znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 478/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Martinom Kanásom, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2 Nt 11/2012 z 24. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 94/2013 z 10. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2014 doručená sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Kanásom, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 11/2012 z 24. júna 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 24. júna 2013“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 94/2013 z 10. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 10. septembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   1   T   144/2008   zo   6.   septembra   2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu zo 6. septembra 2010“) odsúdený za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a za prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku na trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov do ústavu   na   výkon   trestu   s   minimálnym   stupňom   stráženia   a   zároveň   na   trest   zákazu činnosti   viesť   motorové   vozidlá   akéhokoľvek   druhu   na   dobu   5   rokov.   Proti   rozsudku okresného súdu zo 6. septembra 2010 podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 zamietnuté, pričom o odvolaní rozhodoval senát uvedeného súdu v zložení predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr. Stanislava Libanta a JUDr. Ľubice Medveckej.

Sťažovateľ po získaní nového dôkazu v predmetnej veci podal okresnému súdu nový návrh   na   povolenie   obnovy.   V   tomto   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Nt   11/2012   bol vypočutý   svedok   J.   B.   (ďalej   len   „svedok),   ktorý   jednoznačne   uviedol,   že   videl poškodeného prechádzať cez ulicu Ú., a podrobne opísal spôsob jazdy poškodeného. Z výsluchu svedka vyplývalo, že predmetnú nehodu sledoval aj jeho známy P. P., ktorý bol prítomný taktiež pri dopravnej nehode, keď malo dôjsť k spáchaniu skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený. Obidvaja svedkovia zhodne uviedli, že poškodeného (cyklistu) videli, ako prešiel cez ulicu Ú., a z tejto ulice vybočil na hlavnú cestu (Ulicu s.), na ktorej sa mala stať dopravná nehoda a skutok, za ktorý bol sťažovateľ okresným súdom odsúdený. Návrh sťažovateľa na obnovu konania bol uznesením okresného súdu z 24. júna 2013 zamietnutý. Proti uzneseniu okresného súdu z 24. júna 2013 podal sťažovateľ sťažnosť.

Podľa sťažovateľa okresný súd v pôvodnom konaní, v ktorom rozhodoval o jeho vine a treste vedenom pod sp. zn. 1 T 144/2008, svoj rozsudok zo 6. septembra 2010 založil len na znaleckom posudku vypracovanom znalcom Ing. F. D., pretože ďalšie alternatívy pohybu poškodeného cyklistu zo znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy Ing. V. H. jednoznačne vylúčil, čo je zrejmé aj zo štvrtej strany odôvodnenia uvedeného rozsudku. Znalec   z   odboru   cestnej   dopravy   Ing.   V.   H.   za najpravdepodobnejšie   pochybenie poškodeného   cyklistu   označoval   vo   svojom   posudku   práve   variantu,   ktorú   opísali   pri výpovedi svedkovia vypočutí v konaní o povolení obnovy konania.

Krajský súd rozhodujúci v predmetnej veci v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov senátu JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Medveckej sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   z   10.   septembra   2013   zamietol   ako   nedôvodnú. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o povolení obnovy konania rozhodoval senát, v zložení ktorého vystupovali dvaja sudcovia zúčastnení aj v zložení senátu rozhodujúcom o jeho vine a treste v pôvodnom konaní (JUDr. Ján Vanko a JUDr. Ľubica Medvecká). S ohľadom na túto skutočnosť je podľa sťažovateľa v predmetnom prípade naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľa o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 24. júna 2013 mal rozhodovať senát, ktorý by bol zložený z nestranných a nezaujatých sudcov, ktorými podľa neho nemohli byť sudcovia rozhodujúci v pôvodnom konaní o jeho vine a treste.

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy boli   uznesením   okresného   súdu   z   24.   júna   2013,   ako   aj   uznesením   krajského   súdu z 10. septembra 2013 porušené, a zruší uvedené uznesenia.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy uznesením okresného súdu z 24. júna 2013, ako aj uznesením krajského súdu z 10. septembra 2013. K porušeniu práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že v konaní o povolení obnovy konania v jeho veci rozhodoval senát, ktorého dvaja členovia boli zúčastnení aj v senáte, ktorý rozhodoval o jeho vine a treste.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu z 24. júna 2013

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti (§ 83, § 185 až § 195 Trestného poriadku) na krajskom súde, ktorému prináleží právomoc zrušiť napádané uznesenie okresného súdu z 24. júna 2013 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie alebo sám rozhodnúť   [§   194   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného   poriadku].   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu z 24. júna 2013, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uvedenému rozhodnutiu.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   (vo   vzťahu k okresnému súdu) po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 10. septembra 2013

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu z 10. septembra 2013, ktoré je konečným rozhodnutím v tejto veci, bolo sťažovateľovi doručené 27. novembra 2013 a jeho právnemu zástupcovi taktiež 27. novembra 2013.

Sťažnosť sťažovateľa z 1. júla 2014 bola daná na poštovú prepravu 15. júla 2014 (ústavnému súdu bola doručená 18. júla 2014).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajského súdu) po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

S   ohľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014