znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 473/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 78/2012 zo 17. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. augusta 2012 doručená sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 78/2012 zo 17. júla 2012 (ďalej len „uznesenie zo 17. júla 2012“). Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaniami z 11. a 16. septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 5 Pp 110/2006 z 22. mája 2012 (ďalej aj „uznesenie z 22. mája 2012“) vyslovil,   že   sa   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia   z   výkonu   trestu   odňatia slobody (uloženého uznesením sp. zn. 5 Pp 110/2006 z 13. júla 2006) neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody, ktorý mu uložil Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 T 8/1997 z 8. augusta 1997, vykoná.

Proti   uzneseniu   z   22.   mája   2012   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   sťažnosť, v ktorej namietal, že okresný súd v odôvodnení tohto uznesenia urobil chyby, a zároveň v nej požiadal, aby mu v konaní bolo umožnené vyjadriť sa. Krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením zo 17. júla 2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   rozhodol   až   4   dni   po   uplynutí   zákonom ustanovenej skúšobnej doby jeho podmienečného prepustenia napriek tomu, že podľa § 68 ods.   4   Trestného   zákona   mal „súd   urobiť   právoplatné   rozhodnutie   o   neosvedčení   sa do jedného roka od uplynutia skúšobnej doby“.

V konaní, v ktorom krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 22. mája 2012, došlo k porušeniu jeho základných práv aj v dôsledku jeho neprítomnosti na pojednávaní. Obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 17. júla 2012 vzťahujúci sa   na   otázku   jeho   neprítomnosti   na   pojednávaní   považuje   sťažovateľ   za   nedostatočný, „absurdný“.

Sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že „premieňaný zvyšok trestu a rozsudok na   základe   ktorého   mi   bol   uložený   som   napadol   obnovou   konania,   pričom   na   túto skutočnosť som upozornil aj súd OS TT včetne KS TT a žiadal postup podľa § 7 ods. 2 Tr. por. nakoľko existuje reálna možnosť, že obnove bude vyhovené, čo by znamenalo zrušenie trestu,   z   ktorého   plynie   predmetná   podmienka.   Ani   jeden   zo   súdov   nezaujali   žiadne stanovisko k tomuto inak dosť podstatnému oznamu.“.

V podaniach   z 11.   a 16.   septembra   2012   sťažovateľ   poukázal   na   odpoveď Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) zo   4.   septembra   2012,   ktorou   bol   jeho   podnet   na   podanie   dovolania   vybavený   ako nedôvodný. Sťažovateľ vyjadril svoj nesúhlas s názorom ministerstva spravodlivosti, podľa ktorého všeobecné súdy v jeho veci   rozhodli v rámci zákonnej lehoty, keďže uznesenie okresného súdu bolo vydané 13. júla 2012. Podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy v jeho veci,   t.   j.   o vykonaní   zvyšku   jeho   trestu,   rozhodnúť   v rámci   skúšobnej   lehoty   jeho podmienečného   odsúdenia   právoplatne   a samotnú   odpoveď   ministerstva   spravodlivosti zo 4. septembra 2012 považuje za arbitrárnu.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy došlo uznesením krajského súdu zo 17. júla 2012, a zároveň uvedené uznesenie zruší a vráti predmetnú vec na nové konanie.

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   neperfektnej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu zo 17. júla 2012. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd ho v predmetnom konaní nevypočul, rozhodol až 4 dni po uplynutí skúšobnej doby, ktorá mu bola určená pri jeho podmienečnom prepustení, a pri svojom rozhodovaní nedostatočne zohľadnil   ním   predložené   námietky   týkajúce   sa   prebiehajúceho   konania   o obnove   jeho trestnej veci.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 5 Pp 110/2006 z 13. júla 2011 bolo rozhodnuté po čiastočnom výkone trestu odňatia slobody   sťažovateľom   o   jeho   podmienečnom   prepustení   so   skúšobnou   dobou   od 13. júla 2006 do 13. júla 2011.

Uznesením zo 17. júla 2012 krajský súd na neverejnom zasadnutí zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2012, ktorým vyslovil, že sťažovateľ sa   v   skúšobnej   dobe   podmienečného   prepustenia   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody neosvedčil, a preto zvyšok trestu odňatia slobody uložený mu rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 8/1997 z 8. augusta 1997 v trvaní 1 roka 11 mesiacov a 10 dní vykoná.

Podľa § 68 ods. 2 Trestného zákona ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná.

Podľa § 68 ods. 4 prvej vety Trestného zákona rovnako sa má za to, že trest bol vykonaný dňom, keď došlo k podmienečnému prepusteniu, ak súd bez viny odsúdeného do roka od uplynutia skúšobnej doby nerozhodol, že odsúdený zvyšok trestu vykoná. Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   o   krajský   súd   rozhodol   v   jeho   veci   4   dni po uplynutí skúšobnej doby jeho podmienečného prepustenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie § 68 ods. 4 Trestného zákona, z ktorého je zrejmé, že krajský súd postupoval zákonne a o vykonaní trestu sťažovateľom mal možnosť rozhodnúť až v lehote 1 roka od uplynutia jeho skúšobnej doby.

Námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   neakceptoval   jeho   žiadosť o vypočutie   v   predmetnom   konaní,   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   taktiež   javí   ako irelevantná.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   mal   možnosť   zúčastniť verejného   zasadnutia   okresného   súdu   vo   svojej   veci   a   o   jeho   termíne   bol   riadne upovedomený v súlade s § 419 ods. 1 Trestného poriadku. Na základe jeho žiadosti sa verejné zasadnutie okresného súdu konalo v jeho neprítomnosti. Nevypočutie sťažovateľa v predmetnom konaní napriek jeho žiadosti je preto potrebné vnímať vo svetle všetkých okolností daného prípadu. V tomto smere je okrem skutočnosti, že sťažovateľ sa k svojej veci sám odmietol vyjadriť v konaní pred okresným súdom a svoju argumentáciu predložil v rámci sťažnosti proti uzneseniu z 22. mája 2012, rozhodujúce aj to, že krajský súd svoj záver, podľa ktorého sa sťažovateľ v skúšobnej dobe nesprával v súlade s podmienkami podmienečného prepustenia, odôvodnil iba poukázaním na písomné dôkazy, ktoré mal pri svojom   rozhodovaní   k dispozícii,   a   síce   rozsudku   Okresného   súdu   Prievidza z 12. januára 2011, ktorým bol sťažovateľ v rámci skúšobnej doby odsúdený, pretože sa dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, a to za zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody.   Uvedená   okolnosť   s   ohľadom   na   závažnosť   činu   a   jeho   okolnosti   je   pritom postačujúca   na prijatie   záveru   o   výkone   zvyšku   trestu,   z   ktorého   bol   sťažovateľ podmienečne prepustený.

Sťažovateľ   taktiež   argumentoval,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   uznesenia zo 17. júla 2012 nevyrovnal s jeho námietkou, ktorou poukazoval na skutočnosť, že v jeho veci inicioval obnovu konania.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   odôvodnenia   uznesenia   zo   17.   júla   2012   presvedčil, že krajský súd sťažovateľovi poskytol odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   uznesenia   krajského   súdu   zo   17.   júla   2012,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené. Pretože uznesenie krajského súdu zo 17. júla 2012 nevykazuje znaky svojvôle a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (vrátane   požiadavky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012