znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 474/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   2   T   33/2011   z 19. apríla   2011   v   spojení   s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 45/2011 zo 7. júna 2011, ako aj uznesením Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   2   Nt   56/2011   z 2. apríla 2012   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 58/2012 z 18. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing. I. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 33/2011 z 19. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok z 19. apríla 2011“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 45/2011 zo 7. júna 2011 (ďalej len „uznesenie zo 7. júna 2011“), ako aj uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 56/2011 z 2. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie z 2. apríla 2012“) v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   58/2012   z 18. júla 2012   (ďalej   len   „uznesenie   z   18.   júla 2012“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„1. V trestnej veci 2 T 33/2011 som bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, nepodmienečne s umiestnením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Odsúdený som bol vlastne za skutok v bode 2, obžaloby, ktorého som sa mal dopustiť voči M. P., nar...., a to porušenie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. Skutkov v bode 2, obžaloby som sa nedopustil, bol som odsúdený za tvrdenie P. proti môjmu tvrdeniu, a súd dal na výpoveď nedôveryhodného svedka J. B., nar...., s ktorým M. P. v tom čase účelovo spávala, a ktorý zatepľoval jej trvalé bydlisko, ktoré je vzdialené cca 250 metrov od B. B., a teda nemohol počuť,   že sa P.   vyhrážam,   a nemohol vidieť,   že som jej porušil   domovú slobodu. P. ma krivo obvinila, že som jej porušil domovú slobodu, a že som sa jej vyhrážal. Okresný súd v Martine urobil teda fatálnu chybu, ktorú si nechce priznať, a nechce ju priznať ani odvolací Krajský súd v Žiline, ktorý sa doslova a do písmena zastáva M. P.– bývalej   profesionálnej   šľapky   a   pornoherečky v Š.,   čo   o   nej   hovoria   občania   z V.   z P., občania M. z K. H., a napr. aj mestskí policajti z M.

Skutku v bode 1, obžaloby som sa dopustil, priznal som ho, ale zaň som mal pôvodne dohľad probačného a mediačného úradníka Okresného súdu v Martine, Mgr. M., ktorý som neporušil.

2. Obrovskú nespravodlivosť vidím v tom, že obnovu konania 2 Nt 56/2011 mal sudca JUDr. M. R., na ktorého som dal v r. 2010 trestné oznámenie za branie úplatku vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi SR, JUDr. D. T., a dal som na neho aj žalobu v O. s. p. konaní dňa 23. 2. 2011 na náhradu škody, ktorú mi spôsobil sudca JUDr. M. R., a prokurátor JUDr. M. H.

Sudca JUDr. M. R. obnovu konania 2 Nt 56/2011 uznesením z 2. 4. 2012 zamietol, a zamietol ju uznesením 2 Tos 58/2012 aj senát Krajského súdu v Žiline. Sudca JUDr. M. R. ju zamietol preto, že som dal v minulosti na neho trestné oznámenie za branie úplatku, a preto, že som dal na neho a prokurátora JUDr. H. žalobu o náhradu škody.

Vo   veci   uvedenej   žaloby,   sp.   zn.   8C/276/2011   som   predvolaný   na   1.   10.   2012 o 10.00 hod., č. d. 138 na pojednávanie na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši.

Obrovskú nespravodlivosť vidím v tom, že sudca JUDr. M. R. sa nevzdal obnovy konania,   hoci   veľmi   dobre   vie,   že   je   na   mňa   zaujatý,   nakoľko   som   poukázal   trestným oznámením na neho, sudcu, ktorý si dovolil zobrať úplatok, a poukázal som na neho ako na sudcu, ktorý spolu s prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine, JUDr. M. H. ma dal v lete r. 2010 do 20. 11. 2010 bezdôvodne sledovať a odpočúvať moje dva mobilné telefóny, teda ma vlastne s JUDr. H. dal psychicky týrať. O tom, že ma dal sledovať prokurátor JUDr. H., mi povedal príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Vrútky, na ul. J.

3. Ďalej je absolútne nelogické a nespravodlivé zo strany Krajského súdu v Žiline, že opatrením   2   Tos   58/2012   z   21.   6.   2012,   mi   bol   ustanovený   advokát   JUDr.   I.   M., so sídlom Ž. (ktorý mimochodom ani raz za mnou nebol v ÚVV Žilina), a Krajský súd v Žiline prejednal vec na neverejnom zasadnutí dňa 18. 07. 2012, o ktorom som nebol ani upovedomený,   že   bude,   teda   prejednal   obnovu   konania   bez   mojej   prítomnosti,   a   bez prítomnosti advokáta, ktorého mi sám ustanovil.

4.   Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   vydal   nasledujúci   nález   –   vyhlásil   rozsudok Okresného súdu v Martine, 2T/33/2011 z 19. 4. 2011 s uznesením Krajského súdu Žilina, sp. zn. 1 To 45/2011 zo 7. 6. 2011, ktorým som bol uznaný vinným za NEPLATNÝ, nakoľko skutkov voči M. P. som sa NEDOPUSTIL.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd SR vyhlásil uznesenie Okresného súdu v Martine, č. k. 2 Nt 56/2011 IČS: 5711011272 z 2. 4. 2012 podpísané samosudcom JUDr. M. R. za NEPLATNÉ, a nariadil Okresnému súdu v Martine vykonať znovu obnovu konania, o ktorú som požiadal, ale s iným sudcom.

5.   Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   uvedené   v   bode   4.)   prejednal   ako   posledná inštitúcia v Slovenskej republike, pred mojím podaním na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Na záver aspoň uvádzam, že Krajský súd mi dovolil mať právo na vlastný názor na trestné konanie. Poukazujem, že môj vlastný názor je pravdivý a správny, a súdy sa k celej   záležitosti   postavili   v   podstate   nezodpovedne,   z   pozície   ich   moci,   aj   keď   vôbec nemali pravdu. Na Slovensku je aj to možné.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   z   19.   apríla   2011   v   spojení   s uznesením zo 7. júna 2011, ako aj uznesením z 2. apríla 2012 v spojení s uznesením z 18. júla 2012. K porušeniu uvedeného základného práva malo dôjsť v dôsledku toho, že

- súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   o   jeho   vine   ho   nespravodlivo   odsúdili   pre nepravdivú výpoveď svedkov v konaní bez náležitého zistenia skutkového stavu predmetnej veci,

- v konaní o jeho návrhu na obnovu konania rozhodoval sudca, ktorý bol proti nemu zaujatý v dôsledku sťažovateľom proti nemu podanému trestnému oznámeniu,

- konanie o obnove prebiehalo v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti advokáta, ktorého mu opatrením ustanovil krajský súd.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv rozsudkom okresného súdu z 19. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu zo 7. júna 2011

Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že namietané uznesenie   krajského   súdu   zo   7.   júna   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené   poštou 23. júna 2011. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03).

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   z   23.   augusta   2012   odoslanou na poštovú   prepravu   27.   augusta   2012   a   doručenou   ústavnému   súdu   30.   augusta   2012. Právoplatné uznesenie krajského súdu zo 7. júna 2012 bolo sťažovateľovi doručené poštou 23. júna 2011. Lehota na včasné doručenie sťažnosti v tomto prípade sťažovateľovi skončila 23.   augusta   2011.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   z   19.   apríla   2011   v   spojení s uznesením   zo   7.   júna   2011   po   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej skutočnosti (doručenia uznesenia zo 7. júna 2011).

Vzhľadom na to, že k podaniu sťažnosti došlo po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne napr.   III.   ÚS   301/04,   III.   ÚS   315/05),   ktorej   zmeškanie nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľových   práv   uznesením   okresného   súdu z 2. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 18. júla 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Z   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   proti   uzneseniu z 2. apríla 2012   sťažovateľ   mal   možnosť   využiť   účinný   právny   prostriedok   –   sťažnosť. Rozhodovanie o sťažnosti patrilo do právomoci príslušného nadriadeného súdu, ktorý bol oprávnený posúdiť všetky relevantné skutkové aj právne okolnosti daného prípadu, ako aj posúdiť prípadné procesné pochybenia okresného súdu.

Sťažovateľ teda realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu z 2. apríla 2012 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že uznesením z 18. júla 2012 došlo k porušeniu jeho základného   práva   tým,   že   krajský   súd   zamietol   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu z 2. apríla 2012, ktorým bol jeho návrh na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 33/2011 zamietnutý.

V prípade sťažnosti sťažovateľa v tejto časti tvoria zákonný rámec úpravy relevantné ustanovenia   Trestného   poriadku   v   časti   upravujúcej   obnovu   konania   (§   393   a   nasl. Trestného poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci je zásadnou otázkou ústavná akceptovateľnosť   napadnutých   rozhodnutí,   t.   j.   uznesenie   z   18.   júla   2012   o   zamietnutí sťažnosti podanej proti uzneseniu z 2. apríla 2012.

Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   v   danom   prípade   krajský   súd   dostatočne   objasnil dôvody, pre ktoré podanú sťažnosť proti uzneseniu z 2. apríla 2012 zamietol. Ústavný súd preskúmal, či relevantné ustanovenia Trestného poriadku pre postup a rozhodovanie súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto neboli aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie sťažovateľom označených práv a slobôd.

Krajský súd sťažnosť podanú sťažovateľom   prerokoval na neverejnom zasadnutí, na ktorom rozhodol uznesením z 18. júla 2012, v odôvodnení ktorého poukázal na § 394 ods. 1 Trestného poriadku, zásady významné z hľadiska výkladu uvedeného ustanovenia, závery   rozsudku   z 19.   apríla 2011 v   spojení s uznesením   zo   7.   júna 2011,   a následne uviedol: „Nadriadený súd pripomína, že v konaní o povolenie obnovy konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa obmedzuje   predovšetkým   na   riešenie   otázky,   či   návrh   na   povolenie   obnovy   konania obsahuje   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   sú   pre   súd   nové,   skôr   neznáme.   Za   nové skutočnosti alebo dôkazy nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy keď sa s nimi súd v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca   prehliadol,   resp.   sa   mýlil   pri   hodnotení   dôkazov,   prípadne   ich   nesprávne vyhodnotil.

Možno stručne konštatovať, že odsúdený Ing. I. M. v odôvodnení svojej sťažnosti v podstate namieta, že mu nebolo umožnené klásť otázky svedkom M. P., J. B.– ktorý nebol prítomný na hlavnom pojednávaní 19. 4. 2011, M. O. a Ľ. P., namietal, že M. P. a J. B. proti nemu krivo vypovedali.

Odvolací   súd   v   reakcii   na   sťažnostné   námietky   pripomína,   že   ide   o   opakované dôvody obhajobných tvrdení použitých Ing. I. M. v základnom konaní. S jeho námietkami skutkovými   a   právnymi   sa   ale   súdy   prvého   a   druhého   stupňa   riadne   vysporiadali   a potvrdili, že práve poškodená M. P. a svedok J. B. presvedčivo usvedčovali odsúdeného Ing. I. M. zo spáchania skutku pod bodom 2/ vyššie citovaného rozsudku okresného súdu. Ani v predmetnom sťažnostnom konaní, okrem tvrdení odsúdeného v sťažnosti, odvolaciemu súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť výpovedí týchto svedkov, pre ktoré by ich bolo potrebné znovu vypočuť.

Pokiaľ   odsúdený   v   sťažnosti   uvádza,   že   nemohol   klásť   svedkom   otázky,   uvedené tvrdenie   nie   je   v   súlade   so   skutočnosťou.   Ako   totiž   vyplýva   zo   zápisnice   o   hlavnom pojednávaní Okresného súdu Martin z 19. 4. 2011 vo veci sp. zn. 2 T 33/2011 (č. l. 381 spisu Okresného súdu Martin 2 T 33/2011) odsúdený na svedkyňu - poškodenú M. P. nemal žiadne otázky, len sa vyjadril k jej výpovedi. Pokiaľ odsúdený namieta, že nemal možnosť klásť otázky svedkovi J. B. na hlavnom pojednávaní, odvolací súd uvádza, že odsúdený na hlavnom pojednávaní 19. 4. 2011 súhlasil s prečítaním výpovede tohto svedka, nenavrhol jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní ani po doručení obžaloby v predmetnej veci a výzvy súdu na podanie návrhu na vykonanie dôkazov (obžaloba a výzva súdu boli odsúdenému doručené 10. 3. 2011). Tiež je potrebné zdôrazniť, že po vykonaní dôkazov na hlavnom pojednávaní   dňa   19.   4.   2011   odsúdený   prehlásil,   že   nemá   návrhy   na doplnenie dokazovania. Pokiaľ odsúdený v sťažnosti uvádza mená ďalších svedkov, ktorým nemohol klásť otázky, odvolací súd zdôrazňuje, že títo svedkovia sa na mieste činu v kritickom čase nenachádzali a súd nevidí preto dôvod na ich vypočutie. Vzájomné vzťahy medzi M. P. a J. B. ako aj príbuzenské vzťahy poškodenej, na ktoré odsúdený v sťažnosti poukazuje, nemožno hodnotiť ako okolnosť, ktorá by mohla viesť k povoleniu obnovy konania, tieto vzťahy sú z pohľadu vykonaných dôkazov irelevantné.

Pokiaľ   odsúdený   v   sťažnosti   uvádza,   že   súdy   odmietli   vykonať   ním   navrhované dôkazy – prehratie zvukového záznamu z jeho mobilného telefónu, odvolací súd zdôrazňuje, že   odmietnutie   tohto   dôkazu   vyhodnotil   vo   svojom   rozhodnutí   Krajský   súd   v   Žiline, sp. zn. 1 To   45/2011   ako   dôkaz   nadbytočný,   a   preto   tento   dôkaz   nemohol   v   konaní o povolenie obnovy konania inak vyhodnotiť ani odvolací súd.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že odsúdený Ing. I. M. nepoukázal na žiaden nový dôkaz alebo skutočnosť, ktoré by súdu neboli známe už v pôvodnom konaní. Tvrdenia odsúdeného   uvádzané   v   sťažnosti   nemali   reálne   opodstatnenie   a   súd   ich   považuje   za účelové. Odsúdený síce má právo na vytvorenie si vlastného názoru na celé trestné konanie, avšak   nie   je   možné   tieto   jeho   závery   prijímať   bez   toho,   aby   neboli   konfrontované s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Úvahy odsúdeného o tom, že súdy v jeho trestnej veci boli neobjektívne, sudca JUDr. R. je voči nemu zaujatý, že svedkovia M. P. a J. B. krivo vypovedali, považuje potom odvolací súd za jeho osobnú, ničím nepodloženú konštrukciu. S ohľadom na uvedené skutočnosti aj nadriadený súd dospel k záveru, že odsúdený Ing. I. M. nepredložil, resp. nepoukázal na žiadnu novú skutočnosť, či nový dôkaz ako prvoradej podmienky na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., a preto postupom podľa § 193 ods. 1 Tr. por. jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol, nemožno usudzovať, že uznesenie krajského súdu z 18. júla 2012 má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho arbitrárnosti alebo o zjavnej neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu   primerane   vysporiadal   s   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   sťažnosti a týkajúcimi   sa   doplnenia   dokazovania   podľa   neho   novými   dôkazmi,   ako   aj   s   jeho argumentáciou týkajúcou sa zaujatosti sudcu okresného súdu.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej k porušeniu ním označeného základného práva uznesením z 18. júla 2012 došlo aj v dôsledku toho, že nemal možnosť byť prítomný pri prerokovávaní svojho návrhu na obnovu   konania, považuje ústavný súd za irelevantnú. Podľa zistenia ústavného súdu sa toto tvrdenie sťažovateľa nezakladá na pravde, keďže, ako vyplýva   aj   z   uznesenia   z   2.   apríla   2012   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 2 Nt 56/2011,   bol   sťažovateľ   riadne   vypočutý   na   verejnom   zasadnutí   konanom 2. apríla   2012.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   uvedenom   konaní   okresný   súd   poskytol sťažovateľovi dostatočnú možnosť na predloženie svojich námietok k veci.

Z uvedeného vyplýva, že medzi uznesením z 18. júla 2012 a možnosťou porušenia označeného základného práva sťažovateľa nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom   prerokovaní.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012