SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 47/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Gromom, Cukrová 14, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súduv Nitre z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupoma rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 11. septembra 2014v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ jev procesnom postavení navrhovateľa v spore o zaplatenie odmeny za právnu pomoc, ktorúposkytol v inom občianskoprávnom konaní vedenom na tom istom okresnom súde podsp. zn. 15 C/246/2008 proti Hokejovému klubu Nitra, a. s. (ďalej len „HK Nitra“). V tomtokonaní mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 897,14 €. Pretožemedzi sťažovateľom ako advokátom a jeho klientom nedošlo k osobitnej dohode o odmeneadvokáta podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“), sťažovateľ sa domáhal v tomto konaní aj priznaniamimozmluvnej (tarifnej) odmeny od svojho klienta.
3. Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom sp. zn.18 C/205/2011 zo 7. novembra 2013 návrh sťažovateľa zamietol, pretože ako advokátvo veci nepostupoval s odbornou starostlivosťou najmä z dôvodu, že bolo povinnosťousťažovateľa prihlásiť pohľadávku klienta do prebiehajúceho reštrukturalizačného konaniaHK Nitra, teda chrániť práva a záujmy klienta s poukazom na § 18 ods. 1 a 2 zákonač. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o advokácii“). Svoje rozhodnutie okresný súd tiež odôvodnil, že priznanie nároku bybolo aj v rozpore s dobrými mravmi. O odvolaní, ktorým sťažovateľ napádal nesprávneprávne posúdenie veci, rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/182/2014z 11. septembra 2014 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.
4. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu týkajúcim sa „posúdenia povinnosti odporcu uhradiť odmenu advokáta za zastupovanie v občianskom konaní“a tvrdí, že postupoval počas súdneho konania s odbornou starostlivosťou, keď v pôvodnomkonaní mal plný úspech vo veci. Nesúhlasí ani s právnym názorom odvolacieho súdu, žepokiaľ by „sťažovateľ včas upozornil odporcu na reštrukturalizačné konanie, tak v prípade včasného uplatnenia pohľadávky, by k tomuto sporu ani neprišlo“, a tiež sa nestotožňujeso záverom krajského súdu, že bolo „jeho povinnosťou ako právneho zástupcu odporcu v zmysle § 18 ods. 1 a 2 zákona o advokácii upozorniť odporcu na začatie reštrukturalizačného konania“.
5. Podľa názoru sťažovateľa „závery odvolacieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú jeho argumentáciu, podľa ktorej v danej veci vykonával zastupovanie s odbornou starostlivosťou minimálne do začatia reštrukturalizačného konania, pričom právne posúdenie otázky priznania odmeny za zastupovanie nevychádza zo striktne formálneho výkladu ustanovenia § 18 ods. 5 a rovnako argumentácia dobrými mravmi je v odôvodnení rozsudku nedostatočne zdôvodnená. V dôsledku uvedených skutočností postup a rozsudok odvolacieho súdu porušili požiadavku spravodlivosti a materiálnej ochrany práv a sú neodôvodnené a vyúsťujúce do porušenia označených práv...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Co/182/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ – advokáta... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru...
Rozsudok Krajského súdu Nitra z 11. septembra 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co/182/2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Nitra je povinný zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ - advokátovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Groma... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/182/2014 (bod 6).
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladaťzáver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 21/2014).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie jealternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnomprerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovoromgarantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutéhorozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok sťažovateľa uvedených v bodoch 3 až 4a označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru existuje takápríčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladalaopodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právona to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutímkrajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, čiúčinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolanírozsudkom z 11. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/182/2014 sú zlučiteľnés označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu a názorom sťažovateľaústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudoksúdu prvého stupňa, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúcav konaní zo zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.V odôvodnení krajský súd oboznámil prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciusťažovateľa a vyjadrenie odporcu k nej na strane 1 až strane 7. Svoje rozhodnutie odôvodnilkrajský súd podrobne na strane 8 až strane 13 a ústavný súd po preskúmaní tohtoodôvodnenia ani nepovažoval za potrebné aj citovať z neho, pretože jeho výklad,predovšetkým ustanovení § 18 zákona o advokácii, je podľa názoru ústavného súdusprávny. Kvalifikované (právne odborné) zastupovanie práva neznalého účastníkaadvokátom v súdnom konaní totiž nemožno vnímať iba formálne (ako tvrdí sťažovateľ, pozribod 5), pretože advokát ako osoba práva znalá zodpovedá tiež za iné – z hľadiska práva –súvisiace okolnosti zastupovanej veci a tieto skutočnosti vyhodnotili oba súdy v jehoneprospech. Ústavný súd je tiež toho názoru ako krajský súd, že najmä z ustanovenia § 18ods. 1 a 2 zákona o advokácii nepochybne vyplývajú pre advokáta konajúceho s odbornoustarostlivosťou povinnosti ozrejmenia a upozornenia klienta o právnych dôsledkochvyplývajúcich z prebiehajúceho reštrukturalizačného konania. Krajský súd vo svojomrozsudku poukazoval aj na ďalšie ustanovenia zákona o advokácii (§ 24 ods. 1 a 3, § 26 ods.1 a 4) a tiež iných zákonov (Občianskeho zákonníka). Ústavný súd uzatvára, že právnezávery krajského súdu, ktoré vychádzali zo skutkových okolností danej veci (strana 11až strana 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), nemožno považovať za arbitrárne anizjavne neodôvodnené.
16. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujesama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Prezentovaný názor sťažovateľa je prísne formalistický, nezohľadňujúci právemateriálnu stránku posudzovaného prípadu, ktorú naopak zohľadnili všeobecné súdy v tom,že jeho nároku nevyhoveli. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať sprocesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súladeso skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tierozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa. Z ústavnoprávneho hľadiskapreto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
17. Ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovanýmrozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). S poukazom na to, žeobsahom základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2015