znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 474/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. M. F., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 122/2012 z 21. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 16. mája 2013 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 122/2012 z 21. januára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Žalobou   doručenou   súdu...   23.   02.   2009,   po   pripustení   jej   zmeny   –   uznesením z 08. 04. 2009, sa sťažovateľ domáhal, aby súd zaviazal jednotlivých žalovaných zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti – parcely... za obdobie od 23. 02. 2007 do 20. 02. 2009, na ktorej sa nachádza bytový dom...   ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní...

Súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 15 C 51/2009 z 15. 06. 2012 návrh sťažovateľa zamietol...

Voči rozsudku súdu prvého stupňa podal... odvolanie sťažovateľ... Odvolací súd rozsudkom z 21. 01. 2013 sp. zn. 16 Co 122/2012-337, rozsudok súdu prvého stupňa... ako vecne správny potvrdil...“

Podľa sťažovateľa «Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 BytZ... nedošlo k vyrovnaniu   vzťahov   medzi   vlastníkmi   neoprávnenej   stavby   –   žalovanými   a   vlastníkom pozemku   –   sťažovateľom.   Špeciálny   právny   predpis   citovaným   ustanovením   zamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 ObčZ, odstránením stavby na náklady vlastníka stavby.

Sťažovateľ   sa...   domáhal   alebo   vydania   bezdôvodného   obohatenia   za   užívanie parcely KN-C č. 1506 bytovým domom zo strany žalovaných za obdobie od 23. 02. 2007 do 20. 02. 2009 alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom v prospech žalovaných, na základe ktorého je obmedzený v užívaní parcely KN- C č. 1506 bytovým domom vo vlastníctve žalovaných v období od 23. 02. 2007 do 20. 02. 2009. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení zo 07. 03. 2011 poukázal na rozsudok NS Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21. 12. 2009, ktorý v totožnej právnej veci, a to určenia náhrady   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   (a   v   prípade,   keď   na   pozemku   je   zriadené zákonné vecné bremeno v zmysle elektrizačného zákona) formou opakujúceho sa plnenia za konkrétne vymedzenú dobu (ročná renta) uviedol, že pre posúdenie uplatneného nároku bolo   rozhodujúce,   či   právna   úprava   jeho   priznanie   v   žalovanej   forme   (ako   opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce plnenie   (rentu)   nemožno   priznať,   považuje   dovolací   súd   za   správny   a   zodpovedajúci zistenému   skutkovému   stavu.   Odvolací   súd   tento   právny   záver   riadne   a   presvedčivo odôvodnil.   Dovolací   súd   sa   s   dôvodmi   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   tejto   časti stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Na doplnenie však uvádza, že v prípade, ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie náhrad   za   vzniklé   zákonné   vecné   bremená,   bolo   by   možné   odvodiť   poskytnutie   týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, (správne čl. 20 ods. 4), resp. aj z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy.

K správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 ObčZ treba uviesť, že odsek 1 tejto   právnej   normy   upravuje   podmienky   dočasného   (prechodného)   obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití veci vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva   na   nevyhnutnú   dobu   a   v nevyhnutnej miere sa   netýkajú   zákonných   vecných bremien   ako   trvalých obmedzení   vlastníckeho   práva,   preto   na rozhodovanie o   náhrade za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné.

Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok. A práve   na   tento   nedostatok   právnej   úpravy   v   zákone   o   vlastníctve   bytov   poukazoval žalobca.

Všeobecné súdy nepochopili zmysel a právny názor uvedený v rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21. 12. 2009. Týmto rozsudkom chcel sťažovateľ poukázať práve na to, že ak   je   zákonné   vecné   bremeno   zriadené   bez   poskytnutia   náhrady,   má   povinný   nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR...

Aj z nálezu Ústavného súdu ČR z 11. 03. 1998 sp. zn. PL. ÚS 41/1997, vo vzťahu k stanoveniu   náhrady   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   za   zriadené   vecné   bremeno vyplýva,   že   dotknutý   vlastník   sa   môže   domáhať   práva   na   poskytnutie   náhrady za obmedzenie   vlastníckeho   práva   (nie   náhrady   za   zriadené   vecné   bremeno)   priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práva slobôd...

Na základe uvedených rozhodnutí máme zato, že vyššie uvedený právny názor sa v plnej   miere   vzťahuje   aj   na   predmetné   konanie,   keďže   ani   BytZ,...   neupravuje   formu poskytnutia náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vzniklé vecné bremeno, tzn. či vlastníkovi pozemku za obmedzenie vlastníckeho práva patrí jednorazová náhrada, či opakované platby vo výške nájomného, či naturálna náhrada a pod..

Je   však   nesporné,   že   vlastníkovi   pozemku   náhrada   za   nútené   obmedzenie vlastníckeho   práva   patrí   v   zmysle   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   teda   základného práva vlastniť a užívať majetok.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na judikatúru Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu   Bratislava...   k   náhrade   –   vecného   bremena   v   zmysle   zákona   č.   66/2009   Z.   z... a... zjednocujúce   stanovisko   občianskoprávneho   a   obchodnoprávneho   kolégia   Krajského súdu v Prešove, ktoré sa konalo dňa 10. 01. 2013...

„Bezdôvodné   obohatenie   vzniká   nielen   v   prípade,   ak   sa   protiprávne   rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by mu k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986).

Niet   dôvodu   nevzťahovať   uvedené   pravidlo   aj   na   stav,   ak   obohatený   vrátane verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie (porov.   rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.   33 Odo 1405/2005 zo dňa 25. 10.   2006,   podľa   ktorého   „povinnosť   poskytovať   náhradu   vlastníkovi   pozemku, na ktorom stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke   právo   využíva.   Podstatné   nie   je   ani   to,   či   užívanie   stavby   prináša   zisk“). Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch.

Zákonom   č.   66/2009   Z.   z.,   o   niektorých   opatreniach   pri   majetkovoprávnom usporiadaní   pozemkov   pod   stavbami,   ktoré   prešli   z   vlastníctva   štátu   na   obce   a   vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo s účinnosťou od 01. 03. 2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov zastavaných komunikáciami, nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu. Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena. Niet   však   žiadnej   zákonnej   prekážky   na   to,   aby   sa   vlastníkovi   trpiaceho   pozemku zastavaného   pozemnou   komunikáciou   priznala   primeraná   náhrada   podľa   všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskonči konanie o pozemkových úpravách.“...

Podľa sťažovateľa medzi vecným bremenom v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., a vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. niet žiadneho rozdielu... Aj   v   prípade   zriadenia   vecného   bremena   v   zmysle   §   23   ods.   5   BytZ,   nemôžu všeobecné súdy tvrdiť, že:

(i) nárok   na   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   vecným   bremenom zriadeným zákonom podľa § 23 ods. 5 BytZ sa premlčiava,

(ii) náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa § 23 ods. 5 BytZ môže byť iba jednorazová,

(iii) pričom premlčacia doba v danom prípade začala plynúť od okamihu účinnosti BytZ. Tvrdenie ad (i) nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí nakoniec to, že toto   tvrdenie   súdy   neodôvodnili   citáciou   žiadneho   zákona   alebo   iného   ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Odvolateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu   ČR,   ktorej   správnosť   nebola   vyvrátená,   že   nárok   na   náhradu   za   obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena vzniká až právoplatným rozhodnutím súdu o jej výške, ktoré rozhodnutie má konštitutívne účinky.

Ani   tvrdenie,   ad   (ii),   že   náhrada   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   vecným bremenom môže byť iba jednorazová, nemá absolútne žiadnu oporu v zákone. O tom svedčí nakoniec to, že ani toto tvrdenie súdy neodôvodnili citáciou žiadneho zákona alebo iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, že náhrada môže mať formu jednorazovú, ale aj formu pravidelného plnenia (renty).

Ani z dikcie ust. § 135c ods. 3 ObčZ,   ktoré súdy neaplikovali, nevyplýva,   že by náhrada   za   vysporiadanie   práv   k   neoprávnenej   stavbe   zriadením   vecného   bremena   za náhradu mohla mať jedine formu jednorazovej náhrady. Podľa § 135c ods. 3 ObčZ, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť   za   náhradu   vecné   bremeno,   ktoré   je   nevyhnutné   na   výkon   vlastníckeho   práva k stavbe. Zákonodarca k pojmu náhrada za vecné bremeno nepriradil žiadne adjektívum. Aj keby platilo, že nárok na vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena sa môže premlčať ešte skôr, ako o ňom súd rozhodne podľa § 135c ods. 3 ObčZ, aj tak nemôže názor súdov obstáť.

Náhrada   za   vecné   bremeno   je   náhrada   za   obmedzenie   vlastníka   nehnuteľnosti (v danom prípade pozemku), za obmedzenie jeho vlastníckych práv. Vecné bremeno podľa § 23   ods.   5   BytZ   však   nepredstavuje   jednorazové   obmedzenie   vlastníka   pozemku,   ale trvajúci (kontinuálny) stav. Logicky potom vlastník pozemku zaťaženého vecným bremenom má   právo   žiadať   náhradu   za   každý   deň,   po   ktorý   obmedzenie   jeho   vlastníckeho   práva existuje.   Logicky   potom   premlčacia   doba   môže   začať   plynúť   najskôr   deň   nasledujúci po každom dni, v ktorom bol vlastník obmedzený vo svojich vlastníckych právach, pretože až vtedy vlastníkovi môže vzniknúť nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva...

Z uvedeného potom vyplýva, že ak nie je nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe zriadením vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať   úplne,   ak   vecné   bremeno   trvá,   premlčať   sa   môžu   jedine   jednotlivé   čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho vlastnícke práva obmedzené.

Nakoľko   zákon   neupravuje   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   vecným bremenom ani vo forme jednorazovej náhrady a ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemku obmedzeného vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade alebo o pravidelnej rente, ak oprávnený z vecného bremena náhradu dobrovoľne neplatí. Uplatní sa režim čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Vlastník pozemku   zaťaženého   vecným   bremenom   sa   potom   môže   kedykoľvek   počas   existencie vecného bremena domáhať nielen náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za minulé obdobia (do rozhodnutia súdu), ale aj úpravy povinnosti platiť náhradu pro futuro, a to ako vo forme jednorazovej náhrady (pričom sa zohľadní to, čo sa vlastníkovi priznalo za minulé obdobia), tak aj vo forme renty. V prípade jednorazovej náhrady získava vlastník nárok na okamžitú platbu, avšak spravidla v nižšej výške, než akú by získal v prípade renty. V prípade renty získa vlastník nárok na pravidelné platby, ale za celé (skutočné) obdobie trvania obmedzenia vlastníckeho práva.

Z   vyššie   uvedeného   teda   vyplýva,   že   odvolací   súd   v   žiadnom   prípade   nemohol zamietnuť žalobu sťažovateľa z dôvodu že „finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže pri takomto nároku by žalovaní museli užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve   vznikom   už   spomínaného   zákonného   vecného   bremena,   a   preto   sa   nejedná   ani o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia...

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   rozhodovaní   v   obdobných   prípadoch   berie do úvahy   faktory   ako   je   neposkytnutie   žiadnej   náhrady   v   prípade   zásahu   do   práva na majetok, ktorý sa nemohol celkom úplne postaviť na roveň zbavenia majetku (prípad Chassagnou   v.   Francúzsko,   rok   1999-III),   a   primeranosť   rozsahu   kompenzácie   (prípad Akkusová v. Turecko, rok 1997-IV), Primeranosť rozsahu kompenzácie skúmal Európsky súd pre   ľudské   práva aj v prípade Urbárska obec   Trenčianske Biskupice v.   Slovenská republika, rok 2007, sťažnosť č. 74258/01.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   skonštatoval   porušenie   článku   1   Protokolu   č.   1 v prípadoch,   keď   sa   zmluvné   strany   Dohovoru   pomocou   vykonávania   zákona   pokúsili vyhnúť povinnosti a nebola zachovaná spravodlivá rovnováha.

S odkazom na vyššie uvedený rozsudok ESĽP, v prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice v. Slovenská republika má sťažovateľ za to, že aj „0,- EUR“ náhrady, ktorú mu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva priznal porušovateľ – zamietnutím jeho žaloby, je v rozpore s článkom 1 Protokolu č. 1...

V tomto konaní všeobecné súdy interpretovali a aplikovali právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Všeobecné súdy boli povinné vysporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo,   aplikovať   ústavne   súladne interpretované právne normy platného práva.   Právo na spravodlivý proces o. i. vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Súdy svojim konaním založili nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a jeho protiústavnosť. Pokiaľ nie sú zrejmé dôvody rozhodnutia, ide o svojvôľu, pričom zásada právneho štátu svojvôľu v rozhodovaní   orgánov   verejnej   moci   zakazuje   (nálezy   Ústavného   súdu   ČR, sp. zn. III. ÚS 183/03, I. ÚS 74/06, III. ÚS 529/06, I. ÚS 2568/07)...

Ústavný   súd   SR   nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   70/2011   z   23.   06.   2011, v analogickej (skutkovo   i   právne)   veci   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   Prešov   sp. zn. 1 Co 12/2010 z 21. 04. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29 C 316/2007 do sumy 33.328,- EUR a v odôvodnení uviedol:

„V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového   súdu,   že   nárok   sťažovateľa   voči   žalovanému   z   titulu   bezdôvodného obohatenia   do   sumy   33   328   €   s   príslušenstvom   je   nedôvodný.   Krajský   súd   sa s argumentáciou sťažovateľa vysporiadal tak, že mu v tejto časti nepriznal súdnu ochranu. Vecnú argumentáciu sťažovateľa i samotný jeho nárok vo vzťahu k parcelám č. 1506 až č. 1511   posúdil   iba   s   poukazom   na   §   23   zákona   o   vlastníctve   bytov   (o   vzniku   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   v   prospech   vlastníkov   bytov   nachádzajúcich   sa v bytových domoch postavených na uvedených parcelách), pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal   dôsledkami,   ktoré   z   takéhoto   právneho   posúdenia   uplatneného   nároku sťažovateľa   vyplývajú   [otázka   nároku   na   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva vlastníka   pozemku   zriadeným   zákonným   vecným   bremenom,   ktorá   má   nepochybne   aj ústavnú relevanciu (pozri čl. 20 ods. 4 ústavy)]“.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné   právo   Petra   Jarkovského   vlastniť   majetok,   podľa   článku   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa Článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 16 Co 122/2012 z 21. 01. 2013, porušené bolo.

3. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   21.   01.   2013   sp.   zn.   16   Co   122/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   ním   označené základné   a   iné   práva   nesprávnou   aplikáciou   právnych   noriem   a   nedostatočným odôvodnením.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej opodstatnenosťou   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   skúmajúc   možnosť   preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok   sťažovateľa,   pokiaľ ide   o ťažiskové   časti   odôvodnenia   namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pripomenul,   že   súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   na   každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“).

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   51/2009 z 15. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Okresný súd v relevantnej časti rozsudku uviedol: «Je nesporné, že na tunajšom súde prebiehal väčší počet súdnych konaní kde žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným ktorí bývajú v obytných domoch postavených   na   pozemkoch   vo   vlastníctve   žalobcu   aby   mu   zaplatili   za   užívanie nehnuteľnosti, ktoré sú jeho vlastníctvom. Súd sa oboznámil s rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 12C 267/2008-153 zo dňa 22. 6. 2010 kde žalobca ako vlastník nehnuteľnosti v kat. úz. P. zapísaných na LV č. 13522 okrem iného parcely KN-C 1510 – zastavaná plocha a nádvoria o výmere 215 m2 a na tejto nehnuteľnosti bytový dom súp. č. 5318 sa domáhal   uloženia   povinnosti   vo   vzťahu   k žalovaným   v   1.   a   2.   rade   spočívajúcej   v zaplatení sumy 15.046,73 Eur vo všeobecnej hodnote vecného bremena a v rovnakej sume aj vo vzťahu k žalovaným v 3. a 4. rade, v 5. rade, v 6. a 7. rade. Žalobu odôvodnil totožnými dôvodmi ako aj v tomto konaní. Súd rozhodol dňa 22. 6. 2010 tak, že žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že nárok finančnej náhrady je premlčaný potom, ako vlastník pozemku mal možnosť domáhať sa náhrady za zriadené vecné bremeno podľa zák. č. 182/1993 Z. z., kedy premlčacia doba začala plynúť dňom 1. 9. 1993 a márne uplynula 1. 9.   1996.   Povinný   z   vecného   bremena   vzniesol   námietku   premlčania.   Po   podanom odvolaní rozhodol dňa 27. 6. 2011 Krajský súd Prešov č. k. 18 Co 10/2011-224 tak, že potvrdil rozsudok súdu I. stupňa s odôvodnením, že finančná náhrada za vecné bremeno je jednorazová   a   nemá   charakter   opakujúceho   sa   plnenia.   Bolo   preto   vecou   pôvodnej vlastnícky, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní, alebo nie. V zápornom prípade nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho. Na nového vlastníka prešlo aj obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k predmetnému pozemku. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastnícke   (M.   J.)   a   takýto   záver   vyslovil   aj   Krajský   súd   v Prešove   v   rozsudku   3 Co 165/2008 zo dňa 22. 4. 2009 prejednávajúci odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa 25C 196/2007   z   23.   6.   2008   vo   vzťahu   k   uplatneniu   totožného   práva.   S   týmto   záverom   sa stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 1. 2010. Odvolací súd sa   vznesenou   námietkou   premlčania   ani   nezaoberal,   pretože   jej   posudzovanie   by   bolo namieste len za predpokladu, keby žalobcovi toto právo vzniklo. Aj s týmto rozhodnutím Krajského súdu v Prešove č. k. 18 Co 10/2011-224 sa stotožnil Ústavný súd SR, ktorý rozhodol   uznesením   I.   ÚS   1/2012-17   zo   dňa   11.   1.   2012   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa (žalobcu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vyslovil, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha Ústavného súdu SR sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s Ústavou   SR   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách. Keďže namietaným rozhodnutím Krajského súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (resp. čl. 36 ods. 1 Listiny) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (bod 18) nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu. Vzhľadom na to Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu ako neopodstatnenú.

Podľa   §   1   zák.   č.   182/1993   Zb.,   tento   zákon   upravuje   spôsob   a   podmienky nadobudnutia   vlastníctva   bytov   a   nebytových   priestorov   v   bytovom   dome,   práva a povinnosti   vlastníkov   týchto   bytových   domov,   práva   a   povinnosti   vlastníkov   bytov a nebytových   priestorov,   ich   vzájomné   vzťahy   a   práva   k   pozemku.   Tento   zákon   sa nevzťahuje na byty osobitného určenia) okrem bytov stavebne určených na bývanie ťažko telesne postihnutej osoby, najmä bezbariérový byt, byty v domoch osobitného určenia, byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu a na predaj bytov v rodinných   domoch,   ktoré   majú   len   jeden   byt.   Ustanovenia   osobitných   predpisov o podmienkach nadobúdania nehnuteľného majetku devízovými cudzozemcami nie sú týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Zb., ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká   k pozemku právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu,   ktoré sa zapíše   do katastra nehnuteľností.

Podľa § 135 c) OZ, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo,   môže   súd   na   návrh   vlastníka   pozemku   rozhodnúť,   že   stavbu   treba   odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom   stavby   aj   inak,   najmä   tiež   zriadiť   za   náhradu   vecné   bremeno,   ktoré   je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Vecné   bremená   zriadené   na   základe   zákona   majú   špecifický   režim,   upravený verejnoprávnymi   predpismi,   na   základe   ktorých   boli   zriadené.   Zároveň   však   majú   aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho   iného   než   vlastníka   veci,   ktoré   ho   obmedzuje   tak,   že   je   povinný   niečo   trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejedná sa o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Pokiaľ teda   tieto   špeciálne   predpisy   nemajú   zvláštnu   úpravu,   riadi   sa   ich   režim   všeobecnou úpravou   občianskoprávnou.   Preto   aj   keď   v   danom   prípade   zákon   č.   182/1993   Z.   z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku v ustanovení § 135 c) ods. 3. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny   vlastníctva.   Nemožno   teda   jeho   vznik   posudzovať   samostatne   u   každého   nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a podľa názoru súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena.   V   danom   prípade   v   čase   účinnosti   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   Ďalší   vlastník zaťaženej   nehnuteľnosti   v   danom   prípade   žalobca   už   nadobudol   pozemok   aj   s   vecným bremenom.

Medzi žalobcom a žalovanými existuje právny dôvod ktorý založil právo na užívanie pozemku žalovanými, toto právo vyplýva priamo zo zákona, preto nie je možné hovoriť o bezdôvodnom obohacovaní sa žalovaných na úkor žalobcu.

Žalobca má pravdu ak tvrdí, že právny režim vecných bremien zriadených na základe zákona   sa   v   otázkach   neupravených   špeciálnymi   verejnoprávnymi   predpismi   riadi všeobecnou   občianskoprávnou   úpravou.   To   však   neznamená,   že   žalobca   okrem jednorazovej   náhrady   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   osobe   zo   zákonného   vecného bremena má nárok aj na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti ktorá je   jeho   vlastníctvom.   V   tomto   smere   je   právna   úprava   jednoznačná   keď   hovorí o jednorazovej   náhrade   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva.   Čo   však   špeciálna   právna úprava nerieši,   sú bližšie nešpecifikované náklady ktoré vlastníkovi nehnuteľnosti môžu vzniknúť   v budúcnosti.   Sú   to   napr.   náklady   na   údržbu   či   opravy   vecným   bremenom zaťaženej veci a v takomto prípade ak vzniknutú situáciu nerieši špeciálny predpis, je možné aplikovať všeobecnú občianskoprávnu úpravu. Tak to judikoval napríklad Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 22 Cdo 1357/2009.

V   predmetnom   konaní   však   bolo   nepochybne   preukázané,   že   žalobca   sa   stal vlastníkom   predmetnej   nehnuteľnosti   na   ktorej   sa   nachádza   bytový   dom   vo   vlastníctve žalovaných   v   roku   2007,   avšak   už   s   obmedzením   spočívajúcim   v   zákonom   zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky M. J. Tejto zároveň vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno. Súd sa preto ani nezaoberal vznesenou námietkou premlčania,   pretože   táto   bola   pre   uplatnený   nárok   irelevantná,   keďže   žalobcovi   vôbec nevzniklo právo na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena.»

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol.   Z   tohto   dôvodu   odvolací   súd   na   odôvodnenie   súdu   prvého   stupňa   v   plnom rozsahu poukazuje a iba na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva: Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právneho názoru v obdobných právnych veciach vyslovených v rozsudkoch Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22. 4. 2009 a sp. zn. 18Co 10/2011 zo dňa 27. 6. 2011 a ani odvolacie námietky žalobcu ho o tom nepresvedčili.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že vlastníkovi pozemku patrí náhrada za nútené   obmedzenie   pozemku,   avšak   aj   táto   ochrana   sa   musí   poskytnúť   v   medziach zákona.

Z tohto pohľadu sa odvolací súd stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že je nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastnícky M. J. Tejto vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11. 1. 2012, v zmysle ktorého nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku   vecného   bremena,   a   nie   sťažovateľovi   (žalobcovi),   ktorého   súd   nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za   legitimovaného   považoval   iba   predchádzajúceho   vlastníka   (právneho   predchodcu sťažovateľa)

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že sa súd prvého stupňa nesprávne posudzoval to, čo bolo predmetom konania, s touto odvolacou námietkou odvolací súd nesúhlasí a to z týchto dôvodov.

Všeobecné náležitosti podania určuje ustanovenie § 42 ods. 3 O. s. p. Pre návrh na začatie   konania   Občiansky   súdny   poriadok   v   ustanovení   §   79   stanovuje   ďalšie náležitosti,   uvedenie   ktorých   je   nevyhnutne   potrebné,   aby   súd   mohol   návrh   prejednať a vecne (meritórne) o ňom rozhodnúť. Okrem inému musí návrh na začatie konania musí obsahovať konkrétny návrh výroku rozhodnutia, obsahujúci rozsah uplatneného nároku. Údaj o tom, čoho sa navrhovateľ domáha (tzv. petit) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Súd totiž musí presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože, s výnimkou uvedených v § 153 ods. 2 O. s. p., nesmie účastníkom prisúdiť viac, než to, čoho sa domáhajú, ani účastníkom priznať iné práva a uložiť im iné povinnosti, ako sú navrhované. Presný, určitý a zrozumiteľný petit návrhu nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby. súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho hľadiska) vykonateľné   a   aby   nastali   právne   účinky,   ktoré   žalobca   podaním   návrhu sledoval (porov. uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27.   2.   2012, sp. zn. 4 Cdo 144/2011).

Uplatnený nárok zo strany žalobcu odôvodnil tým, že zriadením vecného bremena nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi účastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku a s poukazom na Listinu základných práv a slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Uplatnil si preto voči žalovaným vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti (§ 451 ods. 1 OZ). Na pojednávam dňa 13. 10. 2011 žalobca uviedol, že sa domáha náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Napokon v podanom odvolaní žalobca uviedol, že predmetom konania sa domáha vydania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo výške primeraného nájomného za obdobie od 23. 2. 2007 do 20. 2. 2009 z dôvodu, že na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcu stojí bytový dom vo vlastníctve žalovaných v 1. až 8. rade.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci   konania   nie   sú   povinní   uplatnený   nárok,   ani   obranu   proti   nemu,   právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval;   Súd,   tak   skúmaj,   či   tvrdené   skutočnosti   možno   podriadiť   pod   hypotézu niektorej   právnej   normy   tak,   aby   z   dispozície   tejto   právnej   normy   bolo   možné   vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je   alebo   potvrdiť   také   skutočnosti,   ktoré   bránia   tomu,   aby   bolo   žalobe   vyhovené.   Ak účastník   uvedie   rozhodujúce   skutočnosti,   z   ktorých   vyvodzuje   ním   tvrdený   nárok   alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (porov. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).

Súd prvého stupňa k uvedenému dôsledne pristúpil a správne konštatoval, že okrem jednorazovej odmeny za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena, vlastníkovi   pozemku   nepatrí   aj   nárok   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   za   jeho užívanie. Žalobcom uplatnený nárok je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, bez ohľadu na to, ako uvedený nárok žalobca sám pomenuje. V tomto prípade náhradou za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme primeraného nájomného, je uplatnením nároku z titulu bezdôvodného obohatenia.

Pokiaľ žalobca nárok na finančnú náhradu uplatňoval ako bezdôvodné obohatenie, odvolací súd poznamenáva, že finančný nárok žalobcu nie je možné posúdiť ani ako nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia,   keďže   pri   takomto   nároku   by   žalovaní   museli   užívať pozemok žalobcu bez právneho dôvodu. Žalovaní majú tento právny dôvod, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná ani o nárok z titulu   bezdôvodného   obohatenia   (porov.   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22. 4. 2009).

Napokon odvolací súd poukazuje na nepochopenie odôvodnenie súdu prvého stupňa zo strany žalobcu, ktorý poukázal na to, že prvostupňový súd nemohol zamietnuť žalobu z dôvodu premlčania. Prvostupňový súd sa totiž s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nezaoberal vznesenou námietkou premlčania.

Odvolací súd však napriek tomu poukazuje na to, že za situácie, ak vecné bremeno žalovaných v 1. až 8. rade v danom prípade vzniklo na základe osobitného zákona, žalobca by sa teda mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno. Takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr od doby účinnosti zákona o vlastníctve bytov č. 182/1993 Zb., teda od 1. 9. 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Premlčacia doba v danom prípade Uplynula 1. 9. 1996 a žaloba žalobcu bola podaná na súd dňa 23. 2. 2009. Žalobcovi by ani z tohto dôvodu nebolo možné priznať uplatnenú pohľadávku, ktorej premlčanie namietali žalovaní v   1.   až   8.   rade   (porov.   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. II. ÚS 506/2011 zo dňa 3. 11. 2011).“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu, ktorý žalobu sťažovateľa   zamietol,   potvrdil.   Podľa   ústavného   súdu   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil základné právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   ani   analogické   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter, naopak, krajský súd primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   preto   daná   len   v   prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Je   potrebné uviesť,   že   sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   už   viackrát,   pričom rozsudky   krajského   súdu,   proti   ktorým   sťažnosť   smerovala,   boli   založené   v   podstate na rovnakom právnom názore, aký vyslovil krajský súd v napadnutom rozsudku. Všetky sťažnosti boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené, a to uzneseniami sp. zn. I. ÚS 1/2012, sp. zn. II. ÚS 506/2011 a sp. zn. III. ÚS 13/2010, na ktoré okresný súd aj krajský súd vo svojich rozsudkoch odkázali a na ktoré odkazuje aj ústavný súd.

Ústavný súd vo vzťahu k množstvu rozhodnutí všeobecných súdov, Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť, uvádza, že právne názory v nich vyjadrené nie je možné aplikovať na jeho prípad, pretože nejde o skutkovo a právne totožné veci a mnohé citácie z týchto rozhodnutí sú iba vytrhnuté z kontextu celého rozhodnutia.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 70/2011-46 z 23. júna 2011, ktorým ústavný   súd   rozhodoval   o   inej   sťažnosti   sťažovateľa,   je   potrebné   uviesť,   že   dôvodom zrušenia rozsudku krajského súdu citovaným nálezom bola skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení nezaoberal nárokom na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom. Z citovaného nálezu však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že sťažovateľovi takýto nárok vznikol.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danej   veci   nie   je   dôvod,   aby   odlišne   posudzoval aplikovateľnosť   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny   a   čl.   1   ods.   1   dodatkového protokolu.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide   o právo zaručené v čl. 11 ods.   1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu)   zahŕňa   požiadavku   minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených priamo   v označenom   článku   ústavy,   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj   základné   právo   vyplývajúce   z   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   11   ods.   1   listiny   a   právo vyplývajúce   z   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013