znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   M.,   K.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   R.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods.   2 a čl. 12 ods.   2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky vyjadrením Slovenskej komory exekútorov   obsiahnutým   v návrhu   na   vymenovanie   exekútora   doručenom   Ministerstvu spravodlivosti   Slovenskej   republiky   17.   apríla   2002   a   rozsudkom Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2002 sp. zn. 7 Sž 85/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2002 doručená, 8. októbra 2002 doplnená,   9. decembra 2002 rozšírená a 6. júna 2003 opätovne doplnená sťažnosť JUDr. M. M., K. (ďalej len „sťažovateľ), vo veci porušenia základných   práv   na   slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   právo   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy   vyjadrením   Slovenskej   komory   exekútorov   (ďalej   aj   „komora“)   obsiahnutým v návrhu   na   vymenovanie   exekútora   doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“) 17. apríla 2002 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 13. novembra 2002   sp. zn. 7 Sž 85/02.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   1.   marca   2002   požiadal   komoru   o podanie návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora ministrom spravodlivosti a k svojmu podaniu pripojil všetky doklady, ktoré preukazovali splnenie podmienok ustanovených § 10 ods. 1 Exekučného poriadku nevyhnutné pre vymenovanie za súdneho exekútora.

Komora v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 Exekučného poriadku doručila 17. apríla 2002 ministerstvu spravodlivosti návrh na vymenovanie za súdneho exekútora, ku ktorému pripojila   stanovisko,   že   vymenovanie   sťažovateľa   za   súdneho   exekútora   neodporúča z dôvodu, že: „v Bratislave je v súčasnosti 44 súdnych exekútorov, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych exekútorov a nie je žiadúce tento stav ďalej zhoršovať.“ Minister   spravodlivosti   vo svojom   rozhodnutí   z 25.   júna 2002   č.   7565/2002-410, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 29. júna 2002, „akceptoval neodporúčanie Slovenskej komory exekútorov“ a sťažovateľa nevymenoval za súdneho exekútora.

Sťažovateľ   sa   o   uvedených dôvodoch   nevymenovania   za   súdneho   exekútora dozvedel   z listu   ministerstva   spravodlivosti   z 9.   júla   2002,   pričom   informácie   mu   boli poskytnuté na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   predmetná „...   sťažnosť   smeruje   voči   vydaniu vyjadrenia, ktorým Slovenská komora exekútorov neodporučila vymenovať sťažovateľa za súdneho exekútora. Jedná sa teda o postup,   resp.   zásah Slovenskej komory exekútorov, ktorým podľa názoru sťažovateľa, boli porušené jeho práva a slobody. Exekučný poriadok v ustanoveniach   §   218a   až   218c   upravuje   možnosť   podávania   sťažnosti   proti   činnosti Slovenskej   komory   exekútorov,   avšak   o tejto   sťažnosti   rozhoduje   ministerstvo spravodlivosti. Podanie takejto sťažnosti by však smerovalo voči neodporúčaniu Slovenskej komory exekútorov, ktoré si však ministerstvo spravodlivosti osvojilo a práve na základe tohto   neodporúčajúceho   stanoviska   sa   minister   spravodlivosti   rozhodol   nevymenovať sťažovateľa   za   súdneho   exekútora.   Podanie   takejto   sťažnosti   nemá   právne   relevantný význam   a tieto   skutočnosti   považujeme za dôvody   hodné osobitného zreteľa.   Sťažovateľ preto žiada Ústavný súd SR o postup podľa § 53 ods. 2 cit. zák., v zmysle ktorého Ústavný súd SR neodmietne prijatie sťažnosti, ak sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto veci sťažovateľ poukazuje aj na Uznesenie ÚS SR č. 11 /02-20 zo dňa 31. 01. 2002, v ktorej bol vyslovený právny názor, v zmysle ktorého podávanie sťažnosti voči činnosti Slovenskej komory exekútorov nie je konaním končiacim   rozhodnutím   o merite   veci,   a preto   aj   z tohto   pohľadu   sa   podanie   sťažnosti vyhodnotilo ako bezpredmetné. Pokiaľ sa jedná o ďalšie právne prostriedky, ktoré by mal sťažovateľ vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti, tak takýmto prostriedkom nie je ani preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   ako   O.   s.   p.),   nakoľko   podľa   názoru   sťažovateľa   neodporúčajúce stanovisko nie je rozhodnutím, jedná sa o vyjadrenie orgánu záujmovej samosprávy a takéto vyjadrenia sú vylúčené zo súdneho preskúmania zákonnosti podľa piatej časti O. s. p., a to konkrétne   podľa   ustanovenia   §   248   ods.   1   O.   s.   p.   Vyjadrenie,   či   Slovenská   komora exekútorov   odporúča   alebo   neodporúča   menovanie   za   súdneho   exekútora   podľa ustanovenia § 11 ods. 2 (druhá veta) Exekučného poriadku, je len pomocným prostriedkom pre ministra spravodlivosti pri rozhodovaní o vymenovaní alebo nevymenovaní za súdneho exekútora.   S vydaním   neodporúčajúceho   stanoviska   komory   zákon   nespája   nevyhnutný dôsledok nevymenovania za súdneho exekútora. Nejedná sa preto o rozhodnutie, ale len o vyjadrenie, ktoré je Slovenská komora exekútorov oprávnená vydať a takéto rozhodnutia nemôžu   byť   predmetom   preskúmania   v správnom   súdnictve.   Tomuto   právnemu   záveru nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   stanovisko   k vymenovaniu   za   súdneho   exekútora   je   podľa ustanovenia § 11 ods. 3 Exekučného poriadku integrálnou súčasťou návrhu na vymenovanie súdneho exekútora, ktoré predkladá komora v návrhu na vymenovanie, a preto keby malo byť toto stanovisko predmetom súdneho preskúmania, tak by predmetom preskúmania mal byť   návrh   na   vymenovanie   za   súdneho   exekútora   s neodporúčajúcim   stanoviskom,   čo samozrejme   odporuje   logike   veci.   Je   teda   zrejmé,   že   takýto   návrh   nie   je   spôsobilý   na preskúmanie podľa piatej časti O. s. p.

Pokiaľ   sa   jedná   o právnu   povahu   vyjadrenia   komory,   ktoré   podáva   podľa ustanovenia § 11 ods. 2 (druhá veta) Exekučného poriadku, tak sa jedná o akt orgánu verejnej správy, ktorý síce nemá povahu správneho rozhodnutia, avšak tento akt podáva orgán záujmovej samosprávy na základe zákona. A teda sa jedná o individuálny správny akt, ktorým orgán verejnej správy vykonáva svoju pôsobnosť, ktorá mu bola zverená na základe zákona. Aj takéto individuálne správne akty však musia byť v súlade s Ústavou SR, zákonom   a ostatnými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi,   nesmú   ísť   proti   týmto predpisom, resp. nad ich rámec. Pokiaľ zákon zveruje komore exekútorov podať v návrhu na vymenovanie za súdneho exekútora vyjadrenie, či menovanie odporúča alebo nie, tak toto vyjadrenie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, a najmä Ústavou   SR.   Napríklad   komora   nemôže   podať   negatívne   stanovisko   k menovaniu   za súdneho   exekútora   z dôvodu   príslušnosti   k určitému   náboženstvu   alebo   politickému zoskupeniu a pod. Ak komora vydá takéto vyjadrenie a toto vyjadrenie nepodlieha súdnemu preskúmaniu   zákonnosti   podľa   piatej   časti   O.   s.   p.,   tak   z povahy   veci   je   zrejmé,   že v právnom štáte takéto individuálne správne akty, nemôžu ostať v platnosti a musia byť zrušené, navyše ak sú v rozpore s Ústavou SR a porušujú sa nimi základné ľudské práva a slobody   garantované   Ústavou   SR   a inými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi. Z hľadiska   čl.   127   Ústavy   SR   ako   aj   §   50   Zákon   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov možno takéto neodporúčajúce stanovisko kvalifikovať ako opatrenie alebo iný zásah,   ktorým   došlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   a ktoré   sú   predmetom preskúmania ústavnosti Ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu sa preto sťažovateľ obrátil na Ústavný súd SR“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa „z uvedeného popisu skutkového a právneho stavu je   zrejmé,   že   Slovenská   komora   exekútorov   vydaním   neodporúčajúceho   stanoviska k menovaniu za súdneho exekútora porušila práva sťažovateľa garantované čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 12 ods. 4 Ústavy SR“.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy, sťažovateľ k tomu uviedol, že „z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že uchádzač o výkon funkcie exekútora, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky pre výkon tejto funkcie, má právny nárok na výkon tejto   funkcie,   a teda   aj   na   menovanie   za   súdneho   exekútora.   Exekučný   poriadok neoprávňuje   ministra   spravodlivosti,   aby   určoval   počet   exekútorov,   resp.   určoval obmedzenia výkonu tejto funkcie. Takisto ani komora exekútorov nemôže podávať negatívne stanoviská v návrhu na nevymenovanie za súdneho exekútora z týchto dôvodov a prípadné negatívne stanovisko k menovaniu sa nesmie zakladať na ľubovôli, resp. na dôvodoch, ktoré sú   v nesúlade   s právnymi   predpismi.   Komora   musí   svoje   negatívne   stanovisko k vymenovaniu za súdneho exekútora riadne odôvodniť, pričom tieto dôvody nesmú byť v rozpore   s právnymi   predpismi.   A preto   dôvodom   na   podanie   negatívneho   stanoviska k menovaniu za súdneho exekútora nemôže byť dôvod, že uchádzač o výkon tejto funkcie si určil sídlo výkonu svojej funkcie v žiadosti o podanie návrhu na vymenovanie. Jedná sa o protiústavný   postup.   Uchádzači   o výkon   funkcie   exekútorov,   ktorí   si   určili   sídlo exekútorského úradu v Bratislave, boli diskriminovaní oproti uchádzačom, ktorí si určili sídlo   mimo   Bratislavy.   Pričom   podotýkam,   že   z ustanovení   Exekučného   poriadku   jasne vyplýva,   že   uchádzač   o výkon   funkcie   exekútora   si   určuje   svoje   sídlo   a minister spravodlivosti   ho   vymenuje   do   sídla,   ktoré   si   sám   určil   v návrhu   na   podanie   žiadosti o vymenovanie. Uchádzač o výkon funkcie exekútora má právo, aby komora exekútorov podala   v návrhu   na   vymenovanie   za   súdneho   exekútora   stanovisko,   ktoré   je   v súlade s právnymi   predpismi.   A v prípade,   že   toto   stanovisko   nevydá,   resp.   vydá   v rozpore   so zákonom, je potrebné, aby bolo zrušené.

Dôvody, ktoré môže viesť komoru k vydaniu neodporúčajúceho stanoviska, musia byť v súlade   so   zákonom   a inými   predpismi,   takýmto   dôvodom,   je   napríklad   nedostatočné vzdelanie   pre   výkon   funkcie   exekútora,   ktoré   vyžaduje   Exekučný   poriadok   alebo   strata bezúhonnosti   a pod.   Komora   si   však   nemôže   určovať   vyjadrenia   a stanoviská,   ktoré   sú v rozpore s právnymi predpismi a ktoré vôbec nemajú zákonný podklad a zakladajú sa len na ľubovôli“.

Pokiaľ ide o tvrdené porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy, sťažovateľ k tomu   uviedol,   že „podľa   názoru sťažovateľa vydaním negatívneho stanoviska   k menovaniu   za   súdneho   exekútora   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   výkon povolania,   podnikania,   resp.   inej   zárobkovej   činnosti,   ktoré   mu   priznáva   čl.   35   ods.   1 Ústavy   SR   ako   aj   práva   na   prístup   k iným   verejným   funkciám,   ktoré   mu   priznáva ustanovenie   čl.   30   ods.   4   Ústavy   SR.   Podľa   ustanovenia   §   5   Exekučného   poriadku v súvislosti   s výkonom   exekučnej   činnosti   má   exekútor   postavenie   verejného   činiteľa. Funkcia exekútora ako štátom určenej a splnomocnenej osoby na výkon exekučnej činnosti, ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa,   je   bez   pochýb   inou   verejnou   funkciou,   ktorú ustanovuje čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. A preto každý má právo na prístup k tejto verejnej funkcii   za   rovnakých   podmienok.   Je   to   ústavné   právo   každého   občana.   Podmienky   na prístup k tejto verejnej funkcii stanovuje Exekučný poriadok. Vydaním stanoviska, ktorým komora neodporučila sťažovateľa vymenovať za súdneho exekútora z dôvodu, že sťažovateľ si určil sídlo výkonu svojej funkcie v Bratislave, došlo k porušeniu práva na prístup k iným verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   SR.   Nakoľko uchádzači,   ktorí   si   určili   sídlo   exekútorského   úradu   mimo   Bratislavy   boli zvýhodnení vydaním odporúčajúceho stanoviska oproti tým, ktorí si určili sídlo v Bratislave, ktorým komora vydala neodporúčajúce stanovisko. Rovnaké podmienky pre prístup k tejto verejnej funkcii neboli zachované, nakoľko pri prístupe k tejto verejnej funkcie bola zvýhodnená určitá skupina uchádzačov oproti inej skupine, a toto zvýhodnenie nemalo zákonný a ani ústavný   podklad,   ale   sa zakladalo   na   ľubovôli   Slovenskej komory exekútorov,   resp.   na protizákonných a protiústavných dôvodoch, ktoré si navyše osvojil minister spravodlivosti. Sťažovateľ má ďalej za to, že týmto stanoviskom došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje   svoje   základné   práva   a slobody.   Tým,   že   si   uplatnil   svoje   právo   na   výkon povolania podľa čl. 35 ods. 1 ako aj právo na prístup k inej verejnej funkcie podľa čl. 30 ods.   4   Ústavy   SR   a v súlade   s ustanoveniami   Exekučného   poriadku   si   realizoval   tieto ústavné práva tak, že si určil miesto výkonu svojej funkcie v Bratislave, mu bola spôsobená ujma na právach tak, že ho komora neodporučila vymenovať za súdneho exekútora. Pričom táto ujma na právach bola spôsobená len preto, že si sťažovateľ uplatňoval svoje ústavné práva.   Rovnako   má   sťažovateľ   za   to,   že   týmto   postupom   došlo   aj   k porušeniu   zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal túto ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci vydal nasledovný nález:„1. Slovenská komora exekútorov vydaním vyjadrenia obsiahnutého v Návrhu na vymenovanie   za   súdneho   exekútora   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.,   doručenom   Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 17. 04. 2002, predmetom ktorého bolo neodporúčanie Slovenskej komory exekútorov vymenovať sťažovateľa JUDr. M. M. za súdneho exekútora z dôvodu, že v Bratislave je 44 súdnych exekútorov, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych exekútorov a nie je žiaduce tento stav ďalej zhoršovať, porušila právo sťažovateľa JUDr. M. M. na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 (správne v čl. 30 ods. 4) Ústavy SR a právo, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu napadnuté vyjadrenie Slovenskej komory exekútorov, obsiahnuté   v Návrhu   na   vymenovanie   za   súdneho   exekútora   sťažovateľa   JUDr.   M.   M., doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   dňa   17.   04.   2002,   predmetom   ktorého   bolo neodporúčanie   Slovenskej   komory   exekútorov   vymenovať   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.   za súdneho   exekútora   z dôvodu,   že   v Bratislave   je   44   súdnych   exekútorov,   čím   vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych exekútorov a nie je žiaduce tento stav ďalšej zhoršovať   a zakazuje   sa   Slovenskej   komore   exekútorov   pokračovať   v porušovaní   práv sťažovateľa na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené v čl. 30 ods. 3 (správne v čl. 30 ods. 4) Ústavy SR a práva, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vydávaním vyjadrení s takýmto obsahom“.

Sťažovateľ   sa   domáhal   aj   vydania   nasledovného   predbežného   opatrenia: „Pozastavujú sa účinky vyjadrenia Slovenskej komory exekútorov obsiahnuté v Návrhu na vymenovanie   za   súdneho   exekútora   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.,   doručenom   Ministerstvu spravodlivosti   SR   dňa   17.04.2002,   predmetom   ktorého   bolo   neodporúčanie   Slovenskej komory exekútorov vymenovať sťažovateľa JUDr. M. M. za súdneho exekútora z dôvodu, že v Bratislave je 44 súdnych exekútorov, čím vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych   exekútorov   a nie   je   žiaduce   tento   stav   ďalej   zhoršovať   a ukladá   sa   Slovenskej komore exekútorov zdržať sa opatrení s takýmto obsahom ako napadnuté opatrenie, a to do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

V podaní,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   9.   decembra   2002   sťažovateľ uviedol:

«Sťažovateľ podáva v súlade s ustanovením čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 49 Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky a, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   rozšírenie   ústavnej sťažnosti   k pôvodnej   ústavnej   sťažnosti   zo   dňa   12.   08.   2002,   ktorá   smerovala   voči Slovenskej komore exekútorov.

Sťažovateľ   podáva   rozšírenie   ústavnej   sťažnosti   proti   právoplatnému   Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. č. 7 Sž 85/02, zo dňa 13. 11. 2002, ktorý zamietol   žalobu   sťažovateľa   vo   veci   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva spravodlivosti SR ako žalovaného správneho orgánu, spis. č. 7565/2002-410 zo dňa 25. 06. 2002,   ktorým   nebol   sťažovateľ   vymenovaný   za   súdneho   exekútora.   Sťažovateľ   súčasne označuje   ďalšieho   porušovateľa   práv,   a to   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   Župné námestie 13, Bratislava.(...)

Najvyšší súd SR Rozsudkom zo dňa 13. 11. 2002 zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR ako žalovaného správneho orgánu, spis. č. 7565/2002-410 zo dňa 25. 06. 2002, ktorým nebol sťažovateľ vymenovaný za   súdneho   exekútora. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   je   v konečnom   dôsledku   na ministrovi spravodlivosti koho vymenuje za súdneho exekútora. Ustanovenie § 11 ods. 1 Exekučného   poriadku   hovorí   o tom,   že   minister   „vymenuje“   do   exekútorského   úradu exekútora. Zákon však nehovorí o povinnosti vymenovať za súdneho exekútora. Najvyšší súd   SR   ďalej   argumentuje,   že   ak   by   zákonodarca   mal   v úmysle   uložiť   ministrovi spravodlivosti   povinnosť   vymenovať   príslušnú   osobu   za   súdneho   exekútora,   určil   by   to priamo v zákone, pretože v právnej legislatíve pojem „musí“ resp. iný adekvátny pojem používa.

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne   a zjavne   neopodstatnené   a zároveň   nimi   neboli   chránené   označené   základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva. (...)

Sťažovateľ   v súlade   s ustanovením   §   50   ods.   1   písm.   a)   cit.   zák.   má   za   to,   že nedostatočným preskúmaním zákonnosti správneho rozhodnutia boli porušené nasledovné práva sťažovateľa, a to právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa ustanovenia čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám   podľa ustanovenia čl. 30 ods. 4 Ústavy SR a právo, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach preto, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Minister   spravodlivosti   SR   ako   vedúci   ústredného   orgánu   štátnej   správy   má právomoc podľa Exekučného poriadku vymenovávať   a odvolávať súdnych exekútorov za podmienok ustanovených príslušným zákonom. Pri výkone tejto právomoci ako štátny orgán však   musí   postupovať   nielen   v súlade   s ustanoveniami   zákona,   ale   hlavne   v súlade s ustanoveniami Ústavy SR. Neprináleží sťažovateľovi posudzovať právny názor najvyššieho súdu   vyslovený   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   v zmysle   ktorého   minister spravodlivosti SR nemusí vymenovať za súdneho exekútora každého, kto spĺňa podmienky, nakoľko v zákone absentuje spojenie „je povinný“ alebo iné spojenie rovnakého významu. Ústavne   neudržateľná   je   však   koncepcia,   v zmysle   ktorej   minister   spravodlivosti   môže ľubovoľne rozhodovať, koho za súdneho exekútora vymenuje. Aj pri výkone právomoci je štátny orgán povinný postupovať tak, aby sa jeho rozhodnutie zakladalo na dôvodoch, ktoré sú v súlade s Ústavou SR a zákonmi a ktoré sa zakladajú na objektívnom postupe orgánu verejnej   správy.   (...)   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procese   vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek ústavných limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   143/02).)   V prejednávanej   veci   nebol   objektívny   postup zachovaný   čo   viedlo   hlavne   k porušeniu   práva   na   prístup   k inej   verejnej   funkcie   za rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   SR.   V čase   vydania   rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľa za súdneho exekútora z dôvodu nadbytku súdnych exekútorov v Bratislave bolo ministrom spravodlivosti rozhodnuté o vymenovaní inej osoby za súdneho exekútora   v Bratislave,   ktorá   navyše   podľa   názoru   sťažovateľa   nespĺňala   zákonné podmienky pre vymenovanie za súdneho exekútora. Dôvody takéhoto postupu však bližšie neodôvodnil minister spravodlivosti ani najvyšší súd sa nimi nezaoberal pri preskúmavaní zákonnosti sporného rozhodnutia. Rovnaké podmienky pre prístup k verejnej funkcii neboli zachované,   čo   viedlo   k uprednostneniu   jedného   kandidáta   pred   druhým   bez zodpovedajúceho   odôvodnenia.   Tento   postup   ministra   spravodlivosti   nebol   ničím odôvodnený a nezakladal sa na objektívnom postupe.(...)   Súčasťou obsahu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR je, aby orgány majúce povinnosť spolupôsobiť pri uchádzaní sa o funkciu   a pri   ustanovení   do   funkcie   si   tieto   povinnosti   plnili   a tak   zaručili   možnosť prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak tieto orgány porušia svoje povinnosti, a tak sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu alebo ustanovenie do funkcie niektorého uchádzača, tak tým porušia jeho právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. (II. ÚS 75/01). V tomto smere porušila právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR aj Slovenská komora exekútorov,   ktorá   v rovnakom   časovom   období   uprednostnila   jedného   uchádzača   pred druhým. Opätovne poznamenávam, že z dôvodov uvedených v pôvodnej ústavnej sťažnosti došlo   aj   k porušeniu   ostatných   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa,   a to   najmä s ohľadom na skutočnosť, že je vecou súdneho exekútora, aké sídlo výkonu funkcie si určí a za výkon tohto práva nesmie byť diskriminovaný.(...)

Z uvedeného popisu skutkového a právneho stavu veci je zrejmé, že Najvyšší súd SR nedostatočným   preskúmaním   zákonnosti   sporného   rozsudku   porušil   práva   sťažovateľa garantované čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 30 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 12 ods. 4 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal „celú ústavnú   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a okrem   návrhu,   ktorý   som   už   uviedol   v pôvodnej ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 08. 2002 vydal nasledovný nález:

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   Rozsudkom,   spis.   zn.   7   Sž   85/02   zo   dňa 13. 11. 2002,   ktorým   nedostatočne   preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, spis. č. 7565/2002-410 zo dňa 25. 06. 2002, porušil právo   sťažovateľa   JUDr.   M.   M.   na   slobodnú   voľbu   povolania   a práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, právo na prístup k iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok,   zaručené   v čl.   30   ods.   3 (správne v čl. 30 ods. 4) Ústavy SR a právo, predmetom ktorého je zákaz pôsobenia ujmy na právach pre to, že si uplatňuje základné ľudské práva a slobody, zaručené v čl. 12 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. č. 7 Sž 85/02 zo dňa 13. 11. 2002 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol“.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať v porušovaní základných práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa ods. 1 obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že:Slovenská komora exekútorov vyjadrením obsiahnutým v návrhu na vymenovanie exekútora   doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   17.   apríla 2002, ktorým   nedoporučilo   vymenovanie   sťažovateľa   za   súdneho   exekútora,   porušila   jeho základné   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   právo   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 13. novembra 2002 sp. zn. 7 Sž 85/02, ktorým nedostatočne preskúmal zákonnosť rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. júna 2002 č. 7565/2002-410 porušil základné právo sťažovateľa na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.

1.   Podstata   prvej   námietky   sťažovateľa   spočívala   v   tom,   že   Slovenská   komora exekútorov vydaním stanoviska, ktorým ho neodporučila vymenovať za súdneho exekútora s odôvodnením,   že „v   Bratislave   je   v súčasnosti   44   súdnych   exekútorov,   čím   vznikajú problémy pri udržaní sa existujúcich súdnych exekútorov a nie je žiadúce tento stav ďalej zhoršovať“,   porušila   jeho   označené   základné   práva,   pretože   podľa   názoru   sťažovateľa „komora exekútorov nemôže podávať negatívne stanoviská v návrhu na nevymenovanie za súdneho   exekútora   z týchto   dôvodov   a prípadné   negatívne   stanovisko   k menovaniu   sa nesmie   zakladať   na   ľubovôli,   resp.   na   dôvodoch,   ktoré   sú   v nesúlade   s právnymi predpismi“.

Podľa § 11 ods. 1 Exekučného poriadku exekútora vymenuje do exekútorského úradu minister. Sídlo exekútorského úradu si určuje exekútor v žiadosti o vymenovanie.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia Exekučného poriadku návrh na vymenovanie exekútora predkladá komora na základe žiadosti toho, kto spĺňa podmienky ustanovené v   §   10.   K návrhu   na   vymenovanie   exekútora   pripojí   komora   svoje   vyjadrenie,   či vymenovanie exekútora odporúča.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia Exekučného poriadku ak komora nepredloží návrh do jedného mesiaca po tom, ako jej bola doručená takáto žiadosť, minister vymenuje exekútora aj bez návrhu.

Z citovaných   ustanovení   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   o vymenovaní   do exekútorského úradu rozhoduje minister spravodlivosti a že návrh komory nemá záväzný, ale iba odporúčací charakter, čomu nasvedčuje znenie ustanovenia § 11 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého minister spravodlivosti vymenuje exekútora aj bez návrhu. Inými slovami povedané, minister spravodlivosti pri vymenovaní do exekútorského úradu nie je viazaný návrhom komory, preto Slovenská komora exekútorov vyjadrením obsiahnutým v návrhu   na   vymenovanie   exekútora   doručenom   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky   17.   apríla   2002,   ktorým   nedoporučilo   vymenovanie   sťažovateľa   za   súdneho exekútora,   ani   nemohla   porušiť   jeho   základné   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a právo na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy. Možnosť porušenia označených základných práv   alebo   slobôd,   reálnosť   ktorej   by   mohol   ústavný   súd   prípadne   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, by sa v danom prípade týkala samotného rozhodnutia Ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z   25.   júna   2002   č.   7565/2002-410,   ktoré   však sťažovateľ   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom   priamo   nenapadol   a Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ministra   spravodlivosti)   ani neoznačil   za   účastníka tohto konania. Preto bolo potrebné v tejto časti odmietnuť sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.   V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho   práva   na slobodnú   voľbu   povolania   a prípravu   naň,   ako   aj   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a práva na prístup k iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2002 sp. zn. 7 Sž 85/02   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   síce   tvrdí,   že   najvyšší   súd   „nedostatočne preskúmal zákonnosť rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 25. júna 2002 č. 7565/2002-410“, avšak nenapadol konanie pred najvyšším súdom ani jeho rozsudok z hľadiska základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorý je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Sťažovateľ teda nenamietal, že by v konaní pred najvyšším súdom nemohol riadne uplatniť svoje návrhy na dokazovanie   alebo   sa   vyjadriť   k návrhom   (vyjadreniam)   druhého   účastníka   konania (ministerstva), alebo že by boli inak porušené základné princípy práva na spravodlivé súdne konanie.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03). Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecného   súdu,   bolo   v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade   najvyššieho   súdu)   vo   veci   sťažovateľa,   t.   j.   prejednanie   a rozhodnutie o nezákonnosti   nevymenovania   sťažovateľa   za   súdneho   exekútora,   je   zlučiteľné s citovanými článkami ústavy.

Podstatou tvrdení sťažovateľa o „nedostatočnom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ministerstva“   najvyšším   súdom   je   vlastne   jeho   nesúhlas   s hodnotením   vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecného súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Avšak skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu posúdenie   „nároku“   uplatneného   sťažovateľom   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich   uplatnenie   vo   veci   sťažovateľa,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označenými   článkami ústavy.   Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   napadnutého   sťažnosťou totiž vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že „ústavné právo,   na   ktoré   sa   odvolával   žalobca,   nebolo   postupom   žalovaného   porušené,   pretože Ústava SR odkazuje na zákon, ktorý konkrétne stanovuje podmienky na vymenovanie za súdneho   exekútora   a tie   neodporujú   zásadným   ustanoveniam   Ústavy   SR.   Nebolo povinnosťou   žalovaného   vymenovať   žalobcu   za   súdneho   exekútora,   aj   pri   splnení podmienok   podľa   §   10   ods.   1   zákona,   pretože   aj   toto   ustanovenie   je   podmienečného charakteru. Za týchto okolnosti nebolo možné žalobcom vynútiť menovanie na ústrednom orgáne   štátnej   správy,   pretože   by   to   odporovalo   zmyslu   zákona“.   Najvyšším   súdom vyslovený   právny   názor   preto   nemožno   označiť   ako   svojvôľu   pri   výklade   a   aplikácii zákona.

V   predmetnej   veci   ústavný   súd   v   rámci   jej   predbežného   prerokovania   dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby sa v odôvodnení tohto rozhodnutia podrobne zaoberal takými aspektami podania ako sú aplikovateľnosť čl. 30 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy na funkciu „súdneho exekútora“, či existencia ústavne relevantnej (priamej) súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a právami podľa týchto článkov ústavy, pretože v každom   prípade   v sťažnosti   uvedené   skutočnosti   neumožnili   ústavnému   súdu   dospieť k záveru   o   možnej   opodstatnenosti   tvrdení,   že   najvyšším   súdom   boli   obmedzené   práva sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých   podmienok, resp. právo na slobodnú voľbu povolania a právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť v rozpore s označenými článkami ústavy.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004