znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 472/2013-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou C. s. r. o., B., za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. R. D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. l a čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd,   ako   aj   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžf/7/2012 zo 4. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta (v alternatívnom petite) porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. l a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3 Sžf/7/2012   zo   4.   decembra   2012   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobca podala   19.   augusta   2010   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) žalobu o preskúmanie postupu   a rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky č. k.   I/222/11095-72329/2010/991192-r   zo   17.   júna   2010   (a návrh   na odklad vykonateľnosti rozhodnutia), ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu B.   č. 601/232/26233/10/Sty   z 11.   marca   2010   na   zaplatenie   rozdielu   dane   z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 283 808,04 €.

3. Krajský   súd   ako   súd   prvého   stupňa   žalobu   sťažovateľky   rozsudkom č. k. 1 S 202/2010-51   z 8.   decembra   2011   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým rozsudok napadla v celom rozsahu.

4. Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3 Sžf/7/2012   zo   4.   decembra   2012   rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného citoval ustanovenie § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o dani   z príjmov“),   ktoré   definuje   výdavky   na   reklamu   z daňového hľadiska, a uviedol, «že v konaní nebolo spochybnené zistenie správcu dane, že spoločnosť A., a. s. nemala a nemá žiadneho zamestnanca a nie je registrovaná na daň zo závislej činnosti ani na daň z motorových vozidiel, spoločnosť nevykonáva inú ekonomickú činnosť, ako činnosť týkajúcu sa len „pohľadávky“ s B. (B., pozn.).

Vzhľadom   na   to,   že   spoločnosť   nevykonáva   inú   ekonomickú   činnosť a jej preukázateľná   ekonomická   činnosť   spočívala   iba v nadobudnutí   pohľadávky   od B. kraja, vynaloženie daňového výdavku nemá preukázanú súvislosť s ekonomickou činnosťou spoločnosti.   Pokiaľ ide o hospodársky dôvod – účel tento v danom prípade preukázaný nebol. Ten vychádza zo skutočného obsahu daňovej transakcie a v prípade ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k) zákona č. 595/2003 Z. z. je aj výslovne pomenovaný, ako zámer dosiahnutia zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka. Takýto zámer tu preukázaný nebol.   Je   dôkazným   bremenom   daňového   subjektu.   Žalobca   nepreukázal   žiadny podnikateľský plán, z ktorého by bolo možné predpokladať zabezpečenie, udržanie alebo zvýšenie príjmov.».

5. Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorý sa vo svojom   rozhodnutí   nevysporiadal   s jej   argumentáciou   uvedenou   v odvolaní   proti rozsudku   krajského   súdu,   je   arbitrárny,   pretože   nezodpovedal   právne   ani   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s právom   sťažovateľky   investovať   finančné   prostriedky na reklamu, čím porušil jej právo na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka   namieta,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keď krajský súd za opodstatnený uznal postup daňových orgánov, ktoré jej pri daňovej kontrole ukladali povinnosti nad rámec zákona, a následne aj najvyšší súd, ktorý takýto postup odobril. Uvedeným postupom došlo podľa tvrdení sťažovateľky aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   v spojení   s princípmi garantovanými   čl.   2   ods.   2   a čl.   4   ods.   1   listiny,   a to   tým,   že   najvyšší   súd   zákonné ustanovenia   zákona   o dani   z príjmov   aplikoval   a interpretoval   rozširujúcim   spôsobom, čo malo za následok vznik daňovej povinnosti sťažovateľky.

6.   V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 4 ods. 1 listiny a porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   zrušil   rozsudok krajského súdu a najvyššieho súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   v sume   150 000   €   a najvyššiemu   súdu   uložil povinnosť   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia,   resp.   alternatívne   vyslovil   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil ho a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal už uvedené finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia. Ústavný súd sa v konaní zaoberal iba námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila voči najvyššiemu súdu.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   aj   napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

9. Predmetom predloženej sťažnosti je posúdenie otázky, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom   prijal   ústavne   konformný   záver   o tom,   že   sťažovateľka   nesplnila   zákonom predpísané podmienky na uznanie daňových výdavkov vynaložených na reklamu pre účely dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia svojich príjmov.

10.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   predovšetkým   skúmal,   či   napadnutý   rozsudok je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

11. Podľa § 2 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky   dôkazy   v ich   vzájomnej súvislosti,   pritom   prihliada   na všetko,   čo   v   daňovom konaní vyšlo najavo.

12. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne   vynaložený   daňovníkom,   zaúčtovaný   v   účtovníctve   daňovníka   alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

13.   Podľa   §   19   ods.   2   písm.   k)   zákona   o dani z príjmov daňové   výdavky,   ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru,   služieb,   nehnuteľností,   obchodného   mena,   ochrannej   známky,   obchodného označenia   výrobkov   a   iných   práv   a   záväzkov   súvisiacich   s   činnosťou   daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.

14. V konaní pred správnymi orgánmi a rovnako i v konaní pred všeobecnými súdmi bolo   nesporne   preukázané,   že   sťažovateľka   ako   právnická   osoba   vznikla   7.   júla   2006 a v uvedenom zdaňovacom období vykázala stratu 37 120 Sk. V zdaňovacom období roku 2007 jej bola postúpená „pohľadávka“ fyzickej osoby v nominálnej hodnote 800 000 Sk, ktorá   v dôsledku   uplatnenia   zmluvných   pokút   a náhrady   trov   právneho   zastúpenia predstavuje hodnotu 327 729 784 Sk na základe dohody o urovnaní uzavretej sťažovateľkou s B.   (ďalej   len   „B.“).   V zdaňovacom   období   roku   2008   vykázala   sťažovateľka   výnosy vo výške 76 471 641 Sk, a to výlučne z plnenia pohľadávky B., inú ekonomickú aktivitu sťažovateľka   nevykonávala.   Sťažovateľka nemala   a nemá   žiadneho   zamestnanca, nie je registrovaná na daň zo závislej činnosti ani na daň z motorových vozidiel. V priebehu roka   2007   sťažovateľka   zaúčtovala do nákladov   ako   ostatné   služby   tri   faktúry,   každú v sume   15 000 000   Sk,   spolu   45 000 000   Sk,   za   reklamu   od   spoločnosti   R.,   s.   r.   o., a to za umiestnenie reklamnej nálepky s textom A., a. s., na karosérii závodného auta, ktoré jazdilo na rozličných pretekoch v časovom rozsahu po dvoch dňoch, trikrát v priebehu roku 2007. Pri vymedzení výdavkov na reklamu je rozhodujúce, aby tieto súviseli s činnosťou daňovníka   a slúžili   na   dosiahnutie,   zabezpečenie,   udržanie   alebo zvýšenie   jeho príjmov. Samozrejmým predpokladom je existencia zmluvy o reklame s jednoznačne dohodnutým účelom   reklamy.   Správca   dane   v súvislosti   s uvedeným   nákupom   reklamy   preveroval aj spoločnosť R., s. r. o., táto však bola z obchodného registra vymazaná ex offo 3. apríla 2008,   nebolo   zistené,   či   uschovala   účtovné   doklady,   a jej   činnosť   sa   stala   predmetom preverovania   Úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   spravodajskej   jednotky finančnej polície.

15.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu je arbitrárny, a to z dôvodu, že odvolací súd v odôvodnení rozsudku nezodpovedal právne ani   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s právom   sťažovateľa   investovať   finančné prostriedky na reklamu.

16.   Ústavný   súd   poukazuje   na   právne   názory   vyslovené   vo   svojej   doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

17. Na základe skutočností uvedených v bode 16 tohto rozhodnutia a po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd uvádza, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   zobral   do   úvahy   všetky   skutočnosti,   ktoré   vyplynuli z daňovej kontroly, potvrdil závery vyslovené v rozsudku krajského súdu, pričom zdôraznil skutočnosť, že vynaloženie daňového výdavku má mať súvislosť s ekonomickou činnosťou spoločnosti. V danom prípade hospodársky dôvod daňového výdavku, ktorý zákon o dani z príjmov   v ustanovení   §   19   ods.   2   písm.   k)   špecifikuje   ako   zámer   dosiahnutia, zabezpečenia alebo zvýšenia príjmov daňovníka, naplnený nebol. Ústavný súd k námietke sťažovateľky, že požadovaním preukázania prínosu reklamy pre jej činnosť jej bola uložená povinnosť nad rámec zákona, ktorú považuje za zásadnú námietku neústavnosti rozhodnutia tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, uvádza, že aj v prípade, ak by tomu tak bolo, možno považovať závery najvyššieho súdu vychádzajúce zo samotných zistení daňových orgánov za správne z dôvodu, že organizácia, ktorá nevykazuje žiadnu ekonomickú činnosť (s výnimkou splátok z už dohodnutého splátkového kalendára), nemôže naplniť už uvedené ustanovenie   zákona   ani   zámer   prostredníctvom   reklamy   spropagovať   svoju   činnosť a zabezpečiť si zvýšenie svojich príjmov, hoci finančné prostriedky na uvedenú reklamu preukázateľne vynaložila.

18.   Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 1 S 202/2010 z 8. decembra 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať   v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane ich dôvodov a námietok.

19. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

20.   Ústavný   súd   považoval   za   preukázané,   že   najvyšší   súd   sa   námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu, ktoré sú odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

21.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala   možnosť   vysloviť   porušenie   práv   označených   sťažovateľkou.   Na   základe uvedených skutočností sa ústavný súd porušením ďalších sťažovateľkou označených práv už nezaoberal a sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť,   že   sťažnosti   bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013