znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 476/2010-9Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   21   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky,   základného práva   podľa   čl.   36   ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 5/2010 z 28. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júla 2010 doručené podanie T. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým sa domáhal vyslovenia, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základné právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) boli porušené uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 49/2009 z 24. novembra 2009, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 5/2010 z 28. apríla 2010.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 2 T 34/2008 z 27. januára 2009 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že «... po tom, čo   v   presne   nezistený   čas   kúpil   od   doposiaľ   nezistenej   osoby   psychotropnú   látku   - metamfetamín,   túto   neoprávnene   prechovával   do   19.05   hod.,   dňa   26.   októbra   2007   v pivničných priestoroch, patriacich k bytu č...., nachádzajúcom sa v bytovom dome na ul.... v T., v mikroténovom vrecku s obsahom 46,45 g metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 72,9 percent hmotnostných, z ktorého bolo možné pripraviť najmenej 847 obvyklých jednorazových dávok, v zatavenej injekčnej striekačke s obsahom 1154 mg metamfetamínu s koncentráciou účinnej látky 73,3 percent hmotnostných, z ktorého bolo možné pripraviť najmenej 21 obvyklých jednorazových dávok a ktorú dňa 26. októbra 2007 v čase o 19.05 hod. v predmetnej pivnici predal osobe menom M. K., pričom metamfetamín je zaradený podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných   látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov   do   druhej skupiny psychotropných látok a hodnota vyššie uvedeného na „čiernom,, trhu bola vo výške 260 400 Sk.»

Za to bol sťažovateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať rokov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   5 To   49/2009   z 24.   novembra 2009   (ďalej len   „uznesenie krajského súdu“)   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   zamietol.   Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ dovolanie, ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 5/2010 z 28. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) odmietnuté.

3. Podstata námietok sťažovateľa sa týka nezákonnosti domovej prehliadky, ktorá bola   u   neho   vykonaná   26.   októbra   2007.   Sťažovateľ   považuje   domovú   prehliadku   za nezákonnú jednak z dôvodu, že nebola realizovaná bez meškania od vydania príkazu (11.   októbra   2007)   na   jej   vykonanie,   zároveň   príkaz   na   domovú   prehliadku,   ktorý   bol vydaný 11. októbra 2007 považuje za nepreskúmateľný, pretože nebol náležite odôvodnený, a preto ho považuje za rozhodnutie prezentujúce ľubovôľu. Sťažovateľ tiež poukázal na tú skutočnosť,   že   z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   z 27.   januára   2009   (ďalej   len „rozsudok okresného súdu“), ako aj uznesenia krajského súdu podľa neho vyplýva, že pri posudzovaní spáchaného skutku súdy vychádzali z § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktorého aplikácia v jeho prípade je zjavne vylúčená. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd porušili jeho základné právo podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy garantujúce nedotknuteľnosť obydlia,   a to   v súvislosti   s posudzovaním   zákonnosti   vykonanej   domovej   prehliadky. Krajský súd a najvyšší súd zároveň porušili jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa jeho   obhajobnou   argumentáciou   v trestnom   konaní   právne   relevantným   spôsobom nevysporiadali.

4. Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Konaním   Krajského   súdu   v   Trnave,   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   v   súvislosti   s uznesením tohto súdu č. k. 5To 49/2009 zo dňa 24.11.2009 v spojení s konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v súvislosti s uznesením č. k. 6Tdo 5/2010 zo dňa 28.4.2010, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Tdo 5/2010 zo dňa 28.4.2010 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 5To 49/2009 zo dňa 24.11.2009 sa zrušujú a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby vo veci znova konal a rozhodol.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov (vrátane Trestného zákona a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, a uznesenie krajského súdu,   ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu   rozsudku   okresného súdu.

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho práv, spočíva v tom, že

domová   prehliadka   nebola   vykonaná bez   meškania   a že   príkaz   na   jej vykonanie je nepreskúmateľný, pretože nebol náležite odôvodnený,

z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   (ktorý   však   sťažnosťou   nebol napadnutý),   ako   aj   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   pri   posudzovaní spáchaného skutku súdy vychádzali z § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktorého aplikácia je v danom prípade zjavne vylúčená,

súdy   sa   právne   relevantným   spôsobom   nevysporiadali   s jeho   obhajobnou argumentáciou.

9. Ústavný súd sa prvotne zaoberal otázkou, či odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu sú zlučiteľné   s   ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu stručne, jasne a zrozumiteľne objasňuje, na základe   akých   dokazovaním   preukázaných   skutočností   dospel   krajský   súd   k záveru,   že odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   nebolo   dôvodné.   Z odôvodnenia zároveň vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací preskúmal aj správnosť postupu konania, ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   okresného   súdu,   teda   vrátane   vykonanej   domovej prehliadky. Skutočnosť, že krajský súd výslovne a podrobne neodôvodnil, prečo považoval postup   v trestnom   konaní,   ktorého   súčasťou   bola   aj   domová   prehliadka,   za   správny a zákonný,   nespôsobuje   ústavnú   neudržateľnosť   uznesenia   krajského   súdu,   ktorá   by   si vyžadovala   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu.   Navyše,   podľa   stabilnej   judikatúry ústavného súdu právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými   námietkami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03, II. ÚS 78/05).

Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   uznesenia   podrobne   zaoberal   každým   z dôvodov podaného   dovolania,   ktoré   sťažovateľ   podal   z dôvodov   §   371   ods.   1   písm.   c),   g)   a   i) Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   starostlivo   prihliadol   na   argumentáciu   sťažovateľa a odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu ku všetkým sťažovateľom uplatneným dôvodom dovolania. Namietanú nezákonnosť vykonanej domovej prehliadky sťažovateľ uplatnil ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd dostatočne a právne   korektne   odôvodnil,   prečo   v prípade   sťažovateľa   nebolo   možné   hovoriť o nezákonnosti   domovej   prehliadky,   a preto   nemohol   byť   ani   naplnený   tento   uplatnený dôvod dovolania.

Najvyšší súd sa zaoberal aj ďalším dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného zákona. Sťažovateľ vytýkal krajskému súdu nesprávnu aplikáciu § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktorej sa dopustil krajský súd v odôvodnení uznesenia z 24. novembra 2009. V odôvodnení predmetného uznesenia totiž krajský súd ku kvalifikovanej skutkovej podstate k ods. 2 písm. e) Trestného zákona [§ 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona] použil nesprávne ustanovenie § 135 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sa   však   vzťahuje   iba   na   prechovávanie   omamných   látok   pre   vlastnú   potrebu   (§   171 Trestného   zákona),   kde   množstvo   prechovávanej   omamnej   látky   zodpovedá   najviac desaťnásobku obvykle jednorazovej dávky. Najvyšší súd poukázal na rozsudok okresného súdu, ktorý v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ u seba prechovával omamnú látku metamfetamín v množstve najmenej 847 obvyklých jednorazových dávok, ktorých hodnota predstavovala najmenej 260 400 Sk. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ naplnil znak   podľa   §   125   ods.   1   Trestného   zákona,   a tým   aj   kvalifikovanú   skutkovú   podstatu obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Najvyšší súd preto konštatoval, že krajský súd skutočne v odôvodnení uznesenia pochybil, no správne vyhodnotil, že uvedené pochybenie krajského súdu nemalo vplyv na zhoršenie postavenia sťažovateľa, pretože krajský súd nemenil rozhodnutie okresného súdu.  

Najvyšší súd dal sťažovateľovi v napadnutom uznesení podrobnú odpoveď na to, prečo   nebol   splnený   ani   jeden   z   dôvodov   dovolania,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil,   pričom poukázal   aj   na   prípady,   kedy   by   tieto   dôvody   dovolania   naplnené   boli.   Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak, najvyšší súd pozorne reagoval na konkrétne dovolacie námietky sťažovateľa a jeho závery sú logickým a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy. Najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom na absenciu dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

10. Podľa ústavného súdu nemožno uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom prípade považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto niet príčinnej súvislosti medzi týmto uznesením, prípadne konaním najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Uznesenie krajského súdu sa stručne, no výstižne a ústavne akceptovateľným spôsobom   vysporiadalo s odvolacou argumentáciou   sťažovateľa.   Pochybenie,   ktorého   sa   krajský   súd   dopustil   v odôvodnení uznesenia tým, že použil nesprávne § 135 ods. 2 Trestného zákona namiesto § 125 ods. 1 Trestného   zákona,   bolo   po   podaní   dovolania   najvyšším   súdom   konštatované   a správne posúdené.

11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 21 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že domová   prehliadka   nebola   vykonaná bez meškania   a že   príkaz   na   jej   vykonanie   je   nepreskúmateľný,   pretože   nebol   náležite odôvodnený.   Túto   námietku   uplatnil   sťažovateľ   tiež   v podanom   odvolaní   a následne v dovolaní.   Krajský   súd   preto   pri   rozhodovaní   o odvolaní   a následne   najvyšší   súd preskúmali zákonnosť vykonanej domovej prehliadky. Vykonaná domová prehliadka bola vyhodnotená ako zákonná, pričom najmä najvyšší súd v uznesení svoje stanovisko k tejto námietke podrobne objasnil. Ústavný súd preto nemá dôvod pochybovať o tomto závere najvyššieho súdu v súvislosti s vykonanou domovou prehliadkou.

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v celom rozsahu zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho   súdu   a   uznesenia   krajského   súdu   a vrátení   veci   na   nové   konanie,   ako aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. decembra 2010