znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 472/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. N., A. N., V. N., V. N., M. Ch. a A. N. W., zastúpených   advokátom   JUDr.   JCLic.   Tomášom   Majerčákom,   PhD.,   Južná   trieda   28, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. N., A. N., V. N., V. N., M. Ch. a A. N. W. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   20   C   282/2012   z   9.   mája   2014 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. M. N.,   A. N.,   V. N.,   V. N., M. Ch. a A. N. W. p r i z n á v a   trovy   konania v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý   uhradiť na účet advokáta JUDr. JCLic. Tomáša Majerčáka, PhD, Južná trieda 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. júla 2014 doručená sťažnosť M. N., A. N., V. N., V. N., M. Ch. a A. N. W. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   žalobou   podanou   na   okresnom   súde proti obchodnej spoločnosti M. (ďalej len „odporca“) sa domáhali zaplatenia istiny v sume 3 465,36   €   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia,   keďže   odporca má postavené svoje stavby na ich   pozemku.   Sťažovateľmi   pôvodne   uplatnená suma bezdôvodného   obohatenia   bola stanovená za obdobie od 1. januára 2010 do 31. decembra 2011. Podaním z 23. januára 2014   sťažovatelia   rozšírili   obdobie,   za   ktoré   žiadali   vydať   bezdôvodné obohatenie od 1. januára   2010   do   30.   apríla   2012.   Okresný   súd   uznesením   z 12. septembra   2013 konanie prerušil do vyhotovenia znaleckého posudku D. N. v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 126/2012. Znalecký posudok bol vyhotovený 3. januára 2014. Okresný súd nariadil pojednávanie na 11. apríl 2014, ktoré však bolo na základe žiadosti odporcu odročené na 7. október 2014. Z toho dôvodu sťažovatelia podali 28. apríla 2014 návrh na rozšírenie petitu, a to vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie od 1. mája 2012 do 30. apríla 2013 o sumu 2 900 € a na zaplatenie úrokov z omeškania vychádzajúc zo znaleckého posudku súdneho znalca D. N., ktorý stanovoval výšku nájomného za roky 2010 až 2013.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   nepripustil   zmenu   žalobného   návrhu,   a   to napriek tomu, že:

„1. vo   veci   na   Okresnom   súde   Košice   II,   č.k.   20C/282/2012   bolo   len   jedno pojednávanie,   kde   dokazovanie   ani   nebolo   vykonané,   preto   je   nepochopiteľné,   aké dokazovanie bolo doteraz vykonané,

2. znalecký posudok D. N., pre ktorý bolo toto konanie prerušené, určoval výšku nájomného aj na obdobie od 1.5.2012 do 30.4.2013 - rozšírený petit, a tento znalecký posudok je podkladom a má byť dôkazom aj v tomto konaní,

3. sťažovatelia   žiadali   rozšírenie   petitu   aj   o   zákonné   úroky   z   omeškania   z istiny uvedenej v žalobnom návrhu zo dňa 25.1.2012, a je veľmi nepochopiteľné, aké dokazovanie by bolo potrebné vykonať na výšku zákonných úrokov z omeškania.

Okresný súd Košice II   svoje uznesenie zo dňa 9.5.2014,   č. k.   20C/282/2012 ani riadne neodôvodnil:

1. neodôvodnil   prečo   nepripustil   rozšírenie   petitu   o   zákonné   úroky   z   omeškania zo sumy 3.467,36 €

2. neodôvodnil prečo nepripustil rozšírenie petitu o istinu vo výške 2.170,- €, vydanie bezdôvodného obdobia za obdobie od 1.5.2012 do 31.4.2013, a to napriek tomu, že znalecký posudok L. N. vyhotovil aj na toto obdobie od 1.5.2012 do 31.4.2013.

3. Súd sa len všeobecne odvoláva na §95 ods. 1 a ods. 2 OSP, bez toho, žeby ich akýmkoľvek spôsobom ho aplikoval na skutkový stav, alebo aby aspoň uviedol, v akom rozsahu   už   bolo   vykonané   dokazovanie,   a   prečo   by   doterajšie   dokazovanie   nemalo postačovať. Rozhodnutie súdu je arbitrárne nakoľko je v rozpore s §95 OSP, neodôvodnené a odporuje skutkovému stavu.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej namietali, že nimi podaný návrh na rozšírenie petitu je v podstate „novou žalobou za obdobie od 1.5.2012 do 30.4.2013, ktorá sa podala, aby nedošlo   k   premlčaniu   nároku   sťažovateľov   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia“. Podľa názoru   sťažovateľov   okresný   súd   napadnutým   uznesením,   ktorým   nepripustil zmenu žalobného návrhu, im odoprel prístup k súdu a odmietol im spravodlivosť, keďže od 1. mája 2014 došlo k premlčaniu časti ich pohľadávky. Sťažovatelia tiež navrhovali rozšírenie petitu o zaplatenie zákonných úrokov z omeškania. Okresný súd ani túto zmenu nepripustil   bez   odôvodnenia,   hoci   výška   zákonných   úrokov   z   omeškania   je   všeobecne známou skutočnosťou, ktorú nie je potrebné dokazovať.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 9.5.2014, č. k. 20C/282/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 9.5.2014, č. k. 20C/282/2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

3. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 472/2014 z 10. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd   podaním sp. zn. 1 SprV 623/2014 doručeným ústavnému súdu 19. septembra 2014, v ktorom jeho predseda okrem iného uviedol:

„Podľa   môjho   názoru   tvrdenie   sťažovateľov,   že   súd   sťažovateľom   odmietol nepripustením zmeny žaloby prístup k súdu a spravodlivosť, je absurdné a nezakladá sa na skutočnosti. Sťažovateľom nič nebránilo uplatniť si svoje právo podaním novej žaloby, a to i presne v deň,   keď si v danom konaní uplatnili návrhom zmenu žaloby. Takýmto postupom   by   získali   záruku,   že   k   premlčaniu   nimi   uplatneného   nároku   nedôjde,   keď vo svojej sťažnosti tvrdia, že od 1.5.2014 došlo k premlčaniu časti pohľadávky. Postup súdu v   danej   veci   podľa   môjho   názoru   nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti. Aj pri podaní novej žaloby sa mohli odvolávať na už prebiehajúce iné konania, ak boli toho názoru,   že   sú   v   nich   obsiahnuté   dôkazy   potrebné   na   preukázanie   nimi   uplatňovaných nárokov.

Na zmenu návrhu zákon vyžaduje súhlas súdu, čo je striktne vyjadrené v ustanovení § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V druhom odseku uvádza, kedy súd nepripustí zmenu návrhu. V každom konkrétnom prípade je pritom výlučne na posúdení zákonného sudcu, či v súlade s citovaným zákonným ustanovením zmenu žaloby pripustí alebo nie. Jedine   zákonný   sudca,   je   oprávnený   posúdiť   výsledky   doterajšieho   dokazovania   a   tiež rozhodnúť, či vo veci nevykoná ďalšie dokazovanie (napríklad možnosť účastníkov konania namietať vypracovaný znalecký posudok a z toho prameniaca potreba vykonania ďalšieho dokazovania i novým znaleckým posudkom).

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatované skutočnosti som toho názoru, že zo strany súdu nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľov, keďže im nič nebránilo podať   si   na   súde   žalobu,   ktorou   by   si   svoje   práva   uplatnili.   Som   teda   toho   názoru, že ústavná sťažnosť nebola podaná dôvodne.“

Zákonná sudkyňa k podanej sťažnosti uviedla: „Uznesením   zo   dňa   9.5.2014   súd   nepripustil   zmenu   žalobného   návrhu,   v zmysle podania   navrhovateľov   zo   dňa   28.4.2014.   Uvedené   uznesenie   bolo   vydané   v   súlade s ust. § 95   O.s.p.,   t.   j.   v   súlade   s   platnými   právnymi   predpismi.   Uznesenie   obsahuje odôvodnenie, preto sa vyjadrujem len stručne. V zmysle komentára k vyššie cit. ust. O.s.p. zmenu návrhu vždy posudzuje súd z hľadiska procesnej hospodárnosti, ktorú podmienku ako základnú podmienku súd skúma pri rozhodovaní o doručenom zmenenom návrhu. Keďže zmenený   návrh   je   úkon,   ktorý   má   podstatný   vplyv   na   celý   priebeh   konania,   podlieha kontrole súdu a preto je daná právomoc súdu o tomto zmenenom návrhu rozhodnúť, či ho pripúšťa alebo nie. Voči takémuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie v zmysle § 202 ods. I   O.s.p.   Mám   za   to,   že   v   danom   prípade   neboli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľov, nakoľko títo si mohli podať nový návrh na začatie konania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaujali stanovisko   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   septembra   2014,   v   ktorom uviedli:

«a) Vo vyjadrení súdu sa uvádza, že sťažovatelia mali dať návrh na zmenu žaloby, rozšírenie petitu a súčasne aj novú žalobu, aby mali záruku, že k premlčaniu nedôjde. Podľa § 83 OSP začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Je to prekážka litispendencie. Keď navrhovatelia návrhom rozšírili žalobu o ďalšie obdobie, nemohli na to isté obdobie zároveň podať aj novú žalobu, lebo je to prekážka litispendecie a súd by musel konanie ohľadne žaloby v súlade s § 83 OSP zastaviť.

b) Sťažovatelia v súlade s OSP podali návrh na rozšírenie žaloby, nakoľko:

- žiadali vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01. 05. 2012 do 30. 04. 2013 vo výške 2.900,- € a zaplatenie úrokov z omeškania,

-   a   znalecký   posudok   vyhotovený   N.,   ktorý   sa   má   použiť   v   konaní,   bol   vyhotovený   aj na obdobie od 01. 05. 2012 do 30. 04. 2013.

Teda   v   súlade   s   OSP   návrh   na   rozšírenie   žaloby   žiadnym   spôsobom   nepredlží konanie, lebo sa bude opierať len o už vyhotovený znalecký posudok.

Zároveň   je   potrebné   zdôrazniť,   že   v   samotnom   konaní   nie   je   sporné   vlastníctvo sťažovateľov, nie je sporné ani to, že žalovaný M. má na nehnuteľnostiach sťažovateľov postavené stavby, sporná medzi stranami bola len výška bezdôvodného obohatenia.

c) Súd aj sudkyňa uvádzajú, že podľa § 95 ods. 1 OSP je výlučne na posúdení sudcu či   pripustí   alebo   nepripustí   zmenu   žaloby.   K   tomu   je   potrebné   uviesť,   že   v   súlade s judikatúrou   Ústavného   súdu   SR,   ale   aj   Najvyššieho   súdu   SR   posúdenie   sudcu   nie   je ľubovôľou   sudcu.   Nakoniec   samotná   sudkyňa   vo   svojom   vyjadrení   uvádza,   že podľa komentára   k   OSP   súd   posudzuje   návrh   z   hľadiska   procesnej   hospodárnosti.   Súd však v konaní   túto   skutočnosť   ignoroval,   nakoľko   samotný   návrh   na   rozšírenie   žaloby a pripustenie   zmeny   žaloby   neznamená   žiadnu   záťaž   po   akejkoľvek   stránke   či   už ekonomickej,   právnej,   časovej,   nakoľko   znalecký   posudok,   ktorý   má   byť   podkladom pre rozhodnutie   vo   veci,   pre   vyhotovenie   ktorého   bolo   prerušené   aj   samotné   konanie, posudzuje aj obdobie, ktorého sa dotýkal návrh na rozšírenie žaloby.

Vychádzajúc z komentára Mazáka k § 95 OSP v systéme ASPI: „súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu, môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania (ako   celku)   môžu   byť   podkladom pre   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Ak   to   tak je,   musí so zmenou návrhu súhlasiť“.

Rozhodnutie súdu nemôže byť ľubovoľné. Súd musí vždy vykladať zákon v súlade s Ústavou SR, výklad musí byť v súlade aj s Čl. 1, Čl. 20 a s Čl. 46 ústavy.

Základným   predpokladom   právneho   štátu   je predvídateľnosť   súdnych rozhodnutí. Všeobecné   súdy   v   obdobných   veciach   vždy   pripustili   zmenu   žaloby   (napr.   v   konaní Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C 126/2012) teda, ak nebolo potrebné vykonať nové dokazovanie alebo to nespôsobilo iné ťažkosti.

Neboli   by   sme   právnym   štátom,   ak   by   bolo   na   svojvôli   súdu   pripustiť   alebo nepripustiť zmenu návrhu na začatie konania. Súd nikdy nemôže konať svojvoľne, nie sú tu ľudia pre súd, ale súd je tu pre ľudí, aby rozhodol v ich spore v súlade s Ústavou SR a zákonmi.»

Sťažovatelia si súčasne uplatnili nárok na priznanie trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci v celkovej sume 426,12 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľov   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podstata námietok sťažovateľov v súvislosti s namietaným porušením ich základného práva   na   súdnu   podľa   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014   je   založená   na   ich   tvrdení   o   jeho   nezákonnosti,   svojvoľnosti a neodôvodnenosti,   keďže   okresný   súd   sa   v   jeho   odôvodnení   len   všeobecne   odvolával na ustanovenie § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bez riadneho zdôvodnenia, prečo sťažovateľmi navrhované rozšírenie petitu ich žaloby o zákonné úroky z omeškania, ako aj o istinu v sume 2 170 € z titulu bezdôvodného obohatenia za obdobie od   1.   mája   2012   do 31.   apríla   2013   nepripustil.   Uvedené   uznesenie   je   podľa   názoru sťažovateľov arbitrárne aj z toho dôvodu, že okresný súd mal pri rozhodovaní o pripustení zmeny žalobného petitu vychádzať zo znaleckého posudku D. N. vyhotoveného v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18   C   126/2012   (skutkovo podobné   konanie), z dôvodu ktorého okresný súd konanie vedené pod sp. zn. 20 C 282/2012 prerušil, a teda vo veci   nebolo   potrebné   vykonať   žiadne   ďalšie dokazovanie.   Sťažovatelia   súčasne poukázali na zákonný predpoklad, keď súd zmenu návrhu nepripustí, pričom podľa § 95 ods.   2   OSP   je   to   len   v prípade,   „ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť podkladom   pre   konanie   o zmenenom   návrhu“,   z   čoho   vyplýva,   že   rozhodnutie   súdu o zmene   žalobného   návrhu   nemôže   byť   svojvoľné.   Napokon   sťažovatelia   uviedli,   že v dôsledku   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   im   bolo   znemožnené   opätovne   sa domáhať ochrany ich práv súdnou cestou, pokiaľ ide o predmet, ktorého sa týkal rozšírený žalobný návrh, pretože došlo k premlčaniu tejto časti pohľadávky.

Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   (prístup   k   súdu)   aj   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej súčasťou   je aj právo   účastníka   na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

Okresný súd namietané rozhodnutie odôvodnil takto: „Návrhom   podaným   dňa   25.1.2012   sa   navrhovatelia   voči   odporcovi   domáhajú zaplatenia   sumy   3.467,36   eur   titulom   vydania   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   malo na strane   odporcu   vzniknúť   užívaním   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v   kat.   území..., zapísané na LV č... o výmere... - druh pozemkov pri všetkých parcelách zastavané plochy), ktorých vlastníkmi sú navrhovatelia za r. 2010 a 2011.

Podaním doručeným súdu dňa 23.1.2014 navrhovatelia upresnili žalované obdobie, a to od 1.1.2010 do 30.4.2012.

Podaním   doručeným   súdu   dňa   28.4.2014   navrhovatelia   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu navrhli rozšírenie žaloby za obdobie od 1.5.2012 do 30.4.2013 o sumu 2.170,- eur s príslušenstvom pre všetkých navrhovateľov a pre navrhovateľku v 4. rade naviac ešte za obdobie od 1.5.2012 do 30.4.2013 o sumu 2.900,- eur s príslušenstvom. Navrhli   teda,   aby   súd   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľom   spoločne a nerozdielne   istinu   v   sume   5.637,36   eur,   úrok   z   omeškania   vo   výške   5,5%   zo   sumy 3.467,36 eur od 1.5.2012 do zaplatenia a zo sumy 2.170,- eur od 1.5.2013 do zaplatenia, ďalej zaplatiť navrhovateľke v 4. rade istinu vo výške 2.900,- eur a ročný úrok z omeškania vo výške 5,5% zo sumy 2.900,- eur od 1.5.2013 do zaplatenia a nahradiť navrhovateľom trovy konania.

Podľa ust. §95 ods. 1 O.s.p., navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania.

Podľa   ust.   §95   ods.2   O.s.p.,   súd   nepripustí   zmenu   návrhu,   ak   by   výsledky doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmennom návrhu bol vecne príslušný   iný   súd.   V   takom   prípade   pokračuje   súd   v   konaní   o   pôvodnom   návrhu po právoplatnosti rozhodnutia.

V   zmysle   cit.   zák.   ustanovenia   dispozícia   účastníka   konania,   ktorou   chce   meniť návrh, je obmedzená súhlasom súdu. Súd v zmysle citovaného zákonného ust. §95 ods.2 O.s.p.   nepripustil   navrhovanú   zmenu   žalobného   návrhu,   keďže   výsledky   doterajšieho konania   nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu   v   zmysle   uvedeného podania navrhovateľa.“

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd napadnuté uznesenie v jeho relevantnej časti zdôvodnil iba citáciou zákonných ustanovení bez tohto, aby svoje rozhodnutie o ich aplikácii   na   daný   prípad   zdôvodnil   aj   ústavne   konformnými   dôvodmi   zodpovedajúcimi špecifikám dotknutého konania. Inými slovami, z uznesenia okresného súdu nie sú zrejmé žiadne   dôvody,   na   základe   ktorých   okresný   súd   dospel   k   názoru,   že   by   výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom aj pre konanie o rozšírenom žalobnom návrhu sťažovateľov.   Uvedené   konštatovanie o   to viac platí   vo   vzťahu   k   sťažovateľmi navrhovanému rozšíreniu žaloby o zákonné úroky z omeškania.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   najmä   na   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 20   C   282/2012   z   12.   septembra   2013,   ktorým   prerušil   konanie   do   vyhotovenia znaleckého posudku   znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia oceňovanie nehnuteľností D. N. ustanoveným v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 126/2012, keďže dospel   k   právnemu   záveru,   že   v   uvedenom   konaní   sa   rieši   otázka,   ktorá   má   význam i pre rozhodnutie   v   tomto   konaní,   a   to   otázka   stanovenia   výšky   odplaty   za užívanie nehnuteľností rovnakého druhu, za rovnaké časové obdobie, nachádzajúce sa v totožnom katastrálnom   území,   ktorých   vlastníkmi   sú   rovnako   sťažovatelia.   Z   tohto   dôvodu   bolo okresným   súdom   zrušené   pojednávanie   nariadené   na   22.   október   2013.   Znaleckým posudkom č. 102/2013 bola stanovená všeobecná hodnota nájmu nehnuteľností (pozemky susediace   s   pozemkami,   za   užívanie   ktorých   si   sťažovatelia   uplatňujú   bezdôvodné obohatenie v tomto konaní) vo vlastníctve sťažovateľov od 1. januára 2010 do 18. decembra 2013, teda aj za obdobie, za ktoré sťažovatelia žiadali pripustiť rozšírenie žaloby v tomto konaní. V namietanom uznesení sa však okresný súd s uvedenou okolnosťou nevysporiadal. Uvedený postup okresného súdu je preto podľa názoru ústavného súčasne v rozpore so zásadou procesnej hospodárnosti, na ktorú sa vo svojom vyjadrení k sťažnosti odvoláva zákonná sudkyňa.

Okrem   tohto   ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   vedeného   pod   sp.   zn. 20 C 282/2012   zistil,   že   od   podania   pôvodnej   žaloby   sťažovateľmi   (25.   januára   2012) do podania   rozšíreného   žalobného   návrhu   (28.   apríla   2014)   v   danej   veci   dokazovanie vykonané nebolo, takže podľa názoru ústavného súdu nebola splnená ani základná zákonná požiadavka na nepripustenie zmeny žalobného návrhu, tak ako to vyžaduje § 95 ods. 2 OSP.

Ústavný súd tiež poukazuje na právnou teóriou zaužívaný názor (napr. in: Občiansky súdny   poriadok,   I.   diel,   komentár,   II.   doplnené,   rozšírené   a   aktualizované   vydanie od autorov prof. JUDr. Andrej Bajcura, CSc. a kolektív, Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o.,   Bratislava, 1999,   s.   154),   že: „Dispozícia účastníka konania,   ktorou chce meniť návrh, je obmedzená iba súhlasom súdu. Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou návrhu,   môže   zvažovať   iba   to,   či   výsledky   doterajšieho   konania   (ako   celku)   môžu   byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Ak to tak je, musí so zmenou návrhu súhlasiť. O   pripustení   alebo   nepripustení   zmeny   súd   rozhoduje   uznesením,   proti   ktorému   nie   je prípustné odvolanie [§ 202 ods. 3 písm. f)].“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením okresného súdu sp.   zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014, ktorým   bez náležitého zdôvodnenia nepripustil rozšírenie pôvodnej žaloby, a tým došlo k premlčaniu časti pohľadávky sťažovateľov, a teda k odopretiu ich možnosti, aby mohli predmetný návrh účinne opätovne podať okresnému súdu, bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia   tiež   žiadali,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 20 C 282/2012 z 9. mája 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   týmto   návrhom   sťažovateľov   dospel   k   záveru,   že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľov a zrušil označené uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Okresný súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu, v celkovej sume 426,12 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 po znížení o 50 % pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov je 67 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľom nárok na úhradu trov za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   a   vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu)   v   celkovej   sume 1 350,72 € vrátane režijného paušálu pri zastupovaní viacerých sťažovateľov.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba v   sume 426,12   €,   ústavný   súd,   súc viazaný petitom   sťažnosti,   túto   úhradu sťažovateľom   priznal   len   vo   výške   uplatneného   nároku,   tak   ako   to   je   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014