znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 476/ 2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   W.   A.,   štátneho   občana   A.,   t.   č.   P.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 53/2011 a jeho uznesením z 8. júna 2011, ako aj nečinnosťou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť W. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011 doručená sťažnosť W. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 53/2011 a jeho uznesením z 8. júna 2011, ako   aj   nečinnosťou   Útvaru   policajného   zaistenia   pre   cudzincov   Sečovce   (ďalej   len „ÚPZC“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia cudzineckej   polície   S.   č.   p.:   UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-7/2010   z 8.   júna   2010 administratívne vyhostený do jeho krajiny pôvodu – A. (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení z 8. júna 2010“), a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dva roky, teda do 7. júna 2012. Na základe rozhodnutia o vyhostení bolo toho istého dňa, teda   8.   júna   2010   vydané,   Oddelením   cudzineckej   polície   S.   rozhodnutie   o zaistení sťažovateľa   pod   č.   p.:   UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-8/2010.   Sťažovateľ   podal   proti rozhodnutiu o vyhostení z 8. júna 2010 odvolanie, o ktorom rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov pod č. p.: UHCP-PO-HCP-304-003/2010 zo 16. júla 2010 tak, že   zrušilo   rozhodnutie   o vyhostení   z 8.   júna   2010   a vec   zaslalo   späť   prvostupňovému správnemu orgánu na nové prerokovanie a rozhodnutie. V súlade s rozhodnutím o odvolaní Oddelenie   cudzineckej   polície   S.   vec   sťažovateľa   opätovne   prerokovalo   a vydalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa pod č. p.: UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-28/2010 z 19. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. septembra 2010.

Oddelenie cudzineckej polície S. rozhodlo 24. novembra 2010 o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa o dvanásť mesiacov, teda od 9. decembra 2010 do 8. decembra 2011 (ďalej   len   „rozhodnutie   o predĺžení   zaistenia“).   Proti   rozhodnutiu   o predĺžení   zaistenia podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5   Sp   30/2010   z 21.   decembra   2010   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   o predĺžení   zaistenia. Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 21.   decembra   2010   odvolanie,   ktoré preskúmal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Sža 8/2011 z 8. júna 2011   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z 21.   decembra   2010   zmenil   tak,   že rozhodnutie o predĺžení zaistenia zrušil a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície S. na ďalšie konanie. Následne bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

3.   Podľa   sťažovateľa   rozhodnutím   o odvolaní   zo 16.   júla   2010   bolo   rozhodnutie o vyhostení z 8. júna 2010 zrušené, teda sa podľa sťažovateľa stalo neexistujúcim. Ďalší výkon jeho zaistenia bol už nezákonným, pretože účel jeho zaistenia zanikol. Sťažovateľ mal byť preto bezodkladne prepustený zo zaistenia. ÚPZC mal povinnosť skúmať po celú dobu   zaistenia,   či   účel   zaistenia   trvá,   a v prípade,   ak   tento   zanikol,   mal   sťažovateľa prepustiť. ÚPZC si túto povinnosť neplnil a bol podľa sťažovateľa nečinný. Sťažovateľ preto podal 12. mája 2011 na krajskom súde žalobu proti nečinnosti správneho orgánu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil odporcovi – ÚPZC povinnosť ihneď preskúmať účel zaistenia sťažovateľa a prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. Krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 7 S 53/2011 z 8. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesenie krajského súdu z 8. júna 2011 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 27. júna 2011, teda až vtedy sa sťažovateľ dozvedel o výsledku konania. Rozhodovanie o žalobe proti nečinnosti správneho orgánu - ÚPZC teda trvalo 46 dní.

4. Sťažovateľ považuje ďalšie trvanie zaistenia po zrušení rozhodnutia o vyhostení z 8. júna 2010 za nezákonné. Podľa neho je najvýznamnejšou úlohou ÚPZC skúmať, „... či trvá účel zaistenia a prepustiť cudzinca, ak účel zanikol. Ak by ÚPZC Sečovce riadne konal, sťažovateľa by dňa 16. júla 2010 prepustil“.

Sťažovateľ   vyčíta   krajskému   súdu   to,   že   rozhodovanie   o žalobe   proti   nečinnosti správneho orgánu trvalo pridlho, pretože trvalo 46 dní.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol v jeho veci takýmto nálezom: „1. Právo W. A. garantované článkom 5. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 7S/53/2011 zo dňa 8. júna 2011 a nečinnosťou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S. porušené bolo.

2. Právo W. A. na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 7S/53/2011 porušené bolo.

3. W. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR (slovom dvadsaťtisíc   eur),   ktoré   sú   Krajský   súd   v   Košiciach   a   Útvar   policajného   zaistenia   pre cudzincov S. povinní vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.W. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 10 000 EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   sú   Krajský   súd   v   Košiciach   a   Útvar   policajného   zaistenia   pre cudzincov S. povinní vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 261,82 EUR od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv sťažovateľa postupom, resp. nečinnosťou a rozhodnutím tých subjektov, ktoré sťažovateľ označil za porušovateľov svojich práv. Sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 53/2011 z 8. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 8. júna 2011“) a postupom ÚPZC a porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 53/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).

9. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   urýchlene   rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta zákonnosť svojho zaistenia po 16. júli 2010, keď bolo zrušené rozhodnutie o vyhostení z 8. júna 2010. Sťažovateľ mal byť po zrušení rozhodnutia o vyhostení z 8. júna 2010 bezodkladne prepustený zo zaistenia.

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom   vyplývajúceho z čl. 127 ods.   1 ústavy, podľa   ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11. Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, najvyšší súd vydal rozsudok sp. zn. 10 Sža 8/2011 z 8. júna 2011, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. decembra 2010 zmenil tak, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa zrušil a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície S. na ďalšie konanie. Sťažovateľ bol následne prepustený zo zaistenia   na   slobodu.   Najvyšší   súd   tak   rozhodol   na   základe   odvolania   podaného sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície S. o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa.

Z uvedeného preto vyplýva, že bolo v právomoci príslušných orgánov v rámci im zverených   kompetencií   preskúmať   zákonnosť   predĺženia   lehoty   zaistenia   sťažovateľa a v prípade   porušenia   jeho   práv   sťažovateľa   prepustiť.   Takýto   postup   sa   v prípade sťažovateľa   aj   skutočne   realizoval,   najvyšší   súd   preskúmal rozsudok krajského súdu z 21.   decembra   2010   a dospel   k záveru,   že   tento   trpí   vadami,   ktoré   spôsobujú   jeho arbitrárnosť   a nepreskúmateľnosť.   Najvyšší   súd   preto   zmenil   rozsudok   krajského   súdu takým spôsobom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa zrušil a vec vrátil Oddeleniu   cudzineckej   polície   S.   na   ďalšie   konanie.   ÚPZC   potom   následne   prepustil sťažovateľa zo zaistenia na slobodu.

Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že nemá dostatok právomoci rozhodovať o právach sťažovateľa v súvislosti s jeho zaistením, pretože bolo plne v právomoci všeobecných súdov a príslušných orgánov verejnej moci (v danom prípade ÚPZC) zákonnosť ďalšieho zaistenia sťažovateľa preskúmať a v prípade potreby poskytnúť potrebnú   ochranu   jeho právam. Táto ochrana bola sťažovateľovi   poskytnutá, pretože   po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   z 8.   júna   2011,   ktorý   rozhodoval   o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010, bol sťažovateľ prepustený.

12.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   tiež   postupom   krajského   súdu v napadnutom konaní, ako aj jeho uznesením z 8. júna 2011, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľa   proti   nečinnosti   ÚPZC.   Krajský   súd odôvodnil   rozhodnutie tým,   že v sťažovateľovej   veci   bolo   vydané   rozhodnutie   o administratívnom   vyhostení,   ako   aj o zaistení, preto v tomto smere ÚPZC nečinný nebol a výsledok z preskúmania rozsudku krajského súdu   z 21. decembra 2010 o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa najvyšším súdom ku dňu rozhodovania o žalobe sťažovateľa nebol krajskému súdu známy. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa podaním žaloby proti nečinnosti odporcu – ÚPZC domáhal   toho,   aby   krajský   súd   uložil   povinnosť   ÚPZC   preskúmať   účel   jeho   zaistenia a prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. V prejednávanom prípade išlo o konanie podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku, teda o konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorým bol v danom prípade ÚPZC. Z hľadiska systematiky ide o konanie, ktoré je zaradené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda do správneho súdnictva. V tomto konaní preto súd posudzuje, či orgán verejnej správy nekoná spôsobom ustanoveným spôsobom bez   vážneho   dôvodu   a teda   či   nie   je   nečinný.   Nečinnosť   možno   chápať   ako   pasivitu správneho   orgánu   vo   veciach,   ktoré   mu   boli   predložené   na   rozhodnutie,   pričom   niet faktickej a ani právnej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol.

Z takto vymedzeného predmetu konania však vyplýva, že krajský súd nedisponoval oprávnením prikázať odporcovi – ÚPZC prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. Krajský súd pritom   preskúmal   zaistenie   sťažovateľa,   dospel   k záveru,   že   ÚPZC   nečinný   nebol. Posúdenie tejto otázky bolo v právomoci krajského súdu. Tento svoj právny názor krajský súd logicky odôvodnil v súlade s relevantnou právnou úpravou a skutkovými okolnosťami.

13. Posúdenie zákonnosti zaistenia sťažovateľa bolo v čase rozhodovania krajského súdu v právomoci najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa.   Na   túto   skutočnosť správne krajský súd poukázal v odôvodnení uznesenia z 8. júna 2011. Ako už bolo uvedené (bod 11 tohto uznesenia), najvyšší súd tento rozsudok zmenil   tak,   že   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   zaistenia   sťažovateľa   zrušil   a vec   vrátil Oddeleniu   cudzineckej   polície   S.   na   ďalšie   konanie.   Následkom   tohto   rozhodnutia najvyššieho súdu bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

Postup krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 8. júna 2011 preto nemá žiadnu spojitosť s možným porušením označených práv sťažovateľa, ktorých ochrany sa sťažnosťou domáhal.

14. Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zároveň zjavne neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   pretože   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011