znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 471/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv podľa   čl. 19 ods.   2 a čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 18 Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava II, odboru kriminálnej polície, 1. oddelenia všeobecnej kriminality ČVS: ORP-2148/1-OVK-B2-2012 z 25. apríla 2013, a R. B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava   II,   odboru   kriminálnej   polície,   1. oddelenia   všeobecnej   kriminality ČVS: ORP-2148/1-OVK-B2-2012 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B. a R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2014 doručená sťažnosť F. B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   Bratislava   II,   odboru   kriminálnej   polície,   1. oddelenia   všeobecnej kriminality (ďalej len „OR PZ“) ČVS: ORP-2148/1-OVK-B2-2012 z 25. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie z 25. apríla 2013“) a jemu predchádzajúcim postupom, a sťažnosť R. B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   Štúrova   20,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 19   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením   z 25.   apríla   2013   a   jemu   predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   1.   rade   podal   trestné oznámenie, na základe ktorého bolo na OR PZ uznesením ČVS: ORP-2148/1OVK-B2-2012 z 20. decembra 2012 začaté trestné stíhanie proti jeho bývalej partnerke a matke sťažovateľa v 2. rade pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Na   základe   žiadosti   o   sprístupnenie   informácií   podanej   14.   mája   2014   bolo sťažovateľovi v 1. rade čiastočne sprístupnené uznesenie z 25. apríla 2013, ktorým bolo trestné stíhanie pre zločin   sexuálneho zneužívania podľa ustanovenia § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v predmetnej veci zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa skutok,   pre   ktorý   sa   trestné   stíhanie   viedlo,   nestal.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní sťažovateľovi   v   1.   rade   ako   zákonnému   zástupcovi   sťažovateľa   v   2.   rade   nielenže nedoručovali žiadne listiny či rozhodnutia (vrátane uznesenia z 25. apríla 2013), ale ani ho spôsobom   predpísaným   Trestným   poriadkom   neupovedomili   o   spôsobe   a   dôvodoch vybavenia jeho trestného oznámenia.

Sťažovateľ   v   1.   rade   po   získaní   informácie   o   tom,   že   trestné   konanie   začaté na základe jeho trestného oznámenia bolo zastavené, prejavoval svoju nespokojnosť s týmto stavom podaniami adresovanými rôznym orgánom verejnej moci. Jedno z takýchto podaní adresované   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   bolo   odstúpené   Okresnej prokuratúre   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   ako   podnet,   ktorá   naň odpovedala listom č. k. 1 Pv 5/13-25 z 25. júla 2013, v ktorom uvedený podnet vyhodnotila ako neodôvodnený. Krajská prokuratúra v Bratislave následne upovedomila sťažovateľa v 1. rade listom sp. zn. 1 Kpt 553/13 z 13. septembra 2013, že jeho opakovaný podnet odkladá ako nedôvodný.

Z uvedeného je podľa sťažovateľa v 1. rade zrejmé, že uznesenie z 25. apríla 2013 o zastavení trestného stíhania mu doručené nebolo, t. j. nepoznal obsah odôvodnenia tohto rozhodnutia a nemal možnosť podať proti nemu opravný prostriedok, resp. namietať jeho skutkové   a   právne   závery.   Príslušné   orgány   činné   v   trestnom   konaní   pri   vybavovaní podnetov podaných sťažovateľom v 1. rade nezistili porušenie zákonov v predmetnej veci a následne ani nevyužili oprávnenia vyplývajúce zo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) na dosiahnutie nápravy.

Sťažovatelia sa cítia postupom OR PZ dotknutý na svojich právach podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   podľa   ich   názoru „nedoručením   uznesenia   o   zastavení   konania sťažovateľovi v 1. rade je nesporné, že orgány, v ktorých právomoci je rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu o zastavení trestného konania a o podnetoch, ktorými by   sa   sťažovatelia   domáhali   podľa   zákona   o   prokuratúre   nápravy   nezákonností   pri rozhodovaní o ich riadnom opravnom prostriedku, sa vecou (preskúmavaním) zákonnosti (uznesenia   o zastavení   konania)   už   zaoberali   a   z   citovaného   ustanovenia   zákona   o prokuratúre (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre) vyplýva, že boli povinné prihliadať na všetky   skutočnosti,   ktoré   počas   prešetrovania   vyšli   najavo,   javí   sa,   že   ani   prípadným doručením   uznesenia   o zastavení   konania   sťažovateľovi   v   1.   rade,   ako   zákonnému zástupcovi sťažovateľa v 2. rade a následným využitím týchto riadnych a mimoriadnych opravných   prostriedkov,   nebude   možné   dosiahnuť   iné   vybavenie   trestného   oznámenia sťažovateľa v 1. rade“.

Podľa   sťažovateľov   v prípade,   ak   ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že „sťažovateľ v 2. rade, zastúpený sťažovateľom v 1. rade nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje, sú sťažovatelia presvedčení, že ide o dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   a   prípadným   odkázaním   sťažovateľov   na   využitie prostriedkov podľa zákona o prokuratúre, by sa len oddialila možnosť nápravy porušenia práv sťažovateľov rozhodnutím ústavného súdu. Nie je totiž možné rozumne predpokladať, že   by   opakovaným   preskúmavaním   toho   istého   postupu   vyšetrovateľky   dospeli   orgány prokuratúry k inému záveru ako takému, ktorý si na základe identického postupu osvojili už prv.“.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   ich   sťažnosť   je   podaná   v   zákonnej   lehote   dvoch mesiacov, pretože sťažovateľovi v 1. rade sa obsah uznesenia z 25. apríla 2013 stal známy až 14. mája 2014, pred týmto dátumom nemal vedomosť o tom, akým postupom dospeli orgány   činné   v   trestnom   konaní   k   záveru,   že   je   nepochybné,   že   sa   skutok   nestal,   ani o dôvodoch   takéhoto   rozhodnutia.   Sťažovateľ   v   1.   rade   teda   nemohol   účinne napadnúť nesprávnosť a nezákonnosť uvedeného rozhodnutia ani skutočnosť, že tento postup zasahuje do   práv   oboch   sťažovateľov,   a   ani to,   že   výklad právnych   predpisov,   tak   ako   na   jeho základe vyšetrovateľka zastavila trestné stíhanie, je nezlučiteľný so základnými právami sťažovateľov.

Z uznesenia z 25. apríla 2013 o zastavení konania vyplýva, že 11. februára 2013 bol sťažovateľovi v 2. rade ako maloletému poškodenému Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) ustanovený opatrovník – vyšší súdny úradník, ktorý je zamestnancom tohto súdu, avšak uvedené rozhodnutie o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi v 1. rade nebolo doručené.

Sťažovateľ poukázal na ustanovenia § 179 ods. 1 a 2 a § 215 ods. 5 a 6 Trestného poriadku, ako aj § 8 ods. 1 písm. f) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov, z ktorých vyvodil, že uznesenie o ustanovení opatrovníka maloletému poškodenému (sťažovateľovi v 2. rade) je uznesením, ktoré sa ho priamo dotýka, a preto by malo   byť   doručené   jeho   zákonnému   zástupcovi,   t. j.   sťažovateľovi   1.   rade,   ktorý   by následne mohol proti tomuto uzneseniu podať sťažnosť v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 Trestného poriadku.

Uznesenie o ustanovení opatrovníka nebolo sťažovateľovi v 1. rade nikdy doručené, a   preto   sa   podľa   sťažovateľa   v 1.   rade   nemohlo   stať   právoplatným.   V   dôsledku   tohto závažného procesného pochybenia došlo podľa sťažovateľa v 1. rade k tomu, že mu ako zákonnému   zástupcovi   maloletého   poškodeného   (sťažovateľa   v   2.   rade)   bola   odňatá možnosť konať v predmetnej veci pred súdom a orgánmi činnými v trestnom konaní.

S   prihliadnutím   na   čl.   18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   je   podľa   sťažovateľov „nepochybné, že primárnu zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa majú rodičia dieťaťa. V špecifickej situácii, akou je dôvodné podozrenie, že jeden z rodičov sexuálne zneužíva maloleté dieťa, sa táto zodpovednosť v plnom rozsahu presúva na druhého rodiča, ktorý je povinný   vykonať   všetky   opatrenia   v   záujme   maloletého   dieťaťa   smerujúce   k   tomu,   aby nedochádzalo k závažným zásahom do telesnej a sexuálnej integrity maloletého dieťaťa zo strany rodiča.“.

Sťažovatelia   poukázali   na   skutočnosť,   že   podľa   §   48   Trestného   poriadku   bol sťažovateľ v 1. rade až do právoplatnosti uznesenia o ustanovení opatrovníka zákonným zástupcom sťažovateľa v 2. rade, a preto mu podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku malo byť doručené uznesenie o ustanovení opatrovníka, pretože toto uznesenie sa jednoznačne dotýkalo   práv   maloletého   poškodeného   (sťažovateľa   v   2.   rade).   V prípade,   ak   by sťažovateľovi v 1. rade bolo uznesenie o ustanovení opatrovníka doručené, mal by ako zákonný zástupca sťažovateľa v 2. rade možnosť posúdiť, či sudcom pre prípravné konanie bola   za   opatrovníka   ustanovená   osoba,   u   ktorej   je   predpoklad,   že   bude   účinným a efektívnym spôsobom ochraňovať a presadzovať práva sťažovateľa v 2. rade, a v prípade, ak nie, mohol by podať v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej by rozhodol príslušný krajský súd. V podanej sťažnosti sťažovateľ v 1. rade ako zákonný zástupca sťažovateľa v 2. rade by následne mohol „prejaviť svoju nespokojnosť a poukázať na nezákonnosť tohto uznesenia, ktorým bol za opatrovníka ustanovený zamestnanec súdu, teda   ani   orgán   starostlivosti   o   mládež,   ani   poverený   zástupca   organizácie   na   pomoc poškodeným mohol   vyjadriť   svoje obavy,   že ustanovený opatrovník   vzhľadom   na to,   že ustanovenie   vyššieho   súdneho   úradníka   nezodpovedá,   so   zreteľom   na   ust.   §   48   ods.   2 Tr. por.   a   ust.   §   8   ods.   1   písm.   f)   zákona   č.   549/2003,   nebude   účinným   a   efektívnym spôsobom ochraňovať a presadzovať práva maloletého poškodeného a na základe toho navrhnúť,   aby   ako   opatrovník   bola   ustanovená   iná   organizácia,   špecializujúca   sa   na poskytovanie   pomoci   maloletým   poškodeným   v   trestnom   konaní,   alebo   úrad   práce sociálnych vecí a rodiny, v ktorého pôsobnosti je podľa zákona o sociálno-právnej ochrane detí   jeho   ust.   §   73   ods.   2   písm.   b)   bod   5,   práve   vykonávanie   funkcie   opatrovníka   v prípadoch keď zákonný zástupca maloletého nemôže vykonávať svoje práva“.

Podľa   sťažovateľa   v   1.   rade   ustanovený   opatrovník   v   predmetnom   konaní nezabezpečil účinné a efektívne presadzovanie práv sťažovateľa v 2. rade, pretože zostal nečinný, t. j. nepodal sťažnosť proti uzneseniu z 25. apríla 2013.

Sťažovateľ v 1. rade sa obracal svojimi podnetmi a sťažnosťami na orgány verejnej moci   Slovenskej   republiky   v   snahe   domôcť   sa   nápravy   v   postupe   orgánov   činných v trestnom konaní pri vybavovaní jeho trestného oznámenia. Jedným z týchto orgánov bolo aj   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“), na ktoré sa obrátil s podaním smerujúcim proti postupu znalkyne z odboru psychológie,   ktorá   bola   ustanovená   v   predmetnom   konaní   na   vypracovanie   znaleckého posudku   pre   účely   tohto   konania.   Úlohou   znalkyne   bolo,   ako   to   vyplýva   z   uznesenia o zastavení trestného stíhania, posúdiť osobnosť maloletého, dôveryhodnosť jeho výpovede a skutočnosť, či javí známky sexuálne zneužívaného dieťaťa.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia z 25. apríla 2013 je podľa sťažovateľov zrejmé, že jeho výrok je založený predovšetkým na záveroch vypracovaného znaleckého posudku.

Z   listu   ministerstva   spravodlivosti   zo   6.   decembra 2013   vyplýva, že podľa   neho konanie znalkyne Z.   T.   v tejto veci   nenaplnilo znaky porušenia   povinnosti,   na základe ktorého   by bolo   možné   vyvodiť   administratívnu   právnu   zodpovednosť   proti   nej.   Podľa sťažovateľov je ale potrebné za podstatné považovať zistenie, že uvedená znalkyňa pred výsluchom sťažovateľa v 2. rade, na základe ktorého bol vypracovaný znalecký posudok, upozornila orgán činný v trestnom konaní, že S. P. (matka sťažovateľa v 2. rade a osoba, proti ktorej smerovalo podozrenie z trestného oznámenia) bola začiatkom roka 2013 jej klientkou psychoterapie. Podľa sťažovateľov uvedená okolnosť mala viesť orgány činné v trestnom   konaní   k   vylúčeniu   uvedenej   znalkyne   z   konania   v   predmetnej   veci   pre   jej zaujatosť.

Z   uznesenia   z   25.   apríla   2013   ďalej   podľa   sťažovateľov   vyplýva,   že   sťažovateľ v 2. rade bol v predmetnom konaní vypočúvaný v prítomnosti matky, teda osoby, proti ktorej   smerovalo   podozrenie   z   trestného   oznámenia.   Takýto   postup   orgánov   činných v trestnom   konaní   je   podľa   nich   v   priamom   rozpore   so   zmyslom   a   účelom   svedeckej výpovede, ktorým je zistiť skutočnosti významné pre trestné konanie.

Sťažovateľ v 1. rade následne poukázal na ustanovenie Trestného poriadku týkajúce sa vykonávania a hodnotenia dôkazov, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   7 Tz 29/94   zo   6.   februára   1996,   v   ktorom   tento   súd   uviedol: „pre zastavenie trestného stíhania z dôvodu §172 ods. 1 písm. a/ Tr. por. (teraz § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku) nepostačuje len zistenie, že o existencii skutku sú pochybnosti, vyplývajúce z rozporov vo vykonaných dôkazoch, ktoré sa nepodarilo odstrániť. Aplikácia tohto   ustanovenia   predpokladá   istotu,   že   sa   nestal   skutok,   pre   ktorý   sa   vedie   trestné stíhanie.“

Podľa sťažovateľov uznesením z 25. apríla 2013, ktorým bolo konanie v predmetnej veci   zastavené,   došlo   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov,   pretože   v   konaní existovali   dve   skupiny   dôkazov,   a   to   prvá   svedčiaca   o   tom,   že   skutok   sa   stal   (trestné oznámenie   a výpoveď   sťažovateľa   v   1.   rade   vrátane   ním   vyhotovených   nahrávok rozhovorov medzi ním a sťažovateľom v 2. rade), a druhá skupina dôkazov svedčiaca o tom, že skutok sa nestal (znalecký posudok a výpoveď sťažovateľa v 2. rade), avšak ani jeden z druhej skupiny dôkazov nebol vykonaný zákonným spôsobom.

Sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   týkajúce   sa konštatovania   pozitívnych   záväzkov   štátu   prijatých   s   cieľom   zabezpečiť   ochranu   práv a slobôd občanov (sp. zn. I. ÚS 4/02 z 9. júla 2003, sp. zn. II. ÚS 8/96 zo 4. septembra 1996, sp. zn. I. ÚS 22/01 z 10. júla 2002 a sp. zn. II. ÚS 47/97 z 28. októbra 1997), ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (A. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 23. septembra 1998, § 22 a D. P. a J. C. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 10. októbra 2002, § 109).

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   v   predmetnej   veci   podľa   sťažovateľov nerešpektovali svoju povinnosť podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv maloletých. S ohľadom na existenciu dôkazov odporujúcich záveru, ku ktorému dospeli orgány činné v trestnom konaní, podľa sťažovateľov nie je možné považovať uznesenie z 25. apríla 2013 za zákonné a ústavne akceptovateľné.

Sťažovatelia   v   odôvodnení   sťažnosti   taktiež   požiadali   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v predmetnej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   v   závere   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   ústavnému   súdu navrhli, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods.   1 ústavy, ako aj jeho právo podľa   čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa boli uznesením z 25. apríla 2013 porušené, taktiež základné práva sťažovateľa v 2. rade podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 3 a čl. 19 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa boli uznesením z 25. apríla 2013 porušené, aby zrušil uznesenie z 25. apríla 2013 a vrátil vec orgánom činným v trestnom konaní na ďalšie konanie a nahradil sťažovateľom trovy konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia   v   predmetnej   veci   namietali   porušenie   základných   práv   sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   práv   dieťaťa   uznesením   z   25.   apríla   2013   a   zároveň   porušenie základných práv sťažovateľa v 2. rade podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 3 a čl. 19 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa uznesením z 25. apríla 2013. K porušeniu uvedených práv malo podľa sťažovateľov dôjsť v dôsledku toho, že:

- v   predmetnom   konaní   sťažovateľovi   v   1.   rade   neboli   doručované   žiadne   písomnosti napriek tomu, že je zákonným zástupcom maloletého sťažovateľa v 2. rade;

- nedoručením uznesenia z 25. apríla 2013, a tým odopretím práva podať sťažnosť proti tomuto   uzneseniu,   bola   sťažovateľovi   v   1.   rade   odňatá   možnosť   konať   pred   orgánmi verejnej moci;

- sťažovateľovi   v   1.   rade   nebolo   doručené   uznesenie   o   ustanovení   opatrovníka   pre maloletého sťažovateľa v 2. rade v predmetnom konaní;

- znalecký   posudok   v   predmetnom   konaní   obsahujúci   závery,   ktorými   je   odôvodnené uznesenie z 25. apríla 2013, vyhotovila predpojatá znalkyňa;

- zastavenie   konania   v   predmetnej   veci   neprichádzalo   do   úvahy   pre   existenciu   dvoch protichodných   skupín   dôkazov,   a   preto   je   aj   uznesenie   z   25.   apríla   2013   ústavne neakceptovateľné.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v 2. rade

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z písomností, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva,   že   sťažovateľ   v   2.   rade   je   maloletý   a   v   predmetnom   konaní   vystupoval   ako poškodený.

Podľa § 8 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou (odsek 1). Plnoletosť sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku (odsek 2 prvá veta).

Podľa § 9 Občianskeho zákonníka maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o rodine“) rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

Podľa   §   31   ods.   2   zákona   o   rodine   žiadny   z   rodičov   nemôže   zastupovať   svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi   a   maloletým   dieťaťom   alebo   medzi   maloletými   deťmi   zastúpenými   tým   istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude   v   konaní   alebo   pri   určitom   právnom   úkone   zastupovať   (ďalej   len   „kolízny opatrovník“).

Konanie   v   predmetnej   veci   bolo   iniciované   na   základe   trestného   oznámenia sťažovateľa v 1. rade a jeho predmetom je trestné stíhanie za zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, zo spáchania ktorého bola podozrivá matka sťažovateľa v 2. rade. Keďže v predmetnej veci došlo k rozporu záujmov medzi sťažovateľom v 1. rade a matkou maloletého sťažovateľa v 2. rade, na základe návrhu prokurátora okresnej prokuratúry č. k. 1 Pv 5/13-05 z 15. januára 2013 bol uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp   618/2013   z 11.   februára   2013   sťažovateľovi   v   2.   rade ustanovený   kolízny   opatrovník,   ktorého   úlohou   bolo   vystupovať   v   tomto   konaní   ako zástupca maloletého sťažovateľa v 2. rade v záujme zabezpečenia ochrany jeho práv.

S   ohľadom   na   uvedené   nie   je   dôvod,   aby   ochrana   práv   maloletého   sťažovateľa v 2. rade v predmetnom konaní spočívajúca v podaní sťažnosti bola v konaní pred ústavným súdom realizovaná prostredníctvom jeho zákonného zástupcu sťažovateľa v 1. rade.

Vzhľadom   na   uvedené   bola   sťažnosť   sťažovateľa   v   2.   rade   pre   porušenie   ním označených   práv odmietnutá podľa   § 25 ods.   2 zákona o   ústavnom súde,   pretože bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa v 1. rade

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   1.   rade   je   iniciátorom predmetného   konania,   ktoré   začalo na základe   ním   podaného   trestného   oznámenia, t. j. vystupuje v tomto konaní ako oznamovateľ.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci, to prichádza do úvahy iba za predpokladu, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   účastníkom   konania,   v   ktorom   namieta   porušenie   základných   práv (II. ÚS 3/05, III. ÚS 464/2010, III. ÚS 281/2012).

Sťažovateľ v 1. rade v predmetnom konaní vystupoval ako oznamovateľ, a nie ako jedna zo strán tohto konania, zároveň je však zákonným zástupcom sťažovateľa v 2. rade, ktorý v tomto konaní vystupuje v pozícii poškodeného s právami priznanými mu už po začatí trestného konania.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   618/2013   z   11.   februára   2013   bol maloletému sťažovateľovi v 2. rade z dôvodu možného stretu záujmov jeho rodičov vo veci trestného   stíhania pre   zločin   sexuálneho zneužívania   podľa   §   201   ods.   1   a   2   písm.   b) Trestného zákona vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 1 Pv 5/13 ustanovený kolízny opatrovník.

Z uvedeného vyplýva, že okresným súdom ustanovený kolízny opatrovník sa stal zástupcom   maloletého   sťažovateľa   v   2.   rade   namiesto   jeho   rodičov,   t.   j.   i   namiesto sťažovateľa v 1. rade, a len kolízny opatrovník bol až do skončenia príslušného konania, t. j. do zániku jeho funkcie, oprávnený a povinný maloletého sťažovateľa v 2. rade v konaní zastupovať tak, aby ochrana jeho záujmov bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z jeho rodičov.

S   ohľadom   na   to,   že   sťažovateľ   v   1.   rade   nedisponoval   v   predmetnom   konaní právami a povinnosťami zástupcu poškodeného, ako sú právo na doručenie písomností, právo namietať zaujatosť ustanovenej znalkyne, právo podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam príslušných orgánov, ústavný súd námietky sťažovateľa v 1. rade, ktorými namietal nemožnosť realizovať uvedené práva v predmetnom konaní z pozície zákonného zástupcu sťažovateľa v 2. rade, považoval za právne irelevantné, a v tejto časti sťažnosť sťažovateľa v 1. rade považoval za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa napokon zaoberal osobitne námietkou sťažovateľa v 1. rade, ktorou namietal,   že   mu   nebolo   doručené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   618/2013 z 11. februára 2013 o ustanovení opatrovníka maloletému sťažovateľovi v 2. rade, ktoré sa priamo dotýka jeho rodičovských práv.

V danom prípade bolo toto uznesenie podľa zistenia ústavného súdu doručené matke sťažovateľa v 2. rade a ustanovenému kolíznemu opatrovníkovi.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužitie podnetu (ale tiež opakovaného podnetu) podľa zákona o prokuratúre nemožno nahrádzať podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   takto   by   sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05). V nadväznosti na uvedené ústavný súd už len dodáva, že   aj   podľa   svojej   ustálenej judikatúry   považuje opakovaný   podnet   podľa   §   34   ods.   1 zákona   o   prokuratúre   za   účinný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd garantovaných ústavou a dohovorom (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Sťažovateľ v 1. rade mal možnosť predložiť túto argumentáciu v záujme ochrany svojich práv prostredníctvom podnetu podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, ako aj po skončení   uvedeného   konania   podaním   návrhu   podľa   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku. Vo svojich   podaniach   adresovaných   okresnej   prokuratúre   ale   sťažovateľ   v   1.   rade   túto argumentáciu   vôbec nenamietal, a preto   ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa v tejto časti považoval   za   neprípustnú   s   ohľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   existencia účinného prostriedku nápravy, ktorý má sťažovateľ k dispozícii, bráni tomu, aby ústavný súd   napadnuté   rozhodnutie   preskúmal   v   rámci   konania   o   sťažnosti   pre   porušenie   jeho základných práv alebo slobôd.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v 1. rade po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže sťažnosť sťažovateľov bola ústavným súdom odmietnutá v celom rozsahu, bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. septembra 2014