znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 476/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I. P.,   zastúpeného   spoločnosťou IURISTICO   s. r. o.,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. Radoslava Riga, LL. M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1   S   47/2012   a jeho   rozsudkom   z   21.   februára   2013   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 29/2013 a jeho rozsudkom z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014 doručená   sťažnosť   I. P.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   spoločnosťou IURISTICO s. r. o.,   Štefánikova   26,   Košice,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr.   Radoslava   Riga,   LL.   M.,   ktorou   namietal   porušenie   základných   práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 36 písm. a) a b), čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 S 47/2012 a jeho rozsudkom z 21. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžo   29/2013   a jeho   rozsudkom   z   31.   marca   2014   (ďalej   len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplynulo,   že   disciplinárnym   rozkazom   riaditeľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ č. 12 z 9. júna 2011 (ďalej len „disciplinárny rozkaz“ alebo „prvostupňové rozhodnutie“) bolo sťažovateľovi za disciplinárne previnenie, ktorého sa mal dopustiť viacerými skutkami, uložené disciplinárne opatrenie zníženie platu o 5 % na dobu dvoch mesiacov.

Proti   disciplinárnemu   rozkazu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého riaditeľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ďalej len „žalovaný   správny   orgán“)   svojím   rozhodnutím   č.   PPZ-BOK-P-72-002/2011 z 12. augusta 2011 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) disciplinárny rozkaz potvrdil ako vecne správny.

Zákonnosť   druhostupňového   rozhodnutia,   ako   aj   disciplinárneho   rozkazu   navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci správneho   súdnictva,   prostredníctvom   ktorej   navrhol,   aby   krajský   súd   zrušil   tieto rozhodnutia. V žalobe sťažovateľ uviedol tieto podstatné vecné námietky:

„1/   že   v   prípade   viacerých   mnou   v   žalobe   konkretizovaných   skutkov   som   sa porušenia žiadnej svojej povinnosti nedopustil (bod 2 a 3 žaloby),

2/ že iné mnou konkretizované skutky sú povahy drobných formálnych nedostatkov vedenia spisov, (bod 4 žaloby),

3/ že po zrušení pôvodného disciplinárneho rozkazu a vrátení veci prvostupňovému orgánu uplynula

a)   subjektívna   prekluzívna   lehota   30   dní   v   súlade   §   57   ods.   1   druhá   veta za bodkočiarkou   zák.   č.   73/1998   Z.   z.   na   uloženie   disciplinárneho   opatrenia   za   všetky skutky, a podporne

b) uplynula ohľadom viacerých konkretizovaných skutkov i objektívna prekluzívna lehota jedného roka podľa § 57 ods. 1 prvá veta na konci zák. č. 73/1998 Z. z. (ktorá sa nepredlžuje), (bod 7 žaloby),

4/ že absentuje úprava konania vo veciach štátnej služby, ktorú po vylúčení použitia správneho poriadku bol príslušný orgán povinný prijať na doplnenie čiastkovej úpravy v zákone č. 73/1998 Z. z. na podklade výslovného ustanovenia povinný (bod 6 žaloby), 5/ že úplne absentuje akákoľvek úvaha v napádaných rozhodnutiach odôvodňujúca konkrétnymi okolnosťami druh uloženej sankcie a jej výšku (bod 5 žaloby),

6/   že   absentuje   vo   výroku   disciplinárneho   rozkazu   konkretizácia   skutkov,   ktoré nadriadený   klasifikoval   ako   disciplinárne   zavinenie   a   sankcionoval   disciplinárnym opatrením - čo mi odníma právo na účinnú obhajobu a ohrozuje základné zásady trestania, ako napr. ne bis in idem...“

Krajský súd svojím rozsudok o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   na   základe   ktorého najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil bez toho, aby ho vecne preskúmal.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, ktoré považuje za nezákonné, arbitrárne a neodôvodnené, v ktorom sa najvyšší súd len stotožnil   s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   podstatnými   žalobnými námietkami   sťažovateľa   vôbec   nezaoberal,   resp.   ich   posúdil   nesprávne.   Podľa   názoru sťažovateľa najvyšší súd, ako aj krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili tieto jeho práva:«- porušenie práva na spravodlivé súdne konanie aspoň určitej minimálnej kvality (v rámci práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a podľa čl. 6   Dohovoru),   i   súvisiacich   procesných   práv,   ako   napr.   práva   na   rovnosť   účastníka v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   (keď   slovo   štátu   reprezentovaného   služobným orgánom a následne v konaní o žalobe ústredným orgánom štátnej správy je postavené nad vecné   tvrdenia   druhej   strany   bez   konkrétneho   vecného   podkladu),   pretože   moje podstatné   žalobné   námietky   z drvivej   väčšiny   neboli   vôbec   riešené   v rozsudku   KS   (KS naplnenie predpokladov hypotézy mimo iné § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. v mojom konkrétnom prípade v spojení s konkrétnymi dôvodmi   a označenými   vadnými   časťami   disciplinárneho   rozkazu   neskúmal),   sčasti   boli riešené   nesprávne   (posúdenie   začiatku   plynutia   subjektívnej   prekluzívnej   lehoty   a   vady výroku disciplinárneho rozkazu), a mojimi nadväzujúcim odvolacími podstatnými dôvodmi sa NS vôbec nezaoberal (s výnimkou vady výroku disciplinárneho rozkazu s absentuiúcim opisom posudzovaného skutku, ktorú posúdil zmätočne tak, že je správny i nesprávny),

- a v danom prípade vedie a je i flagrantným prípadom porušenia zásady nullum crimen   sine lege podľa   čl.   49   Ústavy   SR   a čl.   7   Dohovoru,   s dopadom   a   negatívnym vplyvom   na   pre   bežného   človeka   základné   zdroje   obživy   (príjem   za   prácu)   (v   rovine porušenia ústavou garantovaného práva vlastniť majetok v širšom zmysle, spravodlivých a nediskriminačných podmienok výkonu práce v širšom zmysle - podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, čl. 36 písm. a) a b) Ústavy SR), pretože moje podstatné námietky, a to: že som neporušil viaceré označené povinnosti, ktoré boli zahrnuté do sumára skutkov disciplinárneho previnenia, zostávajúce porušenia uloženie opatrenia neodôvodňovali,   prekluzívna   lehota   bránila   uloženiu   disciplinárneho   opatrenia, absentovala   procesná   úprava   konania   o   disciplinárnom   previnení,   absentovala   úplne administratívna úvaha odôvodňujúca druh a výšku uloženého disciplinárneho opatrenia; mali   viesť   k   zrušeniu   disciplinárneho   rozkazu   a   mohli   viesť   k   inému   rozhodnutiu v disciplinárnom konaní (napr. jeho zastaveniu),

- pričom   vyššie   uvedené   roviny   porušenia   ústavných   práv   v   rovine   procesnej i hmotnej sú charakteru, ktorý zároveň dokumentuje i prekročenie ústavného imperatívu viazanosti štátu (súdu, nadriadených, žalovaného) zákonom podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (tu mimo iné viazanosti § 52 ods. 1, § 47, § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z., O. s. p.), imperatívu o možnosti ukladať povinnosti len zákonom alebo na jeho základe a v jeho medziach pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ods. 2 Ústavy SR a imperatívu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, z ktorého bolo porušené minimálne právo na predvídateľnosť aplikácie práva a dôvera vo fungovanie právneho štátu (ktorý práva a povinnosti nielen zákonom upravuje, ale ich aj v zákonných formách uplatňuje, ich uplatňovanie vynucuje a zákonnosť aplikácie kontroluje a nezákonnosti napráva),

- i práva na rovnosť a nediskrimináciu v širšom zmysle podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy SR (keď mimo iné evidentné viacnásobné pochybenia nadriadeného v rámci môjho disciplinárneho konania, sčasti už i uznané odvolacím orgánom v rámci prieskum prv vydaného disciplinárneho rozkazu sú prejdené mlčky a pritom sú porušením evidentných zákonných ustanovení a vyvolávajúce i konkrétne negatívne následky navonok voči tretím osobám; ďalšie sú v riešení).

V   súlade   s   judikatúrou   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sú   nasledovné porušenia porušením Ústavou garantovaných práv (ktoré tvrdím, že sú naplnené i v danom prípade):

Nevysporiadanie   sa   s   podstatnými   odvolacími   námietkami   (III.   ÚS   196/09, I. ÚS 342/10 – porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), nenáležité a nepresvedčivé odôvodnenie –   neposkytnutie   presvedčivej   a   jasnej   odpovede   na   podstatné   odvolacie   námietky (I. ÚS 126/10),   nereagovanie   na   podstatnú   námietku   sťažovateľa   pri   prieskume   výšky uloženej   pokuty   (II.   ÚS   232/09),   nedanie   jasnej   a   zreteľnej   odpovede   na   konkrétny právny problém   (II.   ÚS   193/06,   III.   ÚS   198/07),   nepreskúmanie   sťažnosti   komplexne (IV. ÚS 296/09), pričom opomenutie vyrovnať sa čo i len s jednou podstatnou námietkou predstavuje   i   zásah   do   práv   podľa   Dohovoru   –   Čl.   6   (rozhodnutie   ESĽP   Ruiz   Torija v. Španielsko), úplná zásadná nutnosť vysporiadať sa s argumentom umožňujúcim záver o trestnej nevine (rozhodnutie ESĽP Krasulya v Rusko);

Ľubovôľa – ignorácia výslovných a jednoznačných ustanovení zákona, ako napr. opomenutie aplikácie ustanovenia zákona (III. ÚS 321/08, I. ÚS 198/07, I. ÚS 110/07), názor   v   extrémnom   nesúlade   so   zmyslom   a   účelom   zákona   (I.   ÚS   393/08),   porušenie legitímneho   očakávania   rozhodovania   štátnych   orgánov   na   základe   správneho   výkladu a aplikácie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (II.   ÚS   10/99,   II.   ÚS   234/03, IV. ÚS 92/09);

Nesplnenie   povinnosti   zdôvodniť   splnenie   všetkých   podmienok   obsiahnutých v hypotéze právnej normy [tu napr. citovaných mimo iné § 52 ods. 1, § 47. § 56 ods. 2 v spojení s § 53 a § 54, § 57 zákona č. 73/1998 Z. z. – (prestavuje porušenie ústavných práv podľa napr. III. ÚS 311/07, I. ÚS 59/04, i práv podľa Dohovoru - napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Salov v. Ukrajina);

Odklon   od   ustálenej   judikatúry,   príp.   nereagovanie   na   argumentáciu   ustálenou súdnou judikatúrou [v danom mojom prípade od a) judikatúry k nutnosti konkrétnej úvahy odôvodňujúcej druh a výšku sankcie (napr. NS sp. zn. 2 Sžp/16/2011 z 30. mája 2012, obdobne tiež sp. zn. 3 SžoKS/64/2006, rozhodnutia ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či rozsudok NS   sp.   zn.   3 SžoKS/64/2006,   rozhodnutia   ZSP   69/2008,   ZSP   58/2009,   či   NS   sp.   zn. 5 Sžo/204/2010),   b)   judikatúry   o   význame   absencie   procesnej   úpravy   pre   vydanie administratívneho   rozhodnutia   (ktorú   som   výslovne   zmienil   vo   svojom   písomnom stanovisku zo   dňa   10. 4. 2013   v   konaní   pred   súdom,   z   prostredia   Českej   republiky ako štátu, ktorého ÚS   ČR   č.   pl.   ÚS   14/96,   ÚS   ČR   sp.   zn.   III.   ÚS   226/1995   – dostupné v databáze „NALUS“ na www.concourt.cz:   priamy   link   na   vyhľadávač: http://nalus.usoud.cz/Search/Search.aspx), c) o nutnosti zahrnúť skutok deliktu do výroku rozhodnutia   ako   záruky,   napr.   ne   bis   in   idem   a práva   na   účinnú   obhajobu,   (napr.   NS zo dňa 18.   mája   2011,   č.   k.   2 Sž/7/2010-21),   d) v otázke   nutnosti   odôvodniť   alebo neodôvodniť zásah do práv policajta ekonomickej povahy dokonca i bez výslovnej zákonnej požiadavky   (NS   sp.   zn.   6   Sžo/13/2011,   sp.   zn.   6 Sžo/255/2010,   IV.   ÚS   75/09, I. ÚS 540/2012)] sú porušením čl. 46 Ústavy SR, prípadne i princípu právnej istoty podľa čl.   1   Ústavy   –   k   čomu   odkazujem   na   nálezy   ÚS   SR   III. ÚS 292/10,   IV.   ÚS   209/10 (neodôvodnené odlišné posúdenie v rozpore s princípom právnej istoty), I. ÚS 178/08], III. ÚS   192/06,   porušenie   práv   i   podľa   Dohovoru   tolerovaním   rozpornej   judikatúry najvyššieho   súdu   v   rovnakých   či   identických   veciach   (rozhodnutie   ESĽP   Beian v. Rumunsko);

Zákaz   vnútornej   rozpornosti   argumentácie   v odôvodnení   súdneho   rozhodnutia,   a teda aby sa v odôvodnení rozhodnutia nenachádzalo určité tvrdenie a jeho negácia (v mojom   prípade   vo   forme   protirečivého   vybavenia   žalobnej   námietky   a   súvisiaceho odvolacieho dôvodu k tvrdeniu o nezákonnosti výroku o delikte neobsahujúceho opis skutku zo strany NS) – predstavuje zásah do ústavných práv (I. ÚS 154/05), i práv podľa Dohovoru (rozhodnutie ESLP Hirvisaari v. Fínsko);

K   vylúčeniu   aplikácie   riadneho   štandardného   prieskumu   zákonnosti   postupu vo veciach   štátnych   zamestnancov   v   súdnom   konaní   (právo   na   súdnu   ochranu   a   plný prieskum   zákonnosti,   vrátane   splnenia   zákonom   stanovených   podmienok   a   základných procesných princípov bolo uznané napr. I. ÚS 540/2012), že nie je vylúčené z aplikácie čl. 6 Dohovoru uznal NS napr. v rozsudku sp. zn. 6Sžo/255/2010; a ochrana a záruky podľa čl. 6 Dohovoru môžu by vo veciach štátnych zamestnancov vylúčené len za striktného splnenia dvoch   podmienok   výslovného   vylúčenia   z   možnosti   prístupu   k   súdu   pre   postavenie a príslušnú kategóriu týchto   zamestnancov   a   výluka musí   byť   odôvodnená   objektívnymi dôvodmi (rozhodnutie Vilho Eskelinen a ost. v. Fínsko), pričom výluka z aplikácie čl. 6 ods. 1   Dohovoru   sa   nespravuje   len   formálnym   odlíšením   titulárnych   a   zmluvných zamestnancov, ale musí vyplývať z tzv. funkčného kritéria (Frydlender v. Francúzsko).»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa zo dňa 31. marca 2014, sp. zn. 5 Sžo/29/2013 a postupom v tomto konaní, a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21. februára 2013, č. k. 1 S 47/2012-65, a postupom v konaní, porušili základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, v spojení s právom na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa   čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   7   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, s právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, s právom na dodržanie zásady in dubio pro reo podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, s právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy, s právom na ochranu proti dvojitému odsúdeniu podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy, s právom vlastniť majetok v širšom zmysle chráneným článkom   20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   zákazu   a   právom   na   pokojné   užívanie majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právom na ochranu proti diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a primerane právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky podľa článku 36 písm. a) a písm. b) Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s porušením zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi článku 17 a zákazu obmedzení práv sťažovateľa na   iný účel   podľa   článku   18 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd a s porušením článku 1, článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2014, sp. zn. 5 Sžo/29/2013,   ako i rozsudok   Krajského súdu   v Bratislave zo dňa 21.   februára 2013, č. k. 1 S 47/2012-65, sa zrušujú a vec vracia Krajského súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,89 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formuloval sťažovateľ, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa ústavný súd najskôr zaoberal námietkou smerujúcou proti rozsudku krajského súdu, ktorý sťažovateľ navrhol zrušiť.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mohol a aj využil možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu (ako súdu   prvého stupňa) odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd.   Právomoc   iného súdu (najvyššieho súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že disciplinárnym rozkazom bolo sťažovateľovi   podľa   §   53   ods.   1   písm.   b)   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) uložené disciplinárne opatrenie „zníženie služobného platu o 5 % na   dobu   2   mesiacov“ z   dôvodu,   že „opakovanou   kontrolou   preverovaných   spisov kriminálnych   zväzkov   a   poznatkového   fondu   protidrogového   oddelenia   odboru   Východ, úradu boja proti organizovanej kriminalite“ boli u sťažovateľa zistené porušenia zákona č. 73/1998 Z. z. a interných aktov riadenia, t. j. nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky   č.   53/2009   o   operatívno-pátracej   činnosti,   nariadenia   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   č.   43/2010   o   registratúrnom   poriadku   a   vyhlášky   Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z. z. o administratívnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov. Týmto konaním tak sťažovateľ porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods.   3   písm.   a)   zákona   č. 73/1998   Z.   z.,   a   tak   sa   dopustil   disciplinárneho   previnenia podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Proti disciplinárnemu rozkazu podal sťažovateľ odvolanie,   o   ktorom   druhostupňový   správny   orgán   rozhodol   tak,   že   ho   odmietol a disciplinárny   rozkaz   potvrdil.   Uvedenému   predchádzalo   disciplinárne   konanie   vedené proti   sťažovateľovi,   na základe   ktorého   bol   prvostupňovým   správnym   orgánom   vydaný disciplinárny rozkaz č. 2 z 15. marca 2011, ktorý bol na základe odvolania sťažovateľa odvolacím orgánom zrušený a vrátený na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   podal   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného správneho orgánu, ktorá bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

V rozsahu označených základných práv a slobôd,   ako aj ďalších práv sťažovateľ predovšetkým   namietal,   že   najvyšší   súd   rozsudok   krajského   súdu   vecne   nepreskúmal, obmedzil sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, pričom krajský súd prieskum zákonnosti druhostupňového rozhodnutia v spojení s disciplinárnym rozkazom nevykonal ani   z   minimálneho   hľadiska   formálnej   spravodlivosti.   Podľa   sťažovateľa   je   namietaný rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný, pretože sa v odôvodnení svojho rozhodnutia   dôsledne   nevysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa,   odklonil   sa od ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu.

V ďalšej rovine sťažovateľ predostrel argumentáciu, podľa ktorej ním prezentovaná obrana v disciplinárnom konaní jednoznačne smerovala k potrebe aplikácie zásady nullum crimen sine lege podľa čl. 49 ústavy a čl. 7 dohovoru, ako aj zásady in dubio pro reo podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, a skutočnosť, že správne orgány ani konajúce súdy na túto okolnosť nereflektovali, zakladá nezákonnosť ich rozhodnutí.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia krajského súdu, predstavil   argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu a ďalej v podstatnom uviedol:

«Z vyššie uvedeného najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré bolo   vydané   na   základe   voľnej   úvahy,   je   povinnosťou   súdu   posúdiť,   či   rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, ale z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil. Súčasťou preskúmania súdu je i posúdenie, či správne uváženie je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Správny   orgán   totiž   i   pri   voľnom   uvážení   nesmie   nerešpektovať   zákon,   ako i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu. Rubom diskrečného oprávnenia správneho orgánu je povinnosť voľnú úvahu použiť a jej použitie zdôvodniť. V tomto smere v posudzovanej veci sú rozhodnutia správnych orgánov preskúmateľné, pretože z nich je jasné, ktoré skutočnosti považovali správne orgány oboch stupňov za rozhodujúce, akými skutkovými a právnymi úvahami sa pritom riadili, a či ich úvaha neporušuje pravidlá logického uvažovania. Tieto uvedené okolnosti pri preskúmaní rozhodnutia vydaného na základe voľnej úvahy, musí súd podrobiť svojej kognícii, aby mohol dospieť k záveru, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali   v   intenciách   citovaných   právnych   noriem,   vo   veci   zistili   skutočný   stav a zo skutkových okolnosti vyvodili správny právny záver. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou správneho súdu, a to ani v sankčných veciach, nahrádzať použité správne uváženie svojím vlastným.

Podľa § 241 ods. 1, 2, 3, 4, 7 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi   predpismi,   musí   vychádzať   zo   skutočného   stavu   veci   a   obsahovať   výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením.

Výrok   obsahuje   rozhodnutie   vo   veci   s   uvedením   ustanovení   právneho   predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.

V   odôvodnení   rozhodnutia   sa   uvedie,   ktoré   skutočnosti   boli   podkladom na rozhodnutie,   akými   úvahami   bol   vedený   oprávnený   orgán   pri   hodnotení   dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.

Rozhodnutie je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť alebo, ak odvolanie nemá odkladný účinok. Na výkon rozhodnutia sa vzťahuje osobitný predpis (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok).

Pokiaľ   ide   o   žalobcovu   námietku,   že   výrok   preskúmavaného   rozhodnutia   nie   je správne formulovaný, najvyšší súd v zhode s krajským súdom uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť, nakoľko nemá.v napadnutom rozhodnutí oporu.

Pokiaľ   rozhodnutie   správneho   orgánu   vykazuje   formálny   nedostatok,   spočívajúci v absencii opisu skutku vo výroku správneho rozhodnutia, na základe ktorého sa žalobcovi uložilo disciplinárne opatrenia, najvyšší súd uvádza nasledovné:

Zákonodarca v právnej norme § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovuje náležitosti rozhodnutia.   V   odseku   2   uvedenej   právnej   normy   ustanovuje,   že   „výrok   obsahuje rozhodnutie   vo   veci   s   uvedením   ustanovení   právneho   predpisu,   podľa   ktorého   bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.“ Zo znenia prvej vety odseku 2 právnej normy ustanovenej v § 241 zákona č; 73/1998 Z. z. vyplýva vôľa zákonodarcu tak, že správny orgán vo výroku uvedie, ako rozhodol o predmete konania vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodol.

Podľa najvyššieho súdu, pokiaľ aj zákonodarca výslovne v právnej norme neuvádza, že súčasťou výroku o uloženie disciplinárneho opatrenia je uvedenie skutku, na základe ktorého sa účastníkovi disciplinárne opatrenie ukladá, je povinnosťou správneho orgánu uviesť   skutok,   ktorým   sa   účastník   dopustil   disciplinárneho   previnenia,   za   ktorý   sa   mu ukladá   disciplinárne   opatrenie.   Takáto   povinnosť   správnemu   orgánu   vyplýva   z   obsahu uvedenej právnej normy, keď zákonodarca v nej uvádza, že výrok obsahuje rozhodnutie o veci.   V disciplinárnom   konaní   predmetom   konania   je   posudzovanie   disciplinárneho previnenia   účastníka,   ktorý   sa   ho   dopustil   na   základe   konania   resp.   nečinnosťou   a   v prípade preukázania, že účastník sa dopustil disciplinárneho previnenia skutkom kladeným mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá disciplinárne opatrenie, ktorá skutočnosť sa musí premietnuť aj do výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje o veci samej, a preto nie je možné považovať za súladné so zákonom, ak správny orgán vo výroku   rozhodnutia,   ktorým   rozhoduje   v   disciplinárnom   konaní,   uvedie   len,   že účastníkovi konania ukladá disciplinárne opatrenie, pričom z takéhoto výroku nie je zrejmý skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu disciplinárne opatrenie ukladá. Konanie o disciplinárnom previnení a ukladanie sankcie zaň, vychádza zo zásad   trestnoprávnej   úpravy,   v   zmysle   ktorej   bez   ohľadu   na   to,   či   ide   o   trestnú zodpovednosť   podľa   trestného   práva,   administratívne   trestanie   alebo   disciplinárne trestanie, obvinený z porušenia právnej povinnosti má vždy právo vedieť, za ktorý skutok sa mu sankcia za porušenie právnej povinnosti ukladá, a preto vo výroku rozhodnutia, ktorým sa mu ukladá sankcia za porušenie právnej povinnosti, by mal byť skutok uvedený určitým spôsobom tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa   nepochybil,   keď   formálnu   vadu   rozhodnutia   posúdil   ako   vadu,   ktorá   nezakladá zrušenie rozhodnutia žalovaného s poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože v konečnom dôsledku predmetnými rozhodnutiami správnych orgánov oboch smerov sa zasiahlo do jeho ekonomického postavenia, keďže uložením disciplinárneho opatrenia došlo k zníženiu jeho platu. Z   vyššie   uvedeného,   súdy   podľa   §   250i   ods.   3   OSP   pri   preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu prihliadnu len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Aplikáciou   uvedenej   právnej   normy   treba   dospieť   k   záveru,   že   rozhodnutie   sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri k tomu bližšie, napr. rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   6Sžo/130/2009).   Z   uvedených   dôvodov najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že   formálne   zopakovanie   disciplinárneho   konania v predmetnej veci, by v tomto prípade nepredstavovalo ani pre žalobcu reálnu možnosť priaznivejšieho   rozhodnutia,   a   to   aj   vzhľadom   k   tej   skutočnosti,   že   skutkové   okolnosti disciplinárneho   previnenia   uvedené   v   odôvodnení   disciplinárneho   rozkazu,   ako   aj v napadnutom rozhodnutí, ktoré zakladajú uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcu aj podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zhodne   s   názorom   Krajského   súdu   v   Bratislave   boli naplnené.

K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia   je   jedným   z   procesných   práv   účastníka   konania.   Povinnosť   súdu   riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP s použitím § 246c ods.   1   vety   prvej   OSP   totiž   znamená   právo   účastníka   na   dostatočné   a   presvedčivé odôvodnenie   rozhodnutia   a   jeho   porušením   sa   účastníkovi   konania   odníma   možnosť náležité, skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veciach   sp.   zn.   IV.   ÚS   115/03   či   sp.   zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk).

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý   v   tejto   súvislosti   najmä   uvádza:   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konám. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija v. Španielsko a Hiro Balani v. Španielsko, oba z 9. decembra 1994).

V prejednávanom prípade je z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zrejmé, akými úvahami sa riadil pri utváram záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciou žalobcu v žalobe a prečo považoval námietky žalobcu za neopodstatnené. Preto možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za dávajúci dostatočné   záruky,   že   nebol   vydaný   spôsobom   porušujúcim   ústavne   zaručené   právo na spravodlivý proces a vzhľadom na účel a úlohu správneho súdnictva nebola dôvodná ani námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu krajským súdom. Záverom najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným   skupinám   štátnych   zamestnancov   a   v   nadväznosti   na   nich   aj   ich   rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov   a   zamestnancov,   ktorých   pracovný   režim   upravuje   zákonník   práce.   Preto najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho   a   morálneho   charakteru   pre   výkon   služby,   ktorých   porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinnosti.»

V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ústavný súd tiež poukazuje na rozsudok krajského súdu, v odôvodnení ktorého vo vzťahu k námietke   sťažovateľa   o   uplynutí zákonom   ustanovenej   subjektívnej   premlčacej   lehoty tento uviedol:

„Podľa § 57 ods. 1 za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených najneskôr však do jedného   roka   odo   dňa   spáchania   disciplinárneho   previnenia.   Ak   konanie   policajta, v ktorom   možno   vidieť   naplnenie   skutkovej   podstaty   disciplinárneho   previnenia   bolo predmetom   prešetrovania   iného   orgánu,   lehota   30   dní   na   uloženie   disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania. Táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V   preskúmavanej   veci   bol   rozhodnutím   č.   PPZ-BOK-P-51-002/2011   zo   dňa 9. 5. 2011 zrušený disciplinárny rozkaz riaditeľa odboru Východ UBOK PPZ č. 2 zo dňa 15. 3.   2011   a   vec   bola   vrátená   prvostupňovému   orgánu   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie.   Toto   zrušujúce   rozhodnutie   bolo   prvostupňovému   správnemu   orgánu doručené dňa 12. 5. 2011.

S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 57 ods. 1 zákona 30-dňová lehota na rozhodnutie   začala   plynúť   prvostupňovému   orgánu   doručením   predmetného rozhodnutia.

Prvostupňový   orgán   listom   zo   dňa   30. 5. 2011   opakovane   začal   disciplinárne konanie.

Disciplinárny rozkaz bol žalobcovi vyhlásený 9. 6. 2011; teda v zákonom stanovenej lehote, ktorá by uplynula až dňom 12. 6. 2011.“

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako odvolací   súd   namietaný   rozsudok   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti.

V   súvislosti   s   namietaným   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov   verejnej   správy,   ale   „len“   preskúmať   „zákonnosť“   ich   rozhodnutí   a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení konkrétnych   otázok   v   konkrétnom   druhu   správneho   konania   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že administratívne konanie (v danom prípade vedené podľa zákona č. 79/1998 Z. z.) sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania   (aj   keď   tento   ich   vníma   ako relevantné),   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   posúdením   žaloby   sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, ako aj odvolacích námietok sťažovateľa v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   zistil,   že   v   každom   konštantne   namieta nedostatočné preskúmanie zákonnosti napádaných rozhodnutí správnych orgánov z vecného hľadiska, ako aj nesprávne právne posúdenie. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky však boli predmetom (rozumne dostatočného) posúdenia najvyšším súdom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale predmetné rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z príloh sťažnosti nezistil,   že   by   sťažovateľovi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   bolo   znemožnené   obrátiť   sa   na   súd,   keď   sa   domnieval,   že   rozhodnutím Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   bol   ukrátený   na   svojich   právach.   Sťažovateľ uplatnil   ochranu   proti   zníženiu   svojho   platu   v   správnom   konaní,   ako   aj   v   konaní pred všeobecnými súdmi. Táto ochrana mu nebola žiadnym spôsobom obmedzená alebo znemožnená. Súd prvého stupňa, ako aj druhostupňový súd zákonnosť druhostupňového rozhodnutia preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   vlastníckemu   právu   poskytujú   všeobecné   súdy. Všeobecný súd nemôže byť primárnym porušovateľom základného práva vlastniť majetok len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o týchto otázkach. Všeobecný súd by mohol byť len vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by v konaní porušil ústavné princípy spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno   dávať   do   spojitosti   s   porušením   základného   práva   vlastniť   majetok.   Pretože ústavný   súd   v   súvislosti   s   vydaním   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil   ani   porušenie ústavných   princípov   spravodlivého   procesu,   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základného práva na odmenu za vykonanú prácu podľa   čl. 36   písm.   a)   ústavy   a   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Základné   právo   na   odmenu   za   vykonanú   prácu   i   na   ochranu   proti   svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania je možné považovať za práva hmotnej povahy.

Ústavný   súd   poznamenáva, že   všeobecný   súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že medzi rozhodovaním najvyššieho súdu a možným porušením týchto základných práv sťažovateľa v daných okolnostiach nie je žiadna príčinná súvislosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 až 4 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia   individuálne   určeného   základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie ich porušenia v prípade, ak nie je porušené niektoré základné právo sťažovateľa, je zjavne neopodstatnená.

Predmetom   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   namietanému   porušeniu   čl.   14,   čl.   17   a   čl.   18   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl.   14   dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl.   14   dohovoru   zaobchádzalo   v   napadnutom   konaní   rozdielne   oproti   iným   osobám v rovnakých   situáciách   a   že   takto   voči   nemu   v   danej   veci   postupoval   najvyšší   súd. Subjektívny názor   sťažovateľa   na diskrimináciu   jeho osoby   nie   je dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Toto odôvodnenie sa vzťahuje v celom rozsahu aj na namietané porušenie čl. 17 a čl. 18 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl.   14,   čl.   17   a   čl.   18   dohovoru napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru a namietaným porušením týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014