znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 48/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátkou   JUDr. A.   G.,   T.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   1 Cob   223/2005-71 z 15. decembra 2005 a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti D., spol. s r.o.,   trovy   právneho   zastúpenia   10 332   Sk   (slovom   desaťtisíc   tristotridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. februára 2006 č. k. I. ÚS 48/06-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   D.,   spol.   s r. o.,   P. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd (v tomto prípade odvolací súd) rozsudkom   č. k.   1 Cob   223/2005-71   z   15.   decembra   2005   potvrdil   v napadnutej   časti rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 42 Cb 115/2005-48 z 31.   mája   2005,   ktorým   tento   priznal   sťažovateľke   z   dôvodu   poplatku   z omeškania zaplatenie   istiny   15   048,38   Sk   (0,01   %   denne   z omeškania   úhrady   faktúr)   namiesto zaplatenia   istiny   59 201,13   Sk   z   dôvodu   poplatku   z omeškania   v sadzbe   0,1   %   denne z omeškania úhrady faktúr, ktoré boli S., B. (ďalej len „žalovaná“), vyúčtované za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre jej poistencov na základe platných lekárskych predpisov a poukazov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že pri uplatňovaní svojho nároku vychádzala z § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), v znení platnom ku dňu rozhodovania   krajského   súdu.   Podľa   nej   krajský   súd   rozhodol   v rozpore   s   nálezom ústavného súdu „č. 396/2004 zo dňa 17. mája 2004“, z ktorého vyplýva, že sa vzťahuje na novelu zákona č. 273/1994 Z. z., t. j. na zákon č. 138/2003 Z. z., ktorý od 1. júna 2003 zmenil výšku poplatku z omeškania z 0,1 % za každý deň z omeškania na 0,01 % za každý deň z omeškania. Sťažovateľka poukázala na to, že toto novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. stratilo účinnosť dňom 15. júla 2004, kedy bolo uverejnené rozhodnutie ústavného súdu v Zbierke zákonov.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka tvrdí, že v čase podania žaloby okresnému súdu 31. decembra 2004 citované ustanovenie nebolo účinné a v čase vynesenia rozsudku krajského súdu už nebolo ani platné.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, aby ústavný súd zrušil citovaný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej trovy konania vrátane DPH, spolu v sume 14 280 Sk.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd listom predsedníčky JUDr. D. K. sp. zn. Spr. 3164/2006 zo 17. marca 2006 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu listom doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2006.

2. 1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: «(...) ako orgánu riadenia a správy súdu mi neprislúcha vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov v konkrétnych   súdnych   konaniach,   usmerňovať   ich,   akým   spôsobom   majú   v tom   ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci, alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania. (...) Z tohto dôvodu som Vašu žiadosť predložila priamo predsedníčke senátu „1 Cob“ JUDr. A. R., ktorej vyjadrenie Vám v prílohe tohto prípisu zasielam.

Zároveň Vám oznamujem, že Krajský súd v Bratislave ako účastník konania netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.»

Predsedníčka senátu „1 Cob“ sa k žiadosti ústavného súdu vyjadrila nasledovne:„Rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   i konajúci   senát   odvolacieho   súdu   pri   svojom rozhodovaní   bral   zreteľ   na   článok   125   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako aj na ustanovenie § 41a ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. (...) a dospel k rovnakým právnym záverom   a to   takým,   že   v čase   od   nadobudnutia   účinnosti   zák.   č.   138/2003   Z.   z.   až do uverejnenia   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky, prináležalo sťažovateľovi právo na poplatok z omeškania v sadzbe 0,01 % z dlžnej sumy za každý   deň   omeškania   bez   ohľadu   na   to,   kedy   si   toto   právo   uplatnil,   teda   či   až   po uverejnení Nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov SR. Túto svoju úvahu oprel aj o tú skutočnosť (aj keď ju vo svojom rozhodnutí neuviedol), že právo žalobcu na účtovanie poplatku z omeškania vzniklo až prvým dňom omeškania so zaplatením jednotlivých faktúr, kedy   v súdnom   konaní   sa   mohol   domáhať   svojho   práva   nielen   na   zaplatenie   istiny spočívajúcej   vo   vyúčtovaní   hodnoty   liekov   a zdravotníckych   pomôcok   poistencom žalovaného, ale aj poplatku z omeškania, kedy bola zákonom č. 138/2003 Z. z. ustanovená sadzba tohto poplatku vo výške 0,01% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Naviac sme názoru, že účinky rozhodnutia Ústavného súdu SR majú účinky ex nunc, teda až po ich publikácii v Zbierke zákonov SR, ale nie spätne, teda ex tunc. Tento náš právny názor vychádza aj z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý proklamuje právnosť štátu Slovenskej republiky   a z judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   z ktorých   rovnako   vyplýva,   že   princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis. Za takto prezentovaného právneho názoru a skutkového stavu veci sa domnievam, že sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.“

2. 2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedla: „(...) vyjadrujem súhlas s tým, aby (...) Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Pokiaľ   ide   o stanovisko   k predmetným   vyjadreniam,   súhlasím   so   stanoviskom predsedníčky Krajského súdu v Bratislave.

Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   k sťažnosti   predsedníčky   senátu   JUDr.   A.   R.   s týmto nesúhlasím, pričom dôvod nesúhlasu je obsahom sťažnosti v tejto veci.

(...) poukazujem na to, že v čase vynesenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1   Cob   223/2005   zo   dňa   15.   12.   2005,   nebolo   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona č. 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, doručil ústavný súd žalovanej podanú sťažnosť sťažovateľky, uznesenie ústavného súdu č. k.   I.   ÚS   48/06-9   z   22.   februára   2006,   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu a predsedníčky   senátu   krajského   súdu   „1   Cob“,   ako   aj   repliku   právnej   zástupkyne sťažovateľky s tým, že žalovaná má právo sa vo veci vyjadriť. Žalovaná prevzala prípis ústavného súdu z 11. mája 2006 spolu aj s prílohami 15. mája 2006, ale právo vyjadriť sa vo veci nevyužila.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005 vyplýva, že ním bol potvrdený v napadnutej časti rozsudok okresného súdu č. k. 42 Cb 115/2005-48 z 31.   mája   2005,   pričom   žalovanej   nebola   priznaná   náhrada   trov   odvolacieho   konania. Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   42   Cb   115/2005-48   z   31.   mája   2005   bola   žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 15 048,38 Sk, konanie v časti o zaplatenie 4 414,41 Sk bolo zastavené   a   vo   zvyšnej   časti   bola   žaloba   sťažovateľky   zamietnutá   s   tým,   že   účastníci konania nemajú právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 1. júna 2003, keď nadobudlo účinnosť novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnený nález ústavného súdu, bolo treba aplikovať novelizované znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého bol denný poplatok z omeškania 0,01 %. Naproti tomu po 15. júli 2004 bolo potrebné vychádzať z pôvodného znenia citovaného ustanovenia, teda z denného poplatku z omeškania vo výške 0,1   %.   Je   to   tak   preto,   že   nález   ústavného   súdu   nepôsobí   spätne,   pričom   iný   záver by odporoval princípu právnej istoty, teda jednému zo základných princípov právneho štátu, ako aj princípu ochrany dôvery občanov v právo podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Krajský súd preto   v   danej   veci   priznal za   obdobie   platnosti a účinnosti   novelizovaného ustanovenia poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl.125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom,

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisov vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   z princípu,   podľa   ktorého   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným   súdom,   treba   považovať   viaceré   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde. V danom prípade ide o ustanovenia, z ktorých vyplývajú účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov.

Podľa právneho názoru sťažovateľky je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny   stav   vzniknutý   nálezom   ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené (judikované).   Ďalej sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   môže   odsúdený   požiadať   o obnovu   konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod žaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu   znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2.   Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu prostredníctvom   ústavného   súdu,   ktorý   môže   nesúlad   právneho   predpisu   vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude pri rozhodovaní veci aplikovať. Pri právnom názore, aký zastáva krajský súd, nemalo by oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte v čase, keď bol tento predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   1   Cob   223/2005-71   z 15.   decembra   2005   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 223/2005-71 z 15. decembra 2005 podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila a vyúčtovala trovy za právne zastúpenie v celkovej výške 14 280 Sk.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení z § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Sťažovateľke patrí náhrada trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnému súdu a spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu zo 4. apríla 2006) v sume 8 190 Sk a trojnásobok režijného paušálu v sume 492 Sk. Ústavný súd tak sťažovateľke priznal náhradu trov v celkovej sume 8 682 Sk. Po zvýšení tejto sumy o 19 % dane z pridanej hodnoty (1 649, 58 Sk) predstavuje náhrada trov právneho zastupovania sumu 10 331,58 Sk, po zaokrúhlení 10 332 Sk tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006