znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 479/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12045/2012 a sp. zn. Rvp 12047/2012 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE 81/2012-40 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 48 Er 2782/2010-16 zo   6.   mája   2011   a   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   3   CoE 211/2011-40 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 38 Er 714/2009-27 z 21. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12045/2012 a sp. zn.   Rvp   12047/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp. zn. Rvp 12045/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. č.   k.   14   CoE 81/2012-40 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   48   Er   2782/2010-16   zo   6.   mája   2011   a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 211/2011-40 z 31. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu č. k. 38 Er 714/2009-27 z 21. apríla 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“ a „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 12045/2012 vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy o úvere č. 901300007 z 8. júla 2009 uzavretej s dlžníčkou úver. Keďže dlžníčka dobrovoľne nepristúpila k úhrade svojho   dlhu,   tento   sa   stal   splatným a v nadväznosti   na podmienky   dojednané v zmluve o úvere   obsahujúce   aj   rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské konanie   pred   ňou   zvoleným   rozhodcovským   súdom   –   spoločnosťou   Slovenská rozhodcovská,   a.   s.,   Trnavská   cesta   70,   Bratislava.   Rozhodcovský   rozsudok   tohto   súdu sp. zn.   SR   03865/10   zo 24.   mája   2010   bol   exekučným   titulom   na   vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojím uznesením č.   k. 48 Er 2782/2010-16 zo 6. mája 2011 rozhodol   o zastavení exekúcie. Krajský súd na odvolanie   sťažovateľky   svojím   napadnutým   rozhodnutím   č.   k.   14   CoE   81/2012-40 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 12047/2012 sťažovateľka obdobne poskytla na základe zmluvy o úvere zo 7. novembra 2007 uzavretej s dlžníčkou úver v sume 663,88 €, ktorý bola povinná vrátiť spolu s príslušenstvom podľa podmienok dojednaných v zmluve.   Keďže   dlžníčka   dobrovoľne   nepristúpila   k úhrade   svojho   dlhu,   tento   sa   stal splatným   a   v nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v zmluve   o úvere   obsahujúce   aj rozhodcovskú   doložku   bolo   sťažovateľkou   začaté   rozhodcovské   konanie   pred   ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Trnavská cesta   70,   Bratislava.   Rozhodcovský   rozsudok   tohto   súdu   sp.   zn.   SR   10341/08 zo 14. novembra   2008   bol   exekučným   titulom   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor na základe poverenia   udeleného okresným súdom   začal nútený výkon   rozhodnutia, t.   j. exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   svojím   uznesením č. k. 38 Er 714/2009-27   z 21.   apríla   2011   rozhodol   o zastavení   exekúcie.   Krajský   súd, na odvolanie   sťažovateľky   svojím   napadnutým   rozhodnutím   č.   k.   3   CoE   211/2011-40 potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetné právne veci sa vzťahujúce, keď okresný súd a krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných   pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového   stavu,   pretože   nevykonal   náležite   dokazovanie...“.   Sťažovateľka   zároveň poskytla   ústavnému   súdu   na   zváženie   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov vzťahujúcich   sa   na jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Zákonodarca   priznal   všeobecným súdom   právomoc   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí   rozhodcovských   súdov   iba   v rámci konania   o zrušení   rozhodcovského   rozsudku,   teda   iba   v rámci   konania   zvláštneho, uskutočňovaného   na   základe   zákona,   ktorý   bol   na   úpravu   rozhodovania   sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti,... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom.“.   V   závere   svojej argumentácie   zdôraznila,   že „Exekúcia   bola   začatá   zákonným   spôsobom,   na   základe vykonateľného   a platného   exekučného   titulu,   ktorý   naďalej   existuje   a zotrváva   platným, právoplatným   a vykonateľným.   Súd   po   vykonaní   prieskumu   exekučného   titulu   vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na   ďalšie   konanie   a prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 12045/2012 a sp. zn. Rvp 12047/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv uzneseniami okresného súdu sp. zn. 48 Er 2782/2010 zo 6. mája 2011 a sp. zn. 38 Er 714/2009 z 21. apríla 2011

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   týmto   rozhodnutiam   bolo   možné   podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 14 CoE 81/2012 z 31. mája 2012 a sp. zn. 3 CoE 211/2011 z 31. mája 2012

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

16. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi napadnutých rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z dôvodu, že rozsudky rozhodcovského súdu, ktoré boli v danej veci exekučným titulom, neboli uznané za spôsobilý exekučný titul z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej   v   zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami a povinnosťami   zmluvných   strán   v   neprospech   dlžníka   ako   spotrebiteľa.   Právomoc rozhodcovského súdu bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

17. Krajský súd v uznesení sp. zn. 14 CoE 81/2012 z 31. mája 2012 v podstatnom dôvodil: „Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil aj dojednanie   vyžadujúce   v   rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky   od   spotrebiteľa,   aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. O takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku ide však aj v prípade, ak si podľa nej spotrebiteľ mohol vybrať medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale ak sa konanie začína na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť   sa rozhodcovskému konaniu.   Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, lebo mu neumožňuje samostatne si zvoliť spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva túto voľbu výlučne na dodávateľovi, ktorý vyberá aj rozhodcov, ktorí by mali prípadné spory riešiť. V skutočnosti je týmto dojednaním odopretá spotrebiteľovi možnosť brániť   svoje   práva   pred   všeobecným   súdom   v   prípade,   ak   oprávnený   podá   návrh   na rozhodcovský súd. Súd prvého stupňa navyše správne konštatoval, že rozhodcovská doložka nebola   osobitne   spotrebiteľom   vyjednaná,   ale   vyplýva   zo   štandardnej   zmluvy,   a   to z úverových   podmienok   oprávneného.   Spotrebiteľ   teda   nemal   na   výber   a   vzhľadom   na splynutie tejto zmluvnej podmienky s ostatnými podmienkami zmluvy mohol len zmluvy ako celok   odmietnuť   alebo   sa   podrobiť   všetkým   obchodným   podmienkam,   teda   aj rozhodcovskému konaniu.

Možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán   v   neprospech   spotrebiteľa.   Ide   o   podmienku,   ktorú   odvolací   súd   s   poukazom   na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú. Z   uvedeného   vyplýva,   že   ak   je   dojednanie   ukladajúce   spotrebiteľovi   povinnosť podrobiť   sa   rozhodcovskému   konaniu   pre   jeho   neprijateľnosť   neplatné,   pre   vykonanie exekúcie   chýba   základný   predpoklad,   a   to   právoplatný   a   vykonateľný   exekučný   titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona é. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.

Posúdenie   rozhodcovskej   doložky   a   následne   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného   titulu   malo   v   danej   veci   zásadný   význam,   preto   sa   odvolací   súd   ďalšími odvolacími námietkami oprávneného nezaoberal a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 CoE 211/2011 z 31. mája 2012 uviedol: „... odvolací súd mal zato, že súd prvého stupňa správne nepovažoval za záväzný pre povinnú, ako spotrebiteľa   úrok   z   omeškania   vo   výške   0,25   %   denne.   Uplatnené   zmluvné   úroky z omeškania dohodnuté vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy predstavujú 91,25 % ročný úrok z omeškania. Takúto výšku úroku z omeškania je podľa čl. 4 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS   potrebné   posúdiť   ako   nekalú   zmluvnú   podmienku   v   spotrebiteľskej   zmluve, so zreteľom na povahu tovaru a služieb,   na ktorú bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti a ostatné podmienky zmluvy, pretože zmluvné úroky 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25   %   ročný   úrok   z   omeškania   sú   viac   ako   10   násobne   vyššie   ako   zákonné   úroky z omeškania 8,5 % ročne podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že podľa práva   Európskej   únie   sú   spotrebiteľské   zmluvy   občiansko-právnym   inštitútom   a   nie inštitútom   obchodného   práva.   Preto   na   ne   treba   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   o výške   úroku   z   omeškania.   Vzhľadom   na   uvedené,   ako   aj   s   ohľadom   na skutočnosť, že v zmluve o úvere absentuje údaj o RPMN, súd prvého stupňa správne zastavil exekúciu   v časti   vymoženia   úrokov   a   poplatkov   za   poskytnutie   úveru,   keďže   dôsledkom neuvedenia   údaju   o   RPMN   v   zmluve   o   úvere   je,   že   úver   sa   považuje   za   poskytnutý bezúročne a bez poplatkov.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že Exekučný poriadok nevylučuje, aby súd najprv udelil   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   a   neskôr   ju   zastavil,   ak   zistí,   že   sú   splnené podmienky   pre   úplné,   alebo   čiastočné   zastavenie   exekúcie,   lebo   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res iudicata pre neskoršie úplné alebo čiastočné zastavenie exekúcie.

Odvolací súd preto v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.“

18.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu   aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc   z príslušných   ustanovení   §   52   a §   53   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) v nadväznosti na ustanovenia smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito   právami   následne   vyhodnotil   aj   tie   ustanovenia   zmluvy   o   úvere   zakladajúce právomoc   rozhodcovského   súdu   na   konanie   z viacerých   dôvodov,   ako   napr.   absencia individuálne   dojednanej   takejto   podmienky,   reálna   nemožnosť   dlžníka   ako   spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je teda právomoc rozhodcovského   súdu   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je nepochybné,   že   aj   samotný   rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

19.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

20.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto právnym   predpisom   bol   v okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci   sťažovateľky nepochybne   zákon   o rozhodcovskom   konaní,   ktorý   vo   svojom   ustanovení   §   45   ods.   1 písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho exekučného   konania,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom.

21. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

22.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu   konania   i bez   návrhu zastavená.“.

23. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu sp. zn. 14 CoE 81/2012 z 31. mája 2012 a sp. zn. 3 CoE 211/2011 z 31. mája 2012

24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného   práva.   Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

25. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

26. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a rozhodnutiami   krajského   súdu   (tak   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   vzhľadom   na ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.E K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. 14 CoE 81/2012 z 31. mája 2012

a sp. zn. 3 CoE 211/2011 z 31. mája 2012

27.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

28.   Ustanovenie čl.   12 ods.   2 ústavy má charakter ústavného princípu,   ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

29. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

30.   Porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   porušenie   zákazu   diskriminácie   zaručeného v čl. 14   dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v konaní   pred   všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súd konal bez jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však   ústavný   súd   v postupe   a rozhodnutiach   krajského   súdu   nezistil,   a   preto   nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   a   to   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietanými postupmi a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

31. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012