znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 474/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 103/2011 z 20. júna 2011 v spojení s uzneseniami Okresného súdu   Bratislava   I sp.   zn.   1   Ps   16/2010   z 28. októbra   2010,   sp.   zn.   1   Ps   14/2009 z 10. novembra   2010   a sp.   zn.   5   C   110/2011   z 12.   júla   2011   a postupom   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru kriminálnej polície v konaní vedenom pod   ČVS:   ORP-639/1–OVK-B1-2010   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 752/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 103/2011 z 20. júna 2011 v spojení s uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010, sp. zn. 1 Ps 14/2009 z 10. novembra 2010 a sp. zn. 5 C 110/2011 z 12. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“) a postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru kriminálnej polície (ďalej len „ORPZ“) v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-639/1–OVK-B1-2010   a postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 752/11.

2. Zo sťažnosti a   z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala v priebehu októbra 2010   niekoľko   návrhov   označených   ako „podnet“, ktorými   sa   domáhala   nariadenia predbežných   opatrení,   aby   sa   odporcovi   (manželovi   odporkyne)   zakázalo   disponovať s finančnými prostriedkami či s nehnuteľnosťami a aby sa mu uložilo udeliť súhlas na príslušnom úrade. Zároveň sa sťažovateľka týmito podaniami domáhala, aby okresný súd začal   konanie   o pozbavenie   či   obmedzenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   odporcu   a na nariadenie   liečenia   odporcu.   Sťažovateľka   svoje   návrhy   odôvodnila   výraznou   zmenou v správaní odporcu, ktorý sa od roku 2007 začal: „... správať v domácnosti výlučne násilne, agresívne, v zamestnaní sa dopúšťal postupov non lége artis, bol s ním ukončený pracovný pomer, prišiel do konfliktov s príbuznými, s kolegami, so svojimi deťmi, s manželkou, a preto je dôvodné podozrenie na zlyhanie jeho zdravotného stavu. U vyšetrovaného sa ochorenie   prejavuje   náhlou   trvajúcou   zmenou   osobnosti,   poruchou   vyšších   citových kritickosti, čo vedie k poruchám správania, agresivite a k poklesu hygienického štandardu.“

Sťažovateľka   odôvodňuje   podanie   týchto   návrhov   snahou   „...   o zastavenie a elimináciu násilia, a samostatnými žalobami vrátiť veci späť do pôvodného správneho právneho   stavu,   ktorý   svojím   násilným   a   agresívnym   správaním   zmenil   vyšetrovaný

-manžel, a taktiež sa snaží samostatnými podaniami o riešenie zlyhania jeho psychického zdravotného stavu a dosiahnutie buď terapie uňho alebo liečenia, keďže dobrovoľne sa im odmieta podrobiť a naďalej postupuje manipulatívne“.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka nesúhlasí s hodnotením správania odporcu, vyhodnotením dôkazov, a teda s rozhodnutím o jej návrhoch, ku ktorému dospel okresný súd v uznesení sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010. Okresný súd totiž zamietol jej   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ako   aj   jej   ostatné   návrhy.   Proti   tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 CoP 103/2011 z 20. júna 2011 tak, že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2010. Vo vzťahu k ďalšiemu napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1   Ps   14/2009   z 10.   novembra   2010   sťažovateľka   namietala   predovšetkým   nezákonnosť pridelenia veci sudkyni JUDr. H. H., ktorá jej nemala byť pridelená náhodným výberom prostredníctvom elektronickej podateľne, ale ktorú si mala táto sama svojvoľne prideliť, a ktorá   mala   aj   nezákonne   rozhodnúť   o   zastavení   predmetného   konania   z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   („...   podotýkam   v konaní   o pozbavenie   spôsobilosti   na právne   úkony,   ktoré   je   vecne   oslobodené   od   platenia   poplatku...“).   Ako   sťažovateľka uviedla, proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala tiež odvolanie, avšak do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   jej   nebolo   doručené   rozhodnutie   o jej   odvolaní.   Zároveň v sťažnosti namieta, že o tom istom jej návrhu opäť rozhodol okresný súd („... sudkyňa Mgr. K. S...“) uznesením sp. zn. 5 C 110/2011 z 12. júla 2011, ktorým sa zamietol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia o udelenie súhlasu odporcu na prihlásenie sťažovateľky na trvalý pobyt. Sťažovateľka podala aj proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie. Sťažovateľka   tiež   v   sťažnosti   poukázala   na   prieťahy,   ku   ktorým   podľa   jej názoru dochádza v trestnej veci vedenej na ORPZ v konaní vedenom pod ČVS: ORP-639/1–OVK-B1-2010 „... pre podozrenie zo zločinu týrania blízkych osôb z pomsty, keďže   podrobné   písomné   19   stranové   trestné   oznámenie   bolo   podaná   na   pošte   dňa 27.4.2009 cestou Š. v P. a k 1. výsluchu oznamovateľky prišlo až po 15 mesiacoch od podania, dňa 16.7.2010, aj to až po upozornení na nečinnosť v inom trestnom konaní pred OR   PZ   Bratislava   1...“. Svoju   nespokojnosť   vyjadrila   s postupom   ORPZ   opakovaným podnetom   generálnej   prokuratúre,   ktorý   bol   vybavený   stanoviskom   riaditeľa   trestného odboru generálnej prokuratúry pod sp. zn. IV/1 Gn 752/11 z 26. júla 2011.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Základné práva / slobody/ JUDR. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jej právami uvedenými v článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podlá Čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 11CoP 103 / 2011-126  ,   ICS:1110240440   zo   dňa   20.6.2011,   i   v   spojení   s   postupom   a uznesením Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 1 Ps l6/ 2010 -74 zo dňa 28.10.2010 a v spojení s uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   1   č.   k.   1   Ps   14/2009-191   zo   dňa   10.11.2010, uznesením Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 5 C 110/2011 zo dňa 12.7.2011 porušené boli. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11CoP 103/2011-126 zo dňa 20.6 . 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 č. k. 1 Ps 14 / 2009 -191 zo dňa 10.11.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 1 na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 103/2011 sa prikazuje, aby vo veci ďalej konal a zakazuje   pokračovať   v porušovaní základných   práv   /slobody/,   práva   na   súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok nápravy. Základné práva /slobody JUDr. Z. L. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jej   právami   uvedenými   v článku   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   jej   právo   na   spravodlivé   konanie pred vyšetrujúcimi   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   a jej právo   i   v   zmysle   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a základných ľudských slobôd postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   1,   Odbor   kriminálnej   polície,   I. oddelenie všeobecnej kriminality v trestnom konaní pod ČVS : 0RP-639/1-OVK-B1-2010,/v nadväznosti   s   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   trestný   odbor Štúrova ul. 2 č. IV /11 Gn 752/11-13 zo dňa 26.7.2011/ porušené boli.

Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava 1, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenie všeobecnej kriminality, /príp. okresnej prokuratúre B.../, sa prikazuje aby vo veci podnetu z 27.4.2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Priznanie finančného zadosťučinenia ponechávam na úvahu Ústavného súdu SR /nie je podmienkou/.

Krajský súd Bratislava, Okresný súd Bratislava 1, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru   Bratislava   1,   odbor   kriminálnej   polície,   Generálna   prokuratúra   SR   je   povinná sťažovateľke   zaplatiť   náhradu   trov   konania   /príp.   trovy   právneho   zastúpenia/   na   účet sťažovateľky, príp. právneho zástupcu, a to do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu /meno sa upresní po prijatí sťažnosti/.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je   a   ani podľa   povahy veci   nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

6. Ústavný súd predovšetkým v úvode konštatuje, že sťažnosť je formálne veľmi obsiahla.   Potom,   ako   bola   ústavnému   súdu   24.   augusta   2011   sťažnosť   doručená,   boli ústavnému súdu doručené ešte ďalšie štyri podania sťažovateľky, ktorými svoju sťažnosť doplnila.   Tieto   doplnenia   však   neobsahujú   žiadne   nové   skutočnosti   či   argumenty. Sťažovateľka   však   napáda   ďalšie   konanie,   ktoré   proti   odporcovi   vedie   a uvádza   najmä veľké množstvo rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní na rôznych stupňoch, ktoré rozhodovali o množstve sťažností a podnetov podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka v nich v podstate vyjadrila nesúhlas s postupom príslušných orgánov pri vybavovaní jej návrhov či podnetov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje tieto ďalšie podania sťažovateľky iba za   súčasť   jej   argumentácie.   Sťažovateľka   navyše   k sťažnosti   a aj   k   ďalším   podaniam ústavnému súdu nepripojila žiadne s ňou napadnutých rozhodnutí, čo je v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z tohto pohľadu teda sťažnosť nemá náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, čo je síce odstrániteľný nedostatok sťažnosti, avšak ústavný súd v záujme procesnej hospodárnosti z ďalej uvedených dôvodov sťažovateľku na odstránenie nedostatkov nevyzýval.

7. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s rozhodnutiami súdov z hľadiska právneho   posúdenia   jej   návrhov   a s tým   spojeného   vyhodnotenia   správania   odporcu. Sťažovateľka   nesúhlasí   ani   s procesným   postupom   pri   vydaní   napadnutých   uznesení okresného súdu. Z týchto dôvodov sa sťažnosťou domáha ochrany jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka sa tiež domáha ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy v trestnom   konaní,   ktoré   sama iniciovala,   ako   aj   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jej   opakovaného podnetu.

8.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   a tvrdenia   samotnej   sťažovateľky   uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010 napadla odvolaním, ktoré podala 16. novembra 2010, a proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Ps 14/2009 z 10. novembra 2010 sa bránila taktiež podaním odvolania, ktoré doručila okresnému súdu 13. decembra 2010.   Rovnako   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp.   zn.   5   C   110/2011   z 12.   júla   2011, ktorým bol zamietnutý jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sa sťažovateľka tiež odvolala. Vecne   a miestne   príslušným   súdom   na   rozhodnutie   o riadnom   opravnom prostriedku vo vzťahu ku všetkým napadnutým uzneseniam okresného súdu je krajský súd. Ako sťažovateľka uvádza, rozhodnutie o jej odvolaní proti uzneseniu sp. zn. 1 Ps 14/2009 z 10. novembra 2010 jej ešte nebolo doručené, ústavný súd však vlastným šetrením zistil, že konanie   o   tomto   odvolaní   sťažovateľky   je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 11 CoP 64/2011.

Vo vzťahu k napadnutým uzneseniam okresného súdu ústavný súd uvádza, že je plne v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu právam sťažovateľky v rámci rozhodovania o jej   odvolaniach.   Sťažovateľka   sa   totiž   má   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním opravných   prostriedkov.   Túto možnosť podľa šetrenia ústavného súdu   sťažovateľka aj reálne využila. Ústavný súd uplatňujúc už uvedený princíp subsidiarity dospel k záveru, že nemá dostatok právomoci na rozhodovanie o namietanom porušení práv sťažovateľky napadnutými uzneseniami okresného súdu. Táto skutočnosť je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010 už rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 11 CoP 103/2011 z 20. júna 2011,   ktorým   potvrdil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z 28.   októbra   2010. Sťažovateľka napáda sťažnosťou aj uvedené uznesenie krajského súdu z 20. júna 2011, pričom   však   v sťažnosti   nešpecifikuje,   v čom   vidí   porušenie   svojich   práv.   Z obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s tým,   že   krajský   súd   potvrdil   uznesenie okresného súdu z 28. októbra 2010.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

10. Po oboznámení sa s uznesením krajského súdu z 20. júna 2011, ktoré si ústavný súd   vyžiadal,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne   a právne   akceptovateľné.   Uznesenie   krajského   súdu   je   náležite   odôvodnené, pričom   krajský   súd   jasne   a zrozumiteľne   objasňuje,   prečo   sa   stotožnil   s napadnutým uznesením   okresného   súdu.   Zároveň   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ktorého sa sťažovateľka tiež v súvislosti s uznesením krajského súdu domáhala.

Ústavný   súd   uvádza,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Podľa   ústavného   súdu   nemožno   uznesenie   krajského   súdu   v žiadnom   prípade považovať za zjavne neodôvodnené   či   arbitrárne,   a preto   niet   príčinnej   súvislosti   medzi týmto uznesením a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zároveň ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu a právom sťažovateľky na zákonného sudcu.

Ústavný súd preto dospel   k   záveru, že sťažnosť je v časti, v ktorej smeruje proti uzneseniu   krajského   súdu,   zjavne neopodstatnená, čo   zakladá   dôvod   na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (II.   ÚS   101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

11. Sťažovateľka   sa   v   sťažnosti   domáha ochrany   svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy v trestnom konaní, ktoré sama iniciovala, ako aj postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jej opakovaného podnetu. Ďalej namieta, že jej rozsiahle trestné oznámenie (v rozsahu 19 strán), ktoré podala pre podozrenie zo zločinu „... týrania blízkych osôb z pomsty... “, nebolo preverené   urýchlene,   pretože   k jej   prvému   výsluchu   došlo   až po   15   mesiacoch. Zrejme z toho dôvodu podala sťažovateľka niekoľko podnetov podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).   Podnet   podala   sťažovateľka   na   prokuratúru   v každom   stupni,   počnúc Okresnou   prokuratúrou   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   až   po   generálnu prokuratúru, kde podala aj opakovaný podnet. Zároveň v doplnení sťažnosti uvádza, že   vo   veci   jej   trestného   oznámenia   rozhodol   vyšetrovateľ   ORPZ   uznesením ČVS: ORP-639/1–OVK-B1-2010 z 24. júna 2011 tak, že jej trestné oznámenie odmietol a odkázal ju na konanie vo veciach občianskoprávnych. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   okresná   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   1   Pn   430/10   z 18. augusta   2011   tak,   že   jej   sťažnosť   zamietla.   Sťažovateľka   prevzala   uznesenie   okresnej prokuratúry ten istý deň, t. j. 18. augusta 2011.

Ústavný súd vychádza aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu 24. augusta 2011, z čoho vyplýva, že v čase   podania   tejto   sťažnosti   bolo   napadnuté   trestné   konanie   právoplatne   skončené. Uvedené platí aj vo vzťahu k vybaveniu jej opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou sp. zn. IV/1 Gn 752/11 z 26. júla 2011, ktorým namietala nečinnosť ORPZ pri preverovaní jej   trestného   oznámenia.   Ako   už   bolo   uvedené,   toto   sťažovateľkou   iniciované   trestné konanie   bolo   právoplatne   skončené   18.   augusta   2011. Z uvedeného   preto   vyplýva,   že sťažnosť bola podaná v čase, keď k prieťahom v konaní už nemohlo dochádzať, pretože už bolo   právoplatne   skončené.   Z uvedeného   dôvodu   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. V súvislosti s tým, že sťažovateľka v ďalších podaniach adresovaných ústavnému súdu uvádza ďalších štrnásť rôznych rozhodnutí či záverov polície, prokuratúry a dokonca aj   Ministerstva   dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1 ústavy,   ktoré   neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05).

13.   Ústavný   súd dáva   sťažovateľke,   ktorá   je osobou   s právnickým   vzdelaním do pozornosti, že je orgánom ochrany ústavnosti, ktorý nastupuje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov, ktoré sa inštitucionálne podieľajú na ochrane práv a slobôd. Ústavný súd poskytuje ochranu právam a slobodám v prípade, ak je preukázané, že zásah do týchto   práv   má   ústavnoprávnu   intenzitu   i   rozmer.   V neposlednom   rade   ústavný   súd upozorňuje,   že   sťažnosť   musí   spĺňať   náležitosti   uvedené   v   §   20,   ako   aj   §   50   zákona o ústavnom súde, o čom by však sťažovateľka mala mať vedomosť.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011