znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 479/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a. s., Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 115/2014 z 23. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Slovenská   sporiteľňa,   a. s.,   Tomášikova   48, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 115/2014 z 23. mája 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení žalovanej   účastníčkou   občianskeho   súdneho   konania   o   určenie   neplatnosti   výpovede zo zmluvy   o   poskytovaní   plnenia   z „Podporného   dôchodkového   fondu   Slovenskej sporiteľne,   a. s.“ vedeného na Okresnom   súde   Bratislava III   (ďalej len  ,,okresný   súd“) pod sp. zn. 17 C 108/2010. Okresný súd v rozsudku z 21. júna 2011 okrem iného uviedol, že ,,predmetná Zmluva je svojím charakterom zmluvou uzavretou na dobu určitú, v danom prípade   doživotne   -   až   do   smrti   oprávnenej   osoby...   a   preto   ju   nebolo   možné   platne vypovedať v zmysle ust. § 582 ods. 1 OZ tak, ako to urobil odporca vo svojej výpovedi zo dňa 26.10.2009...“, a s ohľadom na uvedené zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobkyni sumu   214,93   €   s   príslušenstvom.   Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co   357/2011   napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam, a teda nenapravil stav, ktorý jej v konečnom dôsledku odňal možnosť konať pred súdom a ktorý viedol k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci. Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu skutočnosť, že okresný súd ako súd prvého stupňa „... ani nevyhlásil dokazovanie za skončené na pojednávaní dňa 07. júna 2011, len odročil uznesením   pojednávanie   na   vyhlásenie   rozsudku   na   deň   21.6.2011,   ktorého   sme   sa nezúčastnili   z dôvodu   hospodárnosti   konania,   pretože   na   pojednávaní   na   vyhlásenie rozsudku   dôjde   len   ku   vyhláseniu   už   prichystaného   rozsudku   a   jeho   doručeniu účastníkom...“.   O   tom,   že   okresný   súd   na   pojednávaní   21.   júna   2011,   na   ktorom   sa sťažovateľka nezúčastnila, okrem vyhlásenia rozsudku vyhlásil i dokazovanie za skončené, sa mala sťažovateľa dozvedieť až z dovolaním napádaného rozhodnutia krajského súdu.Podľa názoru sťažovateľky v danej veci „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací,   takto   svojím   postupom   sťažovateľovi   odňal   právo   na   súdnu   ochranu,   pretože nezrušil zjavne nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý akceptoval nezákonný stav vytvorený súdom prvého stupňa, ktorý najskôr na pojednávaní dňa 7.6.2011 (bez vyhlásenia dokazovania za skončené a bez oboznámenia listinných dôkazov) vyhlásil uznesenie, že dnešné pojednávanie súd odročuje za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 21.06.2011 o 14:00 hod., avšak, ako vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu, na pojednávaní, na ktorom malo dôjsť len ku vyhláseniu rozsudku, súd prvého stupňa bez prítomnosti odporcu, údajne pokračoval   v   konaní,   resp.   v   dokazovaní,   a   údajne   vyhlásil   najskôr   dokazovanie   za skončené a až následne vyhlásil rozsudok“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   aby   zrušil   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby uložil najvyššiemu súdu povinnosť úplne nahradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený.   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný súd v tejto súvislosti   vo svojej   judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Ako z uvedeného vyplýva, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej   veci   aplikoval.   Sťažovateľka   však   túto   stabilizovanú   judikatúru   ústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už sťažovateľka uplatnila v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, a tieto stručne dopĺňa všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie jej práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných práv a slobôd.

Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Predchádzajúce   rozsudky   okresného   súdu   a   osobitne   ani   krajského   súdu   ústavný   súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a sťažovateľka v petite sťažnosti nenamietala porušenie svojich práv týmito rozhodnutiami nižších   súdov.   Zákonná   požiadavka   viazanosti   návrhom   platí   zvlášť   pre   návrh   výroku rozhodnutia   ústavného   súdu,   teda   petit   sťažnosti,   kde   sťažovateľ   formuluje   výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   najskôr   zhrnul podstatné dôvody   rozsudku okresného   súdu   a   krajského   súdu,   dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľky   a   vyjadrenie žalobkyne, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu a inú právnu ochranu....

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery....

Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku v zmysle § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorú za odporkyňu podpísala oprávnená osoba. Konštatoval, že ide o zmluvu o dôchodku, z ktorého pojmu dôchodok vyplýva, že sa jedná o opakujúce sa peňažné plnenie (rentu) v pravidelných splátkach. Taktiež dostatočne vysvetlil, že zmluva je dostatočne identifikovateľná.... Uzavrel, že výpoveď zmluvy o dôchodku daná odporkyňou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací   súd   sa   v   zmysle   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.s.p.   stotožnil   so   skutkovými a právnymi závermi   súdu prvého stupňa   a   na   zdôraznenie správnosti   dodal,   že zmluva o dôchodku   je   zmluvou   uzavretou   na   dobu   určitú,   a   to   na   doživotie.   Vyporiadal   sa   aj s námietkami odporkyne v ktorých namietal, že smrť fyzickej osoby nie je vždy zistiteľnou skutočnosť, neaplikovaním zákonných ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách ako aj poukazovaním odporkyne na rozpor s dobrými mravmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporkyne.“

V nadväznosti na sťažovateľkou udávané iné vady konania (nevykonanie potrebného dokazovania   zo   strany   okresného   súdu)   najvyšší   súd   poznamenal, že „...   tzv.   iné   vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sú síce dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., no uplatniť ich možno až vtedy, ak je dovolanie prípustné. Samotné totiž prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   nie   sú   splnené procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno   napadnuté   rozhodnutie   podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia...... tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.. Dovolací súd môže v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde).“.

Ako   z   uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez   meritórneho posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho právnych záverov, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 zákona č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   zakladajú   prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania, a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať odôvodnenia rozsudkov nižších súdov za kolidujúce s požiadavkou na ich riadne odôvodnenie.

V   tomto   smere   ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu   nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený, a ani za taký, ktorý by popieral účel a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu   možno   považovať   za   jasné,   zrozumiteľné   a   ústavne   akceptovateľné,   a   preto   bolo namieste sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V   reakcii   na   dôvody   sťažnosti   ústavný   súd   len   stručne   dopĺňa,   že   najvyšší   súd správne uviedol, že pri odôvodňovaní potvrdzujúceho rozsudku je odvolací súd oprávnený podľa § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru ústavného súdu je takýto postup in concreto ústavne konformný a nevyžadujúci korekciu zo strany ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k   sťažnostným   námietkam   však   ústavný   súd   považuje   za   vhodné poukázať aj na tieto skutočnosti:

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky (týkajúcej sa spôsobu vykonania dokazovania zo strany okresného súdu), podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom uznesení v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam, a teda nenapravil stav, ktorý jej v konečnom dôsledku odňal možnosť konať pred súdom a ktorý viedol k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu veci, ústavný súd v prvom rade poukazuje na odôvodnenie dovolaním napádaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 357/2011 z 1. októbra 2013, v zmysle ktorého krajský súd okrem iného uviedol: „Neobstojí ani námietka odporcu, že súd odňal odporcovi možnosť vyjadriť sa k dôkazom, pretože na pojednávaní neoboznamoval obsah listín, a ani ich neprečítal. Ako vyplýva zo spisu,   odporca   (jeho   právny   zástupca)   sa   nezúčastnil   pojednávania,   na   ktorom   bolo vyhlásené dokazovanie za skončené, a na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok vo veci. Aj keď z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 21.6.2011 nevyplýva,   aké dôkazy súd vykonal,   neznamená   to   ešte,   že   dokazovanie   listinami   vôbec   nevykonal.   Aj   keď   možno nedostatok obsahu zápisnice prvostupňovému súdu vytknúť, nemal v žiadnom prípade vplyv na správnosť tohto súdneho rozhodnutia. Navyše s dôkazmi, ktoré navrhovateľa predložila súdu, musel byť odporca oboznámený, pretože ide o listiny odporcovi známe z jeho činnosti, ktoré sám vypracoval, príp. išlo o písomnú komunikáciu medzi navrhovateľkou a odporcom. Aj táto námietka odporcu je preto zjavne účelová.“

Aj podľa názoru ústavného súdu predmetný nedostatok konania okresného súdu ako súdu   prvého   stupňa   možno   považovať   len   za   formálne   pochybenie,   ktoré   z   pohľadu materiálnej   ochrany   práv   sťažovateľky   nemohlo   mať   na   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru taký vplyv, ktorý by mohol dosiahnuť intenzitu porušenia týchto práv.

Ak za týchto okolností a takéhoto odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktoré je zákonné, konzistentné a racionálne, sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že jej dovolanie odmietol, táto sťažnostná argumentáciu nemohla viesť k úspechu sťažovateľky v konaní pred   ústavným   súdom.   Aj   preto   ústavný   súd   na   tomto   mieste   už   len   zopakuje   skôr vyslovený záver, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu nemožno zo žiadneho uhla pohľadu považovať za ústavne nekonformné. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti   s   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014