znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 478/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny   základných   práv a slobôd a práv podľa   čl.   6 ods.   1, 2,   3 písm.   b) a c)   a čl.   13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 67/2008   z   18. novembra 2008 a rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 2 T 149/07 z 19. decembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 10. septembra 2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 67/2008 z 18. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 149/07 z 19. decembra 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   rozsudkom okresného súdu uznaný vinným za prečin   ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere pätnásť mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený s určenou skúšobnou dobou vo výmere dva roky. Sťažovateľovi bol súčasne uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu na dobu dvoch rokov.  

3. Krajský súd napadnutým uznesením zamietol odvolanie sťažovateľa a odvolanie okresnej   prokurátorky   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   pretože   zistil,   že   podané odvolania nie sú dôvodné.

4. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami a postupom   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov   porušili   ním   označené   základné   práva a slobody, čo v sťažnosti odôvodňuje takto: „Ja som pri svojom výsluchu dňa 7.2.2007 využil   svoje právo   a   nevypovedal   som.   Vyšetrovateľ   sa   potom   zameral na výsluchy poškodených,   ktoré   sú protirečivé,   rozporné, v mnohom nejasné a   nemajúci   často logicky racionálny základ v porovnaní s objektívnymi okolnosťami nehody.

V žiadnom   prípade   nemôžem   prijať   závery   znal.   posudku   znalca   Ing.   G.   B.,   kde v závere uvádza, že technika a spôsob mojej jazdy bola po technickej stránke nesprávna v tom, že som s vozidlom prešiel do protismeru, v ktorom v tom čase jazdilo mot. vozidlo FABIA. Na druhej strane   však   znalec techniku a spôsob jazdy vodiča Š. V. /poškod./ považuje po technickej stránke za správne s tým, že nemohol predpokladať, že moje vozidlo mu prejde do jazdnej dráhy....  

Nakoľko   znalec Ing. B. nevzal do úvahy a znalecky neskúmal mnou...   uvedené dôkazy a teda ani ich nemohol vyhodnotiť a takto nemohli byt' výsledky   použité v tomto trestnom konaní, čo je jasným dôkazom nedostatočného dokazovania a tým nenáležitého zistenia skutkového stavu veci, následkom čoho vyhlásený rozsudok nemôže byť spravodlivý, nakoľko nie je podopretý o výsledky tých dôkazov, na ktoré som... poukázal....

Považujem za narušenie princípu rovnosti strán v trestnom konaní, kedy môj návrh na   odročenie   hlavn.   pojednávania   za   účelom   predloženia   nového   znaleckého   posudku prednesený mojim obhajcom - za účelom znaleckého skúmania ďalších stôp po dopravnej nehode bol zamietnutý.

Preto som požiadal prostredníctvom svojho obhajcu iného znalca o   vypracovanie nového znaleckého posudku, ktorý by po vykonanom znaleckom skúmaní zodpovedal na znalcovi položené otázky.

Znalec Ing. Š. v svojom znaleckom posudku odpovedal úplne odlišne na   položené otázky, ako prvý znalec Ing. B., Ing. Š. v svojom posudku uviedol, že dopravnej nehode mohol zabrániť vodič Škody   Fabia   Š.   V.   a že   jeho technika a spôsob jazdy nebola správna. Podrobne sa znalec rozvádza v závere na str. 20 posudku, kde podrobne a obšírne a   z   odborného   hľadiska   erudovane   a   opierajúc   sa   o   jestvujúce   dôkazy   -   odpovedá   na položené otázky.

Závery znaleckého posudku Ing. Š. sú pre mňa ako obvineného dôležité, pretože zásadným spôsobom ovplyvnili /zmenili/ moje postavenie v trestnej veci.   Z jeho záverov predsa pre mňa vyplýva to, že ja som neporušil dopravné predpisy a ani som nezapríčinil zrážku   oboch   vozidiel   a teda   následne   za   následky   zrážky   ani   nenesiem   žiadnu zodpovednosť.“

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej dopĺňa, že k porušeniu označených základných práv a slobôd, najmä k narušeniu ústavou garantovaného princípu rovnosti v konaní došlo okrem nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov   aj   tým,   že   konajúce   všeobecné   súdy nenariadili kontrolný znalecký posudok napriek tomu, že sťažovateľ to v konaní navrhol s ohľadom na jestvujúce dva odlišné závery znaleckého skúmania.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru uznesením krajského súdu a rozsudkom okresného súdu s tým, aby napadnuté   rozhodnutia   boli   zrušené   a vec   bola   vrátená   na   nové   konanie   a rozhodnutie. Sťažovateľ zároveň žiada priznať primeraného zadosťučinenia v sume 6 638 € a domáha sa aj náhrady trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podstatou podanej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského (ale aj okresného) súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k   záveru   o   jeho   vine   zo   spáchania   prečinu   ublíženia   na   zdraví,   pričom   sťažovateľ   je presvedčený,   že   pri   správnom   vyhodnotení   dôkazov   (najmä   záverov   znaleckého dokazovania) by nebolo preukázané, že by sa bol prečinu, za ktorý bol odsúdený, dopustil.

11.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označených základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

12. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

13.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   a   slobôd   uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či   napadnuté   uznesenie   nie   je neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu,   že by bolo možné hovoriť o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa.

14. Krajský súd v odôvodnení uznesenia k obrane sťažovateľa v podstatnom uviedol: „Súd I. stupňa zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. Dokazovanie bolo   vykonané v zmysle základných zásad trestného konania   a jednotlivé dôkazy   hodnotil   zákonným   spôsobom   jednotlivo   i   v   ich   súhrne.   Na   podklade   takéhoto postupu dospel k správnemu a zákonnému záveru, ktorý našiel svoj odraz vo výroku o vine. Na podklade svedeckých výpovedi... a opierajúc sa o obsah zápisnice o nehode v cestnej premávke   a   pripojenú   dokumentáciu,   uskutočnil   znalec   Ing.   G.   B.   vo   svojom   posudku závery, z ktorých vyplývajú závery o technických príčinách vzniku dopravnej nehody medzi vozidlom   obžalovaného   a   vozidlom   vedeným   Š.   V..   Závery   znalca   Ing.   Š.   sa   opierajú o predpoklad   prítomnosti   bicyklistu   jazdiaceho   na   pravej   strane   cesty  ...,   ktorého   bol obžalovaný nútený so svojim vozidlom obchádzať.... K takýmto záverom znalca neboli zistené žiadne dôkazy a vyššie uvedení svedkovia a napokon ani sám obžalovaný, (ktorý v zápisnici o ohliadne miesta cestnej dopravnej nehody sa nevyjadril a v prípravnom konaní nevypovedal)   neuvádzal   takýto   priebeh   vzniku   dopravnej   nehody.   Až   na   hlavnom pojednávaní dňa 19.12.2007 obžalovaný uviedol: mňa oslnilo oproti idúce vozidlo a ako som jazdil so svojim vozidlom na vzdialenosť   asi 6-10 metrov som zbadal pred sebou cyklistu, preto som vybočil smerom doľava a domnieval som sa, že sa zmestím s motorovým vozidlom na vozovke tak, že sa minieme s oproti idúcim vozidlom....

Znalec   Ing.   B.   túto   obranu   obžalovaného   jednoznačne   vylúčil   ako   technicky neprijateľnú, keďže bicyklistku pred sebou jazdiaceho by obžalovaný s vozidlom nebol schopný obísť ale by ho jednoducho zrazil a ak bol proti idúcim vozidlom oslňovaný, tak mal povinnosť znížiť rýchlosť na primeranú rozhľadu a schopnosti ubrzdiť. Znalec Ing. B. potvrdil pred súdom I. stupňa, že bezprostredne po čine boli zaznamenané stopy po ceste, o ktoré oprel svoje výpočty.

Závery znalca Ing. Š. uvedené v bodoch 1 až 6 posudku sa opierajú výlučne o dopravnú situáciu, ktorá mala nastať za prítomnosti bicyklistu a o nijaký potvrdený dôkaz, že poškodený so svojim vozidlom jazdil v protismere. Samotný znalec Ing. Š. konštrukciu svojho záveru stavia na pravdepodobnosti prítomnosti bicyklistu na ceste, pričom svoj záver, že poškodený so svojim vozidlom prešiel do protismeru nevie zdôvodniť a bicyklista

- neosvetlený s najväčšou pravdepodobnosťou na ceste vytváral neočakávanú prekážku. V ostatných častiach svojich záverov cituje zákonne ustanovenia zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke   na   pozemných   komunikáciách,   pričom   tieto   bez   konkrétneho   dôkazného materiálu spája s obranným prednesom obžalovaného....

Takéto   závery   znalca   Ing.   Š.   odvolací   súd   nemohol   vyhodnotiť   ako   závery relevantné z pohľadu neobjasnenia všetkých do úvahy prichádzajúcich alternatív vzniku dopravnej nehody. Odvolací sud sa preto nestotožnil so záverom obhajoby obžalovaného a nevyhovel konečnému návrhu intervenujúcej prokurátorky, že závery znalca Ing. Š. sú v protiklade so závermi znalca Ing. B. Podklady pre závery oboch znaleckých posudkov čerpali z iných zdrojov. Pokiaľ Ing. B. sa opieral o v tomto trestnom konaní vykonané priame a nepriame dôkazy, Ing. Š. uskutočnil záver najmä na základe 1/ fikcie existencie bicyklistu na mieste nehody a 2/ nezdôvodniteľného prechodu vozidla s poškodeným do protismeru, pričom prednesy svedkov - poškodených a stopy na mieste nehody objektívne zadokumentované nekonfrontoval s obranným prednesom - verziou opisu vzniku dopravnej nehody obžalovaným.

Týmto postupom znalec Ing. Š. relevantne deklasoval odbornosť svojich záverov, ku ktorým odvolací súd nemohol prihliadnuť.

Z toho dôvodu odvolací súd nepovažoval za zákonné napadnutý rozsudok zrušiť a nariadiť doplnenie dokazovania opätovným znaleckým skúmaním.“

15. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia   krajského   súdu   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov,   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

16. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti.   Takýto   postup   ústavného   súdu   by   bol   nielen   v   príkrom rozpore s uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a zásadu bezprostrednosti trestného   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie   predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.  

17. Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   požaduje   revíziu uznesenia krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Sťažovateľ sa v sťažnosti zameral na znalecké dokazovanie a   výpovede   niektorých   poškodených,   ktoré   napokon   sám   vyhodnotil   z   pohľadu   ich (ne)hodnovernosti, príp. účelovosti, pritom dospel k opačným záverom ako všeobecné súdy. Inak povedané, závery znaleckého dokazovania a výpovede poškodených, ktoré sťažovateľ považoval   za   nehodnoverné,   resp. sporné, všeobecné súdy posúdili ako hodnoverné a naopak.

18. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení veľmi podrobne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie   a   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by bolo rozhodnutie krajského súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

19. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis napr. II. ÚS 37/01).

20. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov   nie   je   dohovorom   regulovaná   a   ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

21. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ústavy), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), práva garantujúceho prezumpciu neviny (čl. 50 ústavy) alebo práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 dohovoru) videl sťažovateľ iba v záveroch napadnutých rozhodnutí. Iné skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie označených ústavných princípov, sťažovateľ neuvádza. Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   odôvodnenie   preto   uzatvára,   že   ani z hľadiska dodržania   procesných   záruk   nemožno   hovoriť o porušení   sťažovateľom   označených základných práv a slobôd.

22.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   z   už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010