znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 47/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D., obaja bytom B., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 9 C 95/2007 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 435/2010 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 95/2007 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 435/2010 z 24. mája 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 5. júna 2007 okresnému súdu   žalobu   proti   odporcovi   U.,   a.   s.,   ktorou   sa   domáhali   náhrady   škody   a   zaplatenia nemajetkovej ujmy.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   9   C   95/2007   z   3.   septembra   2010   (ďalej   len „uznesenie z 3. septembra 2010“) podanie sťažovateľov odmietol v časti označenej v petite v bode 3, 4 a 5, pretože napriek jeho výzve sťažovatelia svoj návrh na začatie konania neopravili a nedoplnili, a pre uvedený nedostatok nebolo možné v konaní pokračovať.

Na základe odvolania podaného sťažovateľmi krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z 3. septembra 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 13. januára 2012 im v kancelárii okresného súdu odmietli   vyznačiť   právoplatnosť   na   uznesení   okresného   súdu   z   3.   septembra   2010 s odôvodnením, že „sa dátum právoplatnosti nenachádza v systéme“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd vybavil ich návrh na začatie konania bez dokazovania,   a   teda   porušil   ich   základné   právo   podľa   čl.   48   ústavy.   V   tejto   súvislosti sťažovatelia tiež poukázali na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania nebol vo veci nariadený ani prvý termín pojednávania, a teda postup okresného súdu sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví „Porušenie našich práv na súdnu a inú právnu ochranu. Pre porušenie tohto nášho garantovaného práva v zmysle čl. 48 ústavy SR navrhujeme aby ÚS SR zrušil uznesenie č. k.: 15Co/435/2010-21 zo dňa 24. 5. 2011 vydané KS BA v celom rozsahu a aby nariadil vytýčenie prvého termínu pojednávania pred OS BA I.“.

V závere   sťažnosti   sťažovatelia   urobili   vyhlásenie   o svojich   nepriaznivých majetkových pomeroch a tiež udelili plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom právnemu zástupcovi, ktorý im bude ustanovený.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.   IV.   ÚS   14/03).   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   uvedenej   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ústavy   je   v   zásade   „iným   zásahom“   pre   počítanie   lehoty   na   včasnosť   podania sťažnosti. (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov možno ustáliť, že namietajú porušenie základného práva na prerokovanie svojej   veci   bez zbytočných   prieťahov postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   95/2007,   ako   aj   porušenie   svojho   bližšie nešpecifikovaného základného práva podľa čl. 48 ústavy uznesením krajského súdu, pričom na   podporu   svojich   tvrdení   o   jeho   porušení   sťažovatelia   v   sťažnosti   neuviedli   žiadne konkrétne argumenty.

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (III. ÚS 186/02)

V čase, keď sa sťažovatelia domáhali ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Predmetná sťažnosť z 13. januára 2012 bola ústavnému súdu doručená 16. januára 2012,   teda   v   čase,   keď   vo   veci   už   okresný   súd   ani   krajský   súd   nekonali   a   nemohlo dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   práv   sťažovateľov.   Uznesenie   krajského   súdu, ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   z   3.   septembra   2010,   nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2011. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 95/2007 bolo skončené uznesením o zastavení konania z 12. júla 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. októbra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 379/2011.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu 16. januára 2012,   teda   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   a   tým   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   pre oneskorenosť. V tejto súvislosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľov o ich neznalosti dátumu právoplatnosti napadnutého uznesenia ako účelovú a právne irelevantnú, keďže v čase, keď osobne žiadali o vyznačenie jeho právoplatnosti na okresnom súde, t. j. 13. januára 2012, bolo konanie v ich veci už právoplatne skončené uznesením o zastavení konania a uvedená skutočnosť im musela byť známa.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako oneskorene podanú.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že v tomto prípade vychádzal z celého obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia s tým, že sťažovateľov nevyzýval na odstránenie nedostatkov ich neperfektného podania, pretože   vzhľadom   na   existenciu   iného   dôvodu   odmietnutia   ani   doplnenie   sťažnosti v uvedenom smere by nemohlo privodiť sťažovateľom priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012