znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 479/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 7307/2010 a Rvp 7339/2010 vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   CoE   236/2010   z 19. augusta   2010   a uzneseniami   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   11   Er   3274/2003   zo   17. decembra   2009   a Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   13   CoE   235/2010   zo   7. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7307/2010 a Rvp 7339/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7307/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. novembra 2010 a 19. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 236/2010 z 19. augusta 2010 a uzneseniami Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 3274/2003 zo 17. decembra 2009   a   krajského   súdu   sp.   zn.   13   CoE 235/2010 zo 7. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe   zmlúv   o úvere   uzavretých   3.   marca   2004   a 23.   mája   2004   poskytla   fyzickým osobám úvery v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 14,   resp.   13   dvojtýždenných   splátkach.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté,   že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku   zápisnicu   o uznaní dlhu,   ktorá   má povahu exekučného   titulu.   Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal okamžite splatným.

2.A Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7307/2010 bola 13. augusta 2004 spísaná pred notárom notárska zápisnica. Dňa 25. októbra 2004 bol podaný súdnemu exekútorovi návrh na výkon exekúcie.   Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica začal 19. novembra 2004 nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené poverenie na výkon exekúcie 19. novembra 2004. Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 3 Er 1472/2004 z 28. januára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 24. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 236/2010 z 19. augusta 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2.B Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 7339/2010 bola 5. septembra 2003 spísaná notárska zápisnica. Dňa 8. novembra 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi.   Súdny exekútor   na základe   poverenia   udeleného Okresným   súdom   Zvolen začal   17.   decembra   2003   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   12.   októbra   2007   podala sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo 17. decembra 2003 udelené poverenie   na   výkon   exekúcie.   Okresný   súd   Zvolen   z vlastného   podnetu ex   officio uznesením č. k. 11 Er 3274/2003-14 zo 6. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Sťažovateľka   podala   16.   júla   2009   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie.   Keďže   išlo o rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka,   došlo   k zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia a o odvolaní rozhodol zákonný sudca uznesením č. k. 11 Er 3274/2003-25 zo 17. decembra 2009,   ktorým   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie prípustné   nebolo.   Okresný   súd   Zvolen   uznesením   z 19.   apríla   2010   exekučné   konanie zastavil. Sťažovateľka podala 16. júna 2010 proti uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 235/2010 zo 7. septembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom Okresného súdu Banská Bystrica a Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresné súdy“), ktorý im   predchádzal,   boli   porušené   jej   práva „vyplývajúce   z článku   6   ods.   1   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd...“. Sťažovateľka v sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru   znamenajú porušenie práva   na   spravodlivý   proces.   Za   tieto   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   došlo k porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti   konania,   keď   okresné   súdy z vlastného   podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného,   začali konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   začatím   tohto   konania   nedali   možnosť účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k začatiu   konania   o zastavení   exekúcie. Sťažovateľka   namietala aj   vykonanie   dokazovania, ku   ktorému   došlo   bez znalosti   vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové. Sťažovateľka taktiež uvádza, že tak okresné súdy, ako aj krajský súd neoznačili ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať konanie na zastavenie exekúcie.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení   interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Spoločné prerokovanie veci

5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 7307/2010 a Rvp 7339/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

7.   Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Sťažovateľka namietala, že okresnými súdmi a krajským súdom boli porušené jej základné   práva   a slobody   vyplývajúce   z čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   tým   spôsobom,   že okresné   súdy   z vlastného   podnetu   začali   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom účastníkom   exekučného   konania   neposkytli   priestor   vyjadriť   sa   k   začatiu   konania o zastavení   exekúcie.   Takýmto   postupom   podľa   tvrdení   sťažovateľky   nahradili   vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila právnu istotu a legitímne očakávanie užívať   svoj   majetok,   nastolené   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka ďalej namietala, že okresné súdy ani   krajský   súd   nezdôvodnili,   z akých   dôvodov   a   v danom   okamžiku   (či   pre   zmenu zákonných   alebo   iných   podmienok   na   výkon   exekúcie   alebo   porušenie   povinností exekútorom) začali okresné súdy konanie na zastavenie exekúcie, pričom neidentifikovali ochraňovaný   verejný   záujem,   ktorý   by   bol   nadradený   verejnému   záujmu   zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného práva došlo podľa sťažovateľky   aj tým,   že   okresné   súdy   a krajský   súd   v priebehu   konania   na zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

9.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   skúmal,   či   ochranu sťažovateľkou označeného práva, ktorého porušenie namieta, neposkytujú všeobecné súdy na   základe   opravných   prostriedkov,   ktoré   je   potrebné   považovať   za účinné   právne prostriedky   nápravy.   Z obsahu   sťažností   a k nim   pripojených   príloh   vyplýva,   že v uvedených prípadoch sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala všetky   právne   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   a slobôd v systéme   všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže   nepodala   dovolanie   proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnostiach ňou uvádzané dôvody predstavujú dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   teda prvostupňové   súdy   v exekučných   veciach   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytli účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie exekúciu zastaviť,   navrhnúť, potom exekučné súdy, a teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania v uvedených   prípadoch   nepodala,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   subsidiárnej právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

12.   Sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   žiadala,   aby   ústavný   súd   v súvislosti s napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   vyslovil porušenie práva   podľa čl. 1 dodatkového   protokolu a zrušil   tieto   rozhodnutia.   Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   ich podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   so zastavením   konania   v   exekučných   veciach,   čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok v zmysle dodatkového protokolu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje   za   potrebné   upriamiť   pozornosť   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnené   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

14.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   nebola   preukázaná   príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka   namieta,   a napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   a preto   ústavný   súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010