znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 473/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   227/2015   –   sp.   zn.   Rvp   228/2015,   sp.   zn. Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn. Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 – sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015 vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 90/2014 z 19. júna 2014 (sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn. 7 CoE   87/2014   z 3. novembra   2014   (sp.   zn.   Rvp   228/2015),   sp. zn.   9   CoE   99/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 9 CoE 85/2014 z 30. septembra 2014 (sp.   zn.   Rvp 984/2015),   sp.   zn.   6   CoE   55/2014   z 30.   septembra   2014 (sp. zn. Rvp 985/2015),   sp. zn.   9   CoE   101/2014   z   30.   septembra   2014 (sp. zn. Rvp 1685/2015), sp. zn. 1 CoE 86/2014 z 26. augusta 2014 (sp. zn. Rvp 1686/2015), sp. zn. 9 CoE 106/2014 z 30. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1687/2015), sp. zn. 5 CoE 75/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 1688/2015), sp. zn. 5 CoE 92/2014 z 28. októbra 2014 (sp.   zn.   Rvp   1689/2015)   a sp. zn.   21   CoE   47/2014   z   3.   septembra   2014   (sp.   zn. Rvp 3248/2015),   ako   aj   postupom   Okresného   súdu   Žilina   a jeho   uzneseniami   sp.   zn. 18 Er 3638/2009   z 9.   októbra   2013   (sp. zn.   Rvp   985/2015)   a   sp.   zn.   20   Er   404/2005 z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 1685/2015), postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš a jeho uzneseniami sp. zn. 6 Er 424/2010 z 3. júna 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 8 Er 2/2007 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn. 10 Er 68/2010 zo 17. marca 2014   (sp.   zn.   Rvp   1688/2015)   a   sp.   zn.   3 Er   557/2008   z 26.   septembra   2013   (sp.   zn. Rvp 1689/2015),   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   a jeho   uznesením   sp.   zn. 5 Er 2394/2008 z 30. júna 2010 (sp. zn. Rvp 228/2015), postupom Okresného súdu Čadca a jeho uzneseniami sp. zn. 12 Er 822/2006 z 18. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn.   13   Er   87/2005   z 27. septembra   2011   (sp.   zn.   Rvp   1686/2015)   a   sp.   zn. 11 Er 577/2005 zo 6. novembra 2013 (sp. zn. Rvp 3248/2015) a postupom Okresného súdu Dolný   Kubín   a jeho   uznesením   sp.   zn.   4   Er   148/2009   z 24.   marca   2014   (sp.   zn. Rvp 1687/2015) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 227/2015 – sp. zn. Rvp 228/2015, sp. zn. Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn. Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 – sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 227/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   od 13. januára   2015   do   4.   marca   2015   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a   čl. 14 dohovoru   postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej   len „krajský súd“) a jeho uzneseniami   sp. zn.   3   CoE   90/2014   z   19.   júna   2014   (sp.   zn.   Rvp   227/2015),   sp. zn. 7 CoE 87/2014   z 3. novembra   2014   (sp.   zn.   Rvp   228/2015),   sp. zn.   9   CoE   99/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 9 CoE 85/2014 z 30. septembra 2014 (sp.   zn.   Rvp 984/2015),   sp.   zn.   6   CoE   55/2014   z 30.   septembra   2014   (sp.   zn. Rvp 985/2015), sp. zn. 9 CoE 101/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 1685/2015), sp. zn. 1 CoE 86/2014 z 26. augusta 2014 (sp. zn. Rvp 1686/2015), sp. zn. 9 CoE 106/2014 z 30. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1687/2015), sp. zn. 5 CoE 75/2014 z 30. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 1688/2015), sp. zn. 5 CoE 92/2014 z 28. októbra 2014 (sp. zn. Rvp 1689/2015) a sp. zn.   21   CoE   47/2014   z   3.   septembra   2014   (sp.   zn.   Rvp   3248/2015)   (ďalej   len „napadnuté uznesenia krajského súdu“), ako aj postupom Okresného súdu Žilina a jeho uzneseniami sp. zn. 18 Er 3638/2009 z 9. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 985/2015) a sp. zn. 20 Er 404/2005 z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 1685/2015), postupom Okresného súdu Liptovský   Mikuláš   a jeho   uzneseniami   sp.   zn.   6   Er   424/2010   z 3.   júna   2014   (sp.   zn. Rvp 680/2015), sp. zn. 8 Er 2/2007 z 29. marca 2012 (sp. zn. Rvp 984/2015), sp. zn. 10 Er 68/2010   zo 17.   marca   2014   (sp.   zn.   Rvp   1688/2015)   a   sp.   zn.   3   Er   557/2008 z 26. septembra   2013   (sp.   zn.   Rvp   1689/2015),   postupom   Okresného   súdu   Námestovo a jeho uznesením sp. zn. 5 Er 2394/2008 z 30. júna 2010 (sp. zn. Rvp 228/2015), postupom Okresného súdu Čadca a jeho uzneseniami sp. zn. 12 Er 822/2006 z 18. decembra 2013 (sp. zn. Rvp 227/2015), sp. zn. 13 Er 87/2005 z 27. septembra 2011 (sp. zn. Rvp 1686/2015) a   sp.   zn.   11   Er   577/2005   zo 6.   novembra   2013   (sp.   zn.   Rvp   3248/2015)   a postupom Okresného súdu Dolný Kubín a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 148/2009 z 24. marca 2014 (sp. zn.   Rvp   1687/2015)   (ďalej   len   „okresné   súdy“   a   „napadnuté   uznesenia   okresných súdov“).

2.   Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej, pozn.) atakuje závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresných súdov, ako   aj krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu   vec   sa   vzťahujúcich,   a zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

3.   V petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami okresných súdov, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore,   dodatkovom   protokole   a charte,   ako   aj   označených   ustanovení   ústavy a dohovoru,   aby   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a napadnuté   uznesenia   okresných súdov zrušil a veci vrátil okresným súdom na ďalšie konanie, aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie a napokon aj úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal v každom prípade aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

4.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 227/2015 – sp. zn. Rvp 228/2015, sp. zn. Rvp 680/2015, sp. zn. Rvp 984/2015 – sp. zn. Rvp 985/2015, sp. zn. Rvp 1685/2015 – sp. zn. Rvp 1689/2015 a sp. zn. Rvp 3248/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami okresných súdov

8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

9. Pokiaľ ide o postup okresných súdov a napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané   sťažnosti   v   tejto   ich   časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10.   Pozornosti   ústavného   súdu   nad   rámec   uvedeného   neušlo,   že   sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval aj samotné sťažnosti podané ústavnému súdu, s návrhmi nedoručila i napadnuté uznesenia okresných súdov. Predloženie rozhodnutia všeobecného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je pritom podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom.Vzhľadom   na   konštantnú   prax   ústavného   súdu   pri   posudzovaní   opakujúcich   sa neúplných a neakceptovateľných podaní sťažovateľky, právne zastúpenej kvalifikovaným právnym   zástupcom,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   prípade   napadnutých   uznesení okresných súdov by tu bol dôvod i pre ich odmietnutie z dôvodu nedostatku náležitostí predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa   ústavný   súd   už   zaoberal   v   uplynulom   období   a   v   ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v   úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznosti   na podmienky   v   nich   uvedené   vrátane   záverov   vyplývajúcich   z rozsudku   Súdneho   dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v predošlých prípadoch, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody   odmietnutia   sťažností   v   úplne   rovnakých   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj v   prípade   týchto   sťažností. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   odôvodnením   svojich predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr.   sp. zn.   I. ÚS 220/2011   z 9.   júna   2011,   sp. zn. I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn.   I. ÚS 379/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 410/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 3/2013   zo 16.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.   I. ÚS 157/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.   II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011, II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013   z 30.   januára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 79/2013   zo 7.   februára   2013,   sp. zn. II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013,   sp. zn.   II. ÚS 344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn.   III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2011,   sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012   z 2.   októbra   2012,   sp. zn.   III. ÚS 7/2013   z 15.   januára   2013,   sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014 zo 4. marca 2014, sp. zn. III. ÚS 176/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn. IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 181/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 182/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 183/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 186/2014 z 20. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 187/2014 z 20. marca 2014 atď.), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované rozhodnutia.

12. Na podporu svojej argumentácie ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky aj na rozhodnutie   Súdneho   dvora   C-76/10   zo   16.   11.   2010   vydané   vo veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98 až C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a   C-76/10)   dotýkajúcu   sa problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery   ústavným   súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci sp. zn. C 470/12 z 27. 2. 2014, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného   v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto preskúmanie môže mať odradzujúci   účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

13.   Ústavný   súd   už   len   dodáva,   že   v súčasnom   období   platná   právna   úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z.   z. a je   účinná   od 1. januára 2013, počíta   s možnosťou   nariadenia pojednávania   pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného poriadku len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len v prípade, že   je   to   nevyhnutné   pre   objasnenie   veci.   K sťažovateľkou   namietanému   postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna úprava účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pozn.) ústavný súd konštatuje, že aj v prípade ak by tento postup nebol zo strany všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania   pred   vyhlásením   exekúcie   za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou označených práv v tom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

14.   Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07, II. ÚS 410/2010).

Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   z   noriem   bežného zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto nie je ani inštančne   nadriadený.   Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených   základných   práv   a   slobôd   jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je oprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu   bežnej   zákonnosti   alebo   iným   nesprávnostiam,   ktoré   svojou   podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

15.   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce   sa   postupu   a napadnutých   uznesení   krajského   súdu   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd, prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľkou podané sťažnosti v tejto časti odmietol bez ich podrobnejšieho odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

16.   V prípade   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 21 CoE 47/2014 z 3. septembra 2014 (sp. zn. Rvp 3248/2015) pozornosti ústavného súdu rovnako, ako to bolo v prípade napadnutých uznesení okresných súdov (bod 10), neunikla absencia napadnutého uznesenia krajského súdu v predmetnej veci, čo by zakladalo dôvod odmietnutia sťažnosti sp. zn. Rvp 3248/2015 v tejto časti i z dôvodu nedostatku náležitostí predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

17. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu a okresných   súdov,   vrátenie   vecí   okresným   súdom   na   ďalšie   konanie   a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako i úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015