znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 470/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M.   Č.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 117/94 z 28. februára 1995 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. Č. o d m i e t a ako podanú neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   Č.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 117/94 z 28. februára 1995 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «Návrhom podaným na Okresný súd Bratislava III 8. 7. 1997 podala sťažovateľka spolu s ďalšími účastníkmi na strane navrhovateľov: Ing. K. I., JUDr. M. J., Ľ. A., A. J., M. B., návrh na súd proti Ľ. N., (jeho právnej nástupkyni K. H.), aby súd určil že pozemky... patria do dedičstva po poručiteľke – právnej predchodkyne sťažovateľov – M. J., rod. O. Sťažovateľka bola v danom spore účastníčkou konania – navrhovateľkou a zároveň, ako advokátka, bola právnou zástupkyňou všetkých ďalších navrhovateľov.

Navrhovatelia   sa   vo   svojom   návrhu   domáhali,   aby   súd   rozsudkom   určil,   že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch a že vlastníctvo vzniklo vydržaním.

Vo veci začal konať Okresný súd Dunajská Streda, pod sp. zn. 7 C 135/1997-768, v odvolacích   konaniach   konal   Krajský   súd   v   Trnave,   pod   sp.   zn.   24   Co   376/2009 a v dovolacích   konaniach   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   naposledy   pod   sp.   zn. 5 Cdo 7/2011...

Podľa rozsudku NS SR z 28. 2. 1995, 3 Cdo 117/94, neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. V odôvodnení NS SR uvádza, že skutočnosť, že nedošlo k perfektnej teda k platnej kúpnej zmluve,   na   posudzovanie   oprávnenosti   tejto   držby   nemalo   podstatný   vplyv.   Platnosť nadobúdacieho   právneho   titulu   je   rozhodujúci   len   pri   prevode   vlastníctva   na   základe právneho úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní   nadobudnutia   vlastníctva   vydržaním   môže   byť   prípadný   iný   úkon   ohľadne spornej   veci   iba   okolnosťou,   svedčiacou   o   dobromyseľnosti   držiteľa   veci.   Na   rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala aj konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Obč. zákonníka – zák. č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že „Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia   –   riadny   prechod   vlastníctva,   ale   len   okolnosti   svedčiace   o   poctivosti nadobudnutia: v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“ (Zbierka rozhodnutí č. 45, zošit 9 – 10/1986 str. 193).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   predmetnú   vec   mal   dovolací   súd   posudzovať v intenciách tohto právneho názoru.»

Sťažovateľka ďalej uvádza: «Zárukami (ako práva na spravodlivé súdne konanie, tak aj   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu)   sú   aj:   „povinnosť   súdu   zoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi   a   dôkazovými   návrhmi   strán“,   a   tiež   „právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia“. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod č. číslom 3 Cdo 117/94 a svojím rozsudkom z 28. 2. 1995 číslo 3 Cdo 117/94 uvedené záruky porušil.

Sťažovateľka   v   dovolacom   konaní   dôrazne   poukázala   na   štandardnú   súdnu   prax v rozhodovaní slovenských, ale aj českých súdov v sporov o vydržanie vlastníctva, avšak Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   nelogicky   od   tejto   rozhodovacej   praxe   odklonil. Dôkazy   v   prospech   priznania   vlastníctva   vydržaním   navrhovateľom   NS   SR   nelogicky a nepresvedčivo vyhodnotil v ich neprospech, čo sťažovateľka hodnotí ako nepredvídateľné rozhodnutie   odchyľujúce   sa   od   konštantnej   judikatúry.   Sťažovateľka   nespochybňuje nezávislosť súdov, teda ani nezávislosť NS SR, ako súdu dovolacieho a tiež rešpektuje právo sudcov na ich vlastný právny názor. NS SR v dovolacom konaní nemusel uznať argumenty navrhovateľov nemusel sa ani riadiť štandardnou súdnou praxou, keďže tu nejde o záväzné precedensy. Bol však povinný zoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi navrhovateľov, a práve v odôvodnení rozsudku mal vysvetliť, prečo sa odklonil od štandardnej   súdnej   praxe,   na   ktorú   navrhovatelia   dôrazne   poukazovali   a prečo neakceptoval ich   argumenty.   NS   SR   však svoje   rozhodnutie odôvodnil veľmi laxné čím porušil právo navrhovateľov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Najvyšší súd SR rozsudkom z 28. 2. 1995 číslo 3 Cdo 117/94 porušil právo JUDr. M.   Č...   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v Čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj jej právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   z   28.   2.   1995   číslo 3 Cdo 117/94 a vracia ho Najvyššiemu súdu SR vec na ďalšie konanie.

JUDr. M. Č. Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- €, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť   iba   v   rozsahu   korešpondujúcom   s   návrhom   na   rozhodnutie   vo   veci   samej (petitom).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, práv podľa čl. 14 ods. 1 paktu a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí v sťažnosti namietať porušenie svojich základných práv. V spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu by to bolo možné len vtedy, ak by sťažovateľka bola účastníčkou konania, v ktorom najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodoval.

Z   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   týmto rozsudkom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní MUDr. Ladislava Kyselého proti rozsudku Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   17   Co   114/94-84   z 31.   mája 1994 (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7 C 132/92-48 z 27. októbra 1993. Sťažovateľka účastníčkou tohto konania nebola a nie je ani právnou nástupkyňou účastníkov konania.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   rozhodol   28.   februára   1995   a sťažnosť   bola ústavnému súdu podaná na poštovú prepravu 15. augusta 2012, ústavný súd konštatuje, že bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd tiež konštatuje, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti neuviedla svoju adresu (ústavný súd si ju zistil na internetovej stránke Slovenskej advokátskej komory, pozn.) a nepredložila splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie pred ústavným súdom, čo je jednou z ďalších náležitostí konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012