SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 471/2016-7
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Michaličkom, Vajslova 11, Trnava, vo veci namietaného porušenia je základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 719/2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 719/2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Tz 7/2000 zo dňa 19.04.2000 rozhodol tak, že uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To/177/99 zo dňa 28.09.1999 ako aj v predchádzajúcom konaní, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 5, § 256 Trest. por. v neprospech sťažovateľky ako obvinenej.
Sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 07.10.2009 domáhala voči odporcovi - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej Republiky podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody vo výške 1.680 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 €.
Na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa 12.09.2013 vzala sťažovateľka návrh v časti zaplatenia náhrady škody vo výške 659,92 € späť a preto súd konanie v tejto často v zmysle § 96 ods. 1 veta druhá zastavil.
Rozsudkom č. k. 24C/271/09-193 zo dňa 12.09.2013 súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu škody vo výške 1.011,49 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 933,66 C na účet právneho zástupcu sťažovateľky, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom vo zvyšku - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch návrh zamietol. Voči označenému rozsudku Okresného súdu Bratislava I proti výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrade trov právneho zastúpenia podala sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie.
Okresný súd po vyjadrení odporcu predložil 31.12.2013 spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave.
Zo zreteľom na doterajší neprimeraný dlhý čas napadnutého konania t.j. obdobie viac ako dva roky, v ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté vo veci samej, a zároveň Krajský súd v Bratislave počas tohto obdobia nerealizoval žiadne úkony v predmetnej veci máme za to, že v konaní Krajského súdu sp. zn. 8 Co/719/2013 jeho čiastočne neefektívnou činnosťou v priebehu rokov 2013 – 2016 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR....
Čo sa týka právnej zložitosti veci, vzhľadom na rozsah skutkových tvrdení a potrebné dokazovanie, v konaní sa nevyskytujú právne okolnosti, ktoré by boli predmetom osobitne zložitých právnych posúdení. Rovnako nie je potrebné aplikovať nové právne predpisy, resp. nie je potrebné realizovať osobitne zložitý právny styk s cudzinou, resp. nie je potrebné rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, preto nevidíme dôvod, ktorý by mohol byť zohľadnený ako relevantný, v prospech zvýšenia právnej zložitosti, ktorá by mohla predstavovať ústavný dôvod predlžovania súdneho konania.
Predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 € z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľky, ktoré bolo sťažovateľke spôsobené nezákonným rozhodnutím – uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To/177/99 zo dňa 28.09.1999 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 1 T/89/98 zo dňa 27.07.1999.
Tieto právne vzťahy sú upravené § 11 a § 13 č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Tieto zákonné ustanovenia tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, o čom svedčí množstvo zverejnenej judikatúry.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co/719/2013 porušil právo ⬛⬛⬛⬛... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Bratislave priznáva ⬛⬛⬛⬛... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5000,- eur..., ktorý je povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť, trovy konania v sume 363,79 Eur... na účet jej právneho zástupcu JUDr. Miroslava Michaličku... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 719/2013 o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 271/09-163 z 12. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).
Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané odvolacie konanie vedené krajským súdom sa začalo predložením odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu 31. decembra 2013. Podľa tvrdení sťažovateľky krajský súd v odvolacom konaní je úplne nečinný, nevykonal vo veci žiadne úkony a o odvolaní sťažovateľky ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol, pričom odvolacie konanie trvá už viac ako dva a pol rokov.
Prvostupňové konanie sa začalo podaním žaloby okresnému súdu 7. októbra 2009 a okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 12. septembra 2013, proti ktorému bolo podané odvolanie tvoriace predmet namietaného odvolacieho konania vedeného krajským súdom. Celková dĺžka konania (prvostupňové konanie spolu s namietaným odvolacím konaním) je viac ako 6 a pol rokov.
Predmetom konania je „náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 60.000 € z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv sťažovateľky, ktoré bolo sťažovateľke spôsobené nezákonným rozhodnutím – uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To/177/99 zo dňa 28.09.1999 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 1 T/89/98 zo dňa 27.07.1999“.
Pokiaľ ide o možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že napriek neprimerane dlhému obdobiu trvania odvolacieho konania bez meritórneho rozhodnutia odvolacieho krajského súdu o odvolaní sťažovateľky (viac ako dva a pol rokov) vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v trvaní viac ako 6 a pol rokov) postup krajského súdu nie je namieste charakterizovať ako prieťah takej intenzity, ktorý by odôvodňoval toho času možnosť namietaného porušenia označených práv sťažovateľky a zásah ústavného súdu v rámci jeho právomocí. Zároveň je nutné poznamenať, že ďalšie pretrvávanie stavu bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky intenzitu prieťahov bude zvyšovať, a tým priamo prispievať k reálnej možnosti porušenia základných a iných práv účastníkov konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby sťažovatelia za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom alebo by činnosť krajského súdu bola neefektívna, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016