znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 471/2013-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   G.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou B. s. r. o., B., za ktorú koná advokát Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   3   K 70/2011 z 3. januára   2012   v spojení   s opravným   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp. zn. 3 K 70/2011   zo   17.   januára   2012   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 10/2012 z 11. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti G. s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   G.   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   3 K 70/2011 z 3. januára 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 70/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej len „opravné uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 10/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   veriteľom   spoločnosti G. s. r. o. (ďalej len „dlžník“). Sťažovateľka eviduje voči dlžníkovi pohľadávku vo výške 50 €, ktorá má zodpovedať nákladom za údržbu poštovej schránky a ďalšie administratívne úkony   vykonávané   pre   dlžníka.   Okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   K 70/2011 z 11. novembra 2011 o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi. Návrh na vyhlásenie konkurzu podal konateľ dlžníka. Okresný súd uznesením z 28. novembra 2011 ustanovil dlžníkovi   predbežného   správcu.   Okresný   súd   uznesením   z 3. januára   2012   zastavil konkurzné   konanie   voči   dlžníkovi   a opravným   uznesením   zo 17. januára   2012   opravil uvedené uznesenie tak, že konkurzné konanie voči dlžníkovi sa zastavuje pre nedostatok majetku.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   v spojení   s opravným   uznesením   podala sťažovateľka ako   veriteľ   dlžníka   odvolanie.   Krajský   súd uznesením   z 11.   októbra   2012 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením.

Podľa   sťažovateľky   vychádzajú   napadnuté   rozhodnutia   z nesprávneho   právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho nebola sťažovateľke poskytnutá zo strany všeobecných súdov   dostatočná   ochrana   jej   práv.   Podľa   sťažovateľky   v napadnutých   rozhodnutiach boli svojvoľne   a   arbitrárne   posúdené   dve   základné   otázky,   a to   a) podmienky   konania a b) existencia majetku dlžníka.

a) Vo   vzťahu   k   podmienkam   konania   sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   návrh na vyhlásenie   konkurzu   nebol   podaný   oprávnenou   osobou,   pretože   bol   podaný   jediným konateľom   dlžníka   –   Ing.   P.   P.   Z výpisu   z obchodného   registra   dlžníka   však   vyplýva, že vyžaduje   konanie   v mene   dlžníka   vždy   dvoma   konateľmi   dlžníka   spoločne.   Návrh na vyhlásenie   konkurzu   na   dlžníka   bol   absolútne   neplatným   právnym   úkonom,   pretože nebol podaný oprávnenou osobou (obaja konatelia spoločne, pozn.). Konkurzné konanie však možno začať len na návrh, táto podmienka podľa sťažovateľky splnená nebola, a preto mal okresný súd a aj krajský súd konkurzné konanie proti dlžníkovi zastaviť.

b) Sťažovateľka   tiež   nesúhlasí   so   záverom   o nedostatku   majetku   dlžníka. V tejto súvislosti   poukázala   na   konanie   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava II sp. zn. 22 Cb 203/2009, ktorého účastníkom na strane žalovaných je aj dlžník. Predmetom uvedeného   konania   je   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorú   uzavrel   dlžník ako predávajúci. Kúpna zmluva sa týkala prevodu nehnuteľností, ktorých hodnota podľa sťažovateľky môže dosiahnuť až 3 000 000 €. Tieto nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané v katastri nehnuteľností ako majetok tretej osoby, ale podľa sťažovateľky „... z právneho hľadiska sú naďalej vo vlastníctve Dlžníka“. Sťažovateľka preto vyjadrila právny názor, že pri   posudzovaní   majetku   dlžníka   bolo   potrebné   prihliadať   aj   na   tento   majetok. Z uvedeného dôvodu tak neboli splnené podmienky na zastavenie konkurzného konania pre nedostatok majetku.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu a uznesením krajského   súdu.   Sťažovateľka   považuje   závery   vyjadrené   v týchto   rozhodnutiach za neodôvodnené a z ústavného hľadiska za neudržateľné.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné   právo   Sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo Sťažovateľa na súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručené   v č1.   46 ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 3. 1. 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 17. 1. 2012 a v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 2 CoKR/10/20l2 zo dna 11. 10. 2012 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 3. 1. 2012 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3 K/70/2011 zo dňa 17. 1. 2012 a uznesenie Krajského súdu Bratislava č. k. 2 CoKR/10/2012 zo dňa 11. 10. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Bratislave   a   Okresný   súd   Bratislava   I   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume 81,45 EUR (slovom osemdesiat jeden   eur   štyridsaťpäť   centov)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet právneho zástupcu Sťažovateľa vedený vo V., a. s. č. účtu:...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľky   uznesením   okresného   súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   v daných   okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej práv uznesením okresného súdu v spojení s opravným uznesením.   Sťažovateľka   sa   mohla   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania ako riadneho opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné   skutkové   a právne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   námietky   sťažovateľky   proti rozhodnutiam okresného súdu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila a napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s opravným uznesením už bolo predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky uznesením krajského súdu

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS   180/02).   Ústavný   súd   už opakovane uviedol   (napr. II.   ÚS   13/01), že ochrana   garantovaných   práv   a   slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   ústavou,   prípadne dohovorom nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Sťažovateľka   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   skutočností   podstatných pre rozhodovanie vo veci konkurzu na dlžníka, v dôsledku čoho je podľa nej uznesenie krajského súdu svojvoľné a „... z ústavného hľadiska neudržateľné“. Ide jednak o posúdenie otázky, či návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný oprávnenou osobou, pretože ho podal iba jediný konateľ dlžníka – Ing. P. P. Podľa výpisu z obchodného registra dlžníka sú totiž jeho   štatutárnym   orgánom   konatelia,   pričom   v mene   spoločnosti   konajú   a proti tretím osobám   zastupujú   spoločnosť   vždy   dvaja   konatelia   spoločne.   S touto   námietkou sťažovateľky   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   kvalifikovane   zaoberal.   V tejto súvislosti sa oboznámil aj s kompletným výpisom z obchodného registra dlžníka. Z neho vyplýva,   že   Ing.   P.   P.   je   konateľom   dlžníka   od   23.   novembra   2005,   funkcia   druhého konateľa Ing. V. S. zanikla už 14. januára 2010. Z toho vyplýva, že v čase podania návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   (31.   októbra   2011)   bol   vymenovaný   iba jeden konateľ   dlžníka. Krajský súd tiež poukázal na ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reštrukturalizácii“), ktorý ukladá povinnosť v prípade dlžníka v úpadku podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj členovi štatutárneho orgánu dlžníka. Krajský súd v súvislosti   s touto   námietkou   dospel   k záveru,   že konateľ   dlžníka   Ing.   P.   P.   ako   člen štatutárneho orgánu dlžníka bol nielen oprávnený, ale aj povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a jeho aktívnu legitimáciu na tento návrh vyhodnotil ako nepochybnú. V tejto súvislosti poukázal krajský súd aj na ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o reštrukturalizácii, ktorý sankcionuje nesplnenie povinnosti povinných osôb podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu.

Krajský súd sa tiež oboznámil so spisom Okresného súdu Bratislava II vedeného pod sp.   zn.   22   Cb   203/2009   vo   veci   neplatnosti   kúpnej   zmluvy.   Sťažovateľka   nebola účastníčkou   tohto konania, v ktorom   sa   iný subjekt domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy,   ktorou   dlžník   ako   predávajúci   previedol   určité   nehnuteľnosti   do   vlastníctva kupujúceho   (spoločnosť   S.,   s.   r.   o.,   pozn.).   V tejto   veci   bolo   rozhodnuté   rozsudkom z 26. marca 2012   tak,   že   návrh   navrhovateľa   sa   zamietol   z dôvodu   nepreukázania naliehavého právneho záujmu na tomto určení. Rozsudok v čase rozhodovania krajského súdu   ešte   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   sa   proti   nemu   navrhovateľ   odvolal. Z uvedeného krajský súd odvodil, že neplatnosť právneho úkonu (kúpnej zmluvy) nebola judikovaná   a vlastníkom   nehnuteľností,   ktoré   sťažovateľka   označovala   ako   dlžníkov majetok, je aj naďalej spoločnosť S., s. r. o., a nie dlžník, o čom svedčí aj zápis v katastri nehnuteľností.   V tejto   súvislosti   poukazuje   ústavný   súd   na   znenie   §   154   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Uvedené ustanovenie platí primerane aj pre uznesenie (§ 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).   V čase   rozhodovania   krajského   súdu   dlžník   nepochybne   nebol   vlastníkom sporných nehnuteľností, a preto na tento majetok nebolo možné hľadieť ako na vlastníctvo dlžníka.   Argumentácia   sťažovateľky   o tom,   že   tieto   nehnuteľnosti   sú „... z   právneho hľadiska... naďalej vo vlastníctve Dlžníka“, sa preto javí ako celkom účelová, ba až mylná, ktorá svedčí o nesprávnom chápaní základných princípov právneho poriadku Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   hodnotí   uznesenie   krajského   súdu   ako   dôkladne   a kvalifikovane odôvodnené, rešpektujúce zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku   (§ 157 ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku).   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil, prečo vyhodnotil ako správny záver okresného súdu o tom, že majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzu. Krajský súd sa osobitne zaoberal zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho vyjadrenia v tomto smere sú právne korektné vrátane odkazu na relevantnú právnu úpravu. Uznesenie krajského súdu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o jeho arbitrárnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto nedostatky však z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú.

Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnym   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   vyplýva   tiež   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,   a to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   ich   hodnotením   sám   nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia relevantných právnych   noriem   (zákon   o   reštrukturalizácii   a Občiansky   súdny   poriadok)   podstatné pre posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   správne,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   ústavnoprávne akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu je dôkladne odôvodnené a nevyplývajú z neho žiadne pochybnosti, ktoré by vyžadovali korekciu zo strany ústavného súdu.

Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a základným   právom   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, resp. právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013