znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 473/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť H. K. a M. J., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Chmurom, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd a čl.   1 ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove č. k. 1 Co 29/2013-1032 z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. a M. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená sťažnosť H. K. a M. J. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr.   Jozefom   Chmurom,   Zvonárska   8,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 29/2013-1032 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania v postavení   odporkýň   vedeného   Okresným   súdom   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 10 C 151/2007, predmet ktorého konania sa týkal nehnuteľnosti – stavby súpisné číslo... na parcele CKN č... v k. ú... vedenej na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosť“ alebo „rodinný   dom“).   Navrhovateľ   návrhom   a   sťažovateľky   ako   odporkyne   protinávrhom   sa domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k   spornej   nehnuteľnosti   (navrhovateľ   sa   domáhal určenia svojho vlastníckeho práva a sťažovateľky sa domáhali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi J. J.), ako aj ďalších nárokov.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 151/2007-958 z 20. novembra 2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“),   ktorým   v   prvom   výroku   zamietol   návrh navrhovateľa na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v druhom výroku zamietol protinávrh sťažovateliek na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi, v treťom výroku uložil sťažovateľkám povinnosť odstrániť stavbu priečky v nehnuteľnosti a stavebný materiál, ktorým zatarasili prístup k schodisku v nehnuteľnosti, vo štvrtom výroku zriadil vecné bremeno na parcele č... vedenej na LV č... (spočívajúce v povinnosti strpieť umiestnenie schodiska a prechod po tomto schodisku k dvom obytným miestnostiam   rodinného   domu   a   umiestnenie   časti   rodinného   domu),   piatym   výrokom zastavil konanie o náhradu škody a šiestym výrokom rozhodol o trovách konania.

Sťažovateľky podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu v časti jeho druhého, tretieho   a   štvrtého   výroku   a   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov.

Sťažovateľky v sťažnosti uviedli:„Nakoľko   sťažovateľky   1/   a   2/   majú   za   to,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov neposkytli ochranu ich vlastníckemu právu a právu na súdnu a inú právnu ochranu tak, ako to   ustanovujú   právne   predpisy   Slovenskej   republiky,   dožadujú   sa   touto   sťažnosťou   od Ústavného súdu Slovenskej republiky, aby im poskytol ochranu ich ústavných práv podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.   Rovnako   sťažovateľky   1/   a   2/   sa   dožadujú   ochrany   spravodlivého   súdneho procesu, ktorá im je poskytovaná podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ochrany pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súdnom konaní sťažovateľka 1/ ako odporkyňa v 1. rade a sťažovateľka 2/ ako odporkyňa v 2. rade protinávrhom žiadali určiť, že nehnuteľnosť... patrí do dedičstva po nebohom J. J., zomrelom... Okresný súd Humenné uvedený návrh vo výroku 2/ rozsudku zamietol a Krajský súd v Prešove... tento výrok 2/... potvrdil....

O uvedené žiadali sťažovateľky 1/ a 2/ z dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť - stavba so súpisným číslom..., ktorá je postavená na pozemku parcely č. CKN... na liste vlastníctva č... kat. úz... spolu s nehnuteľnosťou - stavbou so súpisným číslom..., ktorá je postavená na pozemku parcely č. CKN... na liste vlastníctva č... kat. úz... je nedeliteľnou nehnuteľnosťou a táto bola prvozápisom zapísaná ako kaštieľ v pozemkovoknižnej zápisnici č... kat. úz. D... Sťažovateľky 1/ a 2/ dôkazmi preukazovali nadobudnutie vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v celosti, derivatívne od ich právnych predchodcov. Nakoľko sú v súčasnosti zapísané ako podielové spoluvlastnícky na liste vlastníctva len k časti tejto nedeliteľnej nehnuteľnosti, žiadali v prvostupňovom konaní určiť, že časť tejto nehnuteľnosti, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva v prospech inej osoby, patrí do dedičstva po ich poručiteľovi. Dôkazmi, a to výpismi z pozemkovoknižnej zápisnice č..., pozemkovoknižnej vložky č...   sťažovateľky   v   súdnom   konaní   preukazovali   odvodenie   ich   vlastníckeho   práva   k nedeliteľnej nehnuteľnosti (v celosti).

Prvostupňový   súd   Okresný   súd   Humenné   rozsudkom   zamietol   protinávrh sťažovateliek 1/ a 2/ a Krajský súd v Prešove ako súd odvolací tento zamietavý výrok rozsudku prvostupňového súdu potvrdil.

Porušenie článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vidia sťažovateľky v tom, že všeobecným súdom poskytli dôkazy, ktoré preukazujú ich vlastnícke právo k nehnuteľnosti - stavbe so súpisným číslom..., postavenej na pozemku parcely č. CKN..., zapísaná na liste vlastníctva č... kat. úz... Všeobecné súdy tieto dôkazy právne nevyvracujú.

Naopak, neobstojí odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov o možnosti rozdelenia pôvodnej nehnuteľnosti - kaštieľa zapísaného v pozemnoknižnej zápisnici č... kat. úz... V súdnom   konaní   bol   predložený   dôkaz   -   znalecký   posudok,   ktorý   vyvracia   tvrdenia všeobecných súdov o možnosti faktického a právneho rozdelenia pôvodnej nehnuteľnosti. V závere znaleckého posudku sa jasne definuje, že akékoľvek pokusy o rozdelenie kaštieľa je v rozpore so zákonom o ochrane pamiatok č. 49/2002 Z. z. ktorý nedovoľuje meniť charakter kultúrnej pamiatky a zasahovať do dispozičných zmien, ktoré by porušili pôvodne navrhnutý charakter užívania....

V   rámci   právneho   posúdenia   dôkazu   znaleckého   posudku   sa   všeobecné   súdy obmedzili len na konštatovanie, že: (...) obrana odporcov v 1. rade a 2 rade, že táto stavba je nedeliteľná, ocom predkladali aj znalecký posudok, pretože z praxe je jednoznačné, že táto stavba je rozdelená viac ako 80 rokov, teda od doby, ako bola predaná grófkou M. K. jednotlivým   vlastníkom.   Takže   reálne   je   od   roku   1923   táto   stavba   rozdelená   a   takéto rozdelenie   trvá   až   dodnes   (str.   23   rozsudku   prvostupňového   súdu).   Odvolací   súd   k znaleckému posudku uviedol, že (...) z histórie zápisov tejto nehnuteľnosti od čias pôvodnej pozemnoknižnej vlastnícky M. K. dostatočným spôsobom svedčia o samostatných prevodoch vlastníctva nielen k pozemkom, ale aj stavbám, oddeleniu. Konštatovanie o nedeliteľnosti kaštieľa nie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania (str. 8 rozsudku odvolacieho súdu). Všeobecné súdy vôbec nevyhodnotili tú skutočnosť, že sťažovateľky predložili dôkaz o nedeliteľnosti kaštieľa a o argumenty o nemožnosti samostatného prevodu jednotlivých častí   kaštieľa.   To,   že   je   podľa   názoru   všeobecných   súdov   stavba   80   rokov   fakticky rozdelená, neznamená, že môžu byť jej jednotlivé časti samostatným predmetom prevodu v súlade správnym poriadkom. V tomto ohľade chýba právne zdôvodnenie možnosti delenia stavby.

Z   tohto   dôvodu   sťažovateľky   namietajú   aj   porušenia   článku   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať s argumentom, ktorý je pre rozhodnutie vo veci relevantný, podstatný a významný, a ktorý je zároveň formulovaný dostatočným a jasným spôsobom. Pokiaľ všeobecné súdy znalecký posudok, ktorý jasne formuluje, že stavba je nedeliteľná, napriek tomu súdy túto skutočnosť neakceptujú a arbitrárne obchádzajú, bez odôvodnenia, porušujú právo účastníka súdneho konania   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy v rámci odôvodnenia svojich súdnych rozhodnutí vôbec neuvádzajú, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a úplne absentuje posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Sťažovateľky 1/ a 2/ ďalej poukazujú na tú skutočnosť, že v rámci odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v bode VI. uviedli zásadné právne argumenty, s ktorými sa odvolací súd vôbec   nevysporiadal,   t.   z.   buď   ich   nevyvrátil,   alebo   ani nekonštatoval irelevantnosť týchto argumentov....

Každý právny argument, v tomto prípade argument všeobecných súdov o faktickej a právnej možnosti prevodu jednotlivých častí stavby - kaštieľa, musí vychádzať z nejakej platnej   normy.   Ak   argument   nevychádza   z   právnej   normy,   nemožno   ho   považovať   za právny. Takýto argument nie je v právnej argumentácii relevantný, pretože nie je schopný ovplyvniť   riešenie   právnej   otázky   (t.   j.   otázky,   čo   je   v   konkrétnom   prípade   v   súlade   s právom)   a v danom   prípade   nie   je   schopný   podporiť   nárok   žalobcu   v   konaní   pred všeobecnými súdmi, ani spochybniť či vyvrátiť argumenty sťažovateliek 1/ a 2/ v konaní pred všeobecnými súdmi. Súd však musí vysvetliť vo svojom rozhodnutí, prečo považuje určitý argument za irelevantný, resp. bezvýznamný - t. j. že tento argument nevychádza zo žiadnej právnej normy alebo z neplatnej právnej normy....“

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo H. K. a M. J. vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   na   súdnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove, sp. zn. 1Co/29/2013 zo dňa 09.04.2014 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   1Co/29/2013   zo   dňa   09.04.2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť H. K. a M. J. trovy právneho zastúpenia v   sume   340,9   eur   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Chmuru   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateliek nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateliek a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   rozhodnutie   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo v súlade s ustanovením § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaných v 1/ a 2/ rade nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, náležité zistil skutkový   stav   a   k   tomu   použil   aj   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka. Na právnych   skutkových   zisteniach,   ktoré   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   a   na právnom posúdení veci sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

V   konaní   bolo   nepochybne   preukázané,   že   žalobca   je   zapísaný   ako   vlastník nehnuteľnosti na LV č..., kat. úz..., parcely č... a nehnuteľnosti súpisné číslo... Uvedenú nehnuteľnosť nadobudol od svojho otca Š. C. kúpnou zmluvou urobenou formou notárskej zápisnice NZ 804/72 z 18.8.1972. Rovnako bolo preukázané, že žalované v 1/ a 2/ rade nadobudli nehnuteľnosť zapísanú na LV č..., kat. úz..., parcela č. KN... a na nej postavená stavba, súpisné číslo... Uvedenú nehnuteľnosť nadobudli jednak v dedičskom konaní, podiel po   poručiteľovi,   svojom   otcovi   nebohom   J.   J.,   č.k.   D1285/90   z 15.1.1991 a   darovacou zmluvou od matky H. J., rod. T. nadobudnuté notárskou zápisnicou N 406/1991 z 31.7.1991. Točité schodište, ktoré vedie k obytným miestnostiam na poschodí stavby, súpisné číslo..., ktorá   patrí   do   vlastníctva   žalobcu,   sa   nachádza   na   parcele   č...,   ktorej   vlastníkmi   sú žalované v 1/ a 2/ rade. Žalované v 1/ a 2/ rade v auguste 2007 začali s výstavbou priečky na prízemí stavby, súpisné číslo..., ktorú v dôsledku vydaného predbežného opatrenia 6C 130/2007-47   z   10.7.2007   nerealizovali.   Do   roku   2007   neboli   riešené   žiadne   spory vlastníkov vyššie vymenovaných nehnuteľností....

Pokiaľ išlo o protižalobu, alebo vzájomný návrh žalobkýň v 1/ a 2/ rade možno súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že žiadne dôkazy týkajúce sa toho, že nadobudli nehnuteľnosť, teda kaštieľ v celosti okrem tvrdenej nemožnosti rozdeliť túto nehnuteľnosť, neboli predložené. Zmluva, ktorou nadobudol nehnuteľnosť ešte právny predchodca ich rodičov je k dispozícii, z nej je zrejme a z kópie pozemkovej mapy, že išlo o dve m.p.č. parcely spolu v prírode s domom a dvorom, ktoré boli predmetom prevodu nehnuteľnosti. V konečnom dôsledku ohliadka na mieste samom, vyjadrenie svedkov a samotnej matky žalovaných   v   1/   a   2/   rade,   ktorá   bola   vypočutá   v   tejto   súvislosti   svedční   o   tom,   že nehnuteľnosť takto rozdelená aj v období, kedy nadobudli túto kúpnou zmluvou rodičia žalovaných v 1/ a 2/ rade, teda v roku 1951 bola takto rozdelená a v takomto rozsahu sa aj užívala. Keďže bolo možné sa oboznámiť s listinami, na ktoré poukázali žalované v 1/ a 2/ rade vo svojom vzájomnom návrhu aj v priebehu celého konania možno konštatovať, že pokiaľ išlo o vlastnícke právo, ktoré svedčí v prospech žalobcu v priebehu dokazovania nevyšli najavo žiadne okolnosti, ktoré by svedčali o tom, že rodičia žalovaných nadobudli nehnuteľnosť v celom rozsahu. Rovnako zmluvy uzatvárané s MNV v... svedčia o tom, že takisto   aj   rodičia,   konkrétne   otec   žalovaných,   nájomnú   zmluvu   podpisoval   iba   na   časť stavby, ktorú vlastnil pre účely školských potrieb školy a z rozsudku, ktorý sa rovnako nachádza v spise 8C 25/67 z 15.2.1967, ktorým sa domáhal otec žalovaných nájmu za užívanie   časti   jeho   majetku   základnou   9-ročnou   školou   v   obci   vyplýva,   že   náhrada   sa vyplácala   aj   rodine   C.   s   tým,   že   rovnako   aj   nehnuteľnosť,   ktorá   patrila   právnym predchodcom žalobcu, bola užívaná pre školské účely a bol im platený nájom.

Vo   vzťahu   k   znaleckému   posudku   J.   Z.   v   symetrii   objektu   kaštieľa   odvolací   súd poznamenáva, že histórie zápisov tejto nehnuteľnosti od čias pôvodnej pozemno-knižnej vlastnícky   M.   K.   dostatočným   spôsobom   svedčia   o   samostatných   prevodoch   vlastníctva nielen k pozemkom, ale aj stavbám, oddeleniu. Konštatovanie o nedeliteľnosti kaštieľa nie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa povinnosti strpieť a umožniť vstup po schodišti vlastníkovi parcely č. CKN... v súčasnej dobe žalobcovi a povinnosť odstrániť z tohto   schodišťa   stavebný   materiál   a   odstrániť   parcely   č...   rozostavanú   priečku   možno konštatovať,   že   dostatočným   spôsobom   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie. Predloženým geometrickým plánom, ohliadkou na mieste samom zistil, že schodište, ktoré slúži ako vstup do priestorov na 1. poschodí, ktoré patria žalobcovi sa nachádza na parcele č... patriacej žalovaným. Z obsahu vyplýva, že toto schodište, ako aj celý kaštieľ je národná kultúrna   pamiatka,   preto   nie   je   možné   bez   ohľadu   na   tieto   okolnosti   riešiť   akékoľvek stavebné   zmeny,   posuny,   len   rozhodnutím   vlastníkov   nehnuteľnosti.   To   vyplynulo   aj   z vyjadrenia Krajského pamiatkového úradu, ktorý sa k veci vyjadril, rovnako z vyjadrení účastníkov konania, svedkov vypočutých na pojednávaniach, na ohliadke na mieste samom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že toto schodište je autentické, historické, umiestnené na tomto mieste bez zmeny, slúžilo na prístup k obytným miestnostiam, ktoré nadobudol do vlastníctva   žalobca.   Z   týchto   dôvodov   nepochybne   na   základe   kúpnej   zmluvy,   ktorou nehnuteľnosť od svojho otca nadobudol získal rovnaký titul na to, že časť parcely CKN... patriacej žalovaným v 1/ a 2/ rade zaťaženým zo zákona vecným bremenom právom užívať toto schodište a trpieť jeho umiestnenie na mieste, na mieste na ktorom sa nachádza. Je potrebné   tiež   vychádzať   z §   120   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   z   ktorého   bezo   sporu vyplýva, že vecou akou takou je aj nehnuteľnosť stavba a súčasťou tejto stavby je schodisko, ktoré netvorí vec samostatnú, ale je súčasťou hlavnej veci, čo v danom prípade je schodisko patriace ako prístup k obytným miestnostiam vo vlastníctve žalobcu.

Preto aj v tomto smere odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne a ako také podľa ustanovenia § 219 O.s.p. rozhodnutie potvrdil.

Podľa   §   206   ods.   2   O.s.p.   nezaoberal   sa   výrokmi   rozsudku   súdu   prvého   stupňa výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým neboli napadnuté odvolaním, teda vo vzťahu ku zamietnutej žalobe vlastníckeho práva žalobcu zastavajúcemu výroku a výroku o trovách konania, tieto výroky neboli napadnuté odvolaním, ako také nadobudli právoplatnosť....“

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkami   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, odmieta ich sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti,   odmietnutie   ďalšej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľky   namietajú porušenie   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1 dodatkového   protokolu,   je   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení nedopustil   protiústavnosti   a jeho postup   a rozsudok   sú   založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateliek   v   celosti   sa   ústavný   súd   ich ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014