znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 475/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   augusta   2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., P., zastúpenej obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. K., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods. 1   a   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   4 S 142/2010 zo 16. decembra   2011   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžp 7/2012 z 31. januára 2013 a im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. s. r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 31. mája 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou I. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. M. K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 142/2010 zo 16. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 7/2012 z 31. januára 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ohlásila stavebnému úradu – mestu P. (ďalej len „stavebný úrad“) uskutočnenie drobnej stavby – oplotenie pozemku. Stavebný   úrad   zaslal   sťažovateľke   oznámenie   č.   B/2008/25777-Rá/495   z 28. novembra 2008 (ďalej len „oznámenie z 28. novembra 2008“), v ktorom uviedol, že nemá námietky k uskutočneniu drobnej stavby.

Okresný   prokurátor   v P.   (ďalej   len   „okresný   prokurátor“)   proti   oznámeniu z 28. novembra 2008 podal protest č. k. Pd 176/08-5 z 9. decembra 2008 (ďalej len „protest okresného   prokurátora“),   ktorému   stavebný   úrad   vyhovel   a   napadnuté   oznámenie rozhodnutím č. B/26746/2008 z 22. decembra 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 22. decembra 2008“) zrušil bez toho, aby uskutočnil riadne správne konanie, v ktorom by sťažovateľke umožnil predložiť jej argumenty.

Rozhodnutie   z   22.   decembra   2008,   ktorým   stavebný   úrad   sťažovateľke   povolil realizáciu   ohlásenej   stavby   len   na   základe   stavebného   povolenia,   obsahovalo   poučenie, v ktorom stavebný úrad ako opravný prostriedok označil odvolanie. Sťažovateľka následne proti rozhodnutiu z 22. decembra 2008 podala odvolanie a súčasne podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z 22. januára 2009, v ktorom namietala, že stavebný úrad uvedené rozhodnutie neodôvodnil, vydal ho podľa nesprávneho právneho predpisu, porušil všetky jej práva, ktoré jej ako účastníčke správneho konania o proteste prokurátora patria, a nerešpektoval a nechránil práva, ktoré nadobudol v dobrej viere (právo stavať). Zároveň dôvodil, že odvolanie v danej veci nie je prípustné s ohľadom na § 26 ods. 9 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Krajský stavebný úrad v P. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím č. 2009-453/1554-2/SP-Ka   zo 6.   apríla   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie   zo   6. apríla 2009“)   zrušil rozhodnutie z 22. decembra 2008 a vec vrátil stavebnému úradu na nové prerokovanie a rozhodnutie.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v P.   (ďalej   len   „krajský   prokurátor“) proti rozhodnutiu zo 6. apríla 2009 podal protest č. k. Kd 79/09-5 zo 14. mája 2009 (ďalej len „protest krajského prokurátora“), ktorý odôvodnil tým, že krajský stavebný úrad nemal odvolaniu sťažovateľky vyhovieť, pretože nebolo prípustné.

Sťažovateľka sa k protestu krajského prokurátora vyjadrila podaním z 9. júna 2009, v ktorom   poukázala   v   podstate   na   skutočnosť,   že   krajský   stavebný   úrad   postupoval formálne nesprávne,   keď   konal   ako   odvolací   orgán,   avšak   má   a   mal   kompetenciu rozhodnutie z 22. decembra 2008 zrušiť mimo odvolacieho konania. Zrušenie rozhodnutia z 22. decembra 2008 pritom bolo podľa sťažovateľky plne odôvodnené hrubými vadami, ktorých sa stavebný úrad pri jeho vydaní dopustil.

Ministerstvo   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   výstavby   a   regionálneho   rozvoja“   alebo   „MVRR   SR“)   rozhodnutím č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa   z   24.   júna   2009   protestu   prokurátora   krajskej prokuratúry vyhovelo a zrušilo rozhodnutie zo 6. apríla 2009.

Sťažovateľka 15. júla 2009 proti rozhodnutiu ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009 podala rozklad, v ktorom opätovne predložila svoju argumentáciu v predmetnej   veci.   Ministerstvo   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   rozklad   sťažovateľky rozhodnutím č. MVRR-2G09-13605/64567-17 z 3. decembra 2009 zamietlo a potvrdilo svoje predchádzajúce rozhodnutie z 24. júna 2009.

Krajský stavebný úrad následne sťažovateľku oznámením č. 2010-193/390-2/SP-Ka z   26. januára 2010   informoval,   že   jej   podanie   z   22.   januára   2009   považuje za podnet na preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania.   Ďalším   oznámením č. k. 2010-193/1028-6   z   3.   marca   2010   sťažovateľku   informoval,   že   rozhodnutie z 22. decembra 2008 nezrušil, pretože ho považuje za vecne správne.

Sťažovateľka proti rozhodnutiu z 24. júna 2009 a rozhodnutiu z 3. decembra 2009 podala žalobu zo 14. februára 2010, ktorú krajský súd rozsudkom zo 16. decembra 2011 zamietol.   Najvyšší   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou   rozsudkom z 31. januára   2013,   ktorý   bol   sťažovateľke   doručený   2.   apríla   2013,   potvrdil   rozsudok krajského súdu.

Rozsudkom   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   jej   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľka v sťažnosti špecifikovala svoje dôvody takto:

1. Podanie dovolania v danom prípade nie je prípustné, pretože v danej veci ide o prieskum rozhodnutia vydaného v správnom súdnictve.

2.   V   konaní   o   proteste   prokurátora   jej   nebolo   umožnené   riadne   využívať   práva účastníčky   konania. Protest   prokurátora   je mimoriadnym opravným prostriedkom   podľa Správneho poriadku, avšak v konaní o ňom má účastník právo uplatňovať všetky svoje práva napriek tomu, že ide o konanie, ktoré môže začať nezávisle od jeho vôle. Toto právo účastníka   konania   vyplýva   z   §   24   zákona   o   prokuratúre,   podľa   ktorého   sa   na   konanie o proteste prokurátora, ak tento zákon neustanovuje inak, primerane vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že aj na konanie o proteste prokurátora sa primerane vzťahuje všeobecná   úprava   správneho   konania   vrátane   jeho   zásad   týkajúcich   sa   povinnosti postupovať v konaní v úzkej súčinnosti   s účastníkmi konania, dať im vždy príležitosť, aby mohli   svoje   práva   a   záujmy   účinne   obhajovať,   najmä   sa   vyjadriť   k   podkladu rozhodnutia,   a uplatniť   svoje   návrhy   (§   3   ods.   2   Správneho   poriadku).   Ak   správne orgány tieto   práva   účastníka   konania nerešpektujú   a neumožnia mu ich   realizovať tým, že ho o podanom proteste   ani neinformujú, t.   j. neposkytnú mu možnosť predložiť jeho argumenty,   potom   je   uvedený   postup   správnych   orgánov   nesprávny   a   zaťažený základnou hrubou   procesnou   vadou,   ktorá   má   za   následok   nezákonnosť   správneho rozhodnutia.   V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžo 46/2008 zo 17. apríla 2008, ktorý riešil vecne rovnakú situáciu a v ktorom najvyšší súd poukážuc na znenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na   uvedený článok ústavy uviedol: „Z toho vyplýva, že každý má ústavné právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje aj o jeho právach a povinnostiach, lebo inak v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy. Zákonom možno stanoviť   okruh   účastníkov   konania   a   postup   domáhania   sa   práv,   ale   nemožno   ním daný subjekt vylúčiť z konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach a povinnostiach, lebo to by znamenalo popretie podstaty a zmyslu (čl. 13 ods. 4 ústavy) práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak je obsahom práva podľa čl. 46 ods. 1 možnosť vyvolať svojim prejavom vôle konanie súdu alebo iného zákonom určeného orgánu o   právach,   tak   je   o   to   viac   jeho   obsahom   možnosť   byť   účastníkom   konania,   v   ktorom sa rozhoduje o právach bez toho, aby toto konanie inicioval subjekt práv, o ktorých sa koná. V Slovenskej republike sa zásada, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje   o   jeho   právach   o   povinnostiach,   odvoditeľná   vo   vzťahu   k   súdnemu konaniu z niektorých   rozhodnutí   Európskeho   súdu   pre   ľudské   právo   (Philis   c.   Grécko, z 27. augusta 1991, séria A č. 209, Les Saints Monastéres c. Grécko, z 1. septembra 1997, séria   A   č,   301-A)   vzťahuje   aj   na   správne   konanie,   a   teda   i na   všetky   typy   stavebného konania vrátane kolaudačného konania (pozri Nález ÚS SR 3/2002).“

Sťažovateľka taktiež v tejto súvislosti namietala, že ako účastníčka konania v súlade s § 26   ods.   9   zákona   o   prokuratúre   nemala   právo   podať   odvolanie,   keďže   protest prokurátora v danom prípade smeroval proti opatreniu, a nie proti rozhodnutiu o proteste podľa § 27 ods. 1 písm. c) tohto zákona. So záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský stavebný úrad pochybil, ak postupoval pri zrušovaní rozhodnutia z 22. decembra 2008   ako   odvolací   orgán,   napriek   tomu,   že   mal   postupovať   ako   orgán preskúmavajúci rozhodnutie   mimo   odvolacieho   konania,   sa   sťažovateľka   stotožnila. Táto vada   predmetného   konania   však   nemala   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia z 22. decembra   2008   a   v   rámci   konania   o preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho konania iniciovaného sťažovateľkou mal krajský stavebný úrad taktiež právomoc zrušiť toto rozhodnutie,   a   preto   zistenie   uvedenej   vady   nemalo   viesť   najvyšší   súd   k   prijatiu rozhodnutia o zrušení rozhodnutia krajského stavebného úradu zo 6. apríla 2009, ktoré bolo vo svojej podstate celkom dôvodné.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že nesúhlasí „... s názorom súdov, že sa má k našej žalobe preskúmať iba rozhodnutie vydané v konaní o proteste prokurátora a nie aj pôvodné rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktoré   bolo   protestom   prokurátora   napadnuté, pretože rozhodnutie   o   proteste   sa   vyjadruje   práve   o   tomto   protestom   napadnutom rozhodnutí.   Ak   by   stupeň   nezákonnosti   tohto   protestom   napadnutého   rozhodnutia (po stránke   hmotnoprávnej   a procesnej)   nedosiahol   takú   intenzitu,   že   by   odôvodnil zásah do dobromyseľne   nadobudnutých   hmotných   práv,   nemalo   byť   k   protestu zasiahnuté do právoplatného   rozhodnutia   a   konanie   sa   nemalo   opätovne   otvárať (§ 65 ods. 2   i.   f.   Správneho   poriadku   per   analogiam).   Tvrdíme,   že   takáto   situácia v prejednávanom prípade nevznikla.“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka už v rámci správneho konania predložiť svoje námietky   nemôže   a   v   platnosti   zostáva   rozhodnutie   z 22.   decembra   2008,   ktorým   boli porušené všetky jej práva ako účastníčky konania.

3. Sťažovateľka   najvyššiemu   súdu   vytkla   taktiež   skutočnosť,   že   sumarizácia skutkového stavu v rámci jej odôvodnenia nezodpovedá realite, a preto ňou „uskutočnený súdny prieskum“ stojí „na celkom nesprávnych skutkových základoch“. V tejto súvislosti poukázala na strane 7 jeho rozsudku, kde najvyšší súd uviedol, že krajský stavebný úrad mal vyhovieť protestu okresného prokurátora a určiť, že ohlásenú drobnú stavbu oplotenia možno zrealizovať len na základe stavebného povolenia, avšak v skutočnosti takto rozhodol stavebný úrad rozhodnutím z 22. decembra 2008.

Vo vzťahu k právnej   stránke   odôvodnenia   sťažovateľka   uviedla,   že najvyšší súd vo svojom   rozsudku «zopakoval,   že   od   podania   protestu   prokurátora   až   do   vydania rozhodnutia   o   proteste   nevzniká   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   a   konajúcim správnym orgánom (s. 9 rozsudku – čo je v rozpore s nami citovaným zákonom, avšak toto odvolací   súd   vôbec   nevysvetlil),   že   účastník   konania   má   zákonné   právo   podať proti rozhodnutiu   o   proteste   prokurátora   riadny   opravný   prostriedok   (s.   9   rozsudku   – čo je rovnako   v   rozpore   s   nami   citovaným   zákonom,   ale   odvolací   súd   tomu   nevenoval pozornosť),   že   rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu,   ktorým   bolo   v   rámci autoremedúry   (k protestu   prokurátora)   zrušené   predchádzajúce   rozhodnutie   s   tým, že vo veci   bude   rozhodované   znova,   nemení   nič   na   subjektívnych   právach   účastníkov správneho konania, a neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté na súde opravným prostriedkom (s. 10 rozsudku – čo je v rozpore so skutočnosťou, keď sme poukazovali, že žiadne správne konanie prebiehať nebude, a teda nebude čo napadnúť, čomu   odvolací   súd   opäť   nevenoval   žiadnu   pozornosť   a   nevysvetlil   nám,   prečo je to v skutočnosti inak, ako tvrdíme a preukazujeme), predmetom preskúmavania súdom môžu byť len rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora, nie pôvodné rozhodnutie správneho   orgánu,   ktoré   bolo   protestom   prokurátora   napadnuté,   pretože   úlohou   súdu v tomto   preskúmavacom   konaní   nie   je   riešiť   otázku   zákonnosti   pôvodného   rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu (s. 10 rozsudku – pritom však opäť odvolací súd úplne pominul naše tvrdenia, že rozhodnutie krajského stavebného úradu nemalo byť zrušené, pretože procesná vada, ktorej sa krajský stavebný úrad dopustil, nemala vplyv na jeho zákonnosť), a preto nemohlo   byť   úlohou   súdu   riešiť   otázku   zákonnosti   pôvodného   rozhodnutia   z   hľadiska námietok žalobcu,   ale   tieto môže   žalobca   uplatňovať v novom   správnom   konaní   (s.   11 rozsudku – k čomu opakujeme, že žiadne ďalšie správne konanie nenasleduje), a konečne „vychádzajúc   z   obsahu   protestu   prokurátora,   ktorý   na   základe   listinných   dôkazov   bol prokurátorom   odôvodnený   nedodržaním   ustanovení   zákona   o   prokuratúre,   najvyšší   súd nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené“ (s. 11 rozsudku – čo považujeme za ukážku neodôvodneného záveru, keď tento „nijaký zákonný   dôvod“   z celého   textu   rozsudku   nie   je   identifikovateľný   a   navyše   absentuje stanovisko   súdu   k   našim   odvolacím,   resp.   žalobným   dôvodom).   Súdny   prieskum vychádzajúci z týchto úvah je teda celkom nesprávny, ako bolo vysvetlené vyššie. Takýmto súdnym prieskumom, postaveným na skutkovo a právne nesprávnych základoch, bol v celom rozsahu popretý význam nášho práva na súdnu ochranu.».

4. Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   na   ňou   predložené   odvolacie   dôvody nereagoval,   vôbec   sa   s   nimi   nevysporiadal,   hoci   jeho   povinnosťou   bolo   zaujať   k   nim záväzný právny názor a dostatočne zrozumiteľne vysvetliť, prečo sú jej argumenty a závery celkom bezpredmetné. Rozsudok najvyššieho súdu je tak nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov   a nezrozumiteľnosť,   čím   došlo   k porušeniu   sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že v konaní pred najvyšším súdom vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 7/2012 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu a vráti vec späť na nové prerokovanie a rozhodnutie a zároveň jej prizná náhradu trov konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším   súdom   pod sp.   zn. 5 Sžp 7/2012.   K   porušeniu   označených   práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- v konaní o proteste krajského prokurátora sťažovateľke nebolo umožnené riadne uplatniť všetky jej práva,

- procesné   pochybenie   krajského   stavebného   úradu,   v   dôsledku   ktorého   tento stavebný   úrad   postupoval   ako   odvolací   orgán,   hoci   mal   napadnuté   rozhodnutie z 22. decembra 2008 preskúmať v rámci mimoodvolacieho konania, nemohlo mať vplyv na závery tohto stavebného úradu týkajúce sa zákonnosti rozhodnutia z 22. decembra 2008, ktoré malo byť v rámci mimoodvolacieho konania zrušené, resp. ináč povedané, krajský stavebný úrad mal v rámci konania o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania prijať rozhodnutie, ktoré by obsahovalo identické závery ako rozhodnutie zo 6. apríla 2009 (t. j. mal zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008),

- v   rámci   konania   o   proteste   mala   byť   preskúmaná   aj   zákonnosť   pôvodného rozhodnutia správneho orgánu (rozhodnutie z 22. decembra 2008), a keďže nezákonnosti tohto protestom napadnutého rozhodnutia nedosiahli takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala zásah do dobromyseľne nadobudnutých práv, rozhodnutie zo 6. apríla 2009 nemalo byť zrušené,

- najvyšší súd v svojom rozsudku nereagoval na sťažovateľkou predložené odvolacie dôvody,   nevysporiadal   sa s nimi, a preto rozsudok najvyššieho súdu   možno považovať za arbitrárny a neodôvodnený.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   predmetné   konanie   bolo   skončené   právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby   sťažovateľky   na   preskúmanie   rozhodnutí   ministerstva   výstavby   a   regionálneho rozvoja z 24. júna 2009 a 3. decembra 2009.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ako aj rozsudok krajského súdu v rozsahu, v ktorom sa s ním najvyšší súd stotožnil. Najvyšší súd vo svojom rozsudku stručne   popísal   priebeh   preskúmavaného   konania,   obsah   dôvodov   protestu   krajského prokurátora,   poukázal na znenie ustanovení dotknutých právnych predpisov a následne v podstatnom uviedol: «... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku. Tieto závery, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, vytvárajú právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd   stotožňuje,   považujúc   právne   posúdenie   veci   krajským   súdom   za   správne,   a   aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi   krajského   súdu   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   dopĺňa nasledovné:

Inštitút protestu prokurátora ako osobitný opravný prostriedok, slúži na nápravu nezákonných   rozhodnutí   –   na   odstraňovanie   nesúladu   medzi   ustanoveniami   zákona a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah medzi správnym orgánom a prokurátorom. Základným obsahom tohto vzťahu je právo prokurátora žiadať vybavenie protestu a povinnosť správneho orgánu rozhodnúť o proteste prokurátora. Treba zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste, nevzniká právny vzťah medzi   účastníkmi   konania a konajúcim   správnym orgánom   ani   medzi   účastníkmi konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle účastníka, a to aj vtedy, ak dal k takému konaniu podnet.

V prípade, že správny orgán ktorý rozhodnutie vydal vyhovie protestu prokurátora, ide o špeciálny prípad autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníkov konania. Účastník konania má ale zákonné právo podať proti rozhodnutiu o proteste prokurátora riadny opravný prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku).

Keďže   predmetom   odvolania   (rozkladu)   je   rozhodnutie   o   proteste   prokurátora, t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom podľa § 69 správneho poriadku, v odvolaní nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť. To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä to, či   protest   prokurátora   bol   podaný   oprávneným   subjektom   či   bol   podaný   v   zákonom stanovenej lehote, a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona.

Jednou z podmienok postupu podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je, že žalobou napadnutým rozhodnutím a postupom správneho orgánu došlo k ukráteniu na právach tej fyzickej alebo právnickej osoby ktorá tento návrh podáva (§   247   ods.   1   OSP)   ako   aj,   že   ide   o   rozhodnutie,   ktoré   zakladá   mení   alebo   zrušuje oprávnenie   fyzických   alebo   právnických   osôb   alebo   ktorými   môžu   byť   práva   právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP).

Z   tohto   pohľadu   sa   dá   konštatovať,   že   rozhodnutie   prvostupňového   správneho orgánu   ktorým   bolo   v   rámci   autoremedúry   zrušené   predchádzajúce   rozhodnutie   s   tým, že vo veci   bude   rozhodované   znova,   nemení   nič   na   subjektívnych   právach   účastníkov správneho   konania,   pričom   neskoršie   správne   rozhodnutie   vo   veci   samej   môže   byť napadnuté na súde opravným prostriedkom.

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   napríklad rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 43/03, sp. zn. I. ÚS 3/01, či sp. zn. I. ÚS 37/95 požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôže byť závislá od toho, v akom type správneho konania sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčený z právomoci súdu.

Z   týchto   dôvodov   môže   byť   predmetom   preskúmania   súdom   aj   právoplatné rozhodnutie   správneho   orgánu   vydané   v   konaní,   ktorým   bolo   vyhovené   protestu prokurátora.   Predmetom   preskúmavania   súdom   v   tomto   prípade   môžu   byť,   ale   len rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté. Úlohou súdu v tomto preskúmavacom konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu. Nakoľko ustanovenie § 247 ods. 2 OSP dovoľuje všeobecným súdom, aby v správnom súdnictve   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP   preskúmali   len   tie   rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia sa   domáhali   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   v   konaní   o   proteste   prokurátora, predmetom   preskúmavania   súdom   prejednávanej   veci   mohla   byť   len   zákonnosť   tohto rozhodnutia, t. j. rozhodnutia ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora, a to z hľadiska či protestu prokurátora malo alebo nemalo byť vyhovené, V tomto preskúmavacom konaní nemohlo   byť   úlohou   súdu   riešiť   otázku   zákonnosti   pôvodného   rozhodnutia   z   hľadiska námietok žalobcu. Všetky námietky žalobca môže uplatňovať v novom správnom konaní. Je   potrebné   poukázať   na   obsah   žaloby,   v   ktorej   žalobca   žiadal,   aby   súd   zrušil a vrátil na nové konanie rozhodnutie Ministra výstavy a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky   č.   MVRR-2009-13605/64567-17   zo   dňa   03.   decembra   2009,   ktorým   tento potvrdil rozhodnutie   Ministerstva   výstavy   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky č. MVRR-2009-13605/28969-3/530/Pa   zo   dňa   24.   júna   2009,   ktorým   bolo   zrušené právoplatné rozhodnutie Krajského staveného úradu v P.   č. 2009/453/1554-27SP-Ka zo dňa 06. apríla 2009 s tým, že krajský stavený úrad je povinný ho nahradiť rozhodnutím zodpovedajúcim   zákonu.   Stavebný   úrad   citovaným   rozhodnutím   vyhovel   protestu prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v P.   č.   Pd   176/08-5   zo   dňa   09.   decembra   2008 proti opatreniu   stavebného   úradu   č.   B/2008/25777-Ra/495   zo   dňa   28.   novembra   2008, vydaného   podľa   §   57   stavebného   zákona   žalobcovi   vo   veci   ohlásenia   drobnej   stavby oplotenia pozemku. Krajský prokurátor vo vyššie uvedenom proteste navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím zodpovedajúcim zákonu. Porušenie zákona vidí krajský prokurátor v tom, že stavebný úrad po doručení spisového materiálu bez ohľadu   na   závery   prvostupňového   orgánu   nepreskúmal   či   odvolanie   spĺňa   všetky požadované náležitosti najmä či nebolo podané oneskorene, či ho podala oprávnená osoba a či je prípustné. Napadnuté rozhodnutie stavebného úradu obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti podať proti nemu odvolanie. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý na   základe   listinných   dôkazov   bol   prokurátorom   odôvodnený   nedodržaním   ustanovení zákona o prokuratúre najvyšší súd nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky   žalobcu   vznesené   v   odvolacom   konaní   proti   rozsudku   krajského   súdu za nedôvodné,   ktoré   nemohli   ovplyvniť   posúdenie   v   danej   veci,   a   z   týchto   dôvodov napadnutý rozsudok podľa g 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil.»

Krajský súd vo svojom rozsudku, z ktorého závermi sa najvyšší súd plne stotožnil, v podstatnom   uviedol: „Proti   rozhodnutiu   Krajského   stavebného   úradu   podal   protest krajský prokurátor, ktorý poukázal na porušenie zákona najmä ustanovení § 3 ods. 1, § 46, §   59   ods.   1,   2   správneho   poriadku   v   spojení   s   §   26   ods.   9   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a nahradiť ho novým rozhodnutím zodpovedajúcim   zákonu.   Krajský   prokurátor   porušenie   zákona   videl   najmä   v   tom, že Krajský stavebný úrad po doručení spisového materiálu zo stavebného úradu bez ohľadu na závery   prvostupňového   orgánu   nepreskúmal   či   odvolanie   spĺňalo   všetky   požadované náležitosti,   teda,   či   nebolo   podané   oneskorene,   čí   ho   podala   oprávnená   osoba a či je prípustné. Nezistil, že rozhodnutie stavebného úradu bolo vydané v konaní o proteste prokurátora proti opatreniu stavebného úradu, na ktoré sa vzťahuje ust. § 26 ods. 9 zákona o prokuratúre a obsahovalo nesprávne poučenie o možností podať proti nemu odvolanie. Žalovaný v konaní o proteste krajského prokurátora podľa § 69 správneho poriadku potom preskúmal   protestom   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   stavebného   úradu   spolu so spisovým materiálom týkajúcim sa veci a dospel k záveru, že bolo dôvodné protestu krajského prokurátora vyhovieť a rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušiť s tým, že tento   orgán   bol   povinný   ho   nahradiť   rozhodnutím   zodpovedajúcim   zákonu. Poukazujúc na ust. § 53 a 59 ods. 1 a 2 správneho poriadku dôvodil ust. § 26 ods. 9 zákona č.   153/2001   Z. z.   o   prokuratúre,   kde   platí   zásada,   že   proti   rozhodnutiu   (opatreniu) o proteste prokurátora sa nemožno odvolať ani podať rozklad. Žalovaný na základe tohto zhodne   s názorom   krajského   prokurátora   zistil   že   Krajský   stavebný   úrad   nepostupoval v súlade   so zákonom,   vec   preskúmavší   v   odvolacom   konaní   a   mal   za   to,   že   vo   veci rozhodoval vecne nepríslušný správny orgán. Vyššie uvedený právny názor zhodne vyslovili ako   krajský   prokurátor   v   proteste   prokurátora   č.   Kd   79/09-5   zo   dňa   14.   5.   2009   tak aj žalovaný   vo svojom   rozhodnutí   č.   2009-13605/28969-3/530/Pa   zo   dňa   24.   6.   2009 a aj minister v rozhodnutí o rozklade č. MVRR-2009-13605/64567-17 zo dňa 3. 12. 2009. V danej veci v súvislostí s vecnou príslušnosťou poukázali na ust, § 5 zákona o správnom konaní a obaja konštatovali, že pokiaľ vo veci rozhoduje správny orgán s nedostatkom vecnej príslušnosti, potom je to dôvodom na zrušenie vydaného rozhodnutia, k čomu musia orgány správneho konania prihliadať ex officio.

Krajský súd v Bratislave predovšetkým zdôrazňuje, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vydaných na základe vyhovenia   protestu   prokurátora.   Protest   prokurátora   je   právnym   prostriedkom,   ktorým prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy...

Inštitút   protestu   prokurátora   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   slúži predovšetkým   na   nápravu   nezákonných   rozhodnutí   –   na   odstraňovanie   nesúladu   medzi ustanoveniami zákona a určitým rozhodnutím. Podaním protestu prokurátora vzniká právny vzťah   medzi   správnym   orgánom   a   prokurátorom.   Základným   obsahom   tohto   vzťahu   je právo prokurátora žiadať vybavenie protestu (zrušiť   právoplatné rozhodnutie,   alebo ho nahradiť   novým,   ktoré   bude   v   súlade   so   zákonom   a   ostatnými   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi   a   povinnosť   správneho   orgánu   rozhodnúť   o   proteste   prokurátora). Treba zdôrazniť, že od podania protestu až do vydania rozhodnutia o proteste nevzniká právny   vzťah   medzi   účastníkmi   konania   a   konajúcim   správnym   orgánom   ani   medzi účastníkmi konania a prokurátorom – podanie protestu sa uskutočňuje nezávisle od vôle účastníka   a to aj   vtedy,   ak   dal   k   takémuto   konaniu   podnet.   Správny   orgán,   ktorý rozhodnutie   vydal   má dve   možnosti   a   to   buď   protestu   prokurátora   vyhovie,   alebo   mu nevyhovie,   resp.   mu   vyhovie   iba   čiastočne.   V   prvom   rade   ide   o   špeciálny   prípad autoremedúry, pri ktorom sa nevyžaduje súhlas účastníka konania. Účastník konania má ale   zákonné   právo   podať   proti   rozhodnutiu   o   proteste   prokurátora   riadny   opravný prostriedok (§ 69 ods. 4 správneho poriadku). Keďže predmetom odvolania (rozkladu) je rozhodnutie o proteste prokurátora t. j. len rozhodnutie vydané v konaní upravenom v § 69 správneho poriadku, v odvolaní (rozklade) nie je možné napadnúť rozhodnutie vydané v správnom konaní o základnej veci. Odvolanie sa teda pripúšťa len v otázke, či sa protestu prokurátora malo, alebo nemalo vyhovieť.

To v zásade platí aj pre súdne preskúmavacie konanie, pričom súd skúma najmä to, či protest prokurátora bol podaný oprávneným subjektom, či bol podaný v zákonom stanovenej lehote a či dôvody v ňom uvedené nevybočujú z rámca zákona,

V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. III. ÚS 43/03, I. ÚS 3/01) požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2 Ústavy však nemôže byť závislá od toho, v akom type, (druhu správneho konania riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši spor o právo, ktorý vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčený z právomoci súdu.

Z   týchto   dôvodov   môže   byť   predmetom   preskúmania   súdom   aj   právoplatné rozhodnutie   správneho   orgánu   vydané   v   konaní,   ktorým   bolo   vyhovené   protestu prokurátora.   Predmetom   preskúmavania   súdom   v   tomto   prípade   môžu   byť   ale   len rozhodnutia vydané v konaní o proteste prokurátora nie pôvodné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré bolo protestom prokurátora napadnuté; úlohou súdu v tomto preskúmavacom konaní nie je riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska jeho obsahu. Nakoľko   ust.   §   247   ods.   2   OSP   dovoľuje   všeobecným   súdom,   aby   v   správnom súdnictve   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   OSP   preskúmali   len   tie   rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a žalobcovia sa   domáhali   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   v   konaní   o   proteste   prokurátora, predmetom   preskúmavania   súdom   v   prejednávanej   veci   mohla   byť   len   zákonnosť   tohto rozhodnutia.

V tomto preskúmavacom konaní nemohlo byť úlohou súdu riešiť otázku zákonnosti pôvodného rozhodnutia z hľadiska námietky žalobcu. Všetky tieto námietky žalobca môže uplatniť   v   novom   správnom   konaní,   v   ktorom   stavebný   úrad   mesta   P.   bude   znova rozhodovať o jeho stavebnom nároku. Vychádzajúc z obsahu protestu prokurátora, ktorý na základe   listinných   dôkazov   bol   prokurátorom   odôvodnený   nedodržaním   ustanovení stavebného zákona a správneho poriadku, ani Krajský súd v Bratislave nevzhliadol nijaký zákonný dôvod, pre ktorý by nemalo byť protestu prokurátora vyhovené. Nepochybili preto správne orgány, keď protestu prokurátora vyhoveli.

Krajský súd v Bratislave, s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobcu v žalobe za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a z týchto dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.“

Najvyšší súd potvrdil správnosť rozhodnutia ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja   z   3.   decembra   2009   predovšetkým   s   poukazom   na   dôvody   protestu   krajského prokurátora   spočívajúce   v   nedodržaní   ustanovení   zákona   o   prokuratúre   v   predmetnom konaní, ktoré boli v konaní preukázané predloženými listinnými dôkazmi.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   v   súvislosti   s   argumentáciou sťažovateľa,   podľa   ktorej   v   predmetnom   konaní   nemohol   plne   realizovať   všetky   svoje procesné práva, uviedli, že subjektívne práva účastníkov správneho konania nie sú dotknuté zrušením   prvostupňového   rozhodnutia   správneho   orgánu   autoremedúrou   a   neskoršie správne rozhodnutie vo veci samej môže byť napadnuté na súde opravným prostriedkom. Sťažovateľka je teda oprávnená uplatniť si všetky svoje námietky „v novom správnom konaní“.

Ústavný   súd   sa   s   touto   argumentáciou   súdov   stotožňuje   s   prihliadnutím   na   to, že v predmetnom konaní o proteste prokurátora mala sťažovateľka možnosť predložiť svoje argumenty   aj   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   poskytnutých   jej   správnym poriadkom,   a   tým   dosiahnuť   nápravu   procesných   pochybení   v   jej   veci   rozhodujúceho stavebného   úradu,   ktorú   sama   plne   využila. Svoju   argumentáciu   v   konaní   o   proteste krajského prokurátora predložil v rámci podaného rozkladu proti rozhodnutiu ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   z   3.   decembra   2009,   v   ktorom   sa   toto ministerstvo so sťažovateľkou predloženou argumentáciou podrobne zaoberalo a vyjadrilo sa nielen k procesným, ale aj namietaným hmotnoprávnym nedostatkom preskúmavaného konania a rozhodnutia.

V tejto súvislosti sa ako irelevantná javí argumentácia sťažovateľky, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali rozhodnutie z 3. decembra 2009 zrušiť, pretože   správne   orgány   rozhodujúce   vo   veci   zrušili   rozhodnutie   zo   6.   apríla   2009 iba z formálneho dôvodu, a síce   preto, že bolo vydané v inom type správneho konania napriek tomu, že ako v odvolacom konaní, tak i v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania je príslušný na rozhodnutie identický správny orgán, ktorý v týchto konaniach   disponuje   identickou   právomocou   zrušiť   napadnuté   rozhodnutie.   Z   priebehu konania v predmetnej veci je zrejmé (predovšetkým z odôvodnenia rozhodnutia ministerstva výstavby   a   regionálneho   rozvoja   z   3.   decembra   2009),   že   ministerstvo   výstavby a regionálneho rozvoja sa zaoberalo nielen procesným pochybením krajského stavebného úradu, ale poskytlo mu aj usmernenie pre jeho ďalší postup a rozhodnutie zo 6. apríla 2009 považovalo za nesprávne nielen pre procesné dôvody, resp. nesprávny postup správneho orgánu,   ale   aj   z   hľadiska   hmotnoprávneho   pre   nedostatočné   zistenie   a   vyhodnotenie skutkového stavu v predmetnej veci.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   rozporuje   záver   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého si svoju argumentáciu bude môcť ďalej uplatniť v novom správnom konaní.

Rozsudkom   z   31.   januára   2013   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu zo 16. decembra 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu z 3. decembra 2009 v spojení   s   rozhodnutím   z   24.   júna   2009.   Keďže   rozhodnutím   ministerstva   výstavby a regionálneho rozvoja z 24. júna 2009 bolo zrušené rozhodnutie zo 6. apríla 2009, krajský stavebný úrad bol povinný predmetnú vec prerokovať a rozhodnúť o nej v rámci konania o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, v ktorom krajský stavebný úrad mal právomoc zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie z 22. decembra 2008. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva,   že   krajský   stavebný   úrad   oznámením   č.   2010-193/1028-6   z   3.   marca   2010 ju upovedomil, že rozhodnutie z 22. decembra 2008 považuje za vecne správne.

Sťažovateľka sa odvoláva na zásah do ním dobromyseľne nadobudnutého hmotného práva (právo uskutočniť drobnú stavbu – oplotenie), súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci vo svojich rozhodnutiach uviedli, že uvedené právo môže sťažovateľka nadobudnúť opätovne v priebehu nového správneho konania (v konaní o vydanie stavebného povolenia), v   ktorom   mu   je   poskytnutá   taktiež   nová   príležitosť   predložiť   všetky   svoje   námietky, a konečné právoplatné rozhodnutie v tejto veci môže byť podrobené súdnemu prieskumu.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s obsahom rozsudku krajského   súdu   a   ďalšími   listinnými   dôkazmi   v   predmetnej   veci   dospel   ústavný   súd k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil.   Na   argumentáciu sťažovateľky, ktorá bola obsahovo zhodná s jej argumentáciou predloženou v sťažnosti podanej ústavnému súdu, odpovedal. V rozsudku najvyšší súd uviedol, ktoré skutočnosti považoval   za   významné   pre   rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav   posúdil.   Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať za arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplýva nič,   čo   by   svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených označenými všeobecnými súdmi, a teda o porušení práva na súdnu ochranu sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013