znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 477/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T. S.,   zastúpeného   spoločnosťou IURISTICO   s.   r.   o.,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 13/2012 a jeho rozsudkom zo 6. júna 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   3 Sžo 51/2013   a   jeho   rozsudkom z 1. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2014 doručená   sťažnosť   T. S.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   spoločnosťou IURISTICO s. r. o.,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6   ods.   1,   čl.   7,   čl.   13,   čl.   14,   čl.   17   a   čl.   18   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 S 13/2012 a jeho rozsudkom zo 6. júna 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 51/2013 a jeho rozsudkom z 1. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   disciplinárnym   rozkazom   riaditeľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ č. 11 z 9. júna 2011 (ďalej len „disciplinárny rozkaz“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) bolo sťažovateľovi za disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť viacerými skutkami, uložené disciplinárne opatrenie zníženie platu o 5 % na dobu dvoch mesiacov.

Proti   disciplinárnemu   rozkazu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého riaditeľ   Prezídia   Policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   (ďalej len „žalovaný   správny   orgán“)   svojím   rozhodnutím   č.   PPZ-BOK-P-73-002/2011 z 12. augusta 2011 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) disciplinárny rozkaz potvrdil ako vecne správny.

Zákonnosť   druhostupňového   rozhodnutia,   ako   aj   disciplinárneho   rozkazu   navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci správneho   súdnictva,   prostredníctvom   ktorej   navrhol,   aby   krajský   súd   zrušil   tieto rozhodnutia. V žalobe sťažovateľ uviedol tieto podstatné vecné námietky:

„1/ že   v   prípade   viacerých   mnou   v   žalobe   konkretizovaných   skutkov   som   sa porušenia žiadnej svojej povinnosti nedopustil (bod 2 a 3 žaloby),

2/ že iné mnou konkretizované skutky sú povahy drobných formálnych nedostatkov vedenia spisov, (bod 4 žaloby),

3/ že po zrušení pôvodného disciplinárneho rozkazu a vrátení veci prvostupňovému orgánu uplynula

a)subjektívna   prekluzívna   lehota   30   dní   v   súlade   §   57   ods.   1   druhá   veta za bodkočiarkou   zák.   č.   73/1998   Z.   z.   na   uloženie   disciplinárneho   opatrenia   za   všetky skutky, a podporne

b)uplynula ohľadom   viacerých   konkretizovaných   skutkov   i   objektívna   prekluzívna lehota jedného roka podľa § 57 ods. 1 prvá veta na konci zák. č. 73/1998 Z. z. (ktorá sa nepredlžuje), (bod 7 žaloby),

4/ že absentuje úprava konania vo veciach štátnej služby, ktorú po vylúčení použitia správneho poriadku bol príslušný orgán povinný prijať na doplnenie čiastkovej úpravy v zákone č. 73/1998 Z. z. na podklade výslovného ustanovenia povinný (časť bodu 6 žaloby), 5/ že úplne absentuje akákoľvek úvaha v napádaných rozhodnutiach odôvodňujúca konkrétnymi okolnosťami druh uloženej sankcie a jej výšku (bod 5 žaloby),

6/   že   absentuje   vo   výroku   disciplinárneho   rozkazu   konkretizácia   skutkov,   ktoré nadriadený   klasifikoval   ako   disciplinárne   zavinenie   a   sankcionoval   disciplinárnym opatrením - čo mi odníma právo na účinnú obhajobu a ohrozuje základné zásady trestania, ako napr. ne bis in idem...“

O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom tak, že žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil bez toho, aby ho vecne preskúmal.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, ktoré považuje za nezákonné, arbitrárne a neodôvodnené, v ktorom sa najvyšší súd len stotožnil   s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   podstatnými   žalobnými námietkami   sťažovateľa   vôbec   nezaoberal,   resp.   ich   posúdil   nesprávne.   Podľa   názoru sťažovateľa najvyšší súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili tieto jeho práva:«- porušenie práva na spravodlivé súdne konanie aspoň určitej minimálnej kvality (v rámci práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a podľa čl. 6   Dohovoru),   i   súvisiacich   procesných   práv,   ako   napr.   práva   na   rovnosť   účastníka v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   (keď   slovo   štátu   reprezentovaného   služobným orgánom a následne v konaní o žalobe ústredným orgánom štátnej správy je postavené nad vecné   tvrdenia   druhej   strany   bez   konkrétneho   vecného   podkladu),   pretože   moje podstatné   žalobné   námietky   z drvivej   väčšiny   neboli   vôbec   riešené   v rozsudku   KS   (KS naplnenie predpokladov hypotézy mimo iné § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z., v mojom konkrétnom prípade v spojení s konkrétnymi dôvodmi   a označenými   vadnými   časťami   disciplinárneho   rozkazu   neskúmal),   sčasti   boli riešené   nesprávne   (posúdenie   začiatku   plynutia   subjektívnej   prekluzívnej   lehoty   a   vady výroku disciplinárneho rozkazu), a mojimi nadväzujúcim odvolacími podstatnými dôvodmi sa NS vôbec nezaoberal (s výnimkou vady výroku disciplinárneho rozkazu s absentujúcim opisom posudzovaného skutku, ktorú posúdil zmätočne tak, že je správny i nesprávny),

- a v danom prípade vedie a je i flagrantným prípadom porušenia zásady nullum crimen   sine lege podľa   čl.   49   Ústavy   SR   a čl.   7   Dohovoru,   s dopadom   a   negatívnym vplyvom   na   pre   bežného   človeka   základné   zdroje   obživy   (príjem   za   prácu)   (v   rovine porušenia ústavou garantovaného práva vlastniť majetok v širšom zmysle, spravodlivých a nediskriminačných podmienok výkonu práce v širšom zmysle – podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, čl. 36 písm. a) a b) Ústavy SR), pretože moje podstatné námietky, a to: že som neporušil viaceré označené povinnosti, ktoré boli zahrnuté do sumára skutkov disciplinárneho previnenia, zostávajúce porušenia uloženie opatrenia neodôvodňovali,   prekluzívna   lehota   bránila   uloženiu   disciplinárneho   opatrenia, absentovala   procesná   úprava   konania   o   disciplinárnom   previnení,   absentovala   úplne administratívna úvaha odôvodňujúca druh a výšku uloženého disciplinárneho opatrenia; mali   viesť   k   zrušeniu   disciplinárneho   rozkazu   a   mohli   viesť   k   inému   rozhodnutiu v disciplinárnom konaní (napr. jeho zastaveniu),

-   pričom   vyššie   uvedené   roviny   porušenia   ústavných   práv   v   rovine   procesnej i hmotnej sú charakteru, ktorý zároveň dokumentuje i prekročenie ústavného imperatívu viazanosti štátu (súdu, nadriadených, žalovaného) zákonom podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (tu mimo iné viazanosti § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z., O. s. p.), imperatívu o možnosti ukladať povinnosti len zákonom alebo na jeho základe a v jeho medziach pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ods. 2 Ústavy SR a imperatívu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého bolo porušené minimálne právo na predvídateľnosť aplikácie práva a dôvera vo fungovanie právneho štátu (ktorý práva a povinnosti nielen zákonom upravuje, ale ich aj v zákonných formách uplatňuje, ich uplatňovanie vynucuje a zákonnosť aplikácie kontroluje a nezákonnosti napráva),

- i práva na rovnosť a nediskrimináciu v širšom zmysle podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR (keď mimo iné evidentné viacnásobné pochybenia nadriadeného v rámci môjho disciplinárneho konania, sčasti už i uznané odvolacím orgánom v rámci prieskum prv vydaného disciplinárneho rozkazu sú prejdené mlčky a pritom sú porušením evidentných zákonných ustanovení a vyvolávajúce i konkrétne negatívne následky navonok voči tretím osobám; ďalšie sú v riešení).

V   súlade   s   judikatúrou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sú   nasledovné porušenia porušením Ústavou garantovaných práv (ktoré tvrdím, že sú naplnené i v danom prípade):

Nevysporiadanie   sa   s   podstatnými   odvolacími   námietkami   (III.   ÚS   196/09, I. ÚS 342/10 – porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), nenáležité a nepresvedčivé odôvodnenie –   neposkytnutie   presvedčivej   a   jasnej   odpovede   na   podstatné   odvolacie   námietky (I. ÚS 126/10),   nereagovanie   na   podstatnú   námietku   sťažovateľa   pri   prieskume   výšky uloženej pokuty (II. ÚS 232/09), nedanie jasnej a zreteľnej odpovede na konkrétny právny problém   (II.   ÚS   193/06,   III.   ÚS   198/07),   nepreskúmanie   sťažnosti   komplexne (IV. ÚS 296/09), pričom opomenutie vyrovnať sa čo i len s jednou podstatnou námietkou predstavuje   i   zásah   do   práv   podľa   Dohovoru   –   Čl.   6   (rozhodnutie   ESĽP   Ruiz   Torija v. Španielsko), úplná zásadná nutnosť vysporiadať sa s argumentom umožňujúcim záver o trestnej nevine (rozhodnutie ESĽP Krasulya v Rusko);

Špeciálne   k   neprípustnosti   vybavenia   odvolacích   dôvodov   tak,   že   odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje špecifickú a výslovnú odpoveď na námietky sťažovateľa – toto predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (rozhodnutie ESĽP Helle v. Fínsko, rozhodnutie ESĽP Hirvisaari v. Fínsko (keď hlavnou námietkou   sťažovateľa   v   jeho   odvolaní   bola   nedostatočnosť   odôvodnenia   správneho orgánu, o to viac bolo dôležité, aby odvolací súd uviedol riadne a jeho vlastné dôvody), rozhodnutie   ESĽP   Tatishvili   v.   Rusko   (keď   odvolanie   sťažovateľky   uvádzalo   nesprávny skutkový a právny základ), Da Silva v. Portugalsko, rozhodnutie Boldea v. Rumunsko (len púhy odkaz   odôvodnenie   nižšieho   súdu je prípustný len   v   prípade,   že   toto   rozhodnutie nižšieho súdu je možné považovať za dostatočne odôvodnené)), s čím sa stotožnil i Ústavný súd Sr v svojom náleze III. ÚS 131/2010 (kde uviedol, že odvolacie námietky smerujúce predovšetkým   k   právnemu   posúdeniu   veci,   k   nedostatočnému   a   nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu, k neúplnosti a nesprávnosti skutkových zistení – vyvoláva potrebu podrobnejšieho vysporiadania sa s odvolacími námietkami v odôvodnení rozsudku   najvyššieho   súdu).   Sumárnu   stručnú   citáciu   uvedených   rozhodnutí   Ústavného súdu SR a ESĽP ponúka Wilfing v svojom článku „K možnosti odvolacieho súdu prevziať argumenty prvostupňového súdu.“...

Ľubovôľa – ignorácia výslovných a jednoznačných ustanovení zákona, ako napr. opomenutie aplikácie ustanovenia zákona (III. ÚS 321/08, I. ÚS 198/07, I. ÚS 110/07), názor   v   extrémnom   nesúlade   so   zmyslom   a   účelom   zákona   (I.   ÚS   393/08),   porušenie legitímneho   očakávania   rozhodovania   štátnych   orgánov   na   základe   správneho   výkladu a aplikácie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (II.   ÚS   10/99,   II.   ÚS   234/03, IV. ÚS 92/09);

Nesplnenie   povinnosti   zdôvodniť   splnenie   všetkých   podmienok   obsiahnutých v hypotéze právnej normy [tu napr. citovaných mimo iné § 52 ods. 1, § 47. § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. – (prestavuje porušenie ústavných práv podľa napr. III. ÚS 311/07, I. ÚS 59/04, i práv podľa Dohovoru - napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Salov v. Ukrajina);

Odklon   od   ustálenej   judikatúry,   príp.   nereagovanie   na   argumentáciu   ustálenou súdnou judikatúrou [v danom mojom prípade od a) judikatúry k nutnosti konkrétnej úvahy odôvodňujúcej druh a výšku sankcie (napr. NS sp. zn. 2 Sžp/16/2011 z 30. mája 2012, obdobne tiež sp. zn. 3 SžoKS/64/2006, rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či rozsudok NS   sp.   zn.   3 SžoKS/64/2006,   rozhodnutia   ZSP   69/2008,   ZSP   58/2009,   či   NS   sp.   zn. 5 Sžo/204/2010),   b)   judikatúry   o   význame   absencie   procesnej   úpravy   pre   vydanie administratívneho rozhodnutia (ktorú som výslovne zmienil vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 10. 4. 2013 v konaní pred súdom, z prostredia Českej republiky ako štátu, ktorého ÚS ČR č. pl. ÚS 14/96, ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 226/1995 – dostupné v databáze „NALUS“ na www.concourt.cz: priamy link na vyhľadávači: http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx), c) o nutnosti zahrnúť skutok deliktu do výroku rozhodnutia ako záruky, napr. ne bis in idem a   práva   na účinnú obhajobu,   (napr.   NS   zo   dňa 18.   mája   2011,   č.   k.   2 Sž/7/2010-21), d) v otázke   nutnosti   odôvodniť   alebo   neodôvodniť   zásah   do   práv   policajta   ekonomickej povahy dokonca i bez výslovnej zákonnej požiadavky (NS sp. zn. 6 Sžo/13/2011, sp. zn. 6 Sžo/255/2010, IV. ÚS 75/09, I. ÚS 540/2012)] sú porušením čl. 46 Ústavy SR, prípadne i princípu   právnej   istoty   podľa   čl.   1   Ústavy   -   k   čomu   odkazujem   na   nálezy   ÚS   SR III. ÚS 292/10,   IV.   ÚS 209/10 (neodôvodnené odlišné posúdenie v rozpore s princípom právnej   istoty),   I.   ÚS   178/08],   III.   ÚS   192/06,   porušenie   práv   i   podľa   Dohovoru tolerovaním   rozpornej   judikatúry   najvyššieho   súdu   v   rovnakých   či   identických   veciach (rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko);

K obmedzenej možnosti a podmienkam vylúčenia aplikácie riadneho štandardného prieskumu zákonnosti postupu vo veciach štátnych zamestnancov v súdnom konaní (právo na   súdnu   ochranu   a   plný   prieskum   zákonnosti,   vrátane   splnenia   zákonom   stanovených podmienok a základných procesných princípov bolo uznané napr. I. ÚS 540/2012), že nie je vylúčené z aplikácie čl. 6 Dohovoru uznal NS napr. v rozsudku sp. zn. 6Sžo/255/2010; a ochrana   a   záruky   podľa   čl.   6   Dohovoru   môžu   by   vo   veciach   štátnych   zamestnancov vylúčené len za striktného splnenia dvoch podmienok: 1/ výslovné vylúčenie z možnosti prístupu k súdu pre postavenie a príslušnú kategóriu týchto zamestnancov a 2/ výluka musí byť   odôvodnená   objektívnymi   dôvodmi   (rozhodnutie   Vilho   Eskelinen   a   ost.   v.   Fínsko), pričom výluka z aplikácie čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa nespravuje len formálnym odlíšením titulárnych   a   zmluvných   zamestnancov,   ale   musí   vyplývať   z   tzv.   funkčného   kritéria (Frydlender v. Francúzsko).»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa zo dňa 1. apríla 2014, sp. zn. 5 Sžo/51/2013 a postupom v tomto konaní, a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 6. júna 2013, č. k. 1 S 13/2012-63, a postupom v konaní, porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, v spojení s právom na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa   čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   7   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, s právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, s právom na dodržanie zásady in dubio pro reo podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, s právom na ochranu proti dvojitému odsúdeniu podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy, s právom vlastniť majetok v širšom zmysle chráneným článkom   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   zákazu   a   právom   na   pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právom na ochranu proti diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a primerane právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 písm. a) a písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s porušením zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi článku 17 a zákazu obmedzení práv sťažovateľa na   iný účel   podľa   článku   18 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd a s porušením článku 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   1.   apríla   2014, sp. zn. 5 Sžo/51/2013, ako i rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. júna 2013, č. k. 1 S 13/2012-63, sa zrušujú a vec vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,89 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formuloval sťažovateľ, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa ústavný súd najskôr zaoberal námietkou smerujúcou proti rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovateľ navrhol zrušiť.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mohol a aj využil možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu (ako súdu   prvého stupňa) odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd.   Právomoc   iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že disciplinárnym rozkazom bolo sťažovateľovi   podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) uložené disciplinárne opatrenie „zníženie služobného platu o 5 % na   dobu   2   mesiacov“ z   dôvodu,   že „opakovanou   kontrolou   preverovaných   spisov kriminálnych   zväzkov   a   poznatkového   fondu   protidrogového   oddelenia   odboru   Východ, úradu boja proti organizovanej kriminalite“ boli u sťažovateľa zistené porušenia zákona č. 73/1998 Z. z. a interných aktov riadenia, t. j. nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky   č.   53/2009   o   operatívno-pátracej   činnosti,   nariadenia   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   č.   43/2010   o   registratúrnom   poriadku   a   vyhlášky   Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z. o administratívnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov. Týmto konaním tak sťažovateľ porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods.   3   písm.   a)   zákona   č. 73/1998   Z.   z.,   a   tak   sa   dopustil   disciplinárneho   previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Proti disciplinárnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie,   o   ktorom   druhostupňový   správny   orgán   rozhodol   tak,   že   ho   odmietol a disciplinárny   rozkaz   potvrdil.   Uvedenému   predchádzalo   disciplinárne   konanie   vedené proti   sťažovateľovi,   na základe   ktorého   bol   prvostupňovým   správnym   orgánom   vydaný disciplinárny rozkaz č. 2 z 15. marca 2011, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa odvolacím orgánom zrušený a vrátený na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného správneho orgánu, ktorá bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

V rozsahu označených základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv sťažovateľ predovšetkým   namietal,   že   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   vecne   nepreskúmal, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, pričom krajský súd prieskum zákonnosti druhostupňového rozhodnutia v spojení s disciplinárnym rozkazom nevykonal ani   z   minimálneho   hľadiska   formálnej   spravodlivosti.   Podľa   sťažovateľa   je   namietaný rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný, pretože sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   dôsledne   nevysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   odklonil   sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

V ďalšej rovine sťažovateľ predostrel argumentáciu, podľa ktorej ním prezentovaná obrana v disciplinárnom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie zásady nullum crimen sine lege podľa čl. 49 ústavy a čl. 7 dohovoru, ako aj zásady in dubio pro reo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, a skutočnosť, že správne orgány ani konajúce súdy na túto okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia krajského súdu, predstavil   argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu a ďalej v podstatnom uviedol:

«V   danom   prípade   na   základe   opätovnej   kontroly   preverovacích   spisov, kriminálnych zväzkov a poznatkového fondu protidrogového oddelenia správny orgán, ktorý je oprávnený a povinný posúdiť otázku závažnosti a intenzity porušenia služobnej disciplíny a služobných povinností, zistil porušenie vyššie uvedených predpisov žalobcom, ktorý bol poverený ich vedením a teda zodpovedný za ich správnosť. Nie bez významu je aj vyjadrenie žalobcu   zapísané   do   úradného   záznamu   z   07. 03. 2011,   v   ktorom   uviedol,   cit: „Pri samotnom   preverovaní   sme   sa   venovali   viacerým   skupinám,   resp.   väčšiemu   počtu osôb, čo uznávam, že nám je správne vytýkané, keďže nebolo v našich silách (akokoľvek sme sa snažili) pokryť celú problematiku a boli poukázané chyby v rámci preverovacích spisov“.   Najvyšší súd   zistil,   že išlo   o   súhrn nedostatkov evidenčného charakteru,   ktoré nebolo   žalovaným   kvalifikované   ako   závažné   porušenie   služobnej   disciplíny.   Ide   o nedostatky, ktoré sa bežne pri administratívnej činnosti môžu v čase zvýšeného pracovného zaťaženia vyskytnúť. Uložené disciplinárne opatrenie – zníženie služobného platu o 5 % na dobu dvoch mesiacov je pri tejto intenzite na hornej hranici správnej úvahy žalovaného. Súd   žalovanému   nevstupoval   argumentačne   do   správnej   úvahy   (§   245   ods.   2   O. s. p.), pretože je zodpovednosťou žalovaného udržiavanie služobnej disciplíny, ktoré však nesmie byť zjavne neprimerané povahe zistených disciplinárnych previnení.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.)

Rozhodnutie   žalovaného   obsahuje   všetky   formálne   aj   obsahové   náležitosti,   ktoré vyžaduje ustanovenie § 241 zákona č. 73/1998 Z. z., obidva správne orgány postupovali v intenciách   vyššie   citovaných   právnych   noriem,   vo   veci   zistili   skutočný   stav   a   zo skutkových okolností vyvodili aj správny právny záver. Odôvodnenie rozsudku považuje najvyšší súd za v medziach správnej úvahy.»

V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavný súd tiež poukazuje na rozsudok krajského súdu, v odôvodnení ktorého vo vzťahu k námietkam sťažovateľa tento uviedol:

«V preskúmavanej veci mal súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobcovi   bolo   disciplinárnym   rozkazom   podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   zákona   uložené disciplinárne   opatrenie   „zníženie   služobného   platu   o   5   %   na   dobu   2   mesiacov“ za disciplinárne previnenie uvedené v jeho odôvodnení. Dôvodom vydania disciplinárneho rozkazu bola skutočnosť, že žalobca sa svojim konaním dopustil disciplinárneho previnenia podľa vyššie citovaného ustanovenia § 52 ods. 1 citovaného zákona.

Plnenie služobných povinností policajtom je upravené osobitným zákonom, ktorý má vo vzťahu k ostatným tzv. „všeobecným zákonom“ postavenie špeciálnej zákonnej úpravy „lex   specialis“.   Jednou   z   podmienok   vzniku   služobného   pomeru   policajta   je   zloženie služobnej   prísahy   (§   17   zákona).   Tá   obsahuje   aj   sľub   čestnosti,   statočnosti, disciplinovanosti.   Od   služobnej   prísahy   policajta   sa   odvíjajú   jeho   služobné   povinnosti uvedené v ust. § 47 a 48 ods. 3 tohto zákona. Základnou povinnosťou policajta vychádzajúc z   citovaných   ustanovení   je   dôsledné   plnenie   si   svojich   povinností   ustanovených   nielen zákonmi   a   všeobecne   záväznými   predpismi,   ale   aj   služobnou   prísahou,   rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

Podľa   §   50   zákona   nadriadení   môžu   podriadeným   policajtom   v   rozsahu   svojej právomoci   udeľovať   disciplinárne   odmeny   a   ukladať   disciplinárne   tresty.   Porušenie služobných povinností policajta   v štátnej   službe,   nie je možné porovnávať   s porušením pracovnej   disciplíny   ostatných   pracovníkov,   ktorých   činnosť   je   založená   na   zmluvnom vzťahu a posudzuje sa podľa zákonníka práce. Vyššia miera zodpovednosti policajtov je teda   odzrkadlená   v   zákone   a   tomu   musia   zodpovedať   aj   možnosti   postihu   zo   strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti sa môže policajt dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselne konanie.

Zhodnotenie   výsledkov   služby   a   služobných   povinností   patrí   do   pôsobnosti služobných orgánov v rámci ich práva na voľnú úvahu.

Svoje rozhodnutie oprávnený orgán náležité odôvodnil. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného Krajský súd v Bratislave nezistil, že by konanie pred správnym orgánom trpelo takými vadami, ktoré by ovplyvnili zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci pred vydaním rozhodnutia a vyvodili z neho správny právny záver. Podľa názoru krajského súdu žalovaný správny orgán kvalifikoval konanie žalobcu v súlade so zákonom a to najmä s prihliadnutím na   to,   že   žalobca svojím nedbanlivým   výkonom služobných povinností porušil služobnú prísahu   ako   aj   služobné   povinnosti,   s   ktorými   bol   riadne   oboznámený   a   ktorých dodržiavanie sa od neho dôvodne očakávalo.

Krajský súd v Bratislave dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správneho orgánu   a   konštatoval,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   správneho   orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

K   námietke   žalobcu,   že   výrok   preskúmavaného   rozhodnutia   nie   je   správne formulovaný, súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. Predmetom rozhodovania žalovaného v danej veci bolo uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi podľa   § 53 ods. 1 písm. b) zákona a to znížením služobného platu o 5 %. Žalovaný správny orgán v predmetnej veci správne postupoval podľa ust. § 241 zákona.

Zákon   č.   73/1998   Zb.   v   žiadnom   zo   svojich   ustanovení   neukladá   povinnosť žalovanému   vo   výrokovej   časti   popisovať   skutkové   zistenia   tak,   ako   to   ukladá   zákon o priestupkoch.

Podľa   §   247a   zákona   na   konanie   podľa   tohto   zákona   sa   nevzťahuje   všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia.

Pokiaľ ide o výrok žalobou napadnutého rozhodnutia, tento je podľa názoru súdu v súlade s požiadavkami kladenými na výrokovú časť rozhodnutia vyplývajúcu z ust. § 241 ods. 2 citovaného zákona.. Disciplinárny rozkaz, ktorým bolo žalobcovi uložené podľa § 53 ods.   1   písm.   d)   disciplinárne   opatrenie   podľa   názoru   súdu   spĺňa   obsahové   náležitosti rozhodnutia vymedzené v ust. § 241 ods. 1, 2 a 3 zákona vychádza zo skutočného stavu veci, obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, dátum vydania a označenie žalobcu. Skutočnosť, že disciplinárny rozkaz nebol opatrený odtlačkom úradnej pečiatky, nemôže mať podľa názoru súdu za následok jeho neplatnosť, nakoľko dôvody neplatnosti právneho úkonu sú špecifikované v ust. § 250 ods. 1 zákona.

K námietke žalobcu, že disciplinárny rozkaz mu bol doručený po uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej lehoty, súd uvádza, že s touto nie je možné súhlasiť.

Podľa § 57 ods. 1 za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených najneskôr však do jedného   roka   odo   dňa   spáchania   disciplinárneho   previnenia.   Ak   konanie   policajta, v ktorom   možno   vidieť   naplnenie   skutkovej   podstaty   disciplinárneho   previnenia   bolo predmetom   prešetrovania   iného   orgánu,   lehota   30   dní   na   uloženie   disciplinárneho opatrenia sa začína dnom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania. Táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V   preskúmavanej   veci   bol   rozhodnutím   č.   PPZ-BOK-P-49-002/2011   zo   dňa 9. 5. 2011 zrušený disciplinárny rozkaz riaditeľa odboru Východ UBOK PPZ Č. 2 zo dňa 15. 3. 2011   a   vec   bola   vrátená   prvostupňovému   orgánu   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie.   Toto   zrušujúce   rozhodnutie   bolo   prvostupňovému   správnemu   orgánu doručené dňa 12. 5. 2011. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 57 ods. 1 zákona 30-dňovó   lehota   na   rozhodnutie   začala   plynúť   prvostupňovému   orgánu   doručením predmetného rozhodnutia. Prvostupňový orgán listom zo dňa 30. 5. 2011 opakovane začal disciplinárne   konanie.   Disciplinárny   rozkaz   bol   žalobcovi   vyhlásený   9. 6. 2011,   teda v zákonom stanovenej lehote, ktorá by uplynula až dňom 12. 6. 2011.

K námietke žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia a že niektoré previnenia mu nemôžu byť kladené za vinu, keďže za ich realizáciu nezodpovedal,   súd   uvádza,   že   s   touto   námietkou   nie   je   možné   súhlasiť.   Žalovaný pri rozhodovaní o disciplinárnom opatrení voči žalobcovi ustálil, že zo strany žalobcu došlo k nedbanlivostnému zavineniu pri plnení jeho služobných povinností. Uložené disciplinárne opatrenie bolo u žalobcu dôvodné. Priami nadriadení vedia najlepšie zhodnotiť kvalitu služobnej činnosti policajta, jeho prístup k plneniu služobných povinností a nim dosahované výsledky. Súd má za to, že za disciplinárne previnenie bolo žalobcovi uložené primerané disciplinárne opatrenie.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   krajský   súd   konštatoval,   že   námietky žalobcu   uvedené   v   žalobe,   nie   sú   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého rozhodnutia žalovaného, a preto súd žalobu zamietol.»

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa aplikácie § 219 ods. 2 OSP (podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia ďalšie dôvody)   všeobecnými   súdmi   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods.   4   ústavy)   aplikovať   aj   vo   svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   zaoberajúcej   sa   právom   účastníka   občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (I. ÚS 118/2010). Postup   podľa   §   219   ods.   2   OSP   môže   odvolací   súd   použiť   v   tom   prípade,   ak odvolacie námietky   týkajúce sa   právneho   posúdenia   veci   sú   totožné s dôvodmi   návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník konania uplatnil   v   priebehu   prvostupňovej   fázy   konania   a   prvostupňový   súd   na   ne   nereagoval požadovaným spôsobom (III. ÚS 279/09).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako odvolací   súd   namietaný   rozsudok   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti.

V   súvislosti   s   namietaným   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov   verejnej   správy,   ale   „len“   preskúmať   „zákonnosť“   ich   rozhodnutí   a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy   a v súlade so   zákonom   rozhodli.   Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že administratívne konanie (v danom prípade vedené podľa zákona č. 79/1998 Z. z.) sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania   (aj   keď   tento   ich   vníma   ako relevantné),   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   posúdením   žaloby   sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ako aj odvolacích námietok sťažovateľa v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   zistil,   že   v   každom   konštantne   namieta nedostatočné preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí správnych orgánov z vecného hľadiska, ako aj nesprávne právne posúdenie. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky však boli predmetom (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale predmetné rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z príloh sťažnosti nezistil,   že   by   sťažovateľovi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   bolo   znemožnené   obrátiť   sa   na   súd,   keď   sa   domnieval,   že   rozhodnutím Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   bol   ukrátený   na   svojich   právach.   Sťažovateľ uplatnil   ochranu   proti   zníženiu   svojho   platu   v   správnom   konaní,   ako   aj   v   konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť druhostupňového rozhodnutia preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   vlastníckemu   právu   poskytujú   všeobecné   súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno   dávať   do   spojitosti   s   porušením   základného   práva   vlastniť   majetok.   Pretože ústavný   súd   v   súvislosti   s   vydaním   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   ani   porušenie ústavných   princípov   spravodlivého   procesu,   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa   čl. 36   písm.   a)   ústavy   a   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Základné   právo   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   i   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzi rozhodovaním najvyššieho súdu a možným porušením týchto základných práv sťažovateľa v daných okolnostiach nie je žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl.   14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd. Subjektívny názor   sťažovateľa   na diskrimináciu   jeho osoby   nie   je dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov.   Tento   článok   však   nemá   vlastnú   nezávislú   existenciu,   ale   je   účinný   len vo vzťahu   k   právam   a   slobodám,   ktoré   sú   zaručené   ustanoveniami   dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17 a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014