znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 475/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ingrid Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s   čl.   36   ods.   1   a 2   a čl. 37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   a   to späťvzatím   mimoriadneho   dovolania   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   a   to   späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 21. mája 2010 podaným na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by okresný   súd   zaviazal   Slovenský   pozemkový   fond   v   procesnom   postavení   odporcu na uzatvorenie   zmluvy   o   bezodplatnom   prevode   vlastníctva   k   pozemkom.   Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 42 C 361/2010 z 26. augusta 2011 bol návrh sťažovateľa zamietnutý a   súčasne   bol   zaviazaný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   v sume   412,45   €.   Na   základe odvolania   podaného   sťažovateľom   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 527/2011 z 20. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ následne podal generálnej prokuratúre podnet na mimoriadne dovolanie, ktorá mimoriadne   dovolanie   podala   na   najvyššom   súde   20.   decembra   2012.   Konanie na najvyššom   súde   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   1   M   Cdo   22/2012.   Generálna   prokuratúra zobrala návrh na mimoriadne dovolanie späť 22. apríla 2014 z dôvodu, že ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 517/2012 z 22. novembra 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol. Najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 1 M Cdo 22/2012 z 29. apríla 2014 z dôvodu späťvzatia mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou.Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry vo vzťahu k späťvzatiu mimoriadneho dovolania odôvodnil sťažovateľ tým, že podnet na mimoriadne dovolanie podal   z   dôvodu,   že   rozsudok   okresného   súdu   považuje   za   taký,   ktorý   vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Podľa   názoru   sťažovateľa   aj   krajský   súd   pri formulovaní   svojho   právneho   názoru   vychádzal   z   nepochopenia   procesu   reštitúcie   – pracoval s pojmom reštitučné konanie, avšak toto má dve oddelené fázy. Najprv obvodné pozemkové   úrady   rozhodujú   o   splnení   podmienok   samotnej   reštitúcie   a   v   prípade oprávnenosti uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva, ak nie je možné vlastníctvo ku konkrétnemu   pozemku   prinavrátiť,   o   priznaní   práva   na   náhradu   oprávnenej   osobe. Vo vzťahu   k   pôvodne   oprávnenej   osobe   (Pavlovi   Spevákovi)   v   tomto   prípade   bolo rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   v   Dunajskej   Strede   rozhodnuté,   že   spĺňa podmienky reštitúcie, a bolo mu priznané aj právo na náhradu. Druhá fáza reštitučného konania   je   charakteristická   tým,   že   náhradný   pozemok   je   oprávnenej   osobe   vydávaný zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva, pričom sa už postupuje podľa Občianskeho zákonníka. Žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky nevylučovalo voľnú dispozíciu oprávnenej osoby s jej už priznaným nárokom počas jej života ako s akýmkoľvek iným majetkovým právom. Zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva k pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   503/2003   Z.   z.“)   je vo vzťahu   k   Občianskemu   zákonníku   normou   špeciálnou,   sám   upravuje   právne nástupníctvo   iba   pre   prípad   smrti   oprávnenej   osoby,   a   preto   možnosť   postúpenia pohľadávky treba posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Názor krajského súdu, podľa ktorého reštitučný nárok nemá záväzkový charakter, je názorom ojedinelým, sťažovateľ už v priebehu konania poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 182/2007 vo veci   mimosúdnej   rehabilitácie   a   poukazuje   aj   na   závery   (českej)   odbornej   literatúry. Navyše,   zákon   č. 503/2003   Z.   z.   je   normou   súkromného   práva,   v   oblasti   ktorého   platí zásada, podľa ktorej čo nie je zákonom zakázané, je dovolené. Novela zákona č. 503/2003 Z. z. vykonaná zákonom č. 139/2010 Z. z., ktorým na dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení neskorších   predpisov   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   nezaložila   možnosť prevádzania   práv   vyplývajúcich   z   reštitučných   nárokov,   ale   mala   za   cieľ   zvýšiť transparentnosť prevodu práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov. Záver krajského súdu, podľa ktorého je zmluva o postúpení práv uzatvorená sťažovateľom absolútne neplatná pre obchádzanie zákona, uvrhuje sťažovateľa (ale aj iné už uspokojené oprávnené osoby) do právnej neistoty. Navyše, aj Slovenský pozemkový fond postupovanie reštitučných nárokov vo svojich interných predpisoch vždy pripúšťal. Sťažovateľ svoju žalobu založil nielen na samotnej zmluve o postúpení práv, ale aj na tvrdení, že splnil všetky zákonné aj interné podmienky   Slovenského   pozemkového   fondu   na   uzatvorenie   zmluvy   o   bezodplatnom prevode   nehnuteľností,   zmluva   prešla   kontrolami   na   rôznych   stupňoch   riadenia Slovenského pozemkového fondu a bola interne schválená na uzatvorenie. Ak napokon napriek   všetkému   Slovenský   pozemkový   fond   zmluvu   neuzatvoril,   konal   svojvoľne   a znemožnil sťažovateľovi užívať jeho majetok, to všetko navyše v situácii, keď s inými (v sťažnosti označenými) osobami v rovnakom postavení obdobné zmluvy uzatvoril. Ani štát nesmie   mariť   uspokojenie   veriteľov   z   pohľadávok,   ktorých   existencia   bola   potvrdená rozhodnutím orgánu verejnej moci. Krajský súd preto aplikoval právne normy svojvoľne a svoj postup navyše nesprávne a nedostatočne odôvodnil.

Na   základe   sťažovateľom   uvedených   skutočností   podala   generálna   prokuratúra mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom   krajského súdu a navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho dovolania sa generálna prokuratúra v   plnom   rozsahu   stotožnila   s   dôvodmi   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   zo   strany sťažovateľa.

Sťažovateľ   4.   septembra   2012   podal   na   ústavnom   súde   sťažnosť   pre   porušenie totožných   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   ako   aj   jemu   predchádzajúcim   postupom. Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   517/2012   z   22.   novembra   2012   odmietol   jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď vyjadril právny názor, že „sťažovateľovi nepatrí právo domáhať sa žalobou proti Slovenskému pozemkovému fondu nahradenia prejavu vôle previesť   mu   do   vlastníctva   v   žalobe   označené   pozemky...“.   Na   základe   predmetného uznesenia ústavného súdu generálna prokuratúra vzala podané mimoriadne dovolanie späť, čím sťažovateľovi odňala právo na spravodlivý súdny proces pred najvyšším súdom, a tým mu   znemožnila   dosiahnuť   právnu   ochranu   garantovanú   ústavou,   listinou,   dohovorom a dodatkovým protokolom.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom generálnej prokuratúry vo veci späťvzatia mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012 bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy   v   spojení   s   čl.   11   ods.   1   a   4   listiny   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   z   obsahu   i   petitu   sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   generálnej   prokuratúry   v   súvislosti so späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012, na základe čoho bolo uvedené konanie zastavené uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 22/2012 z 29. apríla 2014.

Ústavný súd v tejto súvislosti   poukazuje na svoju   doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu   základného   práva   alebo slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že jedinou   zásadnou   námietkou   sťažovateľa   je podľa   jeho názoru   nezákonný   postup   generálnej   prokuratúry,   ktorá   napriek   tomu,   že   podaním mimoriadneho dovolania sa stotožnila s právnym názorom sťažovateľa, následne z dôvodu odmietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   ústavným súdom   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   517/2012 z 22. novembra 2012 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzala mimoriadne dovolanie späť, čím odňala sťažovateľovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.

Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa ústavný súd uvádza, že § 243e ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   neukladá   povinnosť   (nezakladá   právny   nárok)   vyhovieť každému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva, ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   II.   ÚS   42/01,   I.   ÚS   67/02, III. ÚS 11/04).   Tak,   ako   je   v   dispozičnej   právomoci   generálneho   prokurátora   podanie mimoriadneho   dovolania,   rovnako   je   v   jeho   dispozičnej   právomoci   zobrať   mimoriadne dovolanie   späť.   Vzhľadom   na   to,   že   podanie   a   späťvzatie   mimoriadneho   dovolania   je v právomoci   generálneho   prokurátora   a   právo   na   jeho   podanie   nepatrí   do   katalógu základných práv, potom ani jeho späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto generálny prokurátor nemohol porušiť sťažovateľom označené práva tým, že mimoriadne dovolanie vzal späť (IV. ÚS 196/09).

Ústavný súd z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľa, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní postupu generálnej prokuratúry dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   týchto   práv   sťažovateľa. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom generálnej prokuratúry a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014