znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 473/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   Ž.,   toho   času   vo   výkone   trestu,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Nitra   v   konaní vedenom   pod sp.   zn. 17 C 60/07 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 23. augusta 2011 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len,,sťažovateľ“) z 20. augusta 2011, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústava“),   práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.   13   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Nitra (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/07 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/05 (ďalej aj „konania okresného súdu“).

2.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   ako   navrhovateľ   je   účastníkom   dosiaľ prebiehajúcich   konaní   na   okresnom   súde,   ktoré   sa   začali   na   jeho   návrh   v roku   2002 a ktorých   predmetom   je   údajné „porušenie   mojich   práv   v súvislosti   s výkon   väzby a v súvislosti   s pozbavením   slobody   zo   strany   polície   a následne   vykonaných   úkonov“. Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že nekoná dostatočne rýchlo a účinne, naopak, koná a postupuje   neúčinne   a nesprávne,   nepoučil   ho   o jeho   právach   a je   doteraz   nečinný, v dôsledku čoho podľa jeho názoru boli porušené jeho označené práva.

3.   Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   žiada   ústavný   súd,   aby   vyslovil,   že   postupom okresného súdu boli porušené jeho označené práva, aby prikázal okresnému súdu ďalej konať bez   zbytočných   prieťahov   a aby   mu   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000   €   z dôvodu „morálnej   a emocionálnej   ujmy,   pocitu   krivdy   a nespravodlivosti, dlhotrvajúceho stavu neistoty, stresu, duševného utrpenia a pod.“.

4.   V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd,   aby   mu   tak   ako v minulosti,   aj   na   toto   konanie   ustanovil   advokáta,   pretože   nemá   prostriedky   na   jeho zaplatenie.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a   slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené   v   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľ   bol   okrem   tohto   konania   opakovane   v postavení   sťažovateľa   na ústavnom súde, pričom dve jeho predchádzajúce sťažnosti sa týkali aj namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rýchlosťou konania okresného súdu v totožných veciach. Ústavný súd uzneseniami sp. zn. I. ÚS 212/08 z 12. júna 2008 a sp. zn. IV.   ÚS   389/09 z 13.   novembra   2009 sťažnosti   v tejto časti   pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol, pričom po chronologickom uvedení úkonov v týchto konaniach zvýraznil najmä podiel   samotného   sťažovateľa   na   dĺžke   konania   okresného   súdu   v obidvoch   uvedených konaniach (nekvalifikovaný návrh, nedostatočná súčinnosť pri zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutie   súdu,   nedostatočná   špecifikácia   predmetu   konania,   rozpor   medzi   podaniami sťažovateľa a jeho ustanoveného zástupcu, trestné oznámenie sťažovateľa na ustanoveného advokáta   a   iné). Keďže   sťažovateľ   podanou   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v totožných konaniach a o tejto veci už ústavný súd rozhodol uvedenými nálezmi, o v poradí tretej sťažnosti namietajúcej porušenie   tých   istých   práv   postupom   okresného   súdu   v čase   predchádzajúcom   týmto rozhodnutiam ústavného súdu už nemožno znovu rozhodovať. Preto bola sťažnosť v tejto časti (namietané prieťahy pred 13. novembrom 2009) odmietnutá pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 a § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

8. Za týchto okolností ústavný súd pred predbežným prerokovaním tejto sťažnosti vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k priebehu označených konaní. Predseda okresného   súdu   v písomnom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   14.   novembra   2011 popísal   priebeh   konaní   od   ich   začatia,   pričom   vzhľadom   na   skúmané   obdobie   konania okresného súdu možno uviesť ku konaniu sp. zn. 17 C 60/07, v ktorom je žalovaným Ústav na   výkon   väzby  ...   a   predmetom   konania   je   zaplatenie   sumy   313 100 000   Sk,   tieto skutočnosti:

,,... 9. novembra 2011 bolo zistené, že podanie navrhovateľa, označené ako trestné oznámenie na jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. bolo postúpené Slovenskej advokátskej komore.   Úpravou   z 25.   novembra   2009   súd   žiadal   správu   S.   ohľadne   stanoviska k vybaveniu sťažnosti na advokáta JUDr. K., čo bolo potrebné pre posúdenie dôvodnosti jeho žiadosti o zrušenie ustanovenia za zástupcu navrhovateľa. Následne súd uznesením č. k. 17C 60/2007-250 z 5.2.2010 ustanovenie JUDr. K. zrušil a ustanovil navrhovateľovi za zástupcu C. B. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, súd uznesením z 19.3.2010 vyzval ustanoveného zástupcu na doplnenie návrhu. Centrum právnej pomoci podalo 16. apríla 2010 žiadosť o zrušenie ustanovenia, ktoré odôvodnilo tým, že navrhovateľ nie je ochotný komunikovať s právnikmi centra, podal na ich postup sťažnosť, čím sa narušila dôvera   medzi   navrhovateľom   a ustanoveným   zástupcom.   Z rovnakých   dôvodov   nebolo možné doplniť žalobu, keďže nezískali od navrhovateľa potrebné informácie. Na žiadosť súdu   boli   dňa   7.7.2010   z Centra   právnej   pomoci   zaslané   listinné   doklady   týkajúce   sa podanej   sťažnosti   i výsledku   jej   prešetrenia.   Po   zvážení   návrhu   centra   právnej   pomoci o zrušenie jeho ustanovenia, súd uznesením z 4.11.2010 tento návrh zamietol, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1.12.2010. Následne dňa 30.12.2010 súd vyzval centrum právnej pomoci, aby súdu predložilo doplnený návrh v zmysle uznesenia z 19.3.2010. Dňa 3.2.2011 Centrum právnej pomoci súdu oznámilo, že nie je schopné riadne zabezpečiť zastupovanie navrhovateľa,   keďže   odmieta   s nimi   komunikovať   písomne   a sám   v inom   konaní   na Okresnom   súde   v Piešťanoch   žiada   o zrušenie   ich   zastupovania.   Podaním   z 12.4.2011 Centrum právnej pomoci súdu oznámilo, že vyzvali navrhovateľa, aby sa vyjadril, či má záujem o zastupovanie, na čo reagoval, že ich zastupovanie odmieta. Vzhľadom na uvedené žiadajú, aby súd ich ustanovenie za zástupcu zrušil. Súd dňa 26.4.2011 vyzval Centrum právnej   pomoci   na   vyjadrenie,   z akých   dôvodov   nie   je   možné   vykonať   osobný   výsluch navrhovateľa bez prítomnosti inej osoby. Nakoľko navrhovateľ sám 11.5.2011 súdu zaslal upresnenie   návrhu   a 18.7.2011   oznámil,   že   nechce,   aby   ho   ďalej   zastupovalo   Centrum právnej pomoci, súd navrhovateľa 22.9.2011 vyzval, aby mu oznámil, či žiada ustanoviť iného zástupcu, alebo chce zrušiť ustanovenia Centra právnej pomoci za zástupcu s tým, že ďalej vo veci bude konať sám, bez právneho zástupcu. Navrhovateľ podaním z 9.10.2011 oznámil, že žiada ustanovenie iného právneho zástupcu. V súčasnej dobe súd rozhoduje o ustanovení nového právneho zástupcu pre navrhovateľa.“  

9. Vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sp. zn. 16 C 7/05, v ktorom je žalovaným Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre a predmetom konania je náhrada škody, predseda súdu uviedol totožné skutočnosti ako pri konaní sp. zn. 17 C 60/07. V závere predseda konajúceho okresného súdu uviedol:

„Z   obsahu   oboch   spisov   vyplýva,   že   podania   sťažovateľa   pôvodne   nespĺňali náležitosti riadneho návrhu v zmysle príslušných ustanovení OSP, preto súd musel najskôr odstraňovať   ich   nedostatky   a   postupom   podľa   §   43   OSP   vyzývať   navrhovateľa   na odstránenie vád podaní. Nie z dôvodu nečinnosti súdu, ale najmä pre množstvo rôznych procesných návrhov navrhovateľa, ktorými dopĺňal a upravoval predmet konania, domáhal sa   priznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   ustanovenia   bezplatného   právneho zástupcu atď, doposiaľ nebolo možné začať konať v merite veci. Potom, ako súd ustanovil navrhovateľovi   bezplatného   právneho   zástupcu,   ktorý   mohol   podania   navrhovateľa kvalifikovane   upraviť,   navrhovateľ   začal   namietať   postup   svojho   právneho   zástupcu   a opakovane sa domáhať jeho výmeny. Sám, bez vedomia svojho právneho zástupcu, robí vlastné podania týkajúce sa veci samej, ktoré nie sú celkom v súlade s podaniami právneho zástupcu,   čo   má   za   následok,   že   doposiaľ   nedošlo   k   ujasneniu   predmetu   konania   a riadnemu   vyšpecifikovaniu   uplatnených   nárokov   navrhovateľa.   Práve   uvedené   okolnosti v podstatnej miere ovplyvňujú celkovú dĺžku konania, preto možno konštatovať, že k dĺžke konania výraznou   mierou   prispel   i   sám   navrhovateľ   svojim   prístupom   k   veci, postojom k spolupráci s ustanoveným právnym zástupcom i svojimi častými zmätočnými požiadavkami...“

10. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu jednoznačne vyplýva, že je to samotný sťažovateľ, ktorý v procesnom postavení navrhovateľa v uvedených konaniach sám prispel a v podstatnom rozsahu aj sám zapríčinil dĺžku ich trvania. Tento záver rovnako platí aj pre konania okresného súdu v období po právoplatnosti už uvedených uznesení ústavného súdu v jeho predchádzajúcich veciach. Ústavný súd v nadväznosti na svoje závery v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 212/08 a sp. zn. IV. ÚS 389/09, na ktoré sa odvoláva aj pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti, konštatuje, že ani v nasledujúcom období neboli zistené prieťahy v postupe okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn. 17 C 60/07, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Trvanie a priebeh konaní v tomto období boli determinované najmä postojom sťažovateľa, ktorý odmietal   spoluprácu   s C.,   ktoré   mu   bolo ustanovené po   tom,   čo   na   skôr   ustanoveného advokáta   podal   trestné   oznámenie   pre   marenie   spravodlivosti,   v dôsledku   čoho   tento požiadal   súd   o zrušenie   svojho   ustanovenia   za   zástupcu.   V dôsledku   uvedeného   si   sám sťažovateľ   musel   byť vedomý   skutočnosti,   že   to   bude   mať vplyv   na   dĺžku   uvedených konaní, ktorú však nemožno pripísať okresnému súdu, naopak, toto obdobie v konaní ide na ťarchu sťažovateľa. Z pohľadu ústavného súdu však nemožno neuviesť, že konanie sťažovateľa vykazuje znaky účelového postupu, ktorý nesmeruje k účinnému a efektívnemu uplatňovaniu jeho tvrdených nárokov, ale naopak, k vytváraniu akejsi,,prekážkovej dráhy“ na   ceste   k odstráneniu   jeho   tvrdenej   právnej   neistoty.   Ochrana   poskytovaná   ústavným súdom sa však vzťahuje na práva konkrétne a účinné, ale nie na práva teoretické a iluzórne (m. m. I. ÚS 5/02).

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07). Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 63/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne   neopodstatnenú   (I. ÚS 27/02,   I. ÚS 197/03,   I. ÚS 38/04).   Ústavný   súd nezistil v postupe okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn. 17 C 60/07 také nedostatky,   ktoré   by   po   komplexnom posúdení všetkých okolností v   postupe   okresného   súdu   umožňovali   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nečinnosť okresného súdu, ktorý stále nezačal vykonávať dokazovanie, viedla k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, aj v tomto smere ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, okrem toho že je predčasná, a teda neprípustná, je aj zjavne neopodstatnená. Neprípustnosť sťažnosti vyplýva z toho, že obidve konania sú v štádiu prvostupňového konania a sťažovateľ bude mať v prípade nespokojnosti s rozhodnutím   okresného   súdu   k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   na základe ktorého sa vecou bude môcť zaoberať (a ochranu v prípade zistenia porušenia práv poskytnúť) odvolací súd. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v tomto smere vyplýva z toho, že doterajšia dĺžka konania bola tromi uzneseniami ústavného súdu pričítaná najmä na vrub samotnému sťažovateľovi, v dôsledku čoho ide na jeho vrub aj nemožnosť súdu dosiaľ začať vykonávať dokazovanie.

13. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa   (príkaz   okresnému   súdu   ďalej   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   primerané finančné zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom sa ústavný súd tiež nezaoberal, pretože sťažnosť bola už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. decembra 2011