znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Petrom   Gromom,   Cukrová   14,   Bratislava,   vo   vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súduv Nitre z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 11.   septembra   2014v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   jev procesnom postavení navrhovateľa v spore o zaplatenie odmeny za právnu pomoc, ktorúposkytol v inom občianskoprávnom konaní vedenom na tom istom okresnom súde podsp. zn. 15 C/246/2008 proti Hokejovému klubu Nitra, a. s. (ďalej len „HK Nitra“). V tomtokonaní mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 897,14 €. Pretožemedzi sťažovateľom ako advokátom a jeho klientom nedošlo k osobitnej dohode o odmeneadvokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách   a náhradách   advokátov   za poskytnutie   právnych   služieb   v znení   neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   sťažovateľ   sa   domáhal   v tomto   konaní   aj   priznaniamimozmluvnej (tarifnej) odmeny od svojho klienta.

3.   Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   svojím   rozsudkom   sp.   zn.18 C/205/2011   zo   7.   novembra   2013   návrh   sťažovateľa   zamietol,   pretože   ako   advokátvo veci   nepostupoval   s odbornou   starostlivosťou   najmä   z dôvodu,   že   bolo   povinnosťousťažovateľa prihlásiť pohľadávku klienta do prebiehajúceho reštrukturalizačného konaniaHK Nitra, teda chrániť práva a záujmy klienta s poukazom na § 18 ods. 1 a 2 zákonač. 586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o advokácii“). Svoje rozhodnutie okresný súd tiež odôvodnil, že priznanie nároku bybolo   aj   v rozpore   s dobrými   mravmi.   O odvolaní,   ktorým   sťažovateľ   napádal   nesprávneprávne   posúdenie   veci,   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co/182/2014z 11. septembra 2014 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

4. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa „posúdenia povinnosti   odporcu   uhradiť   odmenu   advokáta   za   zastupovanie   v občianskom   konaní“a tvrdí, že postupoval počas súdneho konania s odbornou starostlivosťou, keď v pôvodnomkonaní mal plný úspech vo veci. Nesúhlasí ani s právnym názorom odvolacieho súdu, žepokiaľ by „sťažovateľ včas upozornil odporcu na reštrukturalizačné konanie, tak v prípade včasného uplatnenia pohľadávky, by k tomuto sporu ani neprišlo“, a tiež sa nestotožňujeso záverom krajského súdu, že bolo „jeho povinnosťou ako právneho zástupcu odporcu v zmysle   §   18   ods.   1   a 2   zákona   o advokácii   upozorniť   odporcu   na   začatie reštrukturalizačného konania“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „závery odvolacieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú   jeho   argumentáciu,   podľa   ktorej   v   danej   veci   vykonával   zastupovanie s odbornou   starostlivosťou   minimálne   do   začatia   reštrukturalizačného   konania,   pričom právne   posúdenie   otázky   priznania   odmeny   za   zastupovanie   nevychádza   zo   striktne formálneho výkladu ustanovenia § 18 ods. 5 a rovnako argumentácia dobrými mravmi je v odôvodnení rozsudku nedostatočne zdôvodnená. V dôsledku uvedených skutočností postup a rozsudok odvolacieho súdu porušili požiadavku spravodlivosti a materiálnej ochrany práv a sú neodôvodnené a vyúsťujúce do porušenia označených práv...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Co/182/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ – advokáta... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu Nitra z 11. septembra 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co/182/2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Nitra je   povinný   zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ - advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Groma... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súdna predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/182/2014 (bod 6).

10.   Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 21/2014).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   jealternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

12.   Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnomprerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovoromgarantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pripredbežnom   prerokovaní   sťažnosti   bolo   posúdiť,   či   medzi   odôvodnením   napadnutéhorozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok sťažovateľa uvedených v bodoch 3 až 4a označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje takápríčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladalaopodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutímkrajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   iba   posúdenie,   čiúčinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolanírozsudkom z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014 sú zlučiteľnés označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a názorom sťažovateľaústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudoksúdu prvého stupňa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúcav konaní zo zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.V odôvodnení krajský súd oboznámil prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciusťažovateľa a vyjadrenie odporcu k nej na strane 1 až strane 7. Svoje rozhodnutie odôvodnilkrajský   súd   podrobne   na   strane   8   až   strane   13   a ústavný   súd   po   preskúmaní   tohtoodôvodnenia   ani   nepovažoval   za   potrebné   aj   citovať   z neho,   pretože   jeho   výklad,predovšetkým   ustanovení   §   18   zákona   o advokácii,   je   podľa   názoru   ústavného   súdusprávny.   Kvalifikované   (právne   odborné)   zastupovanie   práva   neznalého   účastníkaadvokátom v súdnom konaní totiž nemožno vnímať iba formálne (ako tvrdí sťažovateľ, pozribod 5), pretože advokát ako osoba práva znalá zodpovedá tiež za iné – z hľadiska práva –súvisiace   okolnosti   zastupovanej   veci   a   tieto   skutočnosti   vyhodnotili   oba   súdy   v jehoneprospech. Ústavný súd je tiež toho názoru ako krajský súd, že najmä z ustanovenia § 18ods. 1 a 2 zákona o advokácii nepochybne vyplývajú pre advokáta konajúceho s odbornoustarostlivosťou   povinnosti   ozrejmenia   a upozornenia   klienta   o právnych   dôsledkochvyplývajúcich   z prebiehajúceho   reštrukturalizačného   konania.   Krajský   súd   vo svojomrozsudku poukazoval aj na ďalšie ustanovenia zákona o advokácii (§ 24 ods. 1 a 3, § 26 ods.1 a 4) a tiež iných zákonov (Občianskeho zákonníka). Ústavný súd uzatvára, že právnezávery krajského súdu, ktoré vychádzali zo skutkových okolností danej veci (strana 11až strana 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), nemožno považovať za arbitrárne anizjavne neodôvodnené.

16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Prezentovaný názor sťažovateľa je prísne formalistický, nezohľadňujúci právemateriálnu stránku posudzovaného prípadu, ktorú naopak zohľadnili všeobecné súdy v tom,že jeho nároku nevyhoveli. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať   v   súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tierozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci samej   alebo   aj   extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa. Z ústavnoprávneho hľadiskapreto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný súd je toho názoru, že niet   žiadnej spojitosti   medzi posudzovanýmrozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). S poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2015