znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 470/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   J.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   K.,   M.,   L., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 20/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011 doručená   sťažnosť J.   J.,   T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 20/2011.

2. Sťažovateľ uviedol, že 13. marca 2009 podal na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal od odporcu vyplatenia náhrady mzdy za obdobie neplatného skončenia pracovného pomeru; za obdobie od februára 2007 do   augusta 2008. Sťažovateľ požadoval istinu vo výške 10 544,40 € s príslušenstvom. V priebehu konania sťažovateľ svoj návrh upravil tak, že požadoval od odporcu sumu 10 005 €. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 110/2009 z 13.   júla   2010,   ktorým   uložil   odporcovi   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   3   813,21   € s príslušenstvom. V časti zaplatenia sumy 6 191,79 € návrh zamietol a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Co 203/2010 zo 16. novembra 2010. Krajský súd ako súd   odvolací   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   z   13.   júla   2010   a zaviazal   sťažovateľa zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ   podal   30.   decembra   2010   dovolanie   z dôvodu   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   ako   súd   odvolací nerozhodol o jeho odvolaní v časti, ktorá sa týkala rozhodnutia o trovách konania,   a ani sa v odôvodnení touto skutočnosťou nezaoberal. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 6 Cdo 20/2011 z 11. mája 2011 tak, že dovolanie odmietol a nepriznal odporcovi náhradu trov dovolacieho konania. Sťažovateľ vyčíta okresnému súdu, krajskému súdu   a   aj   najvyššiemu   súdu   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutí   týkajúce   sa   najmä námietok   sťažovateľa   voči   vedeniu   konania   na   okresnom   súde   a rozhodnutiu   o trovách konania. Sťažovateľ nesúhlasí s odmietnutím dovolania najvyšším súdom, pretože podľa jeho názoru „... existovali dôvody dovolania, čo vyplýva aj z priložených dôkazov... “.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1. Základné právo sťažovateľa J. J. podľa, čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod 6 Cdo 20/2011 porušené bolo.

2. Podľa § 57 ods. 1 zák. č.38/1993 ruší uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 20/2011 zo dňa 11.05. 2011.“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,   keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, I. ÚS 422/2011, I. ÚS 388/2011).   Tvrdenie o   porušení iných ustanovení ústavy   (čl. 46 ústavy),   ktoré sťažovateľ uviedol   v texte sťažnosti   mimo petitu, je preto v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

6.   Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v petite   sťažnosti vymedzil, že sa domáha ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré malo   byť   porušené   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cdo 20/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“). Z tohto hľadiska preto ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V čl.   48   ods.   2   ústavy   je   zakotvené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   V prípade   sťažovateľa   sa   napadnuté   konanie   na   najvyššom   súde začalo   podaním   dovolania   sťažovateľom   30.   decembra   2010.   Najvyšší   súd   rozhodol o dovolaní uznesením sp. zn. 6 Cdo 20/2011 z 11. mája 2011, ktorým dovolanie odmietol. Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   na   najvyššom   súde   trvalo   necelých   päť mesiacov. Takáto dĺžka konania nemôže v žiadnom prípade vyvolať ani len pochybnosti o možnom   porušení   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Navyše, sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatne skončené. Sťažovateľ sám v sťažnosti uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu z 11. mája 2011 mu bolo doručené 23. mája 2011, pričom sťažnosť ústavnému súdu podal na poštovú prepravu 25. júla 2011.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Preto,   ak   v čase,   keď   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemôže   dochádzať k porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   ju   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Táto   skutočnosť   je   ďalším   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Ústavný   súd   preto   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi postupom   najvyššieho   súdu v napadnutom konaní a možným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 11.   mája   2011,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o dovolaní sťažovateľa,   nemožno   hodnotiť   ako   svojvoľné či   neodôvodnené.   Sťažovateľ   v sťažnosti vyjadril svoju nespokojnosť s právnym názorom a hodnotením najvyššieho súdu, pričom však v petite svojej sťažnosti jednoznačne vymedzil, že sa domáha ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   aj napriek tomu   po   oboznámení sa   s uznesením   najvyššieho súdu   z 11.   mája 2011 konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v jeho uznesení zdôvodnený   dostatočným   spôsobom   a presvedčivo   s podrobným   odôvodnením,   z akých dôvodov dovolanie sťažovateľa odmietol.

9.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že sťažnosť je potrebné odmietnuť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   pretože   tieto   sú   viazané   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011