znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 48/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2002 predbežne prerokoval sťažnosť obce O., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F. F., Ž., ktorou namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 5. decembra 2001 v spojenej veci sp.zn. 7 Sž 161/01, 7 Sž 162/01, 7 Sž 163/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. marca 2002 doručené podanie obce O. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej komerčným právnikom JUDr. F. F., Ž., označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa Čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu podania sťažovateľky vyplýva, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľka namieta údajné porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 5.   decembra   2001   v spojenej   veci   sp.   zn.   7   Sž   161/01, 7 Sž 162/01, 7 Sž 163/01.

Sťažovateľka   konkrétne   uvádza,   že   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky, pracovisko Žilina (ďalej len „daňové riaditeľstvo“), v odvolacom konaní zrušilo dodatočné platobné výmery č. 98/2001, 162/2001 a 163/2001, ktoré sťažovateľka ako správca dane z nehnuteľností   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   317/1992   Zb.   o dani z nehnuteľností   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o dani z nehnuteľností“) vyrubila   dotknutému   daňovníkovi   za   roky   1993   až   1995.   Sťažovateľka   predmetné rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   napadla   žalobou   podľa   ustanovení   §   244   a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   na   najvyššom   súde,   ktorý   žaloby sťažovateľky   spojil   na   spoločné   konanie   a 5.   decembra   o nich   uznesením   sp.   zn. 7 Sž 161/01,   7 Sž 162/01,   7 Sž 163/01 rozhodol   tak,   že konanie podľa   §   250d   ods.   3 zastavil. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka ako „subjekt,   ktorý   vydal   vo   veci   prvostupňové   rozhodnutie,   nemôže   sa   úspešne   domáhať súdnej ochrany v správnom súdnictve“, pretože nebola účastníkom správneho (daňového) konania, ale orgánom   s rozhodovacou   právomocou   –   správcom   dane. Podstatou   tvrdení sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu, keď uvádza, že v konaní pred daňovým riaditeľstvom mala postavenie účastníka konania a rozhodovalo sa v ňom o jej práve na daň z nehnuteľností. V skutočnosti, že najvyšší súd meritórne nerozhodol o jej žalobách,   preto   sťažovateľka   vidí   jednak   porušenie   svojho   práva   domáhať sa   zákonom ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a domáhať   sa preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   a jednak   porušenie   svojho práva na ochranu majetku. Navrhuje preto, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní návrhu tento prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vyslovil porušenie označených práv sťažovateľky   napadnutým   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu   a   toto   uznesenie najvyššieho súdu zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo veci, ktorá je predmetom tohto uznesenia, ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné rozhodnúť o tom, či a za akých okolností môže byť obec v postavení správcu dane – alebo iný subjekt poverený výkonom verejnej moci – nositeľom základných práv a slobôd podľa druhej   hlavy   ústavy   a v akom   ústavnom   rámci   sa   ochrany   týchto   práv   a slobôd   môže domáhať v konaní pred ústavným súdom. Zo   sťažnosti totiž vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas   sťažovateľky   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu,   v zmysle   ktorého   správca dane, ktorý v správnom (daňovom) konaní rozhodoval ako prvostupňový orgán, nemôže byť v odvolacom konaní považovaný za účastníka konania. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu však tento nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 48/00).   V danej   veci   by   sa   posúdenie   procesnej   legitimácie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby v konaní podľa § 244 a nasl. OSP mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (mutatis   mutandis I. ÚS 17/01).

Podľa   §   250   ods.   2   OSP   v konaní   o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom správnych orgánov je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podľa § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) účastníkmi daňového konania sú daňové subjekty. Podľa § 5 ods. 1 zákona o správe daní daňovým subjektom je daňovník, platiteľ dane, daňový dlžník podľa osobitného zákona, poplatník a právny nástupca fyzickej, či právnickej osoby, ktorý je ako daňový subjekt vymedzený osobitnými predpismi. Podľa § 1a   písm.   b)   zákona   o správe   daní   v spojení   s   §   13   zákona   o dani   z nehnuteľností   je správcom dane z nehnuteľností obec.

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu, že orgán, ktorý v správnom konaní   rozhodol   na   prvom   stupni,   nemá   aktívnu   legitimáciu   domáhať   sa   preskúmania zákonnosti odvolacieho orgánu v správnom súdnictve, in concreto teda že obec v postavení správcu dane z nehnuteľností je orgánom s rozhodovacou právomocou, a nie účastníkom daňového konania, a preto nie je osobou, ktorá ako účastník správneho konania mohla byť postupom   a rozhodnutím   správneho   orgánu   ukrátená   na   svojich   právach,   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie procesnej legitimácie sťažovateľky v konaní o jej žalobách podľa § 244 a nasl. OSP najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nemá právomoc.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2002