znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 476/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. E., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   č. k. 11 Co   161/2011-198   z   25.   apríla   2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 279/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená sťažnosť Ing. P. E., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 161/2011-198   z   25.   apríla   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 279/2012 z 27. marca 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ si uplatnil návrhom podaným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) nárok na zaplatenie sumy 999,59 € s príslušenstvom voči odporkyni z titulu poskytnutia náhrady za náklady spojené s užívaním rodinného domu uhrádzané sťažovateľom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 31 C 132/2009-154 zo 14. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   zastavil   konanie   v   časti   o   zaplatenie   38,64   €   z   dôvodu späťvzatia návrhu a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 960,94 € s príslušenstvom zamietol návrh sťažovateľa, zároveň sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania odporkyni v sume 501,60 €.

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   svojím   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu (v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí návrhu a výroku o trovách konania).

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd «Svoj rozsudok odôvodnil na str. 9 rozsudku   v   ods.   4   matematickým   výpočtom:   3.190,73-722,03-4,81=1.526,96.   Správny matematický výpočet: 3.190,73-722,03-4,81=2,463,89.

Jedná   sa   o   základný   matematický   výpočet,   od   ktorého   sa   odvíja   meritórne rozhodnutie   vo   veci,   nakoľko   takto   súd   ustaľoval,   že   navrhovateľ   vynaložil   náklady na bývanie   celkom   vo   výške   3.190,73   Eur,   od   ktorých   odpočítal   preplatky   vo   výške 722,03 Eur a 4.81 Eur, kde výsledok 1.526,96 (správne má byť 2.463,89 Eur!) potom bol základom pre ďalšie výpočty súdu, a teda zisťovanie, či žalovaná je alebo nie je dlžná žalobcovi   na   platbách   spojených   s   bývaním.   Taktiež   nesprávne   použil   vlastnú   úvahu o možnosti vzájomného započítania záväzkov a pohľadávok, kde zvážil, že započítať možno výlučne len pohľadávky, ktoré nie sú ku dňu započítacieho prejavu premlčané a mimo svoju úvahu   ponechal   dikciu   ust.   §   580   Obč.   zákonníka,   ktorý   relevantne   upravuje   postup započítania   a   z   ktorého   je   zrejmé,   že   pohľadávky   pre   možnosť   zápočtu   museli   byť nepremlčané   v   čase   ich   stretu   a   nie   v   čase   urobenia   prejavu   vôle   smerujúceho k započítaniu.

Ďalej na str. 9 v odseku 6 odôvodnenia prvostupňového rozsudku je uvedené, že žalobca si uplatnil žalobou sumu 3.190,73 Eur, kde takúto sumu žalobca ani v žalobe, ani v písomnom podaní, ani ústne na pojednávaní si voči žalobkyni nikdy neuplatnil.

K takejto sume mohol dospieť prvostupňový súd výlučne len v dôsledku úvodnej matematickej chyby, ktorá spôsobila takúto úvahu súdu a v konečnom dôsledku viedla súd k výroku rozsudku...

Nakoľko celé odôvodnenie prvostupňového rozsudku nekorešponduje so základnou zásadou práva na spravodlivé súdne konanie pre svoju nezrozumiteľnosť, ale aj nesprávne úvahy   a   následne   nesprávny   výklad   právnych   noriem,   podal   sťažovateľ   odvolanie na Krajský   súd   v   Košiciach,   kde   poukázal   o.   i.   na   matematické   chyby,   ktoré   viedli k nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj poukázal na neprávnu interpretáciu právnych noriem.

Krajský súd v Košiciach svojim Rozsudkom... zo dňa 25. 4. 2012 potvrdil rozhodnutia prvostupňového   súdu   s tým,   že   nespochybnil   jednak   nesprávny   výklad   právnej   normy ohľadne započítania, avšak vo svojom rozhodnutí nie len že prevzal nesprávne matematické výpočty ako základ pre posúdenie nároku žalobcu, ale aj vlastnými výpočtami preukazoval „v zásade správny výsledok“, keď už tieto výpočty delil nie na polovicu medzi účastníkov konania,   ale   dospel   k   štvrtinám   ako   deliteľom   vo   vzťahu   plnenia   žalovanej,   kde   ničím neodôvodnil povinnosť maloletých detí prečo a ako sa majú podieľať na plnení úhrad za užívanie bytu v zmysle ust. § 454 OZ a prečo potom nebola v takejto výške aj povinnosť plnenia na strane žalobcu, t. j. len vo výške ¼, kde potom sa mal vysporiadať aj s otázkou, prečo   majú   maloleté   deti   povinnosť   prispievať   a   akou   formou   na   úhradu   nákladov spojených s bývaním a ako sa obohatili. Taktiež pokiaľ matka, ktorej boli deti zverené do výchovy a opatery či je povinná uhrádzať tieto náklady o. i. aj z prijímaného výživného a teda   prečo   žalobca   ako   otec   má   povinnosť   prispievať   výškou   ½   na   náklady   spojené s bývaním a matka len ¼ z výšky nákladov, prípadne z akého dôvodu bol žalobca povinný plniť vo väčšom rozsahu ako žalovaná.

Rozsudok   Krajského   súdu   je   takto   vo   svojom   odôvodnení   nezrozumiteľný, neudržateľný pre výklad právnych noriem...

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal voči tomuto rozhodnutiu dovolanie na NS SR, ktorý Uznesením... zo dňa 27. 3. 2013 odmietol dovolanie sťažovateľa s odôvodnením, že: „Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ OSP v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. OSP“...

Sťažovateľ má zato, že riadne odôvodnil svoje dovolanie uvedením ust. § 237 písm. f OSP, § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ OSP, poukázal na ust. § 219 OSP, § 211 OSP a ďalšie uvedené v dovolaní, ako aj na rozhodnutie ÚS SR...

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Ust. § 237 písm. f/ OSP umožňuje účastníkovi konania podať dovolanie, ak mu bola postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať.   (právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   obsahom ktorého je aj zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, zákonná aplikácia právnej normy, kde žalobca poukazuje na znenie ust. § 580 Občianskeho zákonníka) Podľa ust. § 580 Obč. zák.: Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Z   dikcie   tohto   ustanovenia   jednoznačne   vyplýva   (nakoniec   potvrdené   ustálenou judikatúrou,   právnou   praxou,   a   inými..),   že   pokiaľ   pohľadávky,   ktoré   sú   predmetom započítacieho   prejavu   osoby   vykonávajúcej   úkon   započítania   nie   sú   premlčané   voči pohľadávkam voči ktorým sa tento úkon vykonáva v čase, kedy sa stretli tieto pohľadávky a boli splatné je tieto možné jednostranne započítať. Nie je rozhodujúce, či v čase urobenia úkonu – započítacieho prejavu – už sú tieto pohľadávky premlčané, rozhodný je čas stretu týchto pohľadávok, kde v dobe ich splatnosti nemôžu byť premlčané.

Súdy však nesprávne aplikovali ust. § 580 Obč. zák., pokiaľ sa odvolávajú len na ustanovenie odseku 2 citovaného § 580,   kde je upravené započítanie pohľadávok proti ktorým nemožno jednostranným prejavom vykonať započítanie t. j. také, ktoré sú premlčané už v okamihu, kedy sa pohľadávky stretli.

Ust. § 241 ods. 2/ OSP umožňuje Dovolanie odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; (sťažovateľ splnil)

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, (sťažovateľ sa dovolával tohto práva, kde chybný matematický výpočet v základe prejednávanej veci vyvolal meritórne rozhodnutie súdu)

c)   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   (sťažovateľ poukazoval   na   skutočnosť,   že   súd   nemohol   v   rámci   kompenzačnej   námietky   žalovanej do nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti spojených s dodávkou médií a ostatných služieb a dane z nehnuteľností pojať aj náklady vyčíslené žalovanou týkajúce sa majetku patriaceho do BSM, kde tieto aj boli zohľadnené v dohode účastníkov o vyporiadaní BSM nesprávna interpretácia právnej normy § 580 Obč. zák.)

Sťažovateľ má zato, že jeho ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom konajúcich súdov porušené.   Má   zato,   že   Najvyššiemu   súdu   SR   nič   nebránilo   konať   a   rozhodnúť   o   jeho dovolaní...».

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivé prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom rozhodnutím Najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie NS SR č. 5Cdo 279/2012 zo dňa 27. 3. 2013, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur. NS   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   –   právneho   zastúpenia vo výške 118,52 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom   konaní potvrdený   rozsudok   okresného súdu,   a uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   dospel   k   nesprávnym   záverom   pri   posúdení prípustnosti dovolania.

Zo   sťažnostných   námietok   vyplýva,   že   sťažovateľ   dôsledne   nerozlišuje   medzi dôvodmi   prípustnosti   dovolania podľa   § 237   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len „OSP“) a dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2 OSP, najmä pokiaľ ide o dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktorými sa podľa sťažovateľa najvyšší súd nedôvodne nezaoberal.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   zo   vzťahujúcej   sa   právnej   úpravy jednoznačne vyplýva, že jedine danosť vád konania označených v § 237 OSP mohla založiť prípustnosť dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, posudzovanie ďalších sťažovateľom uvádzaných námietok, t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci   [dovolací   dôvod   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   OSP]   a   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP], bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. námietku inej vady   konania,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   ako   dovolacích dôvodov   podľa   §   241   ods.   2   písm.   b)   a   c)   OSP   vznesených   sťažovateľom,   tieto   síce dovolanie odôvodňujú, ale samy osebe jeho prípustnosť nezakladajú.

Najvyšší súd v posudzovanom prípade preto postupoval ústavne konformne, keď sa nezaoberal   označenými   dovolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktorých   prieskum   ako dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP je možný, len ak je dovolanie prípustné.

Rovnako   najvyšší   súd   postupoval   a   rozhodol   ústavne   konformne,   keď   označené dovolacie námietky sťažovateľa nevyhodnotil ako vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd sa podrobne a dôsledne vysporiadal aj so sťažovateľom namietaným nedostatočným   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   podľa   sťažovateľa   malo zakladať existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade s ustálenou judikatúrou správne ustálil, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak po prieskume dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania   (bez   toho,   aby   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov krajského súdu).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na neprípustnosť sťažovateľom podaného dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   namieta   nesprávne   skutkové závery (vyplývajúce z nesprávneho matematického prepočtu súm rozhodných pre posúdenie nárokov sťažovateľa), nesprávne právne závery (spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 580 Občianskeho zákonníka), ako aj jeho nedostatočné odôvodnenie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu,   uvedenú   sťažnostnú   námietku   vyčerpávajúcim   spôsobom   preskúmal   najvyšší   súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil.

Dôvody rozsudku krajského súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení takto:„Odvolací súd nezistil ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p. Keďže súd prvého stupňa nárok žalobcu za vydanie bezdôvodného obohatenia posudzoval podľa § 451 ods. 1, 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   odvolací   súd   účastníkov   upozornil   i   na   možné   použitie   §   454   Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,   čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného   obohatenia   v   zmysle   tohto   zákonného   ustanovenia   je   na   jednej   strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Konštatoval, že za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Ide napríklad aj o prípad platenia úhrad a nákladov za užívanie domu iba jedným z rozvedených manželov, hoci dom užívajú aj po rozvode spoločne obaja bývalí manželia,   ako   je   tomu   v   predmetnej   veci.   Úhrady   a   náklady   za   plnenia   poskytované s užívaním rodinného domu je povinný platiť jeho užívateľ (vlastník či nájomca); ak právo užívania (nájmu) patrí viacerým osobám a nejde o spoločné užívanie domu manželmi, je každá   z   nich   (pokiaľ   nebolo   dohodnuté   inak)   povinná   platiť   na   ňu   pripadajúci   podiel úhrady. Ak žalobca po rozvode, avšak v čase, keď ešte obaja účastníci nemali vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a dom zároveň spoločne užívali, platil celú úhradu za užívanie domu, plnil za žalovanú, čo mala žalovaná plniť sama, takže žalovanej mohlo vzniknúť   bezdôvodné   obohatenie   v   zmysle   ustanovenia   §   454   Občianskeho   zákonníka. Rozsah vydania bezdôvodného obohatenia je vymedzený v ustanovení § 458 Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorého   sa   musí   vydať   všetko,   čo   bolo   bezdôvodným   obohatením nadobudnuté. V prípade náhrady nákladov za užívanie rodinného domu rozsah vydania predstavuje   podiel   úhrady   pripadajúci   na   žalovanú.   Poukázal   na   skutočnosť, že v predmetnom   prípade   okrem   účastníkov   bývali   v   dome   ich   deti   –   Lucia, nar. 7. septembra 1993 a Petra, nar. 9. januára 1996, ktoré boli zverené na čas po rozvode manželstva do výchovy žalovanej a žalobca bol zaviazaný platiť na ne výživné. Z tohto dôvodu   bolo   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   potrebné   náklady   spojené   s   užívaním (a prevádzkou) rodinného domu deliť počtom osôb bývajúcich v dome s odôvodnením, že tieto patria svojim obsahom a charakterom do kategórie inštitútu vyživovacej povinnosti voči deťom, na ktorej sú povinní podieľať sa obaja rodičia – účastníci. Odvolací súd mal za to, že náklady uhradené žalobcom za obdobie od septembra do mája 2007 sú premlčané, ako   to   správne   vyhodnotil   súd   prvého   stupňa   v   napadnutom   rozsudku,   a   to   vzhľadom na námietku   premlčania   vznesenú   žalovanou.   Za   obdobie   od   júna   2007   do   júna   2008 zaplatil žalobca v súvislosti s užívaním domu sumu 1 526,95 € (46 001 Sk), po zohľadnení preplatkov (inkaso 21 752 Sk, vodné – stočné 145 Sk) a z tejto čiastky by bola žalovaná povinná mu nahradiť jednu štvrtinu (okrem poistného a dane z nehnuteľnosti, ktorú sumu je potrebné rozdeliť medzi oboch účastníkov rovným dielom). Spolu za obdobie od júna 2007 do júna 2008 zaplatil žalobca poistné na dom a daň z nehnuteľnosti vo výške 126,83 € (3 821   Sk),   z   čoho   polovičný   podiel   žalovanej   by   predstavoval   63,42   €   (1   910,60   Sk). Zo zvyšnej žalobcom zaplatenej úhrady 1 400,12 € (42 180 Sk) jedna štvrtina, ktorá by pripadla na žalovanú, predstavuje 350,03 € (10 545 Sk). Podiel pripadajúci na žalovanú by takto   dohromady   predstavoval   413,45   €   (12   455,50   Sk),   avšak   od   tejto   sumy   je   ešte potrebné odpočítať sumu 232,36 € (7 000 Sk), teda súhrn platieb, ktoré uhradila žalovaná za   užívanie   domu   počas   žalovaného   obdobia   a   ktorú   od   svojich   platieb   odpočítal   aj žalobca. Pohľadávka žalobcu voči žalovanej sa tak znížila na sumu 181,09 €. Žalovaná však v   rámci   obrany   proti   žalobe   vzniesla   kompenzačnú   námietku   (§   98   O.   s.   p.)   a   proti žalobcovi si uplatnila na započítanie svoje pohľadávky. Z nákladov, ktoré na úpravu a opravy domu uhradila žalovaná by bol žalobca povinný zaplatiť polovicu, t. j. 184,38 € (5 554,50 Sk). Okrem toho z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že žalobca   sa   v dome   (i   keď   nie   sústavne)   zdržiaval   aj   po   apríli   2008,   a   tak   v   dôsledku kompenzačnej námietky (neprevyšujúcej plnenie uplatnené žalobcom) správne súd prvého stupňa žalobu o zaplatenie 960,94 € s príslušenstvom zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu   prvostupňový   súd   (po   vydaní   opravného   uznesenia   31   C   132/2009-186)   správne rozhodol i o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p...“

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré ústavne akceptovateľným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   preto   aj   jeho   závery   sú   ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa o nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu neboli spôsobilé spochybniť ich ústavnú akceptovateľnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ani rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013