znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 479/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 242/2011 z 22. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 242/2011 z 22. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   20.   novembra 2006   poskytla dlžníkovi   - fyzickej osobe úver vo výške 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný splatiť v 12 mesačných splátkach. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným.   Sťažovateľka   opakovane   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru.   Keďže   dlžník neuhradil dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi   sťažovateľkou   a dlžníkom.   Rozhodcovské   konanie   skončilo   vydaním   nálezu rozhodcovského súdu, ktorý má podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.

3.   Sťažovateľka   na   podklade   rozhodcovského   nálezu   podala   28.   októbra   2007 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 10. decembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ uznesením sp. zn. 62 Er 4607/2007 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené základné práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie jej práva na spravodlivý proces. K porušeniu princípu   rovnosti   zbraní   a   kontradiktórnosti   konania   malo   dôjsť   predovšetkým   tým,   že okresný   súd   z   vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo povinného, začal konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedal možnosť   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   začatiu   konania   o   zastavení exekúcie. Sťažovateľka   namietala   aj   spôsob   vykonávania   dokazovania   opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, ku ktorému došlo bez toho, aby účastníkom konania bol daný priestor na vyjadrenie.

5.   Sťažovateľka   taktiež   uzneseniu   krajského   súdu   vytýka,   že   nedostatočne identifikoval   verejný   záujem   ochraňujúci   účastníkov   konania,   ktorý   je   v prebiehajúcej exekúcii nevyhnutný pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Ďalej v sťažnosti uvádza, že rozhodnutím všeobecných súdov ex offo o zastavení exekúcie stratila právnu istotu a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva.

6. Sťažovateľka   na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

7.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva, napadnuté uznesenie zruší, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

13. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

14. Sťažovateľka sa v sťažnosti domáha ochrany svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením krajského súdu.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

17.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   námietok   sťažovateľky,   ako   aj   skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom uznesení krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Táto skutočnosť je dôvodom na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   poukazuje   na odôvodnenia   svojich   predošlých   rozhodnutí   o   skutkovo   totožných   sťažnostiach sťažovateľky (napr. I. ÚS 250/2011, I. ÚS 259/2011, I. ÚS 260/2011, III. ÚS 49/2011, III. ÚS 56/2011, IV. ÚS 55/2011), ktoré jej boli riadne doručené, s odôvodnením týchto rozhodnutí sa stotožňuje, preto na ne v plnom rozsahu odkazuje.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011