znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 471/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a M. P., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 133/2012-343 z 28. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2012 doručená sťažnosť J. P. a M. P., obaja bytom Ž.(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou   Mgr.   S.   G.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 133/2012-343 z 28. mája 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“)   bolo   vedené   konanie   pod   sp.   zn.   9   C   1391/1998   o   návrhu   navrhovateľov   proti sťažovateľom na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 1391/1998-312 z 24. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrhu navrhovateľov vyhovel a určil ich   vlastnícke   právo   k nehnuteľnosti,   resp.   určil,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva po právnych predchodcoch navrhovateľov, a sťažovateľom uložil povinnosť nahradiť trovy konania navrhovateľom.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietali skutkové a právne závery okresného súdu.

Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného   súdu   a   sťažovateľov   zaviazal   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania navrhovateľov.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa nich založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„základné   právo   sťažovateľov   vlastniť   majetok   zaručeného   v   článku   20   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 5. 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 5Co/133/2012, porušené bolo,

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina č. 5Co/133/2012   zo   dňa   28.   5.   2012   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do troch dní od vydania nálezu na účet právnej zástupkyne... do 3 dní od právoplatnosti nálezu vo výške 322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + DPH).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   je podľa nich založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl.   20 ods.   1 ústavy   a práva   vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto   porušenie   nevyplýva z toho,   že všeobecný   súd   súčasne porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   je   viazaný   sťažnosťou   a   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti nenamietali   porušenie   svojich   práv   procesnoprávneho   charakteru,   ústavný   súd   možnosť porušenia takýchto základných práv nemohol preskúmavať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   bez   možnosti   porušenia   práv   sťažovateľov procesnoprávneho charakteru (čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012