znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 479/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., O., zastúpenej advokátom Mgr. A. Z., N., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jej   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   15   C   72/2010   zo   16. novembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 60/2011 z 18. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. M. C., O. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. A. Z., N., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   porušenia   jej   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 72/2010 zo 16. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 60/2011 z 18. júla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. 11. 2010, sp zn.: 15C/72/2010, vydaným v právnej veci navrhovateľa/žalobcu: J. K., O., o návrhu na zaplatenie 2.518, Eur s   prísl.   proti   odporcovi   –   sťažovateľke,   vyhovel   súd   žalobcovi   a určil,   že   žalovaná   – sťažovateľka je povinná zaplatiť navrhovateľovi 2.518 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 20. 12. 2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 496,47 Eur do 3 dní od právoplatnosti predmetného rozsudku.

Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že   navrhovateľ   ako   predávajúci odpredal kupujúcemu Slovenským elektrárňam a. s. kúpnou zmluvou svoj spoluvlastnícky podiel   na   tam   označených   nehnuteľnostiach   za   kúpnu   cenu   2.518,-   €,   ktorá   bola   aj zaplatená na dohodnutý účet Pozemkového spoločenstva podielnikov O. dňa 19. 12. 2008. Pri   uvedenom   právnom   úkone   bol   navrhovateľ   v   súlade   s   §   31   ods.   1   OZ   zastúpený odporkyňou   –   sťažovateľkou   ako   fyzickou   osobou,   ktorá   v   mene   navrhovateľa   konala na základe písomnej plnej moci. Okresný súd vyslovil názor, že takéto zastúpenie na základe plnej moci vzniká podľa § 23 OZ na základe dohody o plnomocenstve, ktorú nemožno hodnotiť inak ako príkaznú zmluvu podľa § 724 OZ, ktorou sa, príkazník (sťažovateľka) zaväzuje   pre   príkazcu,   splnomocniteľa   obstarať   nejakú   vec   alebo   vykonať   inú   činnosť (uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   na   prevod   nehnuteľnosti)   Podľa   §   727   OZ   potom   platí,   že odporkyňa ako splnomocnenkyňa, musí na navrhovateľa ako splnomocnenca, príkazníka previesť všetok úžitok z vykonaného príkazu – uzatvorenej kúpnej zmluvy a takým úžitkom je kúpna cena. Na uvedenom závere nič nemení ani obrana odporkyne – sťažovateľky, ktorá tvrdila, že navrhovateľ nepreukázal vlastnícke právo k predmetu prevodu a že o nevyplatení kúpnej ceny rozhodlo pozemkové spoločenstvo. Podľa názoru okresného súdu na splnenie povinnosti nemôže mať v danom prípade vôľa tretej osoby, teda ani vôľa pozemkového spoločenstva vplyv...

Rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 07. 2012, sp zn.: 17Co/60/2011, vydaným   na   základe   odvolania   odporcu/žalovaného   –   sťažovateľky   voči   uvedenému prvostupňovému   rozsudku,   ktorým   sťažovateľka   namietala,   že   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, menovaný krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že písomným splnomocnením zo dňa 15. 12. 2007 navrhovateľ výslovne splnomocnil odporkyňu – sťažovateľku na vykonanie právnych   úkonov   a   zastupovanie   v   súlade   so   stanovami   Pozemkového   spoločenstva podielnikov   O.   a   uzneseniami   Valného   zhromaždenia   PO   O.   v   jeho   mene   vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv fyzickými a právnickými osobami k pozemkom tvoriacich spoločnú nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve podielnikov PS O., ako aj ďalším úkonom a zastupovaním v konaniach pred orgánmi Štátnej správy a súdmi   SR.   Na   základe   tohto   plnomocenstva   odporkyňa   podpísala   v   mene   navrhovateľa kúpnu zmluvu uzavretú medzi 60-timi fyzickými osobami ako predávajúcimi a kupujúcim Slovenské   elektrárne.   Ďalej   mal   Krajský   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľ   odpredal kupujúcemu a to Slovenské elektrárne a. s. svoj podiel v pozemkoch za 2.518,- € a že kúpnu zmluvu o predaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene navrhovateľa podpísala odporkyňa na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007 a že táto predmetnú kúpnu cenu navrhovateľovi nevyplatila.

Podľa názoru krajského súdu na zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia OZ, týkajúce sa plnomocenstva, ako aj príkaznej zmluvy. Odvolací súd nezistil dôvod ani pre aplikáciu ust. § 139 OZ na daný stav...

Uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   6Cdo   455/2012 (15C/72/2012- 234) zo dňa 23. 01. 2013 bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté. Právnemu zástupcovi sťažovateľky v dovolacom konaní bolo predmetné uznesenie doručené až dňa 22. 04. 2013... Podľa   názoru   sťažovateľky   vyššie   uvádzaná   argumentácia   prvostupňového   aj odvolacieho súdu právne neobstojí z nasledujúcich dôvodov...

Nie je zrejmé na základe akých úvah dospeli oba súdy ku skutkovým zisteniam, že plnomocenstvo zo dňa 15. 12. 2007, ktorým člen pozemkového spoločenstva podielnikov O. (ďalej   iba  ,,PSPO“)   splnomocnil   predsedu   tohto   spoločenstva   –   sťažovateľku na zastupovanie v súlade so stanovami „PSPO“ vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv, je možné považovať za príkaznú zmluvu... Takýto záver je neopodstatnený, pretože rozsah úkonu, ktorý bol v mene zastúpeného vykonaný splnomocneným zástupcom – sťažovateľkou, je limitovaný práve rozsahom predmetného splnomocnenia a to v bode a.), podľa   ktorého   sa   splnomocnenie   udeľuje   vo   veci   „uzatvárania   a   podpisu   nájomných a kúpnych   zmlúv   s   fyzickými   a   právnickými   osobami   k pozemkom   tvoriacim   spoločnú nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve podielnikov PSP O.“. Obsahom predmetného plnomocenstva nie je žiaden príkaz ani iný pokyn na zaplatenie výnosu z predaja (kúpnej ceny)   splnomocniteľovi   alebo   nakladanie   s   ním.   Takéto   nakladanie   bolo   evidentne podriadené rozhodnutiu valného zhromaždenia. Prioritne je v splnomocnení deklarovaný postup a vôľa splnomocniteľa, aby splnomocnenec – sťažovateľka pri zastúpení postupovala v súlade so stanovami „PSPO“ a uzneseniami jeho Valného zhromaždenia.

Uvedené je aj jediným pokynom, ak by aj splnomocnenie bolo možné posudzovať ako príkaznú   zmluvu,   ktorý   sťažovateľku   zaväzoval   a   ktorý   aj   dodržala,   keďže   v   súlade s rozhodnutím   Valného   zhromaždenia   zo   dňa   18.   04.   2009   bolo   schválené,   že   výplata finančných   prostriedkov   získaných   z   predaja   nehnuteľností   bude   vykonaná   až po vydokladovaní právneho nároku k spoločnej nehnuteľnosti. K tomuto pristúpilo Valné zhromaždenie   PSPO   z   dôvodu   snahy   vplývať   na   podielnikov   v   záujme   usporiadania vzájomných právnych vzťahov k pozemkom, keďže sa vyskytli pochybnosti o vlastníckych právach   niektorých   podielnikov   v   dôsledku   protichodnej   existencie   listov   vlastníctva k nehnuteľnostiam   a   aktuálnych   osvedčeniach   o   dedičstve   preukazujúce   vlastnícke právo iných podielnikov k rovnakým nehnuteľnostiam...

Konštatovanie   súdov,   že   sťažovateľka   porušila   povinnosť   z   domnelej   príkaznej zmluvy tak, že kúpnu zmluvu o predaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene navrhovateľa podpísala na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007 a že predmetnú kúpnu cenu navrhovateľovi nevyplatila, sú v rozpore so zisteniami oboch konajúcich súdov, že navrhovateľ   výslovne splnomocnil   odporkyňu   –   sťažovateľku na vykonanie právnych úkonov a zastupovanie v súlade so stanovami Pozemkového spoločenstva podielnikov O. a uzneseniami Valného zhromaždenia PS O. v jeho mene, vo veci uzatvárania a podpisu nájomných a kúpnych zmlúv...

V   konaní   bolo   spoľahlivo   preukázané,   že   peňažné   prostriedky   z   predaja nehnuteľnosti   boli   poukázané   na   účet   „PSPO“   dňa   19.   12.   2008,   že   o   spôsobe   s   ich nakladaním   rozhodlo   Valné   zhromaždenie   „PSPO“   dňa   18.   04.   2009   a   že   žalobca splnomocnil sťažovateľku nie ako fyzickú osobu Ing. M. C. ale ako zvoleného predsedu a člena pozemkového spoločenstva podielnikov O. Ing. M. C., konajúcu v súlade s pokynmi Valného   zhromaždenia   PSPO.   Súd   preto   nemôže   ignorovať   vôľu   spoluvlastníkov združených   v   „PSPO“   o   tom   ako   má   toto   spoločenstvo   prostredníctvom   štatutára   po rozhodnutí väčšiny spoluvlastníkov naložiť s majetkom, ktorý je predmetom podielového spoluvlastníctva,   navyše   v   konaní,   v   ktorom   ani   nerozhoduje   o platnosti/neplatnosti   ich prejavenej vôle. Následne súd nemôže zaviazať sťažovateľku ako fyzickú osobu k zaplateniu žalovanej sumy, zo svojich súkromných finančných prostriedkov a majetku podliehajúceho BSM manželov, ani inak zaťažiť jej súkromný a rodinný majetok, keď konala v súlade s uznesením Valného zhromaždenia „PSPO“ v mene tohto spoločenstva, na jeho účet a ako jeho zvolený štatutárny zástupca.

Domnievame sa preto, že žalobca by sa mohol úspešne domáhať svojho nároku iba v prípade, ak by o zaplatenie žaloval všetkých spoluvlastníkov a týchto by súd aj mohol zaviazať na zaplatenie žalovanej sumy spoločne a nerozdielne...

Argumentácia   sťažovateľky   spočívajúca   v   námietke   nedostatku   pasívnej   vecnej legitimácie nachádza oporu aj v dvoch rozsudkoch Okresného súdu Trenčín 12C/74/2010 zo dňa   25.   06.   2012   a   12C/75/2010   zo   dňa   25.   06.   2012,   ktoré   ešte   nenadobudli právoplatnosť.   V   uvedených   konaniach   ide   o   skutkovo   aj   právne   identické   veci   ako   je predmetom tejto sťažnosti, avšak s rozdielnymi účastníkmi konania na strane žalobcov, kde však sťažovateľka opätovne vystupuje na strane žalovanej o zaplatenie finančných súm z predaja nehnuteľností patriacich „PSPO“.

V   oboch   týchto   konaniach   Okresný   súd   návrh   zamietol   a   dôvodil   v   prospech žalovanej   –   sťažovateľky,   že   „Z   predmetnej   kúpnej   zmluvy,   plnomocenstva   a   zápisnice z valného zhromaždenia nepochybne vyplynulo, že odporkyňa zastupovala podielnikov PSP O. ako predsedníčka PSP O. bez právnej subjektivity, a to na základe plnomocenstva a to podľa § 32 ods. 1 a nasl. OZ a celá kúpna zmluva bola vyplatená na bankový účet PSP O. Ďalší postup s nakladaním s vyplatenou kúpnou cenou upravilo valné zhromaždenie PSP O. a odporkyňa nemôže svojvoľne s kúpnou cenou nakladať. Teda odporkyňa nevystupovala vo svojom mene, ale v mene PSP O. a preto nie je nositeľom povinností v tomto vzťahu, ale je ním PSP O. bez právnej subjektivity, ktoré odporkyňa iba zastupovala. Keďže odporkyňa nie je nositeľkou povinností vyplatiť navrhovateľke zvyšok kúpnej ceny, nemá ani pasívnu legitimáciu na vystupovanie v konaní...“ S uvedeným odôvodnením sa sťažovateľka plne stotožňuje.   Pričom   namieta   nejednotnosť   a   nesúlad   rozhodovania   súdov   v   identických právnych veciach...

Sťažovateľka tiež namieta, že oba konajúce súdy sa prednostne mali vysporiadať s dôležitou predbežnou otázkou, ktorá sa rieši od dňa 29. 02. 2008 pred Okresným súdom v Trenčíne sp. zn.: 26C/3/2008 v právnej veci navrhovateľky M. C. a spol. proti odporcovi SR – Slovenský pozemkový fond a spol. o určenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam + PO.   Do dnešného dňa síce konajúci súd nenariadil   ani prvé pojednávanie vo veci ale rozhodnutie v tejto veci bude mať významný vplyv na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie aj   navrhovateľa   v   právnej   veci   uvedenej   v   tejto   sťažnosti,   pretože   je   predpoklad,   že vlastníkom podielu z ktorého sa domáha vyplatenia žalovanej sumy ani nie je...»

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd svojím nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,   priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4 451,44   €   a   trovy   právneho zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd „V súlade s ustanovením § 52 ods. 2 zákona číslo 38/1993 Z. z... rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Trenčín sp zn.: 15C/72/2010 zo dňa 16. 11. 2010, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej, nakoľko je dôvodná obava, že exekučné konanie EX 109/2013 vedené Exekútorským úradom súdneho exekútora JUDr. J. A... ktoré pri   súčasnom   právnom   stave   žalobca   inicioval,   nezákonne   a   nezvratné   zasiahne   do súkromia   sťažovateľky.   Sťažovateľka   bola   medzičasom   nútená   uhradiť   uvedenému exekútorovi 4.151,44 €. Existuje teda dôvodný predpoklad vzniku značnej škody, ktorú nie je   možné   žiadnym   spôsobom   obmedziť   a   nie   je   daný   žiaden   zákonný   predpoklad   pre možnosť   vrátenia   vecí   do   pôvodného   stavu.   Odklad   vykonateľnosti   rozsudku   nezakladá zhoršené   postavenie   pre   žiadneho   účastníka   a   vytvára   i   vo   verejnom   záujme   priestor na zjednotenie postupu súdov v skutkovo i právne identických právnych veciach...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu, ktoré sú podľa nej arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného rozsudku okresného súdu, pretože   na   základe   prípustného   opravného   prostriedku   jeho   preskúmanie   patrilo do právomoci   všeobecných   súdu.   Sťažovateľka   prípustný   riadny   opravný   prostriedok   aj využila a proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie, na základe ktorého bol rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní preskúmaný krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

Ústavný   súd   v   ďalšom   preskúmal   možnosť   porušenia   základných   a   iných   práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   i   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď uviedol: „V prejednávanej veci súd prvého   stupňa   poukazoval na   zistený skutkový   stav,   týkajúci   sa predpokladov aplikácie ustanovenia   §   23   a   §   31   Občianskeho   zákonníka,   týkajúcich   sa   zastúpenia,   ako   aj ustanovenia § 724 a nasl. o príkaznej zmluve. Písomným splnomocnením zo dňa 15. 12. 2007   navrhovateľ   výslovne   splnomocnil   odporkyňu   na   vykonanie   právnych   úkonov a zastupovanie   v   súlade   so   stanovami   Pozemkového   spoločenstva   podielnikov   O. a uzneseniami Valného zhromaždenia PS O. v jeho mene vo veci uzatvárania a podpisu nájomných   a   kúpnych   zmlúv   fyzickými   a   právnickými   osobami   k   pozemkom   tvoriacim spoločnú nehnuteľnosť v podielovom spoluvlastníctve podielnikov PS O., ako aj ďalším úkonom   a   zastupovaním   v   konaniach   pred   orgánmi   štátnej   správy   a   súdmi   Slovenskej republiky.   Na   základe   tohto   plnomocenstva   odporkyňa   podpísala   v   mene   navrhovateľa kúpnu zmluvu uzavretú medzi 60-timi fyzickými osobami ako predávajúcimi a kupujúcim Slovenské elektrárne, tak, ako to konštatuje súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Prílohou kúpnej zmluvy bol výpočet kúpnej ceny pre jednotlivých podielnikov. Tieto listinné dôkazy tak dávajú jednoznačný podklad pre záver o tom,   že navrhovateľ odpredal kupujúcemu a to Slovenské elektrárne, a. s. svoj podiel v pozemkoch za celkovú kúpnu cenu 75.867,- Sk, t. j. 2.518 Eur a že kúpnu zmluvu o odpredaji týchto podielov za uvedenú kúpnu cenu v mene navrhovateľa podpísala odporkyňa na základe plnomocenstva zo dňa 15. 12. 2007.

Vyplynulo   jednoznačne   zo   zisteného   skutkového   stavu   a   žiadnym   spôsobom to nespochybňuje ani odporkyňa v odvolacom konaní, že navrhovateľovi táto kúpna cena nebola ani len čiastočne vyplatená. Na takto zistený skutkový stav potom súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa plnomocenstva, ako aj príkaznej   zmluvy   a   správne   nepovažoval   za   opodstatnenú   obranu   odporkyne   o   tom,   že navrhovateľ nepreukázal, že je skutočne spoluvlastníkom tej časti pozemku, ktorú odpredal kupujúcemu Slovenské elektrárne, a. s. Vyslovil správny právny názor o tom, že skutočnosti uvádzané   odporkyňou   o   tom,   že   navrhovateľ   nebol   spoluvlastníkom   predávaných nehnuteľností, majú právny význam len v otázke platnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu kupujúci a predávajúci. Zároveň je potrebne poukázať na tú skutočnosť, že bola to práve odporkyňa, ktorá na základe plnomocenstva uzavrela kúpnu zmluvu aj v mene navrhovateľa, pričom jej ako predsedníčke spoločenstva mali byť známe právne vzťahy, týkajúce sa predávaných nehnuteľností.

Odvolací súd nezistil dôvod ani pre aplikáciu ust. § 139 Občianskeho zákonníka, keď postup podľa odsekov 2, 3 citovaného zákonného ustanovenia by mal svoje opodstatnenie len predtým, ako došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy o predaji predmetnej veci. V konaní totiž nebolo   žiadnym   spôsobom   preukázané,   že   by   niektorý   zo   spoluvlastníkov   nesúhlasil s predajom   predmetných   pozemkov,   keď   zhodne   všetci   osobne   alebo   prostredníctvom splnomocnenej   zástupkyne   uzavreli   predmetnú   kúpnu   zmluvu.   Za   situácie,   keď spoluvlastníci uzavreli kúpnu zmluvu, v ktorej bol výslovne stanovený ich podiel, ako aj výška   kúpnej   ceny,   pripadajúca   na   podiely   jednotlivých   spoluvlastníkov,   následný, dodatočný   nesúhlas   orgánov   Pozemkového   spoločenstva   podielnikov   O.   je   právne bezvýznamný.

Krajský súd preto rozsudok okresného súdu potvrdil.“

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   posúdenie   sťažovateľkou uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jej sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia   činnosť   ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97)   rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 ústavy ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   je   len nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.II.3   K   namietanému   porušeniu   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Ustanovenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľky, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Porušenie   čl.   13   ods.   1   písm.   a)   ústavy   sťažovateľka   odôvodňuje   obdobnou argumentáciou ako namietané porušenie ňou označených základných a iných práv, ktorých porušenie však ústavný súd v postupe a rozsudku krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným porušením   označeného   článku ústavy a namietaným   rozsudkom   krajského   súdu.   Z   tohto   dôvodu   je   sťažnosť   sťažovateľky   aj v tejto jej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013