znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 474/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T. D.   a   K.   D.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   Jurajom Bizoňom, advokátska kancelária Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   8   NcC   8/2014-176 z 21. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. D. a K. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014 doručená sťažnosť T. D. a K. D., (spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr.   Jurajom   Bizoňom,   advokátska   kancelária   Bizoň   &   Partners,   s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava,   vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8 NcC 8/2014-176   z 21. marca   2014   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu v konaní vedenom Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 9/2014 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzniesli námietku zaujatosti zákonného sudcu P. H., a to podaním doručeným okresnému súdu 5. marca 2014. Sťažovatelia majú v označenom konaní postavenie odporcov v druhom a treťom rade.

Sťažovatelia   svoju   námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu   odôvodnili   tým,   že   ich právny zástupca J. B. má nadštandardné vzťahy so zákonným sudcom, čo zakladá dôvodnú pochybnosť   o   nezaujatosti   zákonného   sudcu   vzhľadom   na   jeho   pomer   k zástupcovi sťažovateľov.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení k sťažovateľmi vznesenej námietke zaujatosti námietke uviedol, že sa necíti byť zaujatý, síce pozná právneho zástupcu sťažovateľov, ale nie sú v takom blízkom vzťahu, aby to malo vplyv na jeho rozhodovanie vo veci.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 25 C 9/2014.

Podľa sťažovateľov uznesením krajského súdu boli porušené nimi označené práva a v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uviedli:

„...   Poukazujeme   aj   na   absenciu   posúdenia   nestrannosti   Sudcu   Porušovateľom v nadväznosti na tzv. teóriu zdania, proklamovanú ESĽP, v zmysle ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že samotný Porušovateľ v Napadnutom uznesení priznal, že Právny   zástupca   resp.   Sťažovatelia   nadobudli   pocit,   že   Sudca   sa   javí   zaujatý.   Táto skutočnosť v zmysle teórie zdania svedčí o zaujatosti Sudcu a nevyhnutnosti jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania vo veci.

... Vzhľadom na uvedené máme za to, že Napadnutým uznesením došlo k porušeniu našich základných práv, predovšetkým práva na súdne konanie a spravodlivý súdny proces. Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   v   rámci   pravidiel   FAIR   PLAY   je   nevyhnutné,   aby   vec rozhodoval sudca, ktorý nie je v žiadnom pomere ani s jedným z účastníkov konania resp. ich právnych zástupcov. V prípade, že danú vec prejednáva a rozhoduje Sudca, nemožno hovoriť o spravodlivej rovnováhe medzi stranami sporu. Aby ani v budúcnosti nevznikli žiadne   pochybnosti   o   nezaujatosti   a   nestrannosti   Sudcu,   ako   aj   o objektívnosti rozhodovania v danej veci, nie je možné akceptovať Napadnuté uznesenie, najmä vzhľadom na preukázané skutočnosti o vzťahu Sudcu a Právneho zástupcu.

... Opätovne poukazujeme,   že Sťažovatelia a ich Právny zástupca chcú v konaní postupovať fair-play, avšak obávajú sa, že žalobkyňa zaujatosť Sudcu namietne až keď bude v konaní neúspešná. V takomto prípade len dôjde k prieťahom v konaní, preto je vzhľadom na existenciu relevantných dôvodov o vylúčení Sudcu potrebné rozhodnúť už teraz.... V danej veci dávame ďalej do pozornosti, že Porušovateľ v Napadnutom uznesení len   konštatuje,   že   nevzhliadol   žiadne   objektívne   ani   subjektívne   dôvody   svedčiace o nestrannosti Sudcu, avšak žiadnym spôsobom sa nevyjadril k jednotlivým skutočnostiam uvedeným v námietke zaujatosti podanej dňa 03.03.2014....

... Napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené, čím bolo porušené moje právo na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 36 ods. 1 Listiny právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi garantované článkom 48 ods. 1 Ústavy SR a článkom 38 ods. 1 Listiny právo na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol: „I. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Napadnutým uznesením porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 03. 2014, sp. zn. 8NcC/8/2014-176 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť Sťažovateľom trovy konania v sume 947,47 Eur... na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel   sťažovateľmi   vznesenej   námietke   zaujatosti   zákonného sudcu   a   rozhodol,   že sudca P. H. nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 25 C 9/2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie nimi označených práv v tom, že krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa nich nesprávne a arbitrárne skutkové   a   právne   závery,   pokiaľ   ide   o   posúdenie   nimi   vznesenej   námietky   zaujatosti zákonného sudcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Zásada   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu   zo   základných   garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to   povolaní   podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré   sú   obsahom   rozvrhov   práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne   vymedzených   podmienok   definovaných   ústavou   alebo   zákonom   obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto   základného   práva   dochádza   aj   v   dôsledku   rozhodnutia   o   vylúčení   sudcu z prerokovávania a rozhodnutia veci   podľa   § 14 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“).   Takéto   rozhodnutie   je   bezpochyby   výnimkou   zo   základného   práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného práva   na   zákonného   sudcu,   sa   ustanovuje:   „Sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení tzv.   teórie   zdania   uplatňovanej   v   judikatúre   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   iba v prípade,   keď   je   celkom   zjavné,   že   jeho   vzťah   k   danej   veci,   účastníkom   alebo   ich zástupcom   dosahuje   taký   charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľmi v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 25 C 9/2014, nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Krajský súd svoje uznesenie v časti výroku o nevylúčení zákonného sudcu relevantne a náležite odôvodnil príslušnými ustanoveniami vzťahujúcej sa právnej úpravy, keď uviedol:

„Podaním doručeným súdu prvého stupňa 05. 03. 2014 právny zástupca odporcov v 2. a 3. rade vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi P. H., ktorého žiadal vylúčiť   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci...   B.   uviedol,   že   konajúceho   sudcu   pozná niekoľko rokov, ich vzťahy sa rozvíjali príležitostne a nadobudli rozsah, ktorý je možný označiť ako nadštandardný. V minulosti sa stretávali, zúčastnili sa tenisového turnaja ako partneri   v   štvorhre,   tykajú   si.   Nadštandardné   vzťahy   sa začali   prejavovať   aj   v   jeho rozhodnutiach v konaniach, kde zastupuje účastníkov. Chce postupovať v zmysle pravidiel FAIR PLAY a nezneužívať v spore výhody vyplývajúce zo vzťahu so sudcom, využijúc právo na nestranný súd....

V súvislosti s posudzovaním relevancie vzťahov sudcu a právneho zástupcu účastníka konania z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. Najvyšším súdom Slovenskej republiky je potrebné uviesť,   že   rozhodovacia   činnosť   jeho   jednotlivých   senátov   nebola   v   minulosti   jednotná a judikatúra v tejto otázke sa postupne vyvíjala a napokon ustálila. Špecializovaný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto smere upozorňuje na konštantné závery, ktoré už zaujal v situáciách, keď sa namietal profesionálny, resp. kolegiálny vzťah medzi sudcom a účastníkom konania – iným sudcom, okolnosť profesionálneho, resp. kolegiálneho vzťahu   k   účastníkovi   ako   sudcovi   vykonávajúcemu   svoju   funkciu   na   tom   istom   súde (porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Nc 8/2010, z 25. marca 2011 sp. zn. 1 Nc 18/2011, z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Nc 26/2011, zo 14. júla 2011 sp. zn. 1 Nc 39/2011). Najvyšší súd zdôraznil (a na tomto postoji naďalej zotrváva),   že   u   takéhoto   vzťahu   chýba   objektívny   základ   na   konštatovanie   zaujatosti, pretože vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak by z takéhoto   základu   bol   vyvodzovaný   opačný   záver,   teda   pochybnosti   o   tom,   či   takýto sudcovia   budú   schopní   nezaujato   a   spravodlivo   rozhodovať,   znamenalo   by   takéto posudzovanie   vlastne,   že   výlučne   pracovný   a   kolegiálny   vzťah   medzi   sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Takýto   právny   výklad   je   prípustný   aj   vo   vzťahu   sudcu   a   právneho   zástupcu   účastníka konania.   Ak   rámec   týchto   vzájomných   vzťahov   neprekročí   hranicu   profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by   vzájomný   vzťah   prerástol   cez   rýdzo   profesionálny   rámec   výkonu   funkcie   sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu k právnemu zástupcovi účastníka, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci.   Vzťahy   medzi   sudcami a právnymi zástupcami účastníkov konania, ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú   t. j.   ak   tieto   vzťahy   spočívajú   iba   na   tom,   že   sa   navzájom   poznajú, príležitostne, bežne sa stretávajú, nemajú teda samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Odvolací   súd   posudzujúc   námietku   zaujatosti   v   intenciách   zhora   uvedeného právneho   výkladu   nevzhliadol   žiadne   subjektívne   ani   objektívne   dôvody   svedčiace   o nestrannosti zákonného sudcu. Skutočnosť, že sa s právnym zástupcom odporcov v 2. a 3. rade poznajú a v minulosti sa zúčastnili tenisového turnaja, nedávajú dôvod pre záver o zaujatosti (či už pozitívnej alebo negatívnej) sudcu v prejednávanej veci. Sudca ani právny zástupca   nedeklarovali   bližší   osobný,   priateľský   vzťah,   ktorý   by   presiahol   rámec kolegiálneho vzťahu a poukazovanie na konanie sudcu v inej veci, ktoré malo u právneho zástupcu   odporcov   v 2. a   3.   rade   vyvolať   dojem   pozitívneho   vzťahu   sudcu   je   jeho subjektívnym pocitom, ktorý nedáva závery, že sudca prezumuje porušovanie sudcovských povinností....

Odvolací   súd   nezistil   žiadne   prejavy   sudcu   a   jeho   vzťahu   k   prejednávanej   veci, k účastníkom   konania,   ani   k   ich   zástupcom   z   jeho   vonkajších   inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavov,   ktoré by svedčili o jeho objektívnej nestrannosti a sudca sa podľa vlastného vyjadrenia necíti byť zaujatý, v dôsledku čoho nie je daná ani subjektívna stránka jeho nestrannosti. Nadriadený súd takto u P. H. nezistil žiadny dôvod zaujatosti objektívnej povahy, pre ktorý by mohli vzniknúť pochybnosti o tom, že tento sudca nebude v predmetnej veci postupovať nezaujato a neutrálne. Preto odvolací súd rozhodol tak, že nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie nimi označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených   práv.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014