znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 471/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/174/2010 z 29. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. novembra   2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE/174/2010 z 29. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) s H. H., Ž. (ďalej len „dlžníčka“), jej sťažovateľka poskytla úver v sume 5 000,02 Sk (165,97 €), ktorý spolu   s   ďalšími   poplatkami   jej   bola   povinná   vrátiť   v 13   dvojtýždenných   splátkach. Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   v zmluve   dohodnuté,   že splnomocnený zástupca dlžníčky, určený v zmluve, je oprávnený v prípade, ak si dlžníčka neplní svoje povinnosti zo zmluvy, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní jej dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky,   úver   poskytnutý   sťažovateľkou   sa   stal   okamžite   splatným   a v nadväznosti   na podmienky dojednané v zmluve bola 13. marca 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú   za   dlžníčku   podpísal   jej   splnomocnený   zástupca   určený   v zmluve.   Následne   bol 12. mája 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor, na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) začal 21. júna 2004 nútený výkon rozhodnutia. V priebehu exekučného konania doručila sťažovateľka okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, po ktorom aj samotný súdny exekútor podal 22. decembra 2009 na okresnom súde podnet na vyhlásenie vedenej exekúcie za neprípustnú a požiadal o jej zastavenie. Okresný súd svojím uznesením č. k. 10 Er 249/2004-16   z 2. februára   2010   vyhlásil   exekúciu   vedenú   proti   dlžníčke   za neprípustnú   a rozhodol   o jej   zastavení.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   právo „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom   sťažovateľka   poukázala   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod   dohľadom   súdu.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie   je   v súlade s požiadavkami   Protokolu   1   Dohovoru   druhej   vety   a predstavuje   zásah   do   pokojného užívania   majetku   sťažovateľa   resp.   predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva.“. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka sama interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, keď zvýraznila, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru   v   sebe   zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti.“, keď   konaniu okresného   súdu   vytkla   to,   že „...   z   podnetu   exekútora   zahájil   konanie   smerujúce k vyhláseniu   exekúcie   za   neprípustnú,   pričom   pred   zahájením   tohto   konania   ani   v jeho priebehu   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu. Nezaoberal sa ani návrhom sťažovateľa na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol na Okresný súd podaný pred podnetom súdneho   exekútora,   ktorým   požadoval   exekúciu   vyhlásiť   za   neprípustnú   a zastaviť... v priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie...“. V tomto ohľade zvýraznila svojvôľu konania a rozhodovania súdov tvrdením, že „Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva..., ale súd týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví... ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto   pohľadávky,   čím   sa   zvyšuje   celkový   záväzok   povinného.“.   V závere   svojej argumentácie sťažovateľka zdôraznila, že „okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil   právnu   istotu   účastníkov   exekúcie,   teda   povinného   a aj   sťažovateľa   a aj   ich oprávnené   očakávanie   užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...“.

4. Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   na   spravodlivý   proces   vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru...   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu...,   sp.   zn. 17 CoE/174/2010-38 zo dňa 29. 07. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu..., sp. zn. 17 CoE/174/2010-38 zo dňa 29. 07. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd... priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 741,47 Eur...

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 104,28 EUR s DPH... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

8. Vychádzajúc z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (bod 5), ako aj ďalších súvisiacich ustanovení   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil prvostupňové uznesenie, zrejme aj odvolaciemu súdu, pozn.), že „Okresný súd z podnetu   exekútora   zahájil   konanie   smerujúce   k vyhláseniu   exekúcie   za   neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu   konania...   a jej   následnému   zastaveniu. Nezaoberal sa ani návrhom... na zmenu súdneho exekútora... v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie...“ (viac pozri bod 3).

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. V rozsahu sťažovateľkou namietaných porušení (body 3, 10) ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zisťoval,   či   ochranu   tomuto   právu neposkytujú   všeobecné   súdy   na základe   opravných   prostriedkov   jej   dostupných,   ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

13.   Z   obsahu   sťažnosti   v posudzovanej   časti   (II.A)   a   k   nej   pripojených   príloh vyplýva,   že   v   danom   prípade   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu nevyčerpala všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody (bod 3 a 10) sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“).   Podľa   uvedenej   právnej   normy   dovolanie   je   tiež   prípustné   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   teda   okresný   súd   v exekučnej   veci   podľa   tvrdenia sťažovateľky neposkytol účastníkovi/účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili   jeho   rozhodnutie...“, a navyše   súdy   neoboznámili   účastníkov/sťažovateľku s vykonanými dôkazmi, „je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy. “ (bod 3), potom exekučný súd (teda aj krajský súd napadnutým uznesením) odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

14. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (bod 8).

15. Nad rámec už uvedených dôvodov (body 10, 12 až 14) ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku   z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp. zn.   3 Cdo/164/1996   publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ (bod 9).

II.B

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

16. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila tým, že postupom exekučných súdov „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok... Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva“ (bod 3)

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku v súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

18. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

19.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom (bod 15).

20. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2010