znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 478/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom Mgr.   B.   G.,   R.,   vo veci   namietaného porušenia   jej práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 15 Cb   677/2001   z 25. mája   2011   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 73/2011 z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 14. júna 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. B. G., R., vo veci namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Cb   677/2001 z 25. mája   2011   (ďalej   len „rozsudok   krajského   súdu“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 73/2011 z 27. februára 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   právna   predchodkyňa sťažovateľky obchodná   spoločnosť   C.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len   „žalobca“),   sa   žalobou smerujúcou proti žalovanému mestu Č. (ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia sumy 181 509,14 € (5 468 144,50 Sk) z titulu náhrady škody. Predmetná žaloba bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá.

Krajský súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   tým.   že   vykonaným   dokazovaním   vrátane znaleckého dokazovania nezistil, že žalobcom tvrdená škoda vznikla v príčinnej súvislosti s preklenovacím úverom a s ním spojenými sankciami na sankčných úrokoch, poplatkoch a v súvislosti so zmluvnými pokutami od obchodných partnerov pre omeškanie žalovaného s   platením   finančných   záväzkov   v   období   od   22. októbra 1998   do   20. októbra 2000, ako aj preto,   že   sa   v   predmetnom   konaní   podľa   krajského   súdu   nepreukázalo   tvrdenie žalobcu,   podľa   ktorého „nezískanie   zisku   na   strane   žalobcu“ v   rozhodnej   dobe   bolo vyvolané neuhradením ceny diela žalovaným po dobu 722 dní.

Pri   svojom   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   krajský   súd   vychádzal   predovšetkým z vykonaného   znaleckého   dokazovania.   Podľa   názoru   sťažovateľky   v   priebehu   konania bolo preukázané, že „znalecké dokazovanie nemalo svoju odbornú kvalitu, bolo vykonané neúplne,   nezodpovedalo   na   hlavné   a   podstatné   otázky   prerokovávanej   veci   a   viac   ako odbornými otázkami sa znalec zaoberal riešením a komentovaním právnych otázok veci“. Krajský súd napriek tomu jej námietky smerujúce proti úplnosti, komplexnosti a odbornosti znaleckého   posudku   neakceptoval   a   zamietol   aj   jej   návrh   na   doplnenie   dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého dokazovania, ktorý predstavoval jediný možný spôsob, ktorým mohol žalobca ním uplatnený nárok dokázať a preukázať.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nedostatočne a neúplne vyhodnotil vykonané dokazovanie   a   nekriticky   prijal   najmä   závery   znaleckého   posudku.   Pri   zodpovednom vyhodnotení   záverov   znaleckého   posudku   mal   podľa   sťažovateľky   krajský   súd v predmetnom konaní odpovedať aj na tieto otázky:

„-   Je možné,   že ak   je   žalovaný   v omeškaní s platením   finančného záväzku   voči žalobcovi vo výške cca 8 miliónov Sk nespôsobuje mu ako veriteľovi žiadnu ujmu – škodu?

- Je   dohodnutá   zmluvná   pokuta   vyúčtovaná   zmluvným   partnerom   žalobcovi a zaplatená   žalobcom   úverovej   zmluvy   za   omeškanie   s   platením   svojho   záväzku v dohodnutej lehote žalobcovou škodou?

-   Keby   žalovaný   zaplatil   svoje   záväzky   bez   omeškania,   mohol   žalobca   zaplatiť svoj záväzok zmluvnému partnerovi, pre omeškanie splatením ktorého bol sankcionovaný zmluvnou pokutou, v dohodnutej lehote?

-   Ak   je   taká   zaplatená   zmluvná   pokuta   škodou   a   žalobca   svoj   záväzok   nemohol zaplatiť včas v dohodnutej lehote, pretože žalovaný bol v omeškaní s platením sumy vysoko prevyšujúcej   výšku   záväzku   žalobcu,   je   vznik   takej   škody   v   príčinnej   súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného - omeškaním s plnením svojich záväzkov?

Obdobne:

- Ak má žalobca dohodnutý s bankou kontokorentný úver, a nedostatok finančných prostriedkov ho núti čerpať takýto úver (ísť so stavom účtu do mínusového stavu, ktorý je úrokovaný) z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní s platením svojho záväzku, je platenie tohto úroku škodou žalobcu? Mal by žalobca potrebu čerpať kontokorentný úver keby žalovaný zaplatil svoje záväzky bez omeškania?

- Ak by takú potrebu nemal (určite nie, pretože nesplatené záväzky žalovaného boli ďaleko vyššie ako výška dohodnutého kontokorentného úveru), je vznik škody vo forme zaplateného úroku v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného – omeškaním s plnením svojich záväzkov.“

Uvedené   otázky   si   krajský   súd   v   priebehu   predmetného   konania   nepoložil, hodnotenie vykonaných dôkazov vykonal povrchne a neúplne bez prihliadnutia na všetky okolnosti   vyplývajúce z   vykonaného dokazovania,   čím   porušil   právo   žalobcu   na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, ktoré odôvodnil neúplným zistením skutkového stavu veci, pretože krajský súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutočností podstatných pre rozhodnutie.

Najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   žalobcu je nedôvodné,   a   preto   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Zároveň   vo   svojom   rozsudku najvyšší súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu účastníka na strane žalobcu podľa § 92 ods. 2   a   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   dôsledku   postúpenia   spornej   pohľadávky sťažovateľke.

V predmetnom konaní najvyšší súd neodstránil vady konania pred krajským súdom a v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   v   celom   rozsahu   sa   stotožnil   so   závermi uvedenými v rozsudku krajského súdu, čím porušil sťažovateľkino právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Podľa   sťažovateľky   rozsudok   krajského   súdu   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu neobsahujú   riadne   odôvodnenie,   predovšetkým   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   rozhodnutia o zamietnutí   návrhu   na   doplnenie   dokazovania,   ale   aj   vo   vzťahu   k   prijatiu   záveru, podľa ktorého „v príčinnej súvislosti s omeškaním platenia záväzku viac ako 8 miliónov Sk po dobu cca dvoch rokov nie je dlžníkom spôsobená veriteľovi žiadna ujma – škoda“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   ustálenú   judikatúru   vzťahujúcu sa na náležitosti   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   (R 37/1985,   I. ÚS 236/2006, I. ÚS 114/2008).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozsudkom   krajského   súdu. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský   súd   neakceptoval   jeho   námietky   smerujúce   proti   úplnosti,   odbornosti a komplexnosti v konaní podaného znaleckého posudku,

- krajský súd neúplne zistil skutkový stav veci a nedostatočne vyhodnotil vykonané dokazovanie,

- najvyšší súd svojím postupom neodstránil vady konania pred krajským súdom,

- odôvodnenie   rozsudkov   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci je nedostatočné   až   arbitrárne,   predovšetkým   neodôvodnili   skutočnosť,   že   žalobcovi omeškaním žalovaného nevznikla žiadna škoda.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľky   rozsudkom krajského súdu

V súvislosti s námietkou sťažovateľky smerujúcou proti rozsudku krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V   konaní   vedenom   na   krajskom   súde   mala   sťažovateľka   možnosť   dovolávať sa ochrany   svojich   práv   a   slobôd   podľa   §   201   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať rozsudok krajského súdu z uvedeného dôvodu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal najvyšší   súd,   ktorý   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   tomuto   rozsudku.   Z   tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   sťažovateľky   rozsudkom najvyššieho súdu

Preskúmavané konanie bolo skončené právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, v ktorom sa s ním najvyšší súd stotožnil.

Krajský   súd   v   predmetnej   veci   rozhodoval   po   zrušení   jeho   prvého   rozhodnutia uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 28/2008 z 22. januára 2009. Vo svojom rozsudku krajský   súd   popísal   priebeh   dovtedajšieho   konania,   obsah   predchádzajúcich   rozhodnutí vydaných v predmetnej veci, ako aj ďalší priebeh konania a dôkazné prostriedky v konaní predložené   (doplnenie   znaleckého   dokazovania   v   rozsahu   usmernenia   vyplývajúceho z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   28/2008   z   22.   januára   2009,   vyjadrenia účastníkov konania a viaceré predložené listinné dôkazy). Následne krajský súd definoval predmet sporu tak, že ide o „nárok na náhradu škody podľa § 145 a nasl. HZ vo výške skutočnej   škody   a na   ušlom zisku,   v oboch prípadoch z porušenia   zmluvnej povinnosti žalovaného   včas   splniť   záväzok   uhradiť   cenu   vykonaných   stavebných   prác   na   diele zhotovenom a odovzdanom žalobcom žalovanému“.

Vzhľadom na dátum uzavretia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a s prihliadnutím na § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka krajský súd dospel k záveru, že na právne   posúdenie   uplatneného   nároku   sa   bude   aplikovať   Hospodársky   zákonník. Krajský súd v rozsudku špecifikoval zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody podľa   Hospodárskeho   zákonníka,   ktoré   musia   byť   splnené   kumulatívne,   a   zdôraznil, že dôkazné bremeno týkajúce sa otázky zavinenia vzniku škody spočíva podľa tohto zákona na žalobcovi.

V súvislosti s naplnením prvého predpokladu vzniku nároku na náhradu škody – porušenie   zmluvnej   povinnosti,   dospel   krajský   súd   k   záveru,   že   zaplatenie   ceny poskytnutého plnenia zo strany žalovaného až 722 dní po lehote splatnosti faktúr, ktorými si žalobca   uplatnil   svoj   nárok,   možno   považovať   za   porušenie   zmluvnej   povinnosti žalovaným. Vo vzťahu k splneniu ďalších predpokladov vzniku nároku na náhradu škody krajský   súd   opätovne   zdôraznil,   že   nositeľom   dôkazného   bremena   je   v   danom   prípade žalobca, a keďže samotné vyčíslenie skutočnej škody a ušlého zisku nemožno považovať za dostatočný dôkaz, vykonal v tomto smere znalecké dokazovanie.

K   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   vykonaného   znaleckého   dokazovania krajský súd uviedol: „... znalecký posudok ako jeden z dôkazných prostriedkov v zmysle úpravy v § 125 a nasl. OSP, osobitne v § 127 OSP,   je predmetom hodnotenia súdom a to v zmysle   §   132   OSP   podľa   úvahy   súdu,   a   to   jednotlivo   a   vo   vzájomnej   súvislosti so všetkými ostatnými vykonanými dôkazmi a so všetkým, čo počas konania vyšlo najavo. Hodnotenie   znaleckého   posudku   teda   podlieha   zásadám,   ktorými   sa   spravuje   procesné dokazovanie,   najmä v zásade voľného hodnotenia dôkazov. Úloha znalca sa vyčerpáva odborným   posúdením   skutočností   a ich   podaním súdu.   Z   ustanovení OSP   upravujúcich znalecký   dôkaz   i   dokazovanie   ako   celok   vyplýva,   že   súd   nemôže   nahrádzať   znalca   a hodnotiť   odbornú   správnosť   znaleckého   posudku.   Môže   však   hodnotiť   (osobu)   znalca, skutočnosť,   či posudok   vychádza   zo   správneho   skutkového   stavu   veci,   či   zodpovedá skutočnostiam, ktoré mu súd na posúdenie určil, ako aj logiku posudku, teda či má znalcov záver oporu v stanovených predpokladoch a analyzovaných skutočnostiach. Pokiaľ ide o samotný (vnútorný) obsah znaleckého posudku, hodnotí súd z hľadiska spoľahlivosti zdroje informácii, o ktoré sa opiera, z hľadiska presnosti a úplnosti odborných postupov v zmysle postupu lege artis a záveru, ako aj z hľadiska logických nadväzností v posudku...“

Následne   krajský   súd   v   rozsudku   zhrnul   dôvody,   ktoré   viedli   k   vykonaniu znaleckého   dokazovania   a   jeho   doplneniu   (overenie   výšky   tvrdenej   skutočnej   škody   a ušlého   zisku,   okolností   vo   sfére   hospodárenia   žalobcu   v   rozhodnej   dobe,   či   práve   pre omeškanie   žalovaného   bolo   nevyhnutné,   aby   si   žalobca   zobral   preklenovací   úver,   v dôsledku čoho mala žalobcovi vzniknúť ním uplatňovaná škoda, ale i potreba preskúmania dôkazu predloženého žalobcom správy audítorky Ing. M. T., z ktorej žalobca odvodzoval svoju vedomosť o zodpovednosti žalovaného za vznik škody na jeho strane). Krajský súd popísal svoje myšlienkové pochody pri hodnotení v konaní predloženej správy audítorky, ktoré ho viedli k prijatiu záveru, podľa ktorého „... konštatovania v doloženej audítorskej správe   však   boli   podľa   vyhodnotenia   krajského   súdu   natoľko   všeobecné,   bez uvedenia presných informácií, podkladov a možnosti ich preskúmania, z ktorých audítorka čerpala pri   uvedených   záveroch,   že   pri   spochybnení   žalovaným   nemohli   samé   o sebe   závery audítorky tvoriť dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci samej“.

V ďalšom obsahu rozsudku krajský súd podrobne špecifikoval zdroje podkladov, informácií, z ktorých čerpal znalec pri vykonaní znaleckého dokazovania, a k dôvodom neakceptovania návrhu žalobcu na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania uviedol: „K samotnému vyhodnoteniu odborných zistení a záverov znalca krajský súd vychádzal i z toho,   že   išlo   o   znalecký   ústav,   u   ktorého   sa   predpokladá   najvyššia   miera   znaleckej odbornej spôsobilosti; ak aj podaný posudok, čo namietal žalobca, obsahoval k niektorým znaleckým úlohám i právne závery, neznižovalo to celkovú zodpovedajúcu kvalitu, úroveň posudku a kompetencie znalca, keďže krajský súd vychádzal len z dostatočne vyjadrených a spracovaných   odborných   zistení   a   záverov   znalca   v   skutkovej   rovine.   Z   uvedeného neakceptoval krajský súd návrh žalobcu na vykonanie ďalšieho (kontrolného) znaleckého posudku.“

Krajský súd následne podrobne popísal závery znaleckého posudku predloženého v predmetnom   konaní,   z   ktorých   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal.   Najprv   poukázal na záver,   podľa   ktorého „z   podkladov   žalobcu   nebolo   možné   zistiť   relevantný   stav hospodárenia   v rozhodujúcej   dobe   pred   tvrdeným   vznikom škody“. Poukázal na závery znalca, ktorý sa podrobne zaoberal vyhodnotením záväzkového vzťahu žalobcu – úverovej zmluvy, ktorá predstavovala právny základ na preukázanie výšky tvrdenej skutočnej škody na strane žalobcu, pretože išlo o jediný úver uvádzaný žalobcom, ktorý mal mať súvis s preklenutím obdobia od prevzatia stavby do okamihu zaplatenia dlžnej sumy žalovaným. V spojení s uvedenou skutočnosťou znalec poukázal predovšetkým na bezúčelovosť úveru, skutočnosť, že prvá splátka úveru bola čerpaná 2 mesiace pred lehotou splatnosti faktúr žalobcu,   skutočnosť,   že   poskytnutie   úveru   žalobcovi   bolo   nevyhnutné   pre   zachovanie plynulého   chodu   obchodnej   spoločnosti   žalobcu,   skutočnosť,   že   vyčíslenie   celkových nákladov úveru bolo súčasťou faktúry, ktorou si žalobca vyčíslil ušlý zisk, neexistenciu dokladov o úhrade zmluvných pokút v rozhodnom období, ako aj dokladov o oprávnenosti ich   účtovania subdodávateľmi, v dôsledku čoho nebolo možné zistiť ani mieru podielu žalovaného   na   vzniku   škody,   zhodnotenie   účtovných   výsledkov   žalobcu   znalcom, ktorý z predložených podkladov žalobcom konštatoval na základe konkrétnych skutočností ich nevieryhodnosť,   závery   o ekonomickom   vývoji   obchodnej   spoločnosti   žalobcu ako aj ďalšie okolnosti, na základe ktorých dospel k záveru „vybavovanie úveru zo strany žalobcu nemohlo bezprostredne súvisieť s finančným preklenutím pohľadávky C. a. s., Ž.“ (právneho predchodcu žalobcu, pozn.).

V závere svojho rozsudku krajský súd uviedol: „Na základe vykonaného dokazovania krajský súd tak jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach dôkazov produkovaných v prvostupňovom   konaní   účastníkmi,   s   dôrazom   na   dôkazné   bremeno   žalobcu,   dospel   k záveru, že zo sumáru všetkých dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania i s jeho doplnením, nezistil vznik tvrdenej škody žalobcu v príčinnej súvislosti s preklenovacím úverom, s ním spojenými   sankciami   na   sankčných   úrokoch,   poplatkoch   a v súvislosti   so   zmluvnými pokutami   od   obchodných   partnerov   vo   väzbe   na   omeškanie   žalovaného   s   platením predmetných   faktúr   od   22.   10.   1998   do   20.   10.   2000,   za   ktorú   škodu   by   zodpovedal nepochybne a výhradne žalovaný. Žalobca zo skutkového stavu, ako vyplynul z vykonaného dokazovania,   neuniesol   svoje   dôkazné   bremeno   na   preukázanie,   že preklenovací   úver   v rozhodnej dobe zobral výhrade v súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného, ani to, že svoje povinnosti voči vlastným veriteľom neplnil výlučne pre porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného. Žalobca nepreukázal nepochybným spôsobom, že v žalobe tvrdené nezískanie   zisku   na   strane   žalobcu   v rozhodnej   dobe   v hospodárení   a   majetkovej   sfére žalobcu bolo jednoznačne vyvolané neuhradenou fakturovanou cenou diela žalovaným po dobu 722 dní. Prípadný nedostatok, neúplnosť ekonomických podkladov z rozhodnej doby podnikania žalobcu idú za situácie dôkazného bremena na strane žalobcu, k jeho tiaži. V rámci dokazovania, a to ani komplexným preskúmaním všetkých dostupných podkladov, najmä z účtovníctva žalobcu, sa ani prostredníctvom znaleckého posudku nepodarilo zistiť – preukázať výšku žalobcom tvrdenej škody, tak skutočnej ako aj ušlého zisku, ako vyplynulo i z dostatočných skutkových odborných zistení a záverov v posudku znalca. Zo znaleckého posudku pritom dostatočne a nepochybne vyplynulo, že nebolo možné tvrdenú škodu na strane žalobcu či už ako škodu skutočnú alebo na ušlom zisku zistiť, kvalifikovať a nebol zistený   ani   priamy   súvis   s uvádzaným   preklenovacím   úverom   vo   väzbe   na   omeškanie žalovaného s úhradou predmetných faktúr. Práve dôkaz znaleckým posudkom bol pre vec rozhodujúci,   najmä   za absencie   iných   relevantných   dôkazov.   Správa   audítorky   nebola dostatočne konkrétna,   podrobná, i ňou sa napokon zaoberal podaný znalecký posudok, ktorý   celkovú   hospodársku   situáciu   na   strane   žalobcu   posudzoval   komplexne.   Oproti znaleckému posudku, s nesporne vyššou odbornou výpovednou a dôkaznou silou, audítorská správa   ako   samostatný   dôkaz   neobstála   a   nemohla   ani   vo   väzbe   na   ostatné   dôkazy vykonané vo veci krajským súdom vyvrátiť zistenia a odborné závery znaleckého posudku. Z uvedeného, ani pri konštatovaní omeškania žalovaného s platením ceny stavebných prác žalobcovi v dobe od 22. 10. 1998 do 20. 10. 2000 nebola preukázaná žalovaná škoda na strane žalobcu v rovine jej vzniku a výšky a v príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného. Ak žalobca nepreukázal naplnenie uvedených atribútov nároku na náhradu žalovanej škody, tak krajský súd mu nemohol žalovaný nárok priznať a žalobu zamietol.

Aj   pri   absencii   preukázania   skutkového   a   právneho   základu   pre   priznanie uplatňovaného   nároku   na   náhradu   škody   k   námietke   premlčania   vznesenej   žalovaným, pre úplnosť a komplexnosť posúdenia veci zo všetkých relevantných argumentov účastníkov, krajský súd konštatoval neopodstatnenosť námietky premlčania. Premlčacia doba 2 roky u práva na náhradu škody podľa § 131b ods.   2 veta prvá HZ začala plynúť odo dňa, keď sa poškodený   dozvedel   o   škode   a   o   tom,   kto   za   ňu   zodpovedá,   pričom   žalobca dostatočne preukázal, že k naplneniu oboch kumulatívnych podmienok (vedomosť o škode a kto za ňu zodpovedá), rozhodných pre začatie plynutia tzv. subjektívnej premlčacej doby, došlo 30. 10. 2000, z audítorskej správy (č. l. 265 spisu). Žaloba došla na Krajský súd v Žiline 28. 12. 2001 (č. l. 1 spisu), teda v premlčacej dobe.

Krajský súd pre úplnosť tiež uvádza, že vzhľadom na konštatovanie nepreukázania skutkového a právneho základu pre priznanie uplatňovaného nároku na náhradu škody, sa osobitne   nezaoberal   otázkou   účtovania   žalovanému   za   omeškanie   s   platením ceny stavebných   prác   (faktúr)   majetkové   sankcie   (§   378   ods.   1   HZ),   ktoré,   ak   by   boli zaplatené za nesplnenie povinností, ktorých porušením bola škoda spôsobená, započítali by sa podľa ust. § 147 ods. 3 HZ na náhradu škody.“

Žalobca   v   predmetnom   konaní   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s právnym zhodnotením skutkových okolností tejto veci súdom, v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na to, že výška škody aj ušlého zisku bola v konaní právne relevantným spôsobom preukázaná podaním zo 7. marca 2002, v ktorom ich   výšku   žalobca   vyčíslil,   poukázal   na   to,   že   v   konaní   bolo   podľa   neho   dostatočne preukázané   aj   naplnenie   všetkých   predpokladov   vzniku   nároku   na   náhradu   škody, ďalej namietal   nedostatky   znaleckého   dokazovania,   ktoré   bolo   vykonané   neúplne a neodpovedalo   na   hlavné   otázky,   ako   aj   skutočnosť,   že   v   predmetnej   veci   bol bez odôvodnenia zamietnutý jeho návrh na vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku stručne popísal priebeh preskúmavaného konania, obsah   dôvodov   odvolania   žalobcu   a   následne   v   podstatnom   uviedol: „...   Najvyšší   súd Slovenskej republiky po prejednaní veci podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Žalobca podal odvolanie s poukazom na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p., t. j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V súvislosti so žalobcom   namietaným   odvolacím   dôvodom   možno   konštatovať,   že   aj   keď   účastníci konania   majú   povinnosť   uvádzať   rozhodujúce   skutočnosti   a   súčasne   majú   aj   dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť navrhovať dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení, o tom, ktoré z navrhnutých dôkazných prostriedkov sa vykonajú, rozhodne súd (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Súd preto nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazné prostriedky. Žalobca   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   navrhol   doplniť   dokazovanie vypracovaním   kontrolného   znaleckého   posudku   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   podľa odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   bol   práve   znalecký   posudok   pre   rozhodnutie   súdu rozhodujúci. Podľa jeho názoru výšku škody a ušlého zisku právne relevantným spôsobom preukázal doložením vyčíslenia škody a ušlého zisku zo dňa 07. 03. 2002.

Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom, vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 28/2008, podľa ktorého bolo potrebné v ďalšom konaní posúdiť dôvodnosť námietok žalobcu, vznesených proti znaleckému posudku Ústavu súdneho   inžinierstva   Ž.   univerzity,   odbor   Ekonómia   a   manažment,   Ekonomika   riadenia podnikov,   uložil   uvedenému   znalcovi   doplniť   znalecký   posudok   s   tým,   že   v   uznesení o ustanovení znalca č. k. 15 Cb/677/2001-277 zo dňa 15. 10. 2009 špecifikoval, ktorých skutočností, majúcich rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, sa má doplnené znalecké dokazovanie týkať. Po podaní doplnenia k znaleckému posudku zo dňa 30. 11. 2010 súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy a aj vzhľadom na obsah znaleckého posudku po jeho doplnení, dospel k záveru,   že žalobca neuniesol dôkazné   bremeno   pokiaľ   ide   o   preukázanie   všetkých   predpokladov   zodpovednosti žalovaného za vznik škody v zmysle § 145 a nasl. Hospodárskeho zákonníka, ktoré musia byť   splnené   kumulatívne.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia dostatočne objasnil skutkový a právny stav prejednávanej veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje   na   stanovisko   riaditeľa   inštitúcie,   ktorou   bol   znalecký   posudok   vypracovaný zo dňa   19. 01. 2009   a   ktoré   podľa   jeho   názoru   spochybňuje   obsah   posudku   z   hľadiska hodnotenia   právnych   otázok,   je   potrebné   uviesť,   že   uvedené   vyjadrenie   bolo   podané pred doplnením znaleckého dokazovania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.).“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že súdy zúčastnené na rozhodovaní tejto veci sa argumentáciou sťažovateľky,   ktorá   bola   obsahovo   zhodná   s   jej   argumentáciou   predloženou   ústavnému súdu, v predmetnom konaní dôsledne zaoberali a adekvátne na ňu odpovedali.

Podľa sťažovateľky mali súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vo svojich rozsudkoch odôvodniť svoje konštatovanie, že žalobcovi omeškaním žalovaného nevznikla škoda.   Z   obsahu   rozsudkov   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci svoje rozhodnutie založili na konštatovaní, podľa ktorého žalobca v predmetnom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno, t. j. nepredložil dostatok   dôkazov,   ktoré   by   dôveryhodným   spôsobom   preukázali   nielen   výšku   jemu spôsobenej   škody,   ale   aj   príčinnú   súvislosť   medzi   vznikom   tejto   škody   a   porušením zmluvnej povinnosti, čo bolo dôvodom zamietnutia jej žaloby.

K   namietanému   neúplnému   vykonaniu   všetkých   navrhovaných   dôkazov (kontrolný znalecký   posudok)   ústavný   súd   rovnako   ako   všeobecné   súdy   zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vo svojich rozsudkoch poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania,   ale   aby   mala   možnosť   tieto   návrhy   predniesť.   Rovnako   Európsky   súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať   všetky   dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov   nie   je   dohovorom regulovaná   a   ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým   vnútroštátne   právo.   Takisto význam   dôkazov   a potrebnosť   ich   vykonania   je otázka,   ktorú   posudzujú   predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 –39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

Z   obsahu   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   vo   vzťahu k vykonanému   znaleckému   dokazovaniu   žalobca   v   predmetnom   konaní   namietal, že znalecký posudok rieši právne, a nie odborné otázky, krajský súd nejasne formuloval otázky pre znalca a znalec nevyčíslil v znaleckom posudku škodu vzniknutú v súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaným napriek konštatácii jej existencie.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského súdu, v ktorom tento súd jednoznačne vyjadril, že pri hodnotení dokazovania vychádzal „len   z dostatočne   vyjadrených   a   spracovaných   odborných   zistení   a   záverov   znalca v skutkovej rovine“. Najvyšší súd poukázal vo svojom rozsudku, že v predmetnej veci bolo vykonané doplňujúce znalecké dokazovanie, ktoré odstránilo nejasnú formuláciu otázok, resp. v rámci ktorého sa špecifikovali skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie uplatneného nároku,   v súvislosti   s ktorými   sa   má   znalecké   dokazovanie   doplniť.   Z   odôvodnenia rozsudkov tiež vyplýva, že dôvodom, pre ktorý v znaleckom posudku nedošlo k vyčísleniu skutočnej škody a ušlého zisku sťažovateľky, resp. žalobcu, nebola nedôslednosť znalca, ale nedostatok relevantných podkladov, z ktorých by uvedená skutočnosť bola objektívne zistiteľná, resp. preukázaná.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozsudku v spojení s rozsudkom krajského súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, uviedol, ktoré skutočnosti považoval za   významné   pre   rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   arbitrárne   alebo nedostatočne odôvodnené.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013