znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 473/2010-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu   Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   M.,   T.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitostí   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90   p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. P. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € (slovom tritisíctristodvadsať eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing.   P.   M. priznáva   náhradu   trov   konania   v   sume 300,57 €   (slovom   tristo   eur   a päťdesiatsedem centov), ktorú   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 473/2010-17 z 8. decembra 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 220/90.

2. Zo   sťažnosti,   pripojených   príloh   a z vyžiadaného spisu   vyplýva, že sťažovateľ podal spolu s ďalšími navrhovateľmi 22. februára 1988 na Mestskom súde v Bratislave žalobu proti odporcovi S., národný podnik B. (teraz T., a. s., B.), vo veci určenia autorstva a uloženia povinnosti   určiť   výšku   odmeny.   Sťažovateľ   žalobu   rozšíril   podaniami z 1. júla 1988 a 7. júla 1989.

3. V predmetnej veci nebolo do podania ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. marca 2010 právoplatne rozhodnuté, a to napriek viacerým urgenciám a sťažnostiam na prieťahy zo strany sťažovateľa. Sťažovateľ porušenie označených základných práv podľa ústavy   a   dohovoru   videl   vo   viacerých   časových   úsekoch,   keď   okresný   súd   buď vôbec nekonal, alebo konal neefektívne, a predovšetkým v celkovej dobe doterajšieho konania, ktoré do podania ústavnej sťažnosti dosiahlo dobu takmer 22 rokov.

4. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 3 320 € a náhradu trov konania v sume 300,57 € k rukám jeho   advokátky.   Požadované   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania sa nachádza v stave právnej neistoty.

5. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 28. januára 2011 uznala, že konanie bolo poznačené prieťahmi subjektívneho a objektívneho charakteru, ale zároveň poukázala aj na to, že predmetná vec už bola právoplatne skončená rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 220/1990-439 z 19. marca 2009, ktorým sa žalobe sťažovateľa v merite veci nevyhovelo   a   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   25.   júna   2010   v spojení   s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 230/09. Z tohto dôvodu nebola   podľa   názoru   predsedníčky   okresného   súdu   spôsobená   sťažovateľovi   prieťahmi v konaní priama ujma, a preto navrhla, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel.  

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavne zaručených práv sťažovateľa.

7. Ústavný súd pri posudzovaní namietaných prieťahov v prvom rade poukazuje na   to,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie,   ktoré   začalo   už   22.   februára   1988,   avšak vzhľadom   na   to,   že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a   neobsahuje   ustanovenie   o   spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v   ktorom   možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04).

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a dohovoru ústavný súd ďalej konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v   obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez   ďalšieho   značilo   neprimeranosť   doby   občianskeho   konania   s   následkami   v   podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať   a   preverovať   v   každom   prípade   jednotlivo   vo   svetle   konkrétnych   okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide   o   charakter   prerokovávanej   veci,   teda   hlavne   o   jej   skutkovú   a   právnu   zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a   súdu   v   priebehu   konania,   o   posúdenie   prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   môžu spôsobiť   prieťahy   v   konaní,   a   tiež   o   to,   čo   bolo   pri   prerokovávaní   veci   pre sťažovateľa v   hre,   resp.   aký   malo konanie pre   neho význam (porov.   napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010).

9.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je vec, ktorej povaha (spor o určenie autorstva a odmenu, teda o zdroj príjmu sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu (pozri napr. I. ÚS 191/04, IV. ÚS 180/05). Aj keď rozhodovanie o určenie autorstva veci a vyplatenie autorskej odmeny môže predstavovať vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s   dokazovaním   splnenia   opodstatnenosti   nároku,   ako   aj   určovaním   výšky   odmeny, vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade faktická ani právna zložitosť nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku konania (takmer 22 rokov).

10.   Ústavný   súd   zdôrazňuje, že občianske   súdne   konanie, ktoré   bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods.   2   ústavy   a   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   priebehu   celého   konania   okresný   súd nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil   dostatok   relevantných   dôkazov   potrebných   na   rozhodnutie   vo   veci   samej. Nesústredenosť   a   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   vyplýva   okrem   iného   aj   zo skutočnosti,   že   znalecké   dokazovanie   nariaďoval   viackrát   bez   zistenia,   či   znalec   môže znaleckú činnosť vykonávať (prvýkrát v máji 1993, keď ustanovil znalca, ktorý bol zo zoznamu znalcov vyškrtnutý, druhýkrát v máji 1995, keď mu znalec oznámil, že znaleckú činnosť v danom odbore nevykonáva), alebo aj z toho, že neprijal adekvátne opatrenia voči znalkyni, aby bol znalecký posudok vypracovaný včas (v januári 1996 ustanovil ďalšiu znalkyňu,   ktorá však znalecký posudok doručila okresnému súdu až v apríli 2000). K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu (sudcu), ale aj takou jeho neefektívnou činnosťou,   ktorá   nesmeruje k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho   konania,   čiže   k   právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

11. Ďalej   ústavný   súd   posudzoval správanie sťažovateľa v priebehu konania a   na   základe   vyžiadaného   spisu   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   neprispel   k   predĺženiu konania.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, aký význam má pre sťažovateľa predmetné konanie. V danom prípade išlo o určenie autorstva sťažovateľa a odmenu, ktorá je pre neho zdrojom príjmu, a preto právom žiadal o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je   totiž   povinnosť   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná   vo   viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“ najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.

14.   Pri   zvážení   všetkých   už   uvedených   kritérií   ústavný   súd   uzatvára,   že   sporná záležitosť   sťažovateľa   nebola   v   primeranej   lehote   prerokovaná   a došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

15. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo nečinnosťou súdu, môže prikázať tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Vzhľadom na to, že v čase od podania ústavnej sťažnosti do   rozhodnutia   ústavného   súdu   došlo   k právoplatnému   meritórnemu   rozhodnutiu v predmetnej veci, ústavný súd návrhu sťažovateľa v tejto časti (vo výroku prikázať súdu konať bez zbytočných prieťahov) nevyhovel.

16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 3 320 €, ktorú   sťažovateľ   aj   požadoval,   zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300,57 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2010, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, po 120,23 € + 45,69 € DPH a 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,21 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011