znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 470/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Advokátska   kancelária,   Poľovnícka   4,   Bernolákovo,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   29/2013   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014 faxom doručená a podaním doručeným 20. marca 2014 písomne doplnená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Poľovnícka 4, Bernolákovo, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Nitre   (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 To   29/2013   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/013.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «Krajská prokuratúra v Nitre podala... na Okresný súd v Nitre obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb..., kedy mala sťažovateľka v Nitre využiť zhoršený stav poškodenej... spočívajúci v stredne ťažkej až ťažkej demencii, ktorý vylúčil jej schopnosť rozpoznať dôsledky svojho konania a schopnosť svoje konanie ovládať,   dala   jej   podpísať   plnú   moc   na   zastupovanie   vo   veci   nakladania s nehnuteľnosťami..., pričom v ten istý deň zabezpečila overenie podpisu poškodenej na plnej   moci   notárskym   úradom...   18.11.2005   v Nitre   bez   vedomia   M.   H.   ako   vlastníčky nehnuteľnosti uzatvorila v jej mene kúpnu zmluvu s kupujúcim R. J., predmetom ktorej boli uvedené nehnuteľnosti predané za dohodnutú cenu vo výške 285.000,- Sk a na základe ktorej bol dňa 19.12.2005 na Správe katastra Nitra... povolený vklad vlastníckeho práva v prospech R. J., pričom získané peňažné prostriedky použila na doposiaľ nezistený účel, čím poškodenej M. H. spôsobila škodu vo výške hodnoty nehnuteľnosti vyčíslenej znalcom z odboru   stavebníctvo,   odvetvie   oceňovanie   nehnuteľností   a   pozemné   stavby   v   sume 4.500.000,- Sk (149.372,63 €)....

Súd I. stupňa pod č. k. 4T 39/2008 dňa 22.09.2010... vyhlásil odsudzujúci rozsudok... Uložil sťažovateľke súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením na jeho výkon do I. NVS. Zároveň zrušil výrok o treste rozsudku Krajského súdu Nitra, sp. zn. 6T 1/2004 zo dňa 23.10.2009 a výrok o treste rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn. 5T 132/2005 zo dňa 21.05.2010.

Proti tomuto rozsudku som podala... odvolanie dňa 19.11.2010, o ktorom odvolací súd rozhodol uznesením... Dňa 10.05.2011 pod č. k. 3To 4/2011-621 odvolanie podľa § 319 Tr. por. zamietol, pretože nie je dôvodné....

Proti... uzneseniu odvolacieho súdu dňa 10.05.2011 podala sťažovateľka dovolanie, v dôsledku   ktorého   Najvyšší   súd   SR,   sp.   zn.   3Tdo   1/2012   dňa   27.06.2012   vyslovil,   že uznesením Krajského súdu v Nitre bol porušený zákon....

Sťažovateľka sa stotožňuje stým, že zákon bol skutočne porušený v hmotnoprávnom predpise a to v skutkovej vete trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. Na dôvody tohto rozhodnutia poukazujeme a stotožňujeme sa s nimi. Rozhodnutie bolo zrušené preto, lebo bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku! To znamená, či boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného cínu, z ktorého som bola uznaná vinnou. Vo výroku nebola označená iná osoba, ktorá bola nelegálne obohatená! Nedostatkom malo byť aj to, že nebolo ustálené, na čo mali byť použité získané peňažné prostriedky. Nebolo jasné, či sa obohatila sťažovateľka a či iná osoba. Pretože nebola určená ani výška škody, nebolo možné konanie kvalifikovať podľa prísnejšieho ustanovenia. Teda, nebolo ustálené kto a o koľko mal byť nelegálne obohatený.

Dovolací   súd   sa   však   nevysporiadal   so   základnými   znakmi   skutkovej   podstaty podvodu. Nebol dôsledný v tom, že subjektívna stránka je zistiteľná inými dôkazmi, motívom či sledovaným následkom vtedy, ak by som sa obohatila sama,   než je úmysel obohatiť takpovediac iného a naviac nemať z toho žiadnu nenáležitú výhodu! To súdy aj v ďalšom opomenuli skúmať.

Je   totiž   nevyvrátiteľnou   skutočnosťou,   že   skutočne   dohodnutá   cena   bola   až „smiešne“ nízka. Dnes už sa neoverene vysvetľuje, prečo bola dohodnutá v takejto výške, a prečo   jej   výška   bola   sťažovateľke   „ľahostajná“.   Dnes   sa   nedokazuje   v   konaní o neplatnosti kúpnej zmluvy a v určovacej žalobe aké boli dohody medzi predávajúcou a kupujúcim.   Dokonca   boli   vyslovené   úvahy,   prečo   bola   na   predaj   splnomocnená sťažovateľka. To však nemôže byť riešené v tomto konaní o porušení práv sťažovateľky. To bude skôr predmetom iného mimoriadneho opravného prostriedku pred všeobecným súdom. Okresný súd v Nitre pod č. k. 4T 117/2012 dňa 14.01.2013 v nezmenenom zložení senátu   upravil   „matematický   rozdiel“   kúpnej   ceny   a   ceny   určenej   znalcom,   pričom sťažovateľka mala obohatiť R. J. a ja som mala spôsobiť škodu 4.227.236,57 Sk. Takto, s plnou vážnosťou súd „laicky“ povedal, že sťažovateľka je osoba so sklonmi k podvodom a obohatila   pre   ňu   cudzieho   R.   J.   bez   akejkoľvek   preukázateľnej   odmeny   alebo   „pri špekulácii“,   že   za   obdržanú   kúpnu   cenu   nepomernej   hodnoty   bude   brať   na   seba zodpovednosť za škodu veľkého rozsahu. Takéto rozhodnutie ( práve po úprave číselného rozdielu   kúpnej   ceny   a   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľnosti)   vlastne   vylučuje   naplnenie skutkovej podstaty § 250 ods. 1 Tr. zák.! Aký úmysel, či priamy alebo nepriamy (eventuálny) mohla mať sťažovateľka?...

Stavať na špekulácii o tom, že sťažovateľka mohla byť dohodnutá s R. J., že získala a odcudzila alebo spreneverila M. H. do 300.000,- Sk (9.958,18 € ) je nespravodlivé! Je jasné a zrozumiteľné, že demenciou trpiaca vlastnícka sa nesprávala ekonomicky. Sťažovateľka vedela, že babka H. postupom času, hlavne po zosnovaní prevodu vlastníctva aj   citeľne   psychicky   opadla.   V   čase,   keď   sama   bola   vybaviť   splnomocnenie   a keď sťažovateľku poverila predajom konkrétnej osobe za „na koruny“ určenú cenu, nehodnotila sťažovateľka   motív   a   dôvod,   prečo   tak   koná.   Možno   to   bolo   aj   preto,   lebo   keď   mala overovať splnomocnenie, mala sa pýtať na formu a možnosť vydedenia. To by opäť malo byť predmetom iného konania.

Rozsudok Okresného súdu v Nitre napadla sťažovateľka odvolaním prostredníctvom obhajcu, ktorý výstižne a vecne odmietol, že by sťažovateľka naplnila skutkovú podstatu úmyselného trestného činu podvodu....

Krajský súd v Nitre, sp. zn. 2To 29/2013-758 dňa 25.04.2013... správne podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušil rozsudok súdu I. stupňa, avšak nesprávne podľa odseku 3 vo výroku o treste....

Podľa Zák. č. 140/1961 Zb. v ktorom platili ustanovenia § 3 ods. 2, ods. 4, § 33, § 88 súd ukladal nový trest odňatia slobody namiesto 6 rokov 5 rokov. Nešlo už o súhrnný trest a nepochopili sme,   prečo boli predtým zrušené dva rozsudky vo výroku o treste,   prečo odvolací súd jednomyseľne takýto rozsudok potvrdzuje, prečo sa odvolací súd s takouto „inou chybou“ rozsudku nezaoberá, a prečo senát s iným predsedom... už súhrnný trest neukladá.

Opäť   bolo   podané   dovolanie...   13.08.2013,   ktorým   sa   sťažovateľka   domáhala zrušenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   a   ktoré   bolo   odmietnuté...   Nebol   zistený   žiaden z dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. ako to predpokladá kogentné ustanovenie § 374 ods. 2 Tr. por....

Dovolanie v neprospech obvinenej vraj podané nebolo. Dovolací súd... poukazuje na porušenie zásady „reformatio in peius“. Súd nemohol zrušiť výrok o treste a uložiť trest sám. Úplne nezrozumiteľná vyhrážka...

Dovolací súd konal bez toho, aby skúmal, či u prejednávaného trestného činu podľa § 250   ods.   1,   ods.   5   Tr.   zák.   možno   konať   verejné   odvolacie   konanie   v   neprítomnosti obžalovanej. Domnievam sa však, že ani dovolací súd konať u obvinenej, kde trest prevyšuje 5 rokov nemôže (viď II. ÚS 6/2011). Účastník konania má právo na verejné vyhlásenie rozsudku čo patrí k ústavným princípom právneho štátu viď. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 14 ods.   1   Medzinárodného   paktu,   čl.   1   ods.   1,   čl.   142   ods.   3   Ústavy   SR   s   poukazom   na rozhodnutie I. ÚS 121/2009.

Pokiaľ   ide   o   právne   posúdenie   zisteného   skutku,   a   teda   dôvod   na   povolenie dovolania, tak v odmietajúcom rozhodnutí bol takýto exaktne zistený. Ukladanie súhrnného trestu je hmotnoprávnym inštitútom a jeho použitie je alebo nie je nesprávnym posúdením zisteného skutku! O tom, že uloženie súhrnného trestu, t.j. „započítanie“ predtým uloženého trestu je v neprospech, ma ťažko možno presvedčiť.

Sťažovateľkou napádané základné právo na spravodlivý proces a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru je v tom, že odvolací a podľa sťažovateľky aj dovolací súd konali v neprítomnosti obvinenej.

Platí   zásada,   že ide   vždy   o   verejné   zasadnutie.   Ide   vždy   o   povinnosť   súdov   dať možnosť byť účastným na dosiahnutí spravodlivého rozhodnutia. Na veci sa nemôže zmeniť ani to, že odsúdená sa na dovolacie konanie bez rizika dodania do výkonu trestu a na odvolacie konanie rovnako zrejme nedostaví. Právo byť predvolaný alebo upovedomený o verejnom   zasadnutí   vo   veci,   kde   je   sadzba   nad   5   (päť)   rokov,   musí   byť   osobné. Nepostačuje výveska, či e-mailom oznámiť určené termíny pojednávania.

Sťažovateľku však poškodzuje nespravodlivý postup súdov všetkých stupňov na práve na spravodlivý proces, na spravodlivý rozsudok (rozhodnutie) a s tým spojené práva na účinnú nápravu podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru....

Zákonným postupom by bolo, ak by súd I. stupňa a následne odvolací a hlavne dovolací   súd   konali   a   aplikovali   tzv.   starý   Trestný   zákon   účinný   v   roku   2005   (do 31.12.2005!).

Všetky   súdy   opomenuli   materiálne   postavené   skutkové   podstaty   trestných   činov. Spoločenská   nebezpečnosť,   poľahčujúce   okolností,   motív   a   následok   vo   forme   škody veľkého rozsahu boli a súdmi museli byť vykladané podľa vtedajšieho hmotného práva. Hodnotenie   naplnenia   všetkých   znakov   trestného   činu   podvodu   bolo   nevyhnutné robiť z pohľadu hmotného práva účinného do 31.12.2005 platí zásada materiálnej pravdy - materiálne   zisteného   skutočného   stavu   veci.   Už   spomenuté   zásady   ultima   ratio a v pochybnostiach v prospech obvineného zrejme platia dodnes.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo 54/2013 a Krajský súd v Nitre v konaní 2To 29/2013 porušili právo M. H., aby sa jej trestná vec spravodlivo a verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   právo   na prejednanie jej záležitosti spravodlivo a verejne zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   pred vnútroštátnym orgánom zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 2To 29/2013 zo dňa 25.04.2013.

Ústavný súd SR zrušuje nariadenie na výkon trestu odňatia slobody vrátane na neho nadväzujúce rozhodnutie o dodaní do výkonu trestu odňatia slobody a zatykaču na osobu obžalovanej.

Krajskému súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2To 29/2013 prikazuje konať vo veci spravodlivo a verejne.

M. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 Eur...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie   sa   namietalo,   alebo keď   preskúmanie označeného   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 29/2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/2013.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 29/2013

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 29/2013 v tom, že krajský súd nehodnotil naplnenie všetkých znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu   podvodu   podľa   hmotného   práva   účinného do 31. decembra   2005,   nerešpektoval   zásadu   ultima   ratio   a   in   dubio   pro   reo,   porušil kontradiktórnosť konania a správal sa ako orgán zisťujúci skutočný stav veci.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 29/2013 z 25. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 T 117/2012 zo 14. januára 2013.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: „Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná.... uviedla, že súd I. stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre   rozhodnutie.   Ona   sa   nedopustila   žiadneho   protiprávneho   konania,   keďže   nemala vedomosť, že poškodená M. H. si neuvedomovala následky svojho konania a ani nikto z jej okolia   nespozoroval,   že   poškodená   trpí   chorobou,   ktorá   by   vylučovala   jej   schopnosť ovládať svoje konanie. Poškodená na verejnosti riadne vystupovala, vybavovala si svoje záležitosti sama, napr. navštevovala peňažné ústavy, sociálnu poisťovňu. Ani znalec MUDr. M.   H.   a   MUDr.   Ľ.   H.,   jej   ošetrujúci   lekár,   zhoršenie   zdravotného   stavu   poškodenej nepotvrdili.

O zdravotnom stave poškodenej nemal vedomosť ani jej príbuzný Ľ. K. M., ktorý mal záujem o prevod nehnuteľností na jeho osobu s tým, že v januári 2006 bol s poškodenou na katastri a rozprával sa s ňou o možnosti prepisu nehnuteľnosti. Podľa znaleckého posudku už vtom čase mala byť poškodená, dementná a nemala si uvedomovať následky svojho konania ani ovládať svoje konanie.

Poškodenej   nedala   podpísať   plnú   moc   k   zastupovaniu   vo   veci   nakladania s nehnuteľnosťami, túto jej sama dobrovoľne podpísala na notárskom úrade a jej podpis bol úradne overený. Poukázala na výpoveď svedkyne M., ktorá potvrdila, že ak má pochybnosti o nejakej osobe, tak podpis neoverí. Kúpnu zmluvu na základe splnomocnenia uzatvorila v mene poškodenej s R. J. za dohodnutú cenu 285.000,- Sk, ktorá suma bola dohodnutá medzi nimi dvomi a táto aj bola vyplatená poškodenej kupujúcim J.

Nebol predložený jediný priamy dôkaz, resp. súhrn nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo   možné   vyvodiť   jednoznačný   a   nespochybniteľný   názor   o   tom,   že   sa   dopustila žalovaného trestného činu.

Na   základe   uvedeného   navrhla   zrušiť   napadnutý   rozsudok   podľa   §   321   ods.   1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. oslobodiť ju spod obžaloby, pretože skutok kladený jej za vinu nie je trestným činom....

... odvolací súd zistil, že súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por....

Skutkové   zistenia   uvedené   vo   výroku   o   vine   napadnutého   rozsudku   sú   v   súlade s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná sa dopustila konania opísaného vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. Obžalovaná sa ku skutku kladenom jej za vinu nepriznala, jej vina však vykonaným dokazovaním bola jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.

Obranu obžalovanej, že nemala vedomosť o duševnej chorobe poškodenej a to, že túto chorobu nespozoroval nikto z jej okolia, považoval aj odvolaní súd za účelovú. Zo znaleckého posudku znalkýň z odvetvia psychiatrie jasne bolo preukázané, že poškodená   v   čase   spáchania   skutku   trpela   vaskulárnou   demenciou,   ktorá   sa   vyvíjala postupne.   Už   v   roku   2005   praktický   lekár   konštatoval,   že   sa   nevie   o   seba   postarať a potrebuje   opateru.   Následne   v   januári   2006   bola   opätovne   vyšetrená gerontopsychiatričkou, ktorá tiež zistila demenciu. Od novembra 2005, keďže neprekonala žiadnu náhlu cievnu mozgovú príhodu, ktorá by znamenala viditeľné zhoršenie psychických funkcií, je isté že už v čase podpísania plnej moci t.j. v novembri 2005 už bola dementná a neuvedomovala si dôsledky svojho konania, bola značne manipulovateľná a ovplyvniteľná a   nedokázala   predvídať   dôsledky   svojho   konania.   Z   dôvodu,   že   trpela   demenciou   bola vylúčená   jej   schopnosť   rozpoznať   dôsledky   svojho   konania   a   ovládať   svoje   konanie. Znalkyne presne popísali stav v akom sa poškodená mohla nachádzať v roku 2005, keď mala navštevovať rôzne úrady, pracovníci ktorých si vôbec nemuseli všimnúť a ani nemohli zistiť   aký   je   jej   psychický   stav,   najmä   keď   bola   doprevádzaná   a   inštruovaná   nejakou osobou.

Znalec   MUDr.   M.   H.   vo   svojom   znaleckom   posudku   konštatoval   na   základe predloženej   zdravotnej   dokumentácie,   že   u   poškodenej   okrem   iných   ochorení   zistil   aj psychickú   poruchu   v   zmysle   pokročilej   demencie,   ktorá   spolu   s   ďalšími   ochoreniami spôsobovala poruchy pamäti, činnosti srdca, obmedzenie pohyblivosti, ktoré si vyžadujú prakticky   sústavný   dozor   iných   dospelých   osôb.   Jej   neschopnosť   samostatne   sa   o   seba postarať, poruchy pamäti, ktoré sú viditeľné okolím pri komunikácii a ku ktorých zhoršeniu došlo   už   boli   uvádzané   aj   jej   ošetrujúcim   lekárom   MUDr.   Ľ.   H.,   ktorý   jej   na   základe výsledkov odborných vyšetrení aj predpisoval lieky, pričom medzi nimi boli aj lieky na zmiernenie prejavov demencie. Na tvrdenie, že ani ošetrujúci lekár nevedel o psychickej poruche poškodenej nebolo možné prihliadnuť.

O tom, že poškodená nebola v dobrom zdravotnom stave svedčí aj výpoveď svedka J. H. a Z. G., ktorí uviedli že keď sa s poškodenou H. rozprávali, táto si vôbec nepamätala, že by   bola   vyberala   z   VÚB   nejaké   peniaze   a   ani   zo Slovenskej   sporiteľne   a   vôbec   si nepamätala,   že   bola   s J.   H.   zisťovať   skutočnosti   ohľadne   vybratých   peňazí.   Keď   sa dozvedeli o predaji nehnuteľností a pýtali sa na to poškodenej, táto o ničom nevedela. Svedok J. H. potvrdil to, že obžalovaná sa k poškodenej H. nasťahovala ako nájomníčka a keď chodil k nim na návštevy nikdy mu nedovolila, aby bol s poškodenou sám. Pokiaľ svedkovia   M.   B.   M.   K.,   M.   H.,   M.   N.   a M.   tvrdili,   že   sa   s   poškodenou   v roku   2005 rozprávali, pričom táto bola. orientovaná v čase a priestore ani odvolací súd tieto výpovede nespochybňuje, pretože zo znaleckého posudku znalkýň jednoznačne vyplývalo, že ak osoby neboli dlhšie v kontakte s poškodenou vôbec si nemuseli všimnúť, že mala nejaké zdravotné problémy.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu vykonaným dokazovaním bola vina obžalovanej preukázaná, pretože potom, čo sa obžalovaná nasťahovala k poškodenej, ako nájomníčka, musela vedieť, aký je jej zdravotný stav, najmä keď bola s ňou každý deň. Skutočnosť, že jej dala   podpísať   plnú   moc   vo   veci   nakladania   s nehnuteľnosťami   uvedenými   vo   výroku rozsudku súdu I. stupňa svedčí o tom, že využila jej zhoršený zdravotný stav. Pretože ak by poškodená bola v úplnom poriadku nebol dôvod obžalovanú splnomocniť na nakladanie s jej nehnuteľnosťami, najmä pokiaľ poškodená mala poznať aj R. J., s ktorým sa mala dohodnúť na kúpnej cene 258.000,- Sk. Sama poškodená, ak by bola chcela za takúto kúpnu cenu predať nehnuteľnosti a keď podľa obžalovanej bola úplne zdravá, nič jej nebránilo, aby tak urobila.

V danom prípade z celého konania obžalovanej, už len s poukazom na kúpnu cenu 258.000,-   Sk,   čo   je absolútne nereálna   cena za   kúpu   nehnuteľností   na tak vychytenom mieste ako je lokalita Z. v Nitre vyplýva, že konala premyslene s úmyslom spoločne s R. J. získať za veľmi nízku cenu nehnuteľnosť na Z., čo sa jej aj vzhľadom k tomu, že disponovala plnou mocou od poškodenej, ktorú aj podľa názoru odvolacieho súdu získala tak, že využila jej zhoršený zdravotný stav, túto predala a obratom už v januári 2006 táto nehnuteľnosť bola odpredaná ďalším osobám za sumu 3.300.000,- Sk. Ani odvolací súd nespochybňuje, že poškodenej suma 258.000,- Sk bola vyplatená, pretože opak preukázaný nebol.

Správne potom súd I. stupňa upravil skutkovú vetu obžaloby tak, ako je uvedená v rozsudku   a   keďže   celá   nehnuteľnosť   podľa   znaleckého   posudku   mala   hodnotu 4.512.236,57   Sk   (149.778,81   Eur)   potom   poškodenej   bola   spôsobená   škoda   v   sume 4.227.236,57 Sk (140.318,54 Eur).

Na základe hore uvedených skutočností, ako aj s prihliadnutím na dôkazy, na ktoré podrobne poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, konanie obžalovanej bolo preto správne právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 01.01.2006, pretože tento zákon tak, ako na to poukázal súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, je pre obžalovanú priaznivejší.

Obžalovaná tak seba ako aj iného na škodu cudzieho majetku obohatila tým, že poškodenú uviedla do omylu resp. využila to, že mala zhoršený zdravotný stav, odpredala jej dom za veľmi nízku sumu, pričom tento bol obratom predaný za viac ako 10-násobok sumy,   za   ktorú   obžalovaná   na   základe   splnomocnenia   dom   predala   a   spôsobila   týmto konaním poškodenej škodu veľkého rozsahu t.j. škodu prevyšujúcu 3.450.000,-Sk.“

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   riadil   svojou judikatúrou, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

V nadväznosti na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd   zdôrazňuje,   že   ich   integrálnou   súčasťou   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (aj s odvolaním sa na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorého skutkové závery a ich právnu kvalifikáciu potvrdil v odvolacom konaní)   jasne   a   zrozumiteľne   uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval   v   trestnom   konaní za preukázané, ktorými dôkazmi, aj ako hodnotil vykonané dôkazy, a dospel k záveru o vine sťažovateľky. Krajský súd sa vysporiadal s obhajobou sťažovateľky a podrobne odôvodil, prečo jej obhajobe neuveril a považoval ju za účelovú, pričom jeho závery sú logické a bez vnútorných rozporov. Krajský súd sa venoval právnemu posúdeniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu zameraním sa na posúdenie objektívnej stránky,   kde   dôsledne   skúmal   následok   konania   sťažovateľky,   ako   aj   s   dôrazom   na posúdenie subjektívnej stránky, úmyslu sťažovateľky dopustiť sa protiprávneho konania.

Ústavný   súd   po   posúdení   námietok   sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   rozsudok krajského   súdu   dostatočne   objasňuje   skutkové   a   právne   závery,   nie   je   arbitrárny   a   je odôvodnený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd tiež nezistil porušenie označených práv sťažovateľky postupom krajského súdu, a to spôsobom, ktorý namietala v sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Na   základe   uvedeného   a   hlavne   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľky v sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   jej   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/2013

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 54/2013 z 27. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Porušenie   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3   Tdo   54/2013   sťažovateľka   vidí   v   tom,   že „dovolací súd konal bez toho,   aby skúmal,   či   u   prejednávaného   trestného   činu...   možno   konať   verejné   odvolacie   konanie v neprítomnosti obžalovanej. Domnievam sa však, že ani dovolací súd konať u obvinenej, kde trest prevyšuje 5 rokov nemôže...“, a v tom, že „Platí zásada, že ide vždy o verejné zasadnutie.   Ide   vždy   o   povinnosť   súdov   dať   možnosť   byť   účastným   na   dosiahnutí spravodlivého rozhodnutia. Na veci sa nemôže zmeniť ani to, že odsúdená sa na dovolacie konanie   bez   rizika   dodania   do   výkonu   trestu   a   na   odvolacie   konanie   rovnako   zrejme nedostaví. Právo byť predvolaný alebo upovedomený o verejnom zasadnutí vo veci, kde je sadzba nad 5 (päť) rokov, musí byť osobné. Nepostačuje výveska, či e-mailom oznámiť určené termíny pojednávania.“.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol: «Obvinená M. H... V dovolaní poukázala na naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Obvinená je toho názoru, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní,   ktorý bol právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu,   nenapĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, a preto mala byť podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodená spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre, sp. zn. Kv 10/06-22, z 10. marca 2008, nakoľko skutok nie je trestným činom.

V   tejto   súvislosti   poukázala   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn. 3 Tdo 1/2012, z 27. júna 2012, ktorým podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku vyslovil už v tejto veci, že uznesením Krajského súdu v Nitre z 10. mája 2011, sp. zn. 3To 4/2011, a v konaní ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanovení § 250 ods. 1 Trestného zákona, a preto podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre ako aj rozsudok Okresného súdu Nitra z 22. septembra 2010, sp. zn. 4T 39/2008, a zároveň zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Okresnému   súdu   Nitra   prikázal,   aby   vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prerokoval a rozhodol....

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) na základe   podaného   dovolania   zistil,   že   dovolanie   je   prípustné   (§   368   ods.   1   Trestného poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku) za splnenia podmienok uvedených v § 373 Trestného poriadku, v zákonnej lehote a mieste, kde možno   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   podať   (§   370   ods.   1,   ods.   3   Trestného poriadku), dospel však k záveru, že nie sú naplnené dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Dovolanie   v   trestnom   práve   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti právoplatným rozhodnutiam súdov je určené k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. l/ Trestného poriadku; resp. aj § 374 ods. 3 Trestného poriadku. Spomenutý opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdom prvého a druhého stupňa.   Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové   závery   môže   doplňovať,   resp.   inak korigovať   len odvolací   súd. Dovolací súd nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na preskúmanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o   dovolaní   sám   vykonávať.   Preto   s poukazom   na   nesprávne   skutkové   zistenia   alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov nie je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

V posudzovanej veci obvinená M. H. poukázala na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa   ani   odvolací   súd   nedoplnil   dokazovanie   v   intenciách   zrušujúceho   rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tdo 1/2012, z 27. júna 2012.

Preskúmaním spisového materiálu dovolací súd dospel k záveru, že Okresný súd Nitra vykonal dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu postačujúcom na ustálenie skutkových okolností, čo následne potvrdil aj Krajský súd v Nitre.

Skutok ako bol zistený súdom prvého stupňa, čo odvolací súd odobril (po zrušení rozhodnutí Najvyšším súdom Slovenskej republiky) bol správne posúdený ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Pokiaľ   dovolateľka   namietala   nenaplnenie   objektívnej   a   subjektívnej   stránky predmetného trestného činu, k tomu najvyšší súd uvádza:

Vo vzťahu k objektívnej stránke skutkovej podstaty trestného činu podvodu jedným z obligatórnych znakov je obohatenie sa páchateľa alebo iného na škodu cudzieho majetku. Pod   zákonným   pojmom   „obohatenie“   sa   rozumie   neoprávnené   rozmnoženie   majetku páchateľa alebo niekoho iného, a to buď jeho rozšírením, t.j. nadobudnutím vlastníckeho práva k určitým, či už hnuteľným alebo nehnuteľným veciam, alebo ušetrením nákladov, ktoré by inak boli z majetku páchateľa alebo iného vynaložené.

Nedostatok subjektívnej stránky vo forme úmyslu, je podľa názoru najvyššieho súdu otázkou skutkových zistení (nie právnej kvalifikácie), ktoré sa v dovolacom konaní neskúma. Priamy úmysel (v zmysle § 4 písm. a/ Trestného. zákona) je vyjadrený vo výroku rozsudku tak, že „obvinená dňa 16. novembra 2005 v Nitre využila zhoršený stav poškodenej M. H. spočívajúci v stredne ťažkej až ťažkej demencii...“.

Z týchto dôvodov všetky námietky obvinenej M. H. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za právne irelevantné....

So zreteľom na to, že v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods.   1 písm.   i/   Trestného poriadku,   dovolací súd dovolanie obvinenej M.   H.   na neverejnom   zasadnutí   podľa   §   382   písm.   c/   Trestného   poriadku   bez   preskúmania   veci odmietol.»

Z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky, pričom ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky bez preskúmania veci, sú ústavne akceptovateľné. Konštatovanie o nesplnení uvedených dovolacích dôvodov bolo založené   na   racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie sťažovateľky najvyšší súd odmietol bez preskúmania veci,   neporušil   označené   práva   sťažovateľky   tým,   že   o   veci   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí v súlade s § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Pokiaľ sťažovateľka odkazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 6/2011, toto rozhodnutie sa týkalo veci, ktorá nie je s vecou sťažovateľky vôbec totožná, a preto ho nie je možné aplikovať.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že „dôvod   na   povolenie   dovolania...   v   odmietajúcom rozhodnutí (rozumej v uznesení najvyššieho súdu, pozn.) bol... exaktne zistený. Ukladanie súhrnného trestu je hmotnoprávnym inštitútom a jeho použitie je alebo nie je nesprávnym posúdením zisteného skutku! O tom, že uloženie súhrnného trestu, t. j. započítanie predtým uloženého trestu je v neprospech, ma ťažko možno presvedčiť.“.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu neuviedla ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie zisteného skutku tým, že jej nebol   uložený súhrnný   trest.   Ústavný súd odkazuje na svoju   ustálenú judikatúru   (napr. IV. ÚS   303/01),   podľa   ktorej   ak   sťažovateľka   v   dovolaní   neuplatnila   v   konaní   pred najvyšším súdom dôvody dovolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany (ochranou nie je úspech v konaní pred takým súdom) podnet predpísaný zákonnou úpravou konania pred ním,   v   tomto   prípade   to   bolo   dovolanie,   ktorým   by   sťažovateľka   skutkovo   aj   právne namietla odňatie možnosti konať pred dovolacím súdom. Sťažovateľka tak neurobila a tento nedostatok   v   jej   procesnom   úkone   –   dovolaní   nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   najvyšší   súd   sa   touto   otázkou vo svojom   uznesení zaoberal aj bez toho, aby túto skutočnosť sťažovateľka   v dovolaní namietala, keď uviedol:

«V   posudzovanom   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poznamenáva,   že pokiaľ ide o uloženie trestu obvinenej M. H. Krajským súdom v Nitre, tento nebol uložený v súlade so zákonom.

V tejto súvislosti poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 90/2009 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2009, sp. zn. 1 Toš 3/2009). V prípade, ak došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu a neskôr vyjde najavo ďalšia časť retrospektívne sa zbiehajúcich trestných činov, je treba (v tomto poradí už v treťom konaní) spolu s uložením súhrnného trestu za celý súhrn zbiehajúcej sa trestnej činnosti zrušiť ako výrok o predchádzajúcom treste obsiahnutý v prvom rozsudku, tak aj výrok o upustení od uloženia súhrnného trestu obsiahnutý v druhom rozsudku amnestiou obvinenej   odpustený   trest   odňatia   slobody   uložený   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre, sp. zn. 6T 1/2004, a na páchateľa sa hľadí, ako keby nebol odsúdený, mal mu byť uložený súhrnný   trest,   a   teda   zrušený   výrok   o   treste   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn. 5T 132/2005.

Dovolací súd je však podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku viazaný len dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Za uvedenie dôvodov dovolania možno považovať len konkrétne označenie niektorého z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku, ako to predpokladá kogentné ustanovenie § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Pretože v tejto dovolaním napadnutej časti nebolo podané dovolanie v neprospech obvineného,   dovolací   súd   v   zmysle   zásady   zákazu   „reformatio   in   peius“   (zákaz   zmeny k horšiemu) nemohol napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušiť a sám uložiť obvinenej trest.»

Z takto citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, prečo by bolo uloženie súhrnného trestu v konkrétnom prípade sťažovateľky pre ňu „zmenou k horšiemu“, a teda ak by najvyšší súd zrušil výrok o treste uložený sťažovateľke rozsudkom krajského súdu, došlo by k porušeniu zásady „zákaz reformatio in peius“.

Ústavný   súd   tiež   dodáva,   že   sťažovateľka,   resp.   jej   právny   zástupca   odôvodnil podanie   sťažnosti   v   tejto   časti   iba   tým,   že   ho   ťažko   možno   presvedčiť,   že   uloženie súhrnného trestu je v neprospech, pričom neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by toto tvrdenie odôvodnil. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiadny dôvod spochybňovať názor   najvyššieho   súdu,   ktorý   je   jasne   a   logicky   zdôvodnený   na   rozdiel   od   ničím neodôvodneného tvrdenia sťažovateľky.

Ústavný súd poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade   s   objektívnym   právom.   Do   práva na spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež to, že všeobecné súdy   na   základe   výkladu   a   použití   relevantných   právnych   noriem   rozhodnú,   a   to   za predpokladu,   že   ich   právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a   že   neboli   prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

V   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie   ako   jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.   Už   samotné   chápanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku opodstatňuje   reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Preto vo všeobecnosti   platí,   že   selektívne   posudzovanie   existencie   dovolacích   dôvodov nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok   predstavuje   v   trestnom   súdnom   procese v Slovenskej   republike   inštitút   odvolania.   Slovenská   republika   nemusí   mať   v   súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   na korekcie   zákonodarcom   ustanovených   chýb   pri realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014