvedených. Navrhuje zrušiť rozsudok krajského súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru súbeh trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona s trestným činom podľa § 187 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona nie je možný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 59/2000 z 18. januára 2001 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 a vec bola vrátená krajskému súdu. Najvyšší súd konal na základe odvolania prokurátora, všetkých obžalovaných   a poškodeného.   Prokurátor   zameral   svoje   odvolanie   iba   voči   osobe sťažovateľa. Namietal výrok o vine sťažovateľa a v dôsledku toho i o treste, lebo podľa jeho názoru mal byť aj sťažovateľ uznaný v súlade s obžalobou za vinného trestným činom podľa § 187 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona, nie teda iba podľa § 187 ods. 1 Trestného zákona. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 17/2004 z 25. apríla 2007 vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok krajského súdu sp.   zn.   1 T 48/99 z 28.   februára 2003 vo výroku o trestoch   uložených   M.   K.   a sťažovateľovi,   ako   aj   vo   výroku   o uložení   ochranného opatrenia M. N., M. K. a sťažovateľovi, a zároveň bol M. K. a sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody v trvaní päť rokov, resp. štyroch rokov a šesť mesiacov so zaradením do I. nápravnovýchovnej   skupiny.   V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   malo dôjsť k porušeniu ustanovenia § 264 ods. 2 Trestného poriadku v neprospech sťažovateľa, najvyšší súd uvádza,   že „podľa   obsahu odvolanie   prokurátora proti predchádzajúcemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12. septembra 2000, sp. zn. 1 T 48/99, bolo podané v neprospech obžalovaného K., a preto v ďalšom konaní nebol porušený zákaz reformácie in peius ako ho vyjadruje ustanovenie § 264 ods. 2 Tr. por.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľ jednak vytýka, že na neverejnom zasadnutí   najvyššieho   súdu   konanom   18.   januára   2001,   na   ktorom   došlo   k zrušeniu skoršieho   rozsudku   krajského   súdu   a vráteniu   veci   na   ďalšie   konanie,   bol   prítomný prokurátor, nie však sťažovateľ, resp. jeho obhajca. Najvyšší súd sa v rozsudku sp. zn. 3 To 17/2004 z 25. apríla 2007 s touto námietkou sťažovateľa nijako nevysporiadal. Ďalej sťažovateľ namieta, že došlo k porušeniu zásady zákazu reformationis in peius vyplývajúcej z ustanovenia § 264 ods. 2 Trestného poriadku, lebo konečným rozsudkom došlo ku zmene skoršieho rozsudku v neprospech sťažovateľa aj napriek tomu, že z odvolania prokurátora podaného proti skoršiemu rozsudku nevyplývalo, že bolo podané v neprospech sťažovateľa.

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k námietke   týkajúcej   sa   neverejného   zasadnutia   najvyššieho   súdu konaného 18. januára 2001 treba uviesť, že pokiaľ priebeh tohto neverejného zasadnutia považoval sťažovateľ   za   porušenie   základného práva   na súdnu   ochranu, resp.   práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu jeho nerovného postavenia voči prokurátorovi, mohol tento postup najvyššieho súdu napadnúť pred ústavným súdom, čo sa však nestalo. Keďže uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   To   59/2000   z 18.   januára   2001   nadobudlo právoplatnosť,   nemohol už najvyšší súd v ďalšom konaní na túto námietku sťažovateľa prihliadnuť, resp. sa ňou zaoberať. Predchádzajúce právoplatné uznesenie bolo pre najvyšší súd záväzné.

V súvislosti   s tvrdením   sťažovateľa,   podľa   ktorého   odvolanie   prokurátora   č.   k. 1 Kv 26/99-218 z 20. októbra 2000 podané proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 podľa jeho obsahu nebolo podané v neprospech sťažovateľa a nebolo neskôr ďalším podaním prokurátora doplnené, považoval ústavný súd za potrebné vykonať nevyhnutné šetrenie.

Z príslušnej   časti   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   48/99   ústavný   súd   zistil,   že odvolanie prokurátora č. k. 1 Kv 26/99-218 z 20. októbra 2000 smerujúce proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 bolo krajskému súdu   doručené 23. októbra 2000. Z jeho obsahu vyplýva, že sa ním napáda výrok o vine a treste týkajúci sa sťažovateľa.   Podané   odvolanie   má   charakter   tzv.   blanketárneho   odvolania   a žiadne odôvodnenie neobsahuje. Ďalej je v spise založený prípis krajského súdu z 8. novembra 2000   doručený   najvyššiemu   súdu   9.   novembra   2000,   ktorým   krajský   súd   predkladá najvyššiemu súdu „podania krajského prokurátora a JUDr. F. vo veci sp. zn. 1 T 48/99- obž. M. N. a spol. za spisom, nakoľko tento Vám bol predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovaných a KP“. Tento prípis nie je žurnalizovaný a podanie prokurátora sa v spise nenachádza.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenie   si   ústavný   súd   vyžiadal   z krajskej   prokuratúry podanie prokurátora spomínané v prípise krajského súdu z 8. novembra 2000. Z podania prokurátora   č.   k.   1   Kv   26/99-222   z 31.   októbra   2000   doručeného   krajskému   súdu 6. novembra   2000   označeného   ako „Vec:   obv.   A.   K.   -   trestné   konanie   -   zdôvodnenie odvolania“ vyplýva, že odvolanie podané proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000, pokiaľ ide o rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa, týmto podaním bližšie odôvodňuje. Vyslovuje názor, že krajský súd nesprávne rozhodol, pokiaľ neuznal sťažovateľa vinným podľa § 187 ods. 3 Trestného zákona, teda aj za smrteľný následok, ale iba podľa § 187 ods. 1 Trestného zákona. Žiada preto, aby bol rozsudok krajského súdu zrušený.

Z listinných   dôkazov,   ktorých   podstatný   obsah   je   už   uvedený,   možno   dôjsť k nepochybnému záveru, že odvolanie prokurátora podané proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 48/99 z 12. septembra 2000 bolo podané v neprospech sťažovateľa. To zároveň znamená,   že   v ďalšom   konaní   všeobecné   súdy   neboli   pri   rozhodovaní   o vine   a treste sťažovateľa   viazané   obmedzujúcim   ustanovením   §   264   ods.   2   Trestného   poriadku zakazujúcim   v novom   konaní   zmeniť   pôvodné   rozhodnutie   v neprospech   sťažovateľa. Pokiaľ preto konečným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 17/2004 z 25. apríla 2007 bol sťažovateľ uznaný vinným zo závažnejšieho trestného činu a bol mu uložený prísnejší trest   než v skoršom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   48/99   z 12.   septembra   2000, nemohlo   dôjsť   z tohto   dôvodu   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy a dohovoru.

Z pohľadu ústavného súdu možno ešte poznamenať, že odôvodnenie predmetného rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné, pričom jeho závery v žiadnom prípade nemožno označiť ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Keďže   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať požiadavkou sťažovateľa na vydanie dočasného opatrenia.Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008