znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 472/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., N., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., Advokátska kancelária V, K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23 S 124/2006 z 25. marca 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžhuv 3/2009 zo 17. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 22. decembra 2009 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 S   124/2006   z   25.   marca   2009   (ďalej   len „rozsudok   krajského   súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžhuv 3/2009 zo 17. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na prvostupňovom krajskom   súde   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Úradu   priemyselného vlastníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   priemyselného   vlastníctva“) č.   PÚV   141-2001/ÚV,   2964-II/43-2006   z 18.   apríla   2006   (ďalej   len   „rozhodnutie   úradu priemyselného   vlastníctva“),   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové   rozhodnutie   úradu priemyselného   vlastníctva   č.   PÚV   141-2001/ÚV,   2964-I/127-2005.   Uvedenými rozhodnutiami bol na návrh spoločnosti PEPSI-COLA, s. r. o.,... vymazaný úžitkový vzor č. 2964   s názvom   „Nealkoholické   kolové   nápoje   vo   farebných   vyhotoveniach“   z registra úžitkových vzorov z dôvodu, že úžitkový vzor nie je priemyselne využiteľný, keďže podľa hlavného   nároku   na   ochranu   základný   sirup,   ktorý   sa   má   ďalej   používať   na   prípravu nealkoholických   kolových   nápojov   vo   farebných   vyhotoveniach,   pozostáva   výlučne z pevných   zložiek a jednej   plynnej zložky. Takto vyjadrené technické riešenie je chybné a neralizovateľné,   pretože   odporuje   základným   fyzikálnym   zákonom a za normálnych podmienok, t. j. pri izbovej teplote a atmosférickom tlaku, nemôže predstavovať základný sirup (a ani základnú zložku) na prípravu nealkoholických kolových nápojov, pretože oxid uhličitý sa neviaže ani na jednu z uvedených zložiek a kvapalná zložka nie je prítomná. Krajský súd rozsudkom žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia úradu priemyselného vlastníctva, zamietol. V následnom odvolacom konaní najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

3. Sťažovateľ sa so závermi napadnutých rozsudkov nestotožňuje   a v   sťažnosti v podstatnom uviedol: «Spornou skutočnosťou, ktorá nebola správne súdmi posúdená je otázka posúdenia správnosti formulovania nárokov na ochranu úžitkového vzoru. Krajský súd a aj Najvyšší súd SR potvrdili výklad žalovaného Úradu priemyselného vlastníctva ohľadne sirupu, ktorý obsahuje „rafinovaný cukor“, pričom ten jednoznačne bol považovaný za taký, ktorý je v tuhom stave. Žalovaný ÚPV SR v žalobách proti rozhodnutiu ÚPV SR a ani Krajský súd   v Banskej   Bystrici   a ani   Najvyšší   súd   SR   nepripustil   možnosť   rafinovaného   cukru v tekutom stave, teda kde je už prítomná tekutá zložka.

Žalobca túto skutočnosť preukazoval a doložil to aj odbornými publikáciami.... Tvrdenia   žalovaného   a Krajského   súdu   B.B.,   že   Úžitkový   vzor   nemá   svoje opodstatnenie, logické zdôvodnenie, „poukázanie na významový technický slovník, ktorý sa pokladá   za   nedostačujúci“,   „základy   slovenského   jazyka   a podobne   sú   v tomto   smere irelevantné, a sú bez právneho významu“, „pričom zloženie zo štyroch tuhých látok a jednej plynnej   čo   je   zloženie   nevyrobiteľné“   pokladáme   za   tvrdenie,   ktoré   je   v tejto   súvislosti nesprávne, účelové a výklad je prispôsobený podľa požiadavky, tak ako tvrdenie zo strany ÚPV, že báza, ktorá je tiež všeobecne známa ako tekuté skupenstvo bola zo strany ÚPV popísaná ako forma tuhá, čo má podporiť tvrdenie o nevyrobiteľnosti.

Tieto tvrdenia sú v rozpore so zákonom č. 152/1995 Z. z. o potravinách §3, ktorého v sedemnástej hlave §1-§6 pričom §2, názvy niektorých cukrov, ich definície a požiadavky na kvalitu sú uvedené v prílohe č. 1 časť A. Z prílohy zákona vyplýva, že slovo rafinovaný cukor sa uvádza tak ako pri tuhej forme cukru, tak i pri kvapalnej forme cukru a význam slov rafinovaný cukor nemusí byť označenie len pre tuhú formu cukru tak ako to tvrdí žalovaný, ale umožňuje použiť rafinovaný cukor tekutý, a cukor upravený teda rafinovaný.

Na   základe   tohto   zákona   v nárokoch   na   ochranu   sa   označením   rafinovaný   cukor nevytvorila nevyrobiteľnosť výrobku, ale toto označenie zachytilo pre vlastníka myšlienky ochranu všetkých upravených cukrov na základe zákona č. 152/1995 Z. z. pod označením rafinovaný cukor a to tak, ako požaduje zákon o úžitkových vzoroch č. 478/1992 Zb. § 8 písm. c, stručne a jasne....

Cukor ako nutný znak na určenie predmetu ochrany pri zovšeobecnenej receptúre pri výrobe základného sirupu sa nemôže pokladať za niečo nové pri výrobe sirupu, lebo sám je súčasťou sirupu, ale je potrebné ho spomenúť, lebo je kombináciou súčasťou techniky, ale v prípade farebných kolových nápojov je nové rozlíšenie vizuálnym vnemom a s pridaním iných látok ako je kofeín, čo ponímajú vo väčšej miere ostatné body nárokov na ochranu. Napriek tomu, že sa jedná o jednoduchú zmenu v tomto prípade táto zmena zásadne mení predajnosť a charakter výrobku v súčinnosti so zabránením konkurencie.»

4. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej konštatuje, že „bolo porušené právo navrhovateľa na spravodlivý proces“, avšak neuvádza žiadne skutočnosti,   ktoré by naznačovali porušenie procesnoprávnych   garancií   zo   strany   konajúcich   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   ďalej dopĺňa,   že   sťažovateľ   sa   v sťažnosti   obmedzuje   iba   na   popis   skutkového   stavu   daného prípadu, ktorý neodôvodňoval porušenie označeného základného práva. To, že sťažovateľ namieta   arbitrárnosť   napadnutých   rozsudkov,   ústavný   súd   len   vydedukoval   z konečného návrhu sťažnosti.  

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie   označeného   základného   práva   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   rozsudkom krajského súdu s tým, aby napadnuté rozhodnutia boli zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatňuje náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom krajského súdu

10.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy   (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil vo vzťahu k základnému právu, porušenie ktorého sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva.

11. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku krajského súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva rozsudkom najvyššieho súdu

12.   Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

13.   Podstata   sťažnosti   a konania   pred   všeobecnými   súdmi   spočíva   v posúdení skutkovej   otázky   či   zo   znenia   nároku   na   ochranu   možno   implicitne   a súčasne   bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť prítomnosť kvapalnej zložky v cukre v takom množstve, aby sa na ňu naviazal oxid uhličitý, a teda aby znenie nároku neodporovalo fyzikálnym zákonom za normálnych podmienok, t. j. pri izbovej teplote a atmosférickom tlaku.

14. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v potvrdzujúcom rozsudku   logicky a zrozumiteľnýmn   spôsobom   vysporiadal   s podstatou   sťažnosti,   nastolenými   skutkovými a právnymi   otázkami a v odôvodnení rozsudku zhrnul: „Najvyšší súd sa stotožňuje so žalobcom, že implicitne je možné dospieť k záveru, že cukor môže byť i v tekutej forme (cukrový sirup   obsahujúci   vodu),   a preto   je tekutá   zložka   obsiahnutá   v cukre.   V danom prípade však žalovaný správne poukázal na to, že vzhľadom na obmedzenú rozpustnosť oxidu uhličitého, by základný cukrový sirup musel obsahovať 81% až 89% hmotnosti vody, čo   by   vzhľadom   na   vysoký   obsah   vody   nebolo   možné   považovať   za   základný   sirup   na prípravu nealkoholických nápojov. Najvyšší súd preto konštatuje, že zo znenia nároku by bolo možné implicitne vyvodiť v pojme cukor iba prítomnosť vody, nie však koncentráciu cukrového   roztoku.   Implicitne   nie   je   možné   z týchto   nárokov   na   ochranu   vyvodiť koncentráciu   cukru   v kvapalnej   forme   v takom   rozsahu,   aby   došlo   k naviazaniu   oxidu uhličitého   na   túto   zložku.   Koncentrácia   cukru   v kvapalnej   forme   by   preto   musela   byť vyjadrená explicitne.

Zápisom   úžitkového   vzoru   do   registra   dochádza   len   k   „podmienečnej“   ochrane. Posúdenie   otázky   priemyselnej   využiteľnosti   patrí   do   správnej   úvahy   žalovaného   a súd v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Súd   nezistil   z dôvodov   napadnutého   rozhodnutia žalovaného zjavné logické rozpory v úsudku ani porušenie základných pravidiel správneho konania.   Najvyšší   súd   nepovažuje   za   potrebné   doplniť   alebo   pozmeniť   rozhodnutie žalovaného, preto sa s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.“  

15.   Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v podstate   požaduje   revíziu napadnutých   rozsudkov,   ktorými   bola   jeho   žaloba o preskúmanie   rozhodnutia   úradu priemyselného   vlastníctva   zamietnutá. Ústavný   súd   k tomu   predovšetkým   konštatuje,   že podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach   a   základných slobodách (I. ÚS 13/00,   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a   význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

17.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti,   vyžiadaných   spisov krajského súdu a najvyššieho súdu a rozsudkom najvyššieho súdu uvádza, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil, rozsudok nie je prejavom interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle a sťažovateľom uvedená argumentácia v jeho sťažnosti nebola spôsobilá   vyvolať   pochybnosť   o   neudržateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   z   ústavného hľadiska.

18. Ústavný súd preto uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo   by   rozsudok   krajského   súdu   robilo   ústavne   neakceptovateľným. Ústavný   súd poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010