znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátkou JUDr. Dášou Komkovou, advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednaniejej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenompod sp. zn. 27 P 235/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola3. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka), ktorounamieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 P 235/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

2. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je návrhsťažovateľkymatky maloletého ⬛⬛⬛⬛, nar. ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa narodil̶zo vzťahu s ⬛⬛⬛⬛, na zvýšenie výživného a úpravu styku s otcom.Konanie na okresnom súde začalo návrhom podaným sťažovateľkou 24. júna 2013, ktorýmsa domáhala zvýšenia výživného zo strany otca dieťaťa, zverenia dieťaťa do jej osobnejstarostlivosti a úpravy styku otca s maloletým dieťaťom. Rozhodnutím Centra právnejpomoci, kancelárie Prešov, bol sťažovateľke priznaný nárok na poskytnutie právnej pomocia určená advokátka JUDr. Dáša Komková na zastupovanie v konaní, ktorá podaný návrhodôvodnila. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že návrhom žiadala, aby okresný súdzmenil svoj rozsudok sp. zn. 29 P 249/2012 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom tak,že zvyšuje výživné zo strany otca pre maloletéhozo sumy 30 % životného minimana sumu 300 € mesačne od 1. februára 2013, s povinnosťou uhradiť dlžné výživnév mesačných splátkach spolu s bežným výživným. Okresný súd vyhlásil 21. novembra 2013vo veci rozsudok č. k. 27 P 235/2013-115. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)uznesením sp. zn. 1 CoP 6/2014 z 27. marca 2014 zrušil rozsudok okresného súdusp. zn. 27 P 235/2013 z 21. novembra 2013 vo výroku o zvýšení výživného, vo výrokuo dlžnom výživnom a vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti, ako aj vo výrokuo trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.Podľa názoru sťažovateľky okresný súd vo veci nepostupuje efektívne a doterajší postupsúdu vo veci považuje za porušujúci jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru, keďže podľa jej názoru je neakceptovateľný stav, že od roku 2013 nie jerozhodnuté o výške výživného pre jej maloleté dieťa, čo má zásadný vplyvna zabezpečovanie jeho každodenných potrieb.

3. Podľa názoru sťažovateľky vec nie je skutkovo ani právne zložitá, ona sama bolav celom konaní aktívna, ale postup súdu vo veci bol neefektívny, v dôsledku čoho došlok prieťahom v namietanom konaní. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, abyústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorýmvysloví porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikážeokresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej finančnézadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konania vo výške 355,72 €.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jehozáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná. Ústavný súd sipri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovgarantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,IV. ÚS 221/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základnéhopráva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahuk čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sanamieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahynetrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietaný postupokresného súdu v napadnutom konaní, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahyv konaní, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

9. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konanímá nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovaťpredovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupuvšeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možnékvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadnenávrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

10. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, s jej prílohami a podkladmiz konania sp. zn. 27 P 235/2013 doručenými okresným súdom dospel k záveru, že sťažnosťsťažovateľky je zjavne neopodstatnená. Právny názor ústavného súdu o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti vychádza z vyhodnotenia doterajšieho priebehu konania predokresným súdom, ktoré začalo 24. júna 2013 doručením návrhu sťažovateľky na začatiekonania na zvýšenie výživného pre maloletého ⬛⬛⬛⬛, nar. ⬛⬛⬛⬛, a úpravustyku s otcom. Okresný súd po podaní návrhu vyzval odporcu na vyjadrenie, ktorétento súdu doručil 9. septembra 2013. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo23. septembra 2013 a bolo odročené na 18. november 2013. Uvedený termín pojednávaniabol zrušený a nový termín stanovený na 21. november 2013. V období medzi uvedenýmipojednávaniami podali svoje vyjadrenia obaja účastníci konania. Na pojednávaníuskutočnenom 21. novembra 2013 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 27 P 235/2013-115, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012vo výroku o výživnom tak, že zvýšil výživné zo strany otca pre maloletéhozo sumy30 % zo sumy životného minima na 120 € mesačne; dlžné výživné vo výške 481,08 €povolil otcovi splatiť v 50 € mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplnéhovyrovnania pod následkom straty výhody splátok; návrh v prevyšujúcej časti zamietol;zastavil konanie o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti matky a zákaz styku otcas maloletým a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku podaliodvolanie obaja účastníci konania. Sťažovateľka podala odvolanie 18. decembra 2013, otecmaloletého 3. januára 2014. Okresný súd predložil spis spolu s vyjadreniami účastníkovk odvolaniam na rozhodnutie krajskému súdu 26. februára 2014. Krajský súd vo vecirozhodol uznesením č. k. 1 CoP 6/2014-167 z 27. marca 2014 tak, že zrušil rozsudokvo výroku o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom, vo výroku o zamietnutínávrhu v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie. Spis okresného súdu sa v dôsledku podaného odvolanianachádzal na krajskom súde v období od 26. februára 2014 do 9. apríla 2014, keď bolvrátený okresnému súdu. Na okresný súd sa 6. júna 2014 bez predvolania dostavilasťažovateľka, kde do zápisnice uviedla, že nesúhlasí s postupom a konaním zákonnejsudkyne vo viacerých právnych veciach týkajúcich sa maloletého ⬛⬛⬛⬛ a vznášaproti nej námietku zaujatosti, ktorú následne 11. júna 2014 písomne odôvodnila.Zároveň potvrdila, že sťažnosť podala aj na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskejrepubliky a mailom okresnému súdu. Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo19. júna 2014 a bolo odročené na 25. august 2014. Sťažovateľka podala okresnému súdu26. júna 2014„podnet na prešetrenie postupu procesnej sudkyne“a zároveň návrhna vydanie predbežného opatrenia. Následne 2. júla 2014 doručila sťažovateľka okresnémusúdu návrh na zaplatenie sankčného nároku podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadkuotcom maloletého, ktorý zapríčinil odročenie pojednávania, o ktorom okresný súd rozhodoluznesením z 2. júla 2014. Okresný súd listom sp. zn. Spr 2251/2014 z 3. júla 2014 vyzvalprávnu zástupkyňu na poskytnutie súčinnosti v súvislosti s prešetrovaním podaníuskutočnených sťažovateľkou na okresný súd, na ktorý právna zástupkyňa odpovedalalistom doručeným okresnému súdu 30. júla 2014. Okresný súd uznesenímč. k. 27 P 235/2013-201 z 11. júla 2014 zamietol návrh sťažovateľky na nariadeniepredbežného opatrenia, proti ktorému podala 30. júla 2014 odvolanie. Z dôvodu predloženiaspisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní okresný súd zrušil termín pojednávanianariadený na 25. august 2014. Krajskému súdu bol spis doručený 19. augusta 2014;ten rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 1 CoP 24/2014-235 z 2. septembra 2014potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 4. septembra 2014, z čoho vyplýva, žena krajskom súde sa nachádzal v období od 19. augusta 2014 do 4. septembra 2014.Okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci na 13. november 2014 (pojednávanie boloodročené na 12. január 2015). Na tomto pojednávaní uplatnila právna zástupkyňanavrhovateľky náhradu podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku, túto náhradu sinásledne 24. novembra 2014 uplatnila aj sťažovateľka. Sťažovateľka 11. novembra 2014opätovne podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom okresný súd rozhodoluznesením č. k. 27 P 235/2013-286 z 21. novembra 2014, ktorým návrh sťažovateľkyzamietol a toho istého dňa uznesením č. k. 27 P 235/2013-289 rozhodol aj o nepriznanínáhrady podľa § 147a Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd uznesenímz 24. novembra 2014 rozhodol o uložení poriadkovej pokuty otcovi maloletého. Protirozhodnutiam o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia a nepriznaniusankčného nároku podala sťažovateľka 16. decembra 2014 odvolanie. Odvolanie podalaj otec maloletého proti rozhodnutiu o uložení pokuty. Z dôvodu predloženia spisukrajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach okresný súd zrušil pojednávanie nariadenéna 12. január 2015. Krajský súd (kde sa spis nachádzal od 23. januára do 13. februára 2015)uzneseniami z 10. februára 2015 potvrdil uznesenia okresného súdu. Okresný súd nariadilďalší termín pojednávania na 14. máj 2015, 25. jún 2015, 10. september 2015,19. október 2015 a 3. december 2015, pričom medzi jednotlivými pojednávaniami okresnýsúd uskutočnil dožiadania adresované zamestnávateľom účastníkov konania, daňovýchúradov, oddeleniu Policajného zboru a iné. Pojednávanie uskutočnené 3. decembra 2015odročil na 21. december 2015 na účely vyhlásenia rozhodnutia. Rozsudkomč. k. 27 P 235/2013-569 z 21. decembra 2015 okresný súd zmenil rozsudok okresného súduč. k. 29 P 249/2012-30 zo 4. októbra 2012 vo výroku o výživnom, a to tak, že zvýšilvýživné zo strany otca pre maloletéhozo sumy 30 % zo sumy životného minimana sumu 100 € mesačne od 1. februára 2013 do 31. augusta 2015 a na sumu 120 €od 1. septembra 2015 opakovane do budúcna, pričom výživné bude platiť vždy do 15. dňav mesiaci vopred k rukám matky; dlžné výživné zo strany otca za obdobieod 1. februára 2013 do 31. decembra 2015 vo výške 2 370 € povolil otcovi zaplatiťv 150-eurových mesačných splátkach spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnaniapod následkom straty výhody splátok, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, konanieo zverenie maloletéhodo osobnej starostlivosti otca zastavil a žiadnemuz účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

11. Ústavný súd po vyhodnotení doterajšieho priebehu konania dospel k názoru,že napriek skutočnosti, že konanie ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo viacako dva roky, okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 27 P 235/2013 nebol nečinný, vo vecikonal plynulo, o čom svedčí priebeh konania podrobne uvedený v bode 10 tohtorozhodnutia i skutočnosť, že vo veci po prvýkrát meritórne rozhodol už 21. novembra 2013,keď vyhlásil rozsudok vo veci. Okresný súd vo veci postupoval plynulo, bez zbytočnýchprieťahov vykonával jednotlivé úkony a zabezpečoval podklady potrebné pre rozhodnutie.

12. Z pohľadu celkovej dĺžky namietaného konania, ktorú sťažovateľka v sťažnostipovažuje za podstatnú skutočnosť, je potrebné uviesť, že sa na nej doteraz výraznou mieroupodieľala aj samotná sťažovateľka, ktorá nadštandardne využívala procesné prostriedkypriznané Občianskym súdnym poriadkom. V konaní napriek skutočnosti, že na vlastnúžiadosť bola zastúpená právnou zástupkyňou, uskutočňovala úkony aj sama,bez predvolania sa dostavila a vypovedala na okresnom súde a súdu predkladala rôznepísomnosti, na ktoré musel okresný súd reagovať. Je nespochybniteľné, že sa sťažovateľkaspoločne s ustanovenou právnou zástupkyňou pravidelne zúčastňovala nariadenýchpojednávaní, ale súčasne plynulosť postupu okresného súdu výrazne ovplyvnila svojimivyjadreniami, mailovou komunikáciou, dostavením sa na okresný súd bez predvolania,uplatnením námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni, podaním sťažnosti Ministerstvuspravodlivosti Slovenskej republiky, podaním podnetu predsedovi okresného súduna prešetrenie postupu konajúcej sudkyne, opakovaným návrhom na vydanie predbežnéhoopatrenia, opakovaným návrhom na uloženie sankcie podľa § 147a Občianskeho súdnehoporiadku i podaním odvolaní proti rozhodnutiam okresného súdu, na základe ktorých muselokresný súd vec predložiť na rozhodnutie druhostupňovému súdu.

13. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v dôsledku uplatnenia procesnýchpráv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba,ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemuvo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto ústavný súddobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právachnepovažoval za prieťahy v konaní okresného súdu, pretože sťažovateľka musí strpieťpredĺženie konania, ktoré je sprievodným znakom využitia jej procesných práv.

14. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v rovnakom čase na identickom súde sa právona konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početnýchkonaniach obrátili na súd s požiadavkou o odstránenie svojej právnej neistoty.S prihliadnutím na túto okolnosť nikto nemôže žiadať, aby sa súd zaoberal výlučne jehovecou.

Ústavný súd je toho názoru, že okresný súd venuje veci primeranú pozornosť.Podľa zistení ústavného súdu okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 27 P 235/2013-569 z 21. decembra 2015.

15. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a zistených skutočností ústavný súd uzatvára,že súčasná dĺžka konania pred okresným súdom (a tiež aj krajským súdom), ovplyvnenáaj samotnými úkonmi sťažovateľky, nedosahuje ústavne relevantnú intenzitu na prijatiezáverov o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, a preto ju ústavný súdodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenúuž pri predbežnom prerokovaní.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmisťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016