znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť V. Y., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   V.   Y.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. septembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. V. Y. p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktoré j e   p o v i n n ý zaplatiť Krajský súd v Trnave na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. J. B., konateľa advokátskej kancelárie K., s. r. o., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. Y. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 47/2013-24 zo 6. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   V.   Y.   (ďalej len „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5 Tpo 36/2012   z 11.   septembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Lehota   väzby   sťažovateľa   začala   plynúť od 22. februára   2012.   Sťažovateľ   podal   25.   júla   2012   prostredníctvom   svojho obhajcu na okresnom   súde   návrh   na   prepustenie   z väzby   a   okresný   súd   uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej   sa   domáhal   jeho zrušenia a svojho prepustenia z väzby na slobodu. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd   napadnutým   uznesením,   ktorým   jeho   sťažnosť   zamietol.   Sťažovateľ   v sťažnosti poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   vo   väzbe   sa   nachádza   nepretržite   už   vyše 10 rokov, pretože po prepustení z väzby je opätovne a ihneď braný do väzby v inej veci na základe účelového vznášania obvinení ako zámienky pre jeho ďalšie väzobné stíhanie. Týmto postupom sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádza vo väzbe súvisle už 10 rokov a 4 mesiace.

3. Ústavný súd vyzval sťažovateľa, aby sťažnosť doplnil o náležitosti v zmysle § 20 a §   50   zákona   o ústavnom   súde.   Na   základe   tejto   výzvy   sťažovateľ   doplnil   a upravil sťažnosť a svoju argumentáciu koncentroval predovšetkým na to, že

„... sťažovateľ je viac ako 10 rokov držaný vo väzbe, a to takým spôsobom, že po jeho prepustení z jednej väzby je opätovne braný do väzby v inej veci, i keď sa jedná o veci, ktoré paralelne vyšetroval alebo vyšetruje ten istý vyšetrovací tím, pričom sa v týchto jednotlivých trestných veciach účelovo vznášajú voči sťažovateľovi obvinenia ako zámienka pre jeho väzobné   stíhanie.   Zjavne   ide   o   postup   protiústavný   a nezákonný...   Taký   postup   OČTK a súdov voči osobe sťažovateľa mu spôsobujú ťažkú psychickú ujmu a traumu, nakoľko sa cíti   byť   obeťou   zneužívania   účelového   postupu   OČTK   pri   vyšetrovaní   v   jednotlivých trestných veciach, obdobne ako tomu je v prípade napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. Tento stav trvá neprimerane dlho a potiera akúkoľvek právnu istotu na   spravodlivé   konanie   voči   jeho   osobe.   Výkonom   väzby   došlo   v   prípade   sťažovateľa k závažnému obmedzeniu jeho súkromného i rodinného života, k odčleneniu od najbližších, ako aj k negatívnemu posudzovaniu jeho osoby ako osoby s kriminálnou povesťou, čo je nesporný zásah do integrity osobnosti, pričom jeho osoba je týmto značne znevažovaná.“.

4.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby o nej nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn.: 5 Tpo 36/2012 uznesením zo dňa   11. 09. 2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   zaručenú v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na slobodu a právo na urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   zaručené   v   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tpo 36/2012 z 11. 09. 2012 sa v plnom rozsahu   zrušuje   a   Krajskému   súdu   v   Trnave   sa   prikazuje,   aby   V.   Y.,   nar...   prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   5.000,-   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trnave   povinný   vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 323,50 Eur (2 úkony právnej pomoci á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur režijný paušál   +   20   %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyzval 1. marca 2013 predsedu krajského súdu, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril. Vo vyjadrení z 25. marca 2013 predseda krajského súdu uviedol:

„Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.9.2012 neboli porušené základné práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   SR   a   práva   na slobodu a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   a   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. Krajský súd v Trnave tak ako aj Okresný súd v Trnave musel brať do úvahy len konkrétne aktuálne trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 ods. 2 písm. f Tr. zák., spáchaného formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm. a, Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Postup orgánov činných v trestnom konaní v ostatných trestných veciach je potrebné posudzovať osobitne. Rozsiahla trestná činnosť sťažovateľa vyžaduje náročné dokazovanie, pre ktoré zrejme nebolo možné žiadnu trestnú vec právoplatne skončiť a tak nariadiť sťažovateľovi výkon trestu odňatia slobody.“

Predseda   krajského   súdu   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   124   ústavy   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

8. Podstatou sťažnosti je z ústavného hľadiska posúdiť situáciu sťažovateľa, ktorý je celkovo a súvisle vo väzbe vyše 10 rokov, hoci ide o rôzne trestné konania pre rôzne trestné   činy,   ktoré   sú   mu   po   sebe   kladené   za   vinu.   Takto   bol   na   základe   uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012 v inej trestnej veci prepustený z väzby na slobodu a toho istého dňa, t. j. 22. februára 2012, vo veci vedenej   Prezídiom   Policajného   zboru,   Úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite, odborom   B.   (ďalej   len   „úrad   boja   proti   organizovanej   kriminalite“)   pod   sp.   zn. ČVS: PPZ 21/BOK-BA-2012   bol   sťažovateľ   v čase   o 15.40   h   zadržaný   ako   obvinený [stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou účastníctva ako organizátor] podľa § 86 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm.   a)   a c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   bol   následne   vzatý   do   väzby   na   základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   10/2012   z 13.   marca   2012,   ktorý   v prípade   sťažovateľa vzhliadol   dôvod   väzby   iba   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   teda   išlo o útekovú väzbu. Takýto postup orgánov všeobecných súdov vníma sťažovateľ ako účelovú snahu o jeho ďalšie väzobné stíhanie.

Sťažovateľ 25. júla 2012 požiadal o prepustenie z väzby. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 59/2012 zo 17. augusta 2012 jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. Sťažovateľ sa domáha preskúmania napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože ním podľa neho bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Z vlastnej evidencie podaní ústavný súd zistil, že sťažovateľ následne podal ďalších päť ústavných   sťažností   proti   ďalším   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   o jeho   väzbe. Sťažovateľ je teda aj naďalej do väzbe.

9. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len   na   preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, (alebo je vo väzbe, pozn.), bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými   okolnosťami,   o väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   do   väzby   vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá   a držaná   vo   väzbe len na   čas dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím väzobného   súdu   o predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomocí   ústavného   súdu   nepatrí preskúmať   postup   (hodnotenie),   ako   aj   správnosť   skutkových   a právnych   záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na ponechanie sťažovateľa   vo   väzbe.   Ústavný   súd   sa   preto   pri skúmaní   obmedzenia   osobnej   slobody sústreďoval   na   preskúmanie   toho,   či   k maximálnemu   obmedzeniu   osobnej   slobody sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje (umožňuje) ústavnekonformný výklad   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   bez   toho,   aby   nahrádzal   právomoc a postupy všeobecných súdov (II. ÚS 76/02).

Z uvedeného tiež vyplýva, že nie je len povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať vo   svojej   činnosti   okrem   iného   aj   medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať   dohovor pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby).

10. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu   boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   alebo   by   boli   v extrémnom   rozpore   s princípmi spravodlivosti (ako nadmerný formalizmus), či interpretácia a aplikácia zákonných pojmov by   bola   v inom   než   zákonom   ustanoveným   a právnickým   myslením   konsenzuálne akceptovanom význame, a boli tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, III. ÚS 151/05).

11. Podľa sťažovateľa všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho väzbe zneužívajú tento inštitút   zákonného   obmedzenia   osobnej   slobody   pre   účely   jeho   dlhodobého   väzobného stíhania   v   mnohoročných   neobjasnených   kauzách,   ktoré   sa   mu   účelovo   podsúvajú a pripisujú   za   vinu.   Sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   označil   ako porušovateľa svojich práv krajský súd, ktorý mal jeho práva porušiť napadnutým uznesením z 11. septembra 2012. Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

12. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: „...   naďalej   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   bol   obvinený   vzatý   do   väzby.   Obvinený sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, je cudzím štátnym príslušníkom, ktorý je trestne stíhaný pre trestnú činnosť veľmi vysokého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť, pre ktorý v prípade uznania viny hrozí uloženie výnimočného trestu odňatia slobody. Trestná vec je v štádiu prípravného konania, je možné, že bude treba vykonať aj ďalšie procesné úkony, ktoré by vyžadovali účasť obvineného. Hrozí teda obava, že obvinený by mohol ujsť alebo sa skrývať za účelom vyhýbania sa trestnému stíhaniu alebo hroziacemu trestu, čím naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“

13. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.Ústava v čl. 17 zahŕňa v podstate všetky práva, ktoré vyplývajú aj z čl. 5 dohovoru. V prípade   oboch   ustanovení   ide   o ochranu   osobnej   slobody   a o určenie   jasných   limitov pre štátnu moc v prípade zásahu do osobnej slobody fyzickej slobody.

14. Ako ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001 uviedol, väzba je   v   systéme   zaisťovacích   trestnoprávnych   prostriedkov   najzávažnejším   procesným zásahom do práv a osobnej slobody jednotlivca obvineného z trestného činu. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.

Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   všeobecnými   súdmi   ústava   ustanovuje   formu autoritatívneho   „rozhodnutia“,   ktorú   v spojení   s   požiadavkou,   že   „nikoho   nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2), treba chápať tak (najmä, pozn.) v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle slova.

V   materiálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   o   väzbe zodpovedalo   jednak   významu   zaručenej   osobnej   slobody   a   jednak   „dôvodom   a   času ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi   princípom a výnimkou.   Vo   formálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby   súd   túto   svoju   úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní.

Väzba   v trestnom   konaní   má   vždy   formu   predbežného   opatrenia   pre   realizáciu riadneho   a spravodlivého   procesu,   a nie   prevažne   povahu   preventívnu   a už   vôbec   nie povahu satisfakčnú, či dokonca represívnu ako trest.

15.   Väzba   ako   výnimočný   prostriedok   zaistenia   obvineného   pre   účely   trestného konania   môže   byť   na   neho   uvalená   iba v prípade   zistenia   skutočností   ustanovených zákonom,   ktoré   odôvodňujú   nevyhnutnosť   jej   použitia   v záujme   včasného   a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Pretože ide o dočasné obmedzenie   osobnej   slobody,   musí   existovať   nevyhnutnosť   uvalenia   väzby   a držania obvineného v nej len pre určitý legitímny účel, a to len po určitý čas.

16. Sťažovateľ je trestne stíhaný vo viacerých trestných veciach, pre väčšinu z nich bol   zároveň   stíhaný   väzobne.   V čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   vo   väzbe nachádzal   už   viac   ako   desať   rokov   v   celku.   Vzhľadom   na   rozsiahlosť   a celkovú   dobu trvania väzby u sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné oboznámiť sa s priebehom predchádzajúcej   väzby,   na   ktorú   bezprostredne   nadväzuje   väzba   v tomto   prípade. Sťažovateľ   sa   aktuálne   nachádza   vo   väzbe   od   22.   februára   2012,   keď   bol   zadržaný ako obvinený z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal podieľať ako organizátor. Tejto aktuálnej väzbe sťažovateľa predchádzala väzba, v ktorej bol sťažovateľ v období od 27. júla 2011 (začiatok plynutia lehoty   väzby,   pozn.)   pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a iné trestné činy. Sťažovateľ bol z tejto väzby prepustený na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 5/2012 z 22. februára 2012. Z uvedeného vyplýva, že ihneď potom, ako bol z predošlej väzby prepustený, bol v ten istý deň zadržaný a následne vzatý do väzby za iný trestný čin. Obdobne aj v prípade predošlej väzby sťažovateľa, ktorá začala plynúť 27. júla 2011,   bol   sťažovateľ   v ten   istý   deň,   t.   j.   27.   júla   2011,   prepustený   oslobodzujúcim rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   4   T   106/09   z predchádzajúcej   väzby na slobodu.   Uvedený   priebeh   väzobného   konania   potvrdzuje,   že   v prípade,   ak   bol sťažovateľ   z väzby   prepustený   v jednej   trestnej   veci,   bol   ihneď   vzatý   do   väzby   v inej trestnej veci, a to sa neustále opakuje. V prerokovávanom prípade je sťažovateľ vo väzbe pre trestný čin   vraždy   podľa   § 219 ods.   1 a 2 písm. f)   Trestného zákona, na spáchaní ktorého sa mal podieľať formou účastníctva ako organizátor. Skutok sa mal stať 2. februára 1999,   trestné   stíhanie   vo   veci   bolo   začaté   uznesením   vyšetrovateľa   úradu   boja   proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-21/BOK-BA-2012 z 19. januára 2012 a ďalším rozhodnutím vyšetrovateľa toho istého úradu vyšetrovania pod tou istou spisovou značkou z 21.   februára   2012   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   tento   trestný   čin. Trestné stíhanie v tejto veci tak bolo začaté až po trinástich rokoch od spáchania skutku, hoci sťažovateľ bol zadržaný a vzatý do väzby prvýkrát už 25. júna 2002.

17. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   17.   augusta   2012,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby. Sťažovateľ bol do väzby vzatý uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012. V danom prípade tak síce boli naplnené formálne podmienky väzby, pretože existovalo uznesenie o vznesení obvinenia proti sťažovateľovi, ktoré spĺňalo podstatné náležitosti, ale materiálne podmienky už všeobecné súdy neskúmali. Sťažovateľ podal 25. júla 2012 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, o ktorej bolo rozhodnuté v primeranej lehote uznesením vecne príslušného okresného súdu zo 17. augusta 2012, ktorý zamietol žiadosť sťažovateľa. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol. Ústavný súd pri výkone svojej právomoci   zabezpečuje   materiálnu   ochranu   ústavnosti,   a preto   v prípade   sťažovateľa   sa nemohol   uspokojiť   iba   s   posúdením   naplnenia   formálnych   predpokladov   väzby.   Jeho úlohou bolo preto komplexne vyhodnotiť mnohoročné väzobné stíhanie sťažovateľa, a preto posúdenie neobmedzil iba na posúdenie aktuálnej väzby, v ktorej sa sťažovateľ nachádza od 22. februára 2012.

18. Prípustnosť trvania väzobného stíhania v trestnom konaní upravuje § 76 a nasl. Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný   čas.   Celková   dĺžka   väzby   v trestnom   konaní   je   ustanovená   v   §   76   ods.   6 Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   celková   lehota   väzby   v prípravnom   konaní   spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie   pre   prečin,   b)   tridsaťšesť   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   zločin, c) štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že osobná sloboda každého patrí medzi základné postuláty   každého   demokratického   a právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy).   Rozhodnutie o väzbe predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody jednotlivca, preto je pri ňom nutné postupovať značne reštriktívne. Podmienkou ústavnosti väzby je totiž aj jej súlad s čl. 50 ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý,   proti   komu   sa   vedie   trestné   konanie,   považuje sa za nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom   jeho   vinu. Ústavný   príkaz   zladiť   trestnoprocesný   inštitút   väzby   so   zásadou   prezumpcie   neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu. Okrem toho väzba nutne zasahuje do inak v zásade neporušiteľných oblastí súkromia a ľudskej dôstojnosti jednotlivca. Podmienkou ústavnosti väzby preto musí byť aj jej určenie v súlade s takými   normami   ústavy,   ktoré   vyjadrujú   všeobecné   zásady   vlastné   právnemu   štátu pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Takou normou je aj čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti   každého   človeka   a najmä   jeho   slobody   (teda   aj   obvineného)   zakazuje   štátu rozhodovať   o jednotlivcovi   len   ako   o prostriedku   k dosiahnutiu   iného   účelu   (tu   napr. k zľahčeniu vyšetrovania), nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných osôb (porov. Bverfg, 1 BvR 357/05 z 15. februára 2006, ods. 124, alebo Denninger, „Der Menschenwürdesatz   im   Grundgesetz“   Baden-Baden:   Nomos 2011,   s. 397, ap.),   či   iného verejného záujmu. Zbavenie slobody   bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším zásahom   do   základných   princípov   individuálnej   slobody   a prezumpcie   neviny   (porov. rozhodnutie ESĽP vo veci Scott v. Španielsko).

19.   Sťažovateľ   je,   resp.   bol   trestne   stíhaný   pre   rôznorodú   trestnú   činnosť,   a to vo viacerých   trestných   konaniach.   Táto   skutočnosť   má   za   následok,   že   sťažovateľ   je vo väzbe hoci ako obvinený vo viacerých súbežne či následne vedených trestných veciach už vyše desať rokov.   Ustanovenie §   76   ods.   6 Trestného   poriadku   upravujúce celkovú lehotu   väzby   nemožno   vykladať   tak,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   a následne všeobecné   súdy   sú   oprávnené držať obvineného vo   väzbe pre   každý   z trestných   činov, z ktorých je obvinený, samostatne či izolovane, a to po maximálnu dobu. Takýto prístup by mohol mať za následok (čo sa prejavilo u sťažovateľa, pozn.), že obvinený by mohol byť v súvislosti s jedným trestným konaním vzatý do väzby až po maximálnu dobu určenú podľa   §   76   ods.   6   Trestného   poriadku.   V prípade   uplynutia   maximálnej   lehoty   väzby, resp. pokiaľ by došlo z rôznych dôvodov k jeho prepusteniu, mohol by byť vzatý do väzby pre iný trestný čin, kedy by začala plynúť nová maximálna lehota stanovená pre ďalšiu väzbu, v dôsledku čoho by obvinený mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že   by   bolo   vydané   rozhodnutie   súdu   o jeho   vine;   takýto   postup   nelegitimizuje   žiaden verejný záujem.

20.   Ústavný   súd   zároveň   nepovažuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu za presvedčivo odôvodnené. Ďalšie trvanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku [krajský súd chybne uviedol § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pozn.] bolo odôvodnené faktom, že (i) sťažovateľ sa nezdržiaval v mieste svojho pobytu, (ii) je cudzincom, (iii) hrozbou vysokého trestu, a tým, že (iv) vec je v štádiu prípravného konania,   s možnou   potrebou   vykonať   procesné   úkony   za účasti   sťažovateľa.   Sťažovateľ je vyše desať rokov vo väzbe, pričom do súčasnej, ako aj predošlej väzby bol vzatý hneď potom, ako bol z predchádzajúcej väzby prepustený. Preto sa pochopiteľne sťažovateľ ani nemohol   zdržiavať   v čase   rozhodovania   o vzatí   do   väzby   v mieste   svojho   pobytu. Relevancia väzobných dôvodov založených na skutočnosti, že sťažovateľ je cudzincom, ktorému   hrozí   vysoký   trest,   boli   už   predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   v uznesení sp. zn. III. ÚS 314/2012 z 3. júla 2012. Ústavný súd v ňom vyhodnotil uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   5   Tpo   10/2012   z 13. marca   2012,   ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby (v spojení s uznesením okresného súdu   sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012, pozn.), ako ústavne udržateľné, no zároveň vyjadril, že „... uplynutím krátkej doby sa bude tento väzobný   dôvod   podložený   len   obavou   z úteku   pred   hrozbu   vysokého   trestu   a odkazom na to, že sťažovateľ je cudzím štátnym príslušníkom, zoslabovať“. Vo vzťahu k okolnosti, že v čase rozhodovania krajského súdu (11. septembra 2012 - teda o pol roka neskôr) bola trestná   vec   stále   v štádiu   prípravného   konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   samotná   fáza trestného konania nemôže   nikdy   sama osebe odôvodňovať potrebu   ďalšieho väzobného stíhania sťažovateľa.

21.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   sťažnosti   a argumentáciou sťažovateľa,   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   s ohľadom na citovanú judikatúru konštatuje porušenie sťažovateľom označených práv. Ďalšie väzobné stíhanie   sťažovateľa   založené   na   dôvodoch   tak,   ako   boli   špecifikované   v napadnutom uznesení, nemožno považovať za nevyhnutné a spôsobilé legitimizovať trvajúce zbavenie slobody. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na vyše desať rokov trvajúce väzobné stíhanie sťažovateľa v iných veciach. Sťažovateľ sa nachádza vo väzbe fakticky neprestajne od 25. júna 2002. Práve s ohľadom na tento závažný fakt ústavný súd nemôže vyhodnotiť   napadnuté   uznesenie   ako   ústavne   akceptovateľné,   teda   ako   také,   ktoré   by zabezpečilo plnohodnotnú ochranu ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľa.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

23. Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu   a aby   prikázal   krajskému   súdu   neodkladne   ho   prepustiť   z väzby   na   slobodu. Sťažovateľ tiež požiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €.

24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

a) prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal...,

b) vrátiť vec na ďalšie konanie,

c) zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, alebo

d)   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil,   obnovil   stav pred porušením základného práva alebo slobody.

25. Ústavný súd dospel k názoru, že na zavŕšenie nápravy je potrebné, aby využil svoju   právomoc a zrušil   napadnuté uznesenie   krajského súdu   a vec mu vrátil   na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze, a bude teda musieť opakovane a kvalifikovane posúdiť dôvodnosť väzby sťažovateľa s ohľadom na ústavným súdom posudzované aspekty.

26. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu jeho prepustenie z väzby, ústavný súd zdôrazňuje, že ústava a ani zákon o ústavnom súde mu nepriznáva takéto oprávnenie. Rozhodnúť o vzatí do väzby a tiež o prepustení z väzby je plne v právomoci všeobecných súdov pri dodržaní ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných ľudských práv a slobôd.

27. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu. Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd nepovažoval za účelné ani vhodné   priznať   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   keďže   vyslovenie   porušenia sťažovateľom označených práv a priznanie náhrady trov konania považoval v okolnostiach danej veci za dostačujúce. Ústavný súd preto vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na jeho prepustenie   z väzby   a o priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

28. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej výške, teda 323,50 € vrátane DPH (2 x 127,16 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, spolu 254,32 € a 2 x paušálna náhrada hotových   výdavkov po   7,63   €,   spolu   269,58   €   +   20   %   DPH). Priznanú   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 323,50 € vrátane DPH (právny zástupca sťažovateľa predložil osvedčenie   platiteľa   DPH)   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   [§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku (bod 3 výroku tohto nálezu)].

29. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Peter Brňák.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013