znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 472/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou   Mgr.   Zlatou   Hunčagovou,   Radlinského   1709/28,   Dolný   Kubín,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 466/2015 z 30. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo   „odvolací   súd“) sp. zn. 9 Co 466/2015 z 30. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 82/2013   a následne   v rámci   odvolacieho   konania   na   krajskom   súde   pod sp. zn.   9 Co 466/2015   žalobou doručenou okresnému súdu 29. mája   2013 iniciovala   súdne   konanie o vylúčenie vecí z exekúcie.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... prvostupňový súd rozsudkom č. k. 9 C 82/2013-57 zo dňa 01. 04. 2015 rozhodol   tak,   že žalobnému návrhu sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel a nehnuteľnosti v petite žalobného návrhu špecifikované vylúčil z exekúcie. Zároveň súd prvého stupňa sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 995,29 eur, ktorú sumu uložil zaplatiť žalovanému... v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Voči výroku o trovách konania predmetného rozsudku podal odvolanie žalovaný s odôvodnením, že konaním žalobkyne... došlo k vzniku tohto sporu, nakoľko súdny exekútor poverený vykonávaním úkonov v rámci exekúcie postupoval v zmysle zákona, keď vydal exekučný príkaz zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, ktoré v tom čase v zmysle zápisov na príslušnom LV ako verejnej listine boli vedené v BSM žalobkyne a jej bývalého   manžela.   Zároveň   žalovaný   namietal   správnosť   priznaných   trov   konania s poukazom na skutočnosť, že pri výpočte ich výšky nemal súd prihliadať na ich hodnotu určenú v znaleckom posudku, ale mal vychádzať z hodnoty neurčitej.

O   riadnom   opravnom   prostriedku   žalovaného   rozhodol   Krajský   súd   v   Žiline uznesením sp. zn. 9 Co 466/2015 zo dňa 30. 07. 2015 tak, že rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 995,29 eur zmenil tak, že sťažovateľke právo na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tak, že vzhľadom na predmet sporu – vylúčenie veci z exekúcie a uzatvorenie mimosúdnej dohody medzi účastníkmi, nebolo súdne konanie spôsobilé vo vzťahu k prebiehajúcemu exekučnému konaniu vyvolať také následky, 2

ako vyplývajú z podanej excindačnej žaloby. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že bolo nevyhnutné, aby sa sťažovateľka ochrany svojho spoluvlastníckeho práva domáhala práve podaním vylučovacej žaloby, keďže iba právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým jej návrhu vyhovel, môže byť podkladom pre zastavenie exekúcie z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku. Krajský súd taktiež prihliadol aj na skutočnosť, že žalobkyňa s bývalým manželom zavinili vznik tohto sporu, keď v samotnej kúpnej zmluve uviedli, že nehnuteľnosti tvoriace jej predmet nadobúdajú do BSM, hoci v tom čase boli rozvedení. Z uvedeného dôvodu odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval § 150 ods. 1 OSP a sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.“

3. S poukazom na skutkové okolnosti prípadu sťažovateľka argumentuje, že odvolací súd   neprihliadol   na   skutočnosť,   že   sa   pred   podaním   excindačnej   žaloby   pokúsila so žalovaným   mimosúdne   dohodnúť,   na   čo   však   žalovaný   nereagoval.   Zároveň   dáva do rozporu právne závery odvolacieho súdu s tým, že „... podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok exekučný súd exekúciu zastaví aj vtedy, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. Podľa § 167 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné záložné právo na nehnuteľnosť zapísanú v katastri nehnuteľností možno zriadiť len na návrh oprávneného.

Z uvedeného teda vyplýva, že je v možnostiach oprávneného z exekúcie v rámci mimosúdneho riešenia sporu navrhnúť zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva tak, že návrh udelený súdnemu exekútorovi na zriadenie exekučného záložného práva vezme späť a navrhne exekúciu v tejto časti zastaviť. Bolo teda v možnostiach žalovaného zabrániť vedeniu súdneho sporu zo strany sťažovateľky po tom, čo mu táto doručila návrh na mimosúdnu dohodu. Uvedené však žalovaný neurobil a preto sťažovateľka bola nútená žalobný návrh o vylúčenie veci z exekúcie podať.“.

4.   Sťažovateľka   sa   preto   domnieva,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je nezákonné, ústavne nekonformné a právne neudržateľné z dôvodu, že krajský súd v rozpore s   ustanovením   §   142   ods.   1   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   a   zásadami, na ktorých spočíva platenie náhrady trov konania v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho   poriadku,   zmenil   napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu č. k. 9 C 82/2013-57 z 1. apríla 2015 a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, hoci bola v plnom rozsahu úspešnou účastníčkou konania, čím bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Žilina so sp. zn. 9 Co 466/2015 zo dňa 30. 07. 2015 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9 Co 466/2015 zo dňa 30. 07. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   Žilina   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho   zastúpenia   podľa   §   11   ods.   3   v   spojitosti   s   §   13a   ods.   1   vyhlášky   MS   SR č. 655/2004 Z. z. a to za nasledujúce 2 úkony právnej služby za rok 2015 v celkovej výške 296,44 eur: 1. prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 139,83 eur + 8,39 eur réž. paušál, 2. vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti vo výške 139,83 eur + 8,39 eur réž. paušál, ktorú   sumu   je   povinný   zaplatiť   na   účet   advokátky   Mgr.   Zlaty   Hunčagovej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

4

Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 82/2013-57 z 1. apríla 2015 vo výroku o trovách konania zmenený tak, že krajský súd žalobkyni právo na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

9. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti   namietala.   V   nadväznosti   na   to   posudzoval   opodstatnenosť   námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia ňou označených práv.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

12. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ vrátane krajského súdu je výlučne   založená   na   jeho   prieskume   z hľadiska   dodržania   ústavnoprávnych   princípov, t. j. či v konaní   a rozhodnutí   v ňom   vydanom   (ne)boli   dotknuté   predpismi   ústavného poriadku chránené práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámec všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich judikatúru.

6

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

13. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď konaniu pred krajským súdom a jeho   rozhodnutiu   sp.   zn.   9   Co   466/2015   z 30.   júla   2015,   ktoré   sťažnosťou   napadla sťažovateľka, nie je z ústavnoprávneho hľadiska čo vytknúť. Krajský súd vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takej úrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať právne otázky týkajúce sa náhrady trov konania v zmysle dikcie ustanovení § 142 a nasl. OSP.

14.   Sťažnosti   sťažovateľky   chýbala   v   tomto   smere   akákoľvek   ústavnoprávna dimenzia, keď jej základom bolo iba konštatovanie skutkových okolností prípadu a následné vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu pri posúdení jej nároku na náhradu trov konania (body 2). Rozhodnutie odvolacieho súdu o zmene rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku o trovách konania (ktorým krajský súd žalobkyni právo na náhradu trov prvostupňového konania s poukazom na dikciu ustanovenia § 150 ods.   1   OSP   nepriznal)   nemôže   samo   osebe   znamenať   porušenie   sťažovateľkou   v   petite označených práv.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté   do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. k odopretiu základných práv alebo slobôd.

V danej veci s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky obsiahnutú v sťažnosti ústavný   súd   nezistil,   že   by   mohol byť   namietaným   procesným   pochybením   dosiahnutý vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. S námietkami sťažovateľky sa ústavný súd nestotožnil a dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, v rámci ktorého odvolací súd poznamenal, že „... v sporovom konaní   sa   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   spravuje   predovšetkým   zásadou   úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania, môže tak urobiť podľa ust. § 150 ods. 1 OSP.

V   danom   prípade   je   potrebné   vziať   zreteľ   na   okolnosti,   ktoré   viedli   žalobkyňu k podaniu   žaloby   na   súd,   skúmať,   či   eventuálne   je   tu   možnosť   predísť   súdnemu   sporu mimosúdnou   dohodou   účastníkov,   tak   ako   ju   predostrela   žalobkyňa   žalovanému pred podaním žaloby. Excindačná (vylučovacia) žaloba slúži na ochranu tým osobám, ktoré majú   k   majetku   postihnutému   exekúciou   právo,   ktoré   vylučuje,   aby   bol   tento   majetok použitý k nútenému výkonu rozhodnutia, napr. vlastnícke právo ku konkrétnej exekúciou postihnutej veci, prípadne k spoluvlastníckemu podielu a pod.

Pokiaľ postihnutú vec už exekútor medzičasom speňažil, excindačná žaloba nemôže byť úspešná, nakoľko vec už nemôže byť v tomto štádiu vylúčená z exekúcie. Pokiaľ chce teda tretia osoba zabrániť tomu, aby došlo k speňaženiu veci po podaní excindačnej žaloby, môže zároveň podať exekútorovi aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku. K tomuto návrhu pripojí súdom potvrdenú excindačnú žalobu, ako aj doklad o existencii práva k postihnutej veci, pričom exekútor následne návrh predloží exekučnému súdu   a   do   rozhodnutia   súdu   o   odklade   exekúcie   môže   exekútor   vykonávať   len   úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného, teda nemôže vec speňažiť.

Kladné rozhodnutie o excindačnej žalobe má za následok zastavenie exekúcie (aj čiastočné)   podľa   §   57   ods.   1   písm.   e)   Exekučného   poriadku,   teda   z   dôvodu,   že   bolo

8

právoplatne   rozhodnuté,   že   exekúcia   postihuje   vec,   na   ktorú   má   niekto   právo nepripúšťajúce exekúciu.

S   prihliadnutím   na   uvedené   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade vzhľadom   na   predmet   sporu   uzatvorenie   mimosúdnej   dohody   medzi   účastníkmi   nebolo spôsobilé vo vzťahu k prebiehajúcemu exekučnému konaniu vyvolať také následky, ako vyplývajú z podanej excindačnej žaloby. Bolo nevyhnutné, aby sa žalobkyňa ochrany svojho spoluvlastníckeho   práva   domáhala   práve   podaním   vylučovacej   žaloby,   nakoľko   iba právoplatné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   jej   návrhu   vyhovel,   môže   byť   i   podkladom   pre zastavenie exekúcie z dôvodov uvedených v § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku. S prihliadnutím potom na okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k podaniu návrhu na súd, na to, že týmito bola predovšetkým skutočnosť, že i napriek tomu, že pred uzatvorením kúpnej zmluvy, na podklade ktorej predmetné nehnuteľnosti žalobkyňa s bývalým manželom nadobudli, boli rozvedení, nehnuteľnosti kúpili ako manželia, to znamená, že na príslušný LV bolo vlastnícke právo zapísané do BSM. Je potrebné prisvedčiť žalovanému v tom, že kataster nehnuteľností, ktorý vedie príslušný LV, je voči tretím osobám verejnou listinou a údaje zapísané v LV sú hodnoverné vo vzťahu k tretím osobám, pokiaľ sa nepreukáže opak. Vzhľadom na dopad rozhodnutia okresného súdu o vylučovacej žalobe, i na exekučné konanie, odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa so svojím bývalým manželom zavinili vznik   tohto   sporu,   v   nadväznosti   na   čo   aplikoval   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov prvostupňového konania ust. § 150 ods. 1 OSP a žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.“.

16. V závere ústavný súd poznamenáva, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal výhrady. Naopak, úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi. Preto samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajským   súdom   takéto nedostatky nevykazuje.

17. Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   466/2015 z 30. júla 2015, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

10

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015